O líderstve vychádza ročne viac ako tisíc kníh. No čo pojem leadership v skutočnosti znamená? Chcela by som sa s vami podeliť o svoje skúsenosti z praxe a o nástroje, ktoré sa nám snažili počas 12 týždňov odovzdávať tréneri z Unstoppable Conversations.
Ako vlastne fungujeme v každodennej interakcii, ako sa učíme, ako komunikujeme pre dosiahnutie spoločných cieľov je téma, ktorá mi už nejaký čas zamestnáva hlavu. Sama som sa považovala za človeka s otvoreným nastavením mysle, neustále nastavená na učenie, hľadajúca hlbšie porozumenia. Až kým som sa koncom roka 2019 nezúčastnila na workshope, ktorý viedol kanadský konzultant a kouč Vik Maraj.
Celý workshop bol o filtroch vnímania, ktoré máme navzájom, ako sa vymedzujeme voči ľuďom okolo seba. V tom momente som porozumela, že „growth mindset“ môže byť len moja ilúzia. Že potrebujem viac rozumieť tomu, ako funguje náš mozog, ako funguje naše vedomie a ako efektívne pracovať (hlavne!) sama so sebou a s ľuďmi okolo seba. A tam sa začala moja cesta hľadania efektívneho modelu leadershipu.
Menovky vo vlastnej hlave nás obmedzujú
Prvým dôležitým momentom, ktorý nadväzuje na nastavenie mysle, je porozumenie toho, čo je fixné v mojej hlave. To, aké menovky dávam sama sebe, mi limituje slobodu byť niečím a niekým iným. Fixné nastavenie a vnímanie samého seba nedovoľuje efektívne vykonávať tú najdôležitejšiu rolu lídra – viesť a využívať nástroje leadershipu efektívne.
Porozumela som, že aj to, čo ja vnímam ako dobré, mi môže zabrániť, aby som urobila dobré rozhodnutie. Nastavenie, že som pozitívny človek, že som zameraná na win win riešenie, že s výsledkom musia byť všetci spokojní, môže viesť (a v mnohých situáciách aj viedlo) k neefektivite.
Už len samotné uvedomenie si tohto nastavenia a jeho predefinovanie z „ja som pozitívny človek“ na „stal sa zo mňa pozitívny človek“ (I wound up being) môže urobiť rozdiel. To vo mne vyvolalo hnev. Veď ja som hrdá na to, ako všetko s úsmevom neustále zvládam!
A potom som si uvedomila situácie, keď som priam negatívna, keď mnou lomcuje pocit spravodlivého hnevu a vtedy mať pozitívnu masku by spôsobovalo kognitívnu disonanciu aj mne, aj okoliu. Alebo keď som smutná, lebo mi zomrel psík. Vtedy byť pozitívny tiež nedávalo zmysel a nechala som sa plne ovládať smútkom.
Človek, ktorému sa nehovorí jednoducho nie
Vetu „ja nie som schopná povedať jednoducho nie“ som premenila na „stal sa zo mňa človek, ktorému sa nehovorí jednoducho nie“. A zrazu sa mi lepšie dýchalo. Zrazu som mala pocit slobody, veď to, že neviem jednoducho povedať nie, je len konštrukt v mojej hlave, ktorý sa dá ohnúť. A hlavne, už viem hovoriť nie a celkom sa mi to darí.
Zmysel tohto cvičenia je už zrejme jasný a v princípe mi vytvoril dve hlavné uvedomenia – že mám veľa fixných nastavení v hlave, s ktorými musím pracovať. A zároveň, že s týmito nastaveniami naozaj viem pracovať.
Ako prvý základný prvok leadershipu, ktorý je aj najhmatateľnejšie opísaný, je integrita. V širšom význame to môže byť slovo, ktoré dávam, v užšom slovo, ktoré musím dodržať. S tým som vyrastala ja. Zároveň som však bola vychovávaná tak, že „nie“ nie je odpoveď, a tak som zvykla na všetko kývnuť „áno“. Ak by som ku každému áno mala do bodky splniť pôvodný prísľub, asi by som to fyzicky nezvládla.
Integrita, kde si svoje „áno“ ctím, robí zásadný rozdiel. Tu je 6 uhlov, cez ktoré sa na ňu vieme pozrieť.
1. Dám slovo, že niečo spravím v konkrétnom čase.
Ak to neviem spraviť tak, ako som sľúbila, tak dám čo najskôr vedieť a vyriešim problém, ktorý som spôsobila. Ja najčastejšie prisľúbim, že sa stretnem v konkrétnom čase, a stane sa mi, že buď meškám, alebo musím zmeniť termín. Ak meškám, dám vedieť ihneď.
