Každý rodič si už aspoň raz v živote povedal „toto som mohol/-la urobiť lepšie“. Netrápte sa, ak ste niekedy vo výchove zlyhali, pretože pravdepodobne zlyháte opäť. No vaše dieťa si vždy bude pamätať viac dobrého ako zlého. Ako sa však môžete stať ešte lepším rodičom?
Článok je súčasťou februárového seriálu na tému Ako byť úspešní. Inšpirujte sa s Forbesom!
Nejeden rodič robí chyby, ktoré si v podvedomí ani neuvedomuje. Psychologička Jana Zemandl sa počas svojej kariéry stretla s rodičovskou intruzivitou. A tá môže byť pri výchove a správnom vývine dieťaťa „nebezpečná“.
Jana Zemandl je uznávaná psychologička, ktorá stojí za knihou Psychológia pre milujúcich rodičov a spolu s manželom vedie aj web Rodinná psychológia.
Prečítajte si jej rady, čomu sa pri výchove vyhnúť a ako zvládnuť obdobie vzdoru:
1. Vnímajte, nepresviedčajte.
Čo je rodičovská intruzivita? „V skratke – ide o nedostatok vnímavosti, zvedavosti voči dieťaťu, nedostatočné naladenie na jeho signály a potreby, ktoré zabraňuje rozvoju jeho samostatnosti,“ vysvetľuje Zemandl.
„Ako rodič dám na svoje presvedčenie o tom, čo dieťa potrebuje. Mám dojem, že viem, ako sa cíti. Potom príliš často a nesprávne zasahujem,“ opisuje chyby rodičov.
Výsledkom toho je, že nereagujeme na reálne potreby dieťaťa, ale konáme podľa nášho úsudku. A to sa týka nielen školopovinných detí.
„U bábätiek to znamená napríklad, že sa riadim časovým režimom kŕmenia namiesto toho, aby som vnímala signály hladu. Režim je do určitej miery dôležitý, ale vytvára sa postupne, s prihliadaním na skutočné potreby bábätka,“ podotkla.
Vo vyššom veku sa rodičovská intruzivita prejavuje aj presviedčaním dieťaťa o jeho potrebách. „Napríklad mu tvrdím, že je hladné, že mu je zima či teplo, nerešpektujem, ako sa cíti. Alebo to môže vyzerať aj tak, že príde za mnou smutné dieťa, no ja mu poviem, že nemá prečo byť smutné.“
2. Pozor, ako reagujete.
Dieťa má potenciál vyvíjať sa do svojej najzdravšej a najkrajšej verzie. Avšak to môže nastať len vtedy, ak mu s tým ako rodičia pomôžeme. Zaujímať sa o pocity dieťaťa a jeho identitu patrí medzi základné atribúty správnej výchovy, ktoré vedú k vybudovaniu si dôvery, a to v každom veku.
„Rodičom zvyknem hovoriť, že mnohé odpovede nájdu, ak sa pozrú na dieťa. Rodičia, ktorí ku mne chodia bývajú aj bezradní a zúfalí. A často je to preto, že si myslia, že dieťa im robí naprieky. Keď sa však pozrú naň a pomenujú, čo vidia, veľmi pravdepodobne nenájdu žiadnu zákernosť, len iný uhoľ pohľadu,“ poznamenala Jana Zemandl.
Ako to môže vyzerať v praxi? „Dieťa mi príde ukázať malý kamienok, ktorý pre mňa vykopalo z prachu a hliny a upiera na mňa šťastné oči. Ja mu poviem: ‚Pozri ako vyzeráš, celý si špinavý,‘ kamienok mu vytrhnem z ruky a odhodím. To je reakcia, ktorá nevychádza zo snahy pochopiť jeho uhol pohľadu,“ upozorňuje.
„Je možné, že ma nechcelo nahnevať tým, že sa zašpiní, ale chcelo mi spraviť radosť niečím, čo bolo v jeho očiach cenné. Jeho nezrelý mozog ešte nebol schopný myslieť aj na to, že má pritom dávať pozor na oblečenie,“ dodáva psychologička.
„Alebo keď je dieťa na pieskovisku, niekto mu vytrhne lopatku z ruky a ono sa rozplače alebo to dieťa aj udrie, pribehne mama a povie: ‚Ty si zlé dievčatko. Prečo ju biješ? Požičaj jej to!‘ Čo v dievčatku zostáva? Do života si odnáša posolstvo: ‚To, čo cítim, nie je dôležité. Dôležité je, aby som bola ticho, aby som bola poslušná‘, “ opisuje Zemandl príklad z praxe.
Posolstvá pre rodičov od psychologičky Jany Zemandl:
- Dieťa má vždy dôvod pre to, ako sa správa.
- Ako rodičia nemusíme schvaľovať a dovoliť jeho správanie, no máme sa snažiť pochopiť jeho dôvod a empaticky prejaviť porozumenie.
- Vo výchove je namieste spraviť oboje: aj zasiahnuť s tým, že nikdy neudierame druhých ľudí a zadržať ruku dieťaťa, ale aj prejaviť porozumenie – „Vidím, že ťa to veľmi nahnevalo, musela si sa cítiť bezmocne a jediná možnosť, ktorú si videla, bolo udrieť“.
3. Nastavenie pravidiel.
Ak chcem od detí, aby dodržiavali pravidlá, musím ich dodržiavať aj ja. Deti sú nesmierne vnímavé,“ upozorňuje psychologička Jana Zemandl.
