Nezisková organizácia Spoločnosť Jaromíra Krejcara sa usiluje o vyvlastnenie liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Naposledy sa do procesu zapojila aj generálna prokuratúra. Martin Zaiček, architekt zo spomínanej iniciatívy, však upozorňuje, že podstata problému je niekde inde.
O tom, že sa generálna prokuratúra začala zaujímať o vyvlastnenie Machnáča, sa architekt Martin Zaiček zo Spoločnosti Jaromíra Krejcara dozvedel až z médií. Iniciatíva sa už roky snaží o záchranu liečebného domu, ktorý je zároveň unikátnou pamiatkou modernej architektúry, akých je na svete už málo. Jeho záchranu v podobe rekonštrukcie však brzdia komplikované úradné postupy.
„Prekvapilo ma, že sa to dostalo do spravodajstva, väčšinou je to taká marginálna vec,“ vysvetľuje a jedným dychom zároveň dodáva, že sa pritom v spomínanej neziskovke už roky snažia upozorňovať na fakt, že záchrana Machnáča by mala byť v tom najvyššom verejnom záujme.
Kúpeľný dom z ceruzky legendárneho architekta Jaromíra Krejcara dnes stojí neďaleko Trenčína – Európskeho hlavného mesta kultúry v roku 2026. Presnejšie, stojí a chátra. No práve status kultúrneho centra predstavuje podľa Zaičeka historickú príležitosť, ako sa v kraji vyrovnať s traumou, ktorá trvá už 20 rokov.
„Ide o obraz akéhosi bezprávia vo vzťahu k osobnému vlastníctvu a starostlivosti o hodnoty kultúrneho dedičstva, ktoré sú chránené zákonom. Sú za tým prirodzene aj nejaké špekulatívne majetkové pozadia.“ Tie sa však netýkajú len Machnáča. Ide však o mimoriadne vyostrený príklad, nakoľko má stavba potenciál patriť aj na zoznam pamiatok UNESCO.
Urobili všetko, čo mohli
Ako ste sa cítili, keď ste zistili, že generálna prokuratúra zasiahla do vyvlastňovacieho konania?
Bol som z toho v pozitívnom šoku, nakoľko to bolo azda prvýkrát, kedy sa takáto inštitúcia verejne postavila za nás nejakým rozhodnutím. Jedna vec sú symbolické prejavy podpory, druhá vec je aktívne vystúpiť na podporu procesu vyvlastnenia, ktorý sme iniciovali po dlhoročných snahách o záchranu iným spôsobom, napríklad aj dohodou.
Generálna prokuratúra týmto de facto dala za pravdu aj nášmu právnemu názoru. Vlastne som ho predtým nepovažoval za právny názor, ale za výklad vyvlastňovacieho zákona, ktorým sme namietali.
Preto sme sa odvolali voči rozhodnutiu prvostupňového, ale aj druhostupňového orgánu vo vyvlastňovaní, ktorými boli Okresný úrad v Trenčíne a následne Úrad pre územné plánovanie a výstavbu. Ten opakovane používal istý výklad, ktorý považujeme my, aj generálna prokuratúra, za nesprávny.
Čo bude teraz ďalej?
To by sme chceli vedieť aj my. Už som si stihol preštudovať, čo znamená protest generálneho prokurátora, lebo človek má pocit, že je to niečo, čo sa automaticky potom uplatňuje pri tých rozhodnutiach, a že ide o veľký obrat.
No ako mi bolo povedané, aj protestu generálnej prokuratúry je možné nevyhovieť. Opäť je to teda v rukách Úradu pre územné plánovanie a výstavbu. Stále sa však odkláňame od kľúčového problému, ktorým je, že Machnáč naďalej stojí a naše kultúrne dedičstvo chátra.
Vizualizácie rekonštrukcie Machnáča. Foto: ateliér ô (8 fotografie)
Nakoľko spolupracujete so samosprávami?
Oficiálne máme podporu v podstate všetkých dotknutých samospráv. Nie je žiadnym tajomstvom, že členkou našej správnej rady je aj primátorka mesta Trenčianske Teplice. Považujeme to za čestnú funkciu, aby sama mohla vidieť do procesov, ktoré Spoločnosť Jaromíra Krajcera ako nezisková organizácia vykonáva.
To, na čo naozaj čakáme, je podpora verejnej správy a moci, aby sme nemuseli suplovať ich činnosti. Nemusia nám za to ďakovať, stačí, keď nám nebudú hádzať polená pod nohy.
O nejakú ďalšiu priamu participáciu zatiaľ záujem nebol. My sme ako neziskovka urobili všetky kroky, ktoré sme mohli, vrátanie vízie obnovy tak, aby rešpektovala pôvodnú formu Machnáča. Ide o veľmi výnimočné zachované dedičstvo modernej architektúry, ktoré naozaj nenájdete vo svete už takmer nikde.
Nie súkromnej rezidencii
O tento prípad ste sa začali zaujímať v roku 2011. Čo bolo tou hlavnou hnacou silou?
Ešte v rámci projektu Opustená (re)kreácia sme boli svedkami toho, že o Machnáč nikto nejaví záujem. A keď hovorím nikto, tak nikto. Mám tým na mysli aj orgány verejnej správy, ktoré vlastne pristupovali aj k výkonu svojich funkcií a kompetencií len v nevyhnutnom rozsahu, možno miestami až symbolicky.
Do očí bijúce v priereze všetkých tých rokov je, že neexistoval žiadny vlastník, ktorý by sa vedel o objekt starať, čo znamená, že celý čas sledujeme, ako je ponechaný svojmu osudu a poveternostným vplyvom.
Musí to byť frustrujúce. Čo je pre vás na tom celom najťažšie?