Ak musím stretnutie prekladať, dávam flexibilitu v náhradnom termíne človeku, ktorého agendu musím meniť, na úkor seba. Napriek tomu v tomto bode niekedy zlyhávam. Obzvlášť v dnešnej dobe online stretávania, kde mám pocit, že sa nepotrebujem presúvať, preto šetrím každú minútu a idem z jedného online stretnutia na druhé.
2. Čo prisľúbim, urobím najlepšie, ako viem, v danom čase.
Toto je zaujímavý pohľad, lebo moja snaha je vždy dať maximum. Prišla som však na to, že do určitej miery to môže ovplyvniť online priestor. Keďže idem z jedného online stretnutia na druhé, v nejakom momente narazím na svoj múr pozornosti. Vtedy sa mi stáva, že sa dostanem do stavu, ktorý volám, že som mimo zóny.
Som tam, mám zapnutú kameru, ale moja hlava je akoby v pasívnom móde, počúva, ale nepočuje. Nedávno sa mi stalo na jednom stretnutí, že som sa strhla až v momente, keď bolo povedané moje meno a očakával sa vstup. Mohla som predstierať, že viem o čom sa hovorí, mohla som uhrať otázku do stratena, ale priznala som, že som nepočula a poprosila o zopakovanie.
3. Urobím alebo neurobím to, čo sa odo mňa očakáva.
Tento bod považujem za najzložitejší. Ako mám pracovať s očakávaniami ostatných, ak ich explicitne nevyjadria? Neviem predsa čítať myšlienky! Čo však viem, je opýtať sa. Ak sa nespýtam, neviem, predpokladám, vytváram si v hlave koncepty, príbehy, ktoré sú len výsledkom toho, čo sa deje vo mne.
Preverením porozumenia jednoduchými otvorenými otázkami: Ako si to predstavuješ? Ako vyzerá výsledok? Ako vnímaš moju rolu? Aké máš odo mňa očakávania pri tejto úlohe? Alebo si overím, či som správne porozumela: Správne rozumiem, že tvoja predstava je…? Rozumiem, že odo mňa očakávaš, že spravím … do …?
Keď som si tento bod rozložila na drobné a využila to, čo už viem aj z koučingu, neostal už pre mňa priestor na otázky.
4. To, čo hovorím, je založené na faktoch.
V princípe v tomto modeli integrity sa odo mňa očakáva, že hovorím overené informácie, za ktorými si viem stáť, že hovorím pravdu. Dodržiavanie tohto bodu považujem za obzvlášť dôležité –nielen v kontexte pandémie, ale aj v kontexte našej nedávnej minulosti, keď nás propaganda kŕmila informáciami, ktoré sa v danom momente hodilo použiť.
Nedávno som bola v situácii, keď som potrebovala zmeniť jedno rozhodnutie. Išlo o moju účasť na jednom evente, ktorý som sa rozhodla, že nebudem moderovať, ale nakoniec sa kontext vyvinul inak a ja som chcela event späť. Mohla som človeku, ktorý ma mal zastúpiť, povedať rôzne dôvody. Ale faktom bolo, že som si uvedomila dôležitosť toho, aby som ho moderovala ja, že mi je téma blízka a tak som to aj komunikovala.
5. Viem si stáť za tým, čo hovorím.
Stojím si za svojím slovom. Zasa raz niečo, čo vnímam ako esenciálne vo svojom živote. Neviem si predstaviť, že by som mala iný príbeh pre niekoho a iný príbeh pre niekoho iného. Vždy je to moja perspektíva, toho som si vedomá, ale je transparentne konzistentná.
6. Držím sa morálnych a etických štandardov a právnych noriem.
Tu nie je viac čo dodať. Že máme každý z nás, a v tejto dobe neustále sa meniacich epidemických opatrení obzvlášť, dostatok morálnych dilem súvisiacich pravidlami, normami či štandardmi, ani netreba rozvíjať.
V ďalších blogoch sa budem venovať autenticite, tomu, ako vieme ovplyvniť svet okolo nás, pracovať s nastavením mysle, ako tvoriť budúcnosť a ako rozbíjať rôzne šarády, ktoré okolo seba budujeme.
Signing out.
Autorka je spoluzakladateľka Pixel Federation, matka 3 detí s vášňou pre inovácie, vzdelávanie, hry, svoje deti, tvorivé radosti, udržateľný rast. Riadila projekty v oblasti ľudských zdrojov pre korporátne inštitúcie, od analýz tréningových potrieb vo verejnom sektore, riadenie IT projektov, až po rozbeh vlastnej spoločnosti. V súčasnosti má na starosti riadenie rozvojových programov spoločnosti Pixel Federation. Jej druhou témou je riadenie aktivít Edufactory by Pixel Federation, ktoré sú zamerané na podporu a tvorbu edukatívnych projektov.