Pravidlá pomáhajú deťom zorientovať sa vo svete, vytvárajú bezpečný priestor. Sú pre nich príkladom udržateľného fungovania. Podľa psychologičky Zemandl deti, ktoré majú pravidlá nastavené pevne a s láskou, pociťujú menej úzkosti a dokážu sa lepšie prispôsobovať.
„Deti berú pravidlá vážne, aj keď sa im mnohokrát stane, že ich nedodržia. Ich mozog ešte nie je schopný toho, aby nezabúdali, nerobili chyby a ovládli sa,“ hovorí s tým, že je vhodné preto pravidlá deťom pripomenúť.
„Pravidlá znamenajú napríklad: každý deň chodíme von, umývame si zuby, neskáčeme si do reči. Deti berú pravidlá vážne, aj keď sa im mnohokrát stane, že ich nedodržia. Ich mozog ešte nie je schopný toho, aby nezabúdali, nerobili chyby a ovládli sa,“ hovorí s tým, že je vhodné pravidlá deťom pripomínať.
Ako nastaviť pravidlá správne?
Podľa jej slov by sme ich mali zavádzať primerane veku. Pri menších deťoch je ich, samozrejme, menej a týkajú sa predovšetkým ubližovania a ničenia. S pribúdajúcimi rokmi dieťaťu ukazujeme pravidiel viac a týkajú sa už aj oblastí ako slušné správanie či morálka.
4. Dodržujte to, čo chcete, aby bolo dodržiavané…
Tresty v zdravej výchove podľa Zemandl nemajú priestor. Dnes sa rodičia aj psychológovia snažia sústrediť na prirodzené dôsledky, ktoré vedú deti k zodpovednosti a angažovanosti.
„Ak si predškolské dieťa nestihne vykonať večernú hygienu a dostať sa do postele v stanovenom čase, prirodzeným dôsledkom je, že si nestihneme napríklad čítať. Pravdepodobne bude vyjednávať a bude veľmi smutné. Ja budem láskavým rodičom, ktorý rozumie jeho sklamaniu, ale stojím si za dôsledkom,“ uviedla Zemandl príklad dôsledku. Na ďalší deň môžeme dieťa povzbudiť a ukázať mu, že sa to dá zvládnuť aj inak.
„Na druhej strane, ak chcem od detí, aby dodržiavali pravidlá, musím ich dodržiavať aj ja. Deti sú nesmierne vnímavé a hoci si myslíme, že nášmu konaniu nerozumejú, uvedomujú si viac, ako sa môže zdať,“ upozorňuje.
5. Voľná uzda emóciám, nie však správaniu.
Prehnaná emocionálna reakcia detí v predškolskom veku je len obrazom toho, ako sa v danom momente cítia. Nedokážu si s emóciou pomôcť, potrebujú nás, aby sme im pomohli záplavu emócií zvládnuť.
Namiesto napomínania, že „sa nič nestalo“ alebo „neplač, už si veľký“, dieťa pravdepodobnejšie upokojíme tak, že mu pomenujeme, ako sa cíti, uznáme jeho emóciu. Už takáto jednoduchá vec vie mať veľký dosah.
„Pokiaľ väčšinou prečkáme emočné výbuchy dieťaťa v relatívnom pokoji, pomôžeme mu upokojiť sa a je pravdepodobné, že emočné prejavy budú oslabovať a ono bude dozrievať. Naučí sa regulovať samé seba skôr,“ objasňuje emočné konanie u detí.
„Najkrajší extrémny príklad z praxe je, keď sa dvojročný chlapček hral s vodou, ale plakal, že voda je príliš mokrá. Aj keď je dôvod absurdný, emócia je skutočná. Najlepšie teda je, ak ju potvrdím. Nemusím súhlasiť, nemusím rozumieť, stačí, ak poviem, čo vidím: ‚Vidím, že je to pre teba veľmi nepríjemný pocit.‘ A zostávam empatická a pokojná,“ vysvetľuje psychologička.
Ak dieťa odmieta ísť do škôlky, treba mu ukázať, že mu rozumiete. Často pomôže úplná maličkosť. Foto: Pexels/Karolina Grabowska
Druhým príkladom je odchod do škôlky. Ak odmieta ísť, snažíme sa uznať jeho emóciu. „Po odznení najväčšej emócie a po tom, ako dieťa dostalo silné posolstvo, že mu rozumieme, môžeme povedať: ‚Čo by si potreboval, aby ti tam bolo lepšie?‘ Prekvapivo je to niekedy iné pyžamko alebo šnúrka na ruke, taká istá, ktorú má mama v práci,“ pokračuje psychologička.
6. Nálepka menom obdobie vzdoru.
Obdobie vzdoru je prirodzené vývinové obdobie, keď dieťa začína spoznávať svoje potreby, to čo chce a čo nechce. „Začína zisťovať, že má moc ovplyvňovať veci,“ hovorí Jana Zemandl.
„Dieťa nám nerobí napriek, nemanipuluje nami a nie je to ani odrazom jeho ‚nevychovanosti‘. Skúša svoj vplyv, je to jeho vývinová úloha. Z hľadiska zdravého rozvoja je to dôležité obdobie, ale býva energeticky veľmi náročné. Našou úlohou je toto obdobie ustáť, prejaviť porozumenie a zadať jasné a pevné hranice. Ak sa však budeme držať spomenutej láskavosti a pevnosti, dáme dieťaťu mantinely, ktoré mu budú slúžiť na rast a rozvoj,“ dodáva na záver.
Rada na záver:
Ak chceme vychovať spokojné a šťastné dieťa, hlavnú rolu bude zohrávať to, aký spokojný a šťastný život prežívame my a koľko takýchto chvíľ si užijeme spolu.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