Poviem vám, z čoho primárne pramení tá frustrácia. Je fajn, keď za nami chodia ľudia a potľapkávajú u nás po pleci, že to je tak super, že to robíte. Rád si to vypočujem, veľmi si cením, že môžem o tom aj takto verejne hovoriť.
No to, na čo naozaj čakáme, je podpora verejnej správy a moci, aby sme nemuseli suplovať ich činnosti. Nemusia nám za to ďakovať, stačí, keď nám nebudú hádzať polená pod nohy.
Liečebný dom Machnáč v súčasnosti. Foto: osobný archív M. Zaičeka (2 fotografie)
Čo tým myslíte?
Nerobíme to s cieľom, aby sme z Machnáča urobili súkromnú rezidenciu. Prichádzame v podstate ako aj sociálni a kultúrni inovátori, pretože chceme vybudovať modernú inštitúciu v Trenčianskych Tepliciach.
V objekte, ktorý má na to všetky predpoklady a aj funkciu spôsobilú pre tento účel a vo verejnom záujme. Nechceme len objekt obnoviť, čo je ten primárny verejný záujem, ale aj poskytovať verejnoprospešné služby v oblasti kultúry.
Tie v regióne extrémne chýbajú, čo potvrdila aj Európska komisia, keď udelila mestu Trenčín titul Hlavné mesto európskej kultúry v roku 2026. Ten sa udeľuje najmä mestám, ktoré síce ešte nie sú kultúrnymi metropolami, no majú potenciál sa nimi stať na základe programu, s ktorým prichádzajú.
Ako vlastne úrady obhajujú svoju nečinnosť?
Viete, čo som od nich častokrát počúval? Povedali, že sú v konflikte záujmov, že oni s nami vlastne nechcú komunikovať viac, ako je úradne nevyhnutné, že nás považujú za subjekt na úrovni majiteľa, a tak s nami aj konajú.
Predtým, ako vznikol, neexistovalo mnoho podobných zariadení, ktoré by mali tento vysoký štandard architektúry a technického prevedenia. V celej Európe by sme ich spočítali na prstoch jednej ruky.
Jemne povedané, toto je jedno veľké nepochopenie reality. Dom v Trenčianskych Tepliciach stále existuje, je šanca ho zachrániť, no my sa tu naťahujeme o akési postavenie. Voči komu? Podstatou je záchrana kultúrneho dedičstva, a či ho bude spravovať Spoločnosť Jaromíra Krejcara, majiteľ alebo nejaký iný subjekt, nie je dôležité.
Artefakty neskončili v múzeu
Skôr, ako sme začali tento rozhovor, ste spomínali, že ste sa tam nedávno boli pozrieť. Ako Machnáč vyzerá?
Všetky okná pootvárané, takmer všetky porozbíjané. Objekt kompletne plesnivý, zvnútra zateká, už vidno aj nejaké statické škody na nosných konštrukciách. Bohužiaľ už sme svedkami aj toho. Ide o alarmujúci stav, no nie je to nič nezvratné.
Samozrejme, všetky veci sú opraviteľné po nejakom čase a nejakom finančnom náklade. Ale opäť otázka na orgány činné v trestnom konaní, prečo dochádza k takýmto škodám?
Machnáč je na oko oplotený, ale bezprostredne sa v ňom pohybujú ľudia. Zakaždým, keď tam prídeme, vidíme ich v objekte. Koľko z nich tam asi chodí obdivovať kultúrne dedičstvo? V roku 2012 bol ešte v plnom vybavení, vrátane mosadzných zábradlí. Dnes tam tieto prvky nenájdeme.
Čo všetko by sme teda dnes vedeli zachrániť?
Vstavané prvky. Machnáč bol sám o sebe v skutočnosti veľmi striedmo zariadený nábytkom. Ten samozrejme už neexistuje, ale bolo by pomerne jednoduché tieto prvky prinavrátiť, nakoľko tie dizajny boli ikonické a dodnes sú súčasťou portfólia značiek. Sú tam ešte liatinové radiátory, mnohé z nich ale zmizli a v múzeu teda neskončili.
Liečebný dom Machnáč v minulosti. Foto: Spoločnosť Jaromíra Krejcara (6 fotografie)
Čím je vlastne Machnáč tak výnimočný?
Svojou jedinečnou typológiou, ktorá ho udržala v nepretržitej funkčnej prevádzke 80 rokov, od roku 1932 až do 2002. A to z neho robí naozaj jedinečnú stavbu. Predtým, ako vznikol, neexistovalo mnoho podobných zariadení, ktoré by mali tento vysoký štandard architektúry a technického prevedenia.
V celej Európe by sme ich spočítali na prstoch jednej ruky. To, čo sme videli neskôr, ako sa budovalo v Piešťanoch, v Bardejove alebo v iných častiach spoločného štátu, vychádza z nejakého poučenia, ktoré prišlo s dielom Jaromíra Krejcara.
Aj preto je nevyhnutné, aby sa typológia Machnáča zachovala v plnom rozsahu, aby sa pri rekonštrukcii napríklad nespájali izby a neprerobil sa na obyčajný hotel. Aby po obnove pamiatka mala takú funkciu, ktorá rešpektuje jej architektúru.
Kto je Martin Zaiček?
Martin Zaiček je architekt, výskumník a publicista. Venuje sa výskumu a propagácii architektonického dedičstva v rámci organizácií Archimera, DOCOMOMO Slovakia a umeleckej skupiny Opustená (re)kreácia. Vo svojom doktorandskom výskume sa zameral na kúpeľnú architektúru medzi rokmi 1948 až 1989 na Slovensku. Je autorom knihy Bratislavské moderné fontány a taktiež série kníh, ktoré slúžia ako sprievodca architektúrou rôznych slovenských miest.
