Mateusz Samołyk vysvetľuje, koľko treba odkladať, ako investovať a prečo sú príjmy dôležitejšie než naháňanie vysokých výnosov.
Mateusz Samołyk, autor blogu inwestomat.eu, je blízko k tomu, aby dosiahol finančnú nezávislosť už vo veku 40 rokov. V rozhovore vysvetľuje, ako sa k nej dopracoval, aký kapitál človek potrebuje, koľko musí pravidelne odkladať z výplaty, prečo sa bez investičného rizika nezaobíde, no zároveň sa musí vyhýbať katastrofám, a či je zvyšovanie príjmov dôležitejšie než aktívne investovanie. Predovšetkým však odpovedá na otázku, kto si môže taký skorý odchod z práce vôbec dovoliť.
Sústreďme sa na výdavky, nie na to, aký kapitál treba nahromadiť. Vychádzajme z údajov poľského štatistického úradu o strednej, respektíve vyššej strednej triede, pretože práve o takých ľuďoch sa zvyčajne rozprávame v súvislosti s finančnou nezávislosťou a skorým odchodom z práce.
Podľa údajov za rok 2024 minú domácnosti patriace medzi 20 percent najlepšie zarábajúcich v priemere približne 700 eur mesačne na osobu. Keďže to bolo pred dvoma rokmi, predpokladajme, že dnes je to približne 940 eur mesačne.
Pri trojčlennej rodine, teda dvoch dospelých a jednom dieťati, sa dostávame na približne 2 800 eur mesačne, čiže asi 34-tisíc eur ročne.
Klasické štvorpercentné pravidlo, podľa ktorého sa zvyčajne počíta kapitál potrebný na skorý odchod z práce, hovorí, že človek má nahromadiť 25-násobok svojich ročných výdavkov. V tomto prípade by išlo približne o 850-tisíc eur.
Hneď však vysvetlím, prečo je rozumné počítať s vyššou sumou. Osobne používam násobok bližší číslu 30 až 33. To znamená viac než 940-tisíc eur. Pôvodné výskumy štvorpercentného pravidla totiž vychádzali z amerických finančných aktív a z obdobia 30 rokov. Ja počítam s dlhším životom po odchode z práce, preto som konzervatívnejší.
Ak má niekto nižšie výdavky, potrebná suma môže byť, samozrejme, primerane menšia. Keby táto rodina míňala o polovicu menej, hovorili by sme približne o 470-tisíc eur. Kto však chce odísť z práce skôr iba preto, aby potom musel žiť veľmi úsporne? Pravdepodobne nikto, a je to pochopiteľné.
Koľko treba zarábať, aby sa takýto plán dal v Poľsku vôbec uskutočniť? Predpokladajme, že mám 25 rokov a chcem sa oslobodiť od práce najneskôr v 45 rokoch.
Kľúčová je miera úspor. Ak chce niekto dosiahnuť finančnú nezávislosť približne za 20 rokov, musí si odkladať najmenej 45 až 50 percent príjmu.
Ak predpokladáme, že priemerná čistá mzda predstavuje približne 1 530 eur, znamenalo by to sporiť asi 700 eur mesačne. Pri takom rozpočte je to najmä vo veľkom meste mimoriadne náročné a často priam nemožné.
Ak chce človek vážne uvažovať o skorom odchode z práce bez veľkého obmedzovania výdavkov, musí zarábať toľko, aby preňho sporenie polovice mesačného príjmu nepredstavovalo problém ani príliš veľkú obeť.
V závislosti od konkrétnej situácie pôjde skôr o čistý mesačný príjem od 2 350 do 4 700 eur než od 1 175 do 2 350 eur, najmä pri ľuďoch žijúcich vo veľkých mestách.
Kto však hovorí, že človek musí odísť z práce už po 20 rokoch? Som skôr zástancom mierneho sporenia, povedzme 15 až 25 percent z každej výplaty, a posunutia dôchodku o niekoľko rokov dopredu. To je dosiahnuteľné pre väčšinu pracujúcich Poliakov.
Nasporené peniaze treba, samozrejme, investovať, aby nielen prekonávali infláciu, ale v ideálnom prípade rástli podstatne rýchlejšie, než klesá hodnota peňazí.
Ako vybudovať portfólio, ktoré prinesie finančnú nezávislosť
Z akých aktív by sa malo skladať portfólio človeka smerujúceho k finančnej nezávislosti? Musí byť agresívne?
Portfólio nemusí byť celé zostavené z akcií. Môže obsahovať čokoľvek, čo chráni hodnotu kapitálu pred infláciou a v ideálnom prípade ju prekonáva.
Môžu to byť nehnuteľnosti, pokiaľ vytvárajú reálny príjem. Môže ísť aj o kombináciu akcií a dlhopisov, čo je klasickejší americký prístup k investovaniu na ceste k finančnej nezávislosti.
Výskumy štvorpercentného pravidla zahŕňali rozličné pomery týchto aktív. Ukázalo sa, že portfóliá založené výlučne na akciách širokého amerického trhu dosahovali najvyššiu konečnú hodnotu kapitálu, no nie vždy ponúkali najvyššiu pravdepodobnosť, že peniaze vydržia.
V niektorých prípadoch sa darilo lepšie zmiešaným portfóliám. Pri určitých scenároch vysokých výdavkov sa kapitál investovaný výlučne do akcií mohol vyčerpať ešte pred uplynutím 30 rokov.
Najmä počas dlhých období slabého vývoja na trhu.
Presne tak. Pravda však je, že človek, ktorý chce dosiahnuť finančnú nezávislosť za 20 až 25 rokov, musí určité riziko podstúpiť.
Portfólio zložené výlučne z dlhopisov pravdepodobne nebude stačiť. Veľká časť dlhopisov v dlhodobom horizonte nedokázala držať krok s infláciou, nieto ju ešte prekonávať.
Široké akciové indexy historicky prinášali výnos približne o štyri až päť percentuálnych bodov ročne vyšší než inflácia.
Ako rizikovo investujete vy?
Počas väčšiny mojej cesty k finančnej nezávislosti bolo moje portfólio vzhľadom na môj vek pomerne rizikové. V skutočnosti sa však zmestilo do klasických rámcov.
Bežne sa napríklad hovorí, že 30-ročný človek môže mať približne 70 percent portfólia v akciách a 30 percent v dlhopisoch. Ide o známe pravidlo „sto mínus aktuálny vek“, podľa ktorého sa určuje podiel akcií. U mňa to väčšinu času vyzeralo približne takto.
V súčasnosti je moje portfólio o niečo konzervatívnejšie, nie však pre vek, ale pre moju stratégiu. Je defenzívnejšie najmä preto, že dnes investujem aktívnejšie.
Keď sú trhy drahé, držím menej akcií a viac dlhopisov. Keď sú lacnejšie, pomer sa mení.
V súčasnosti je to približne polovica na polovicu. Treba zdôrazniť, že takáto skladba predstavuje rozumné minimum, ak chce človek finančnú nezávislosť nielen dosiahnuť, ale si ju aj udržať.
Príliš vysoký podiel dlhopisov zvyšuje riziko, že nám peniaze jednoducho nevydržia do konca života.
Čo si myslíte o využívaní módnych investičných príbehov a trendov, napríklad technologických spoločností alebo kryptomien?
Snaha o finančnú nezávislosť je spojená aj s minimalizmom a maximálnym zjednodušovaním života.
Človek zvyčajne kupuje široký globálny index zahŕňajúci všetky spoločnosti podľa ich trhového zastúpenia. Nevyberá si jednotlivé odvetvia a nepreskakuje od umelej inteligencie k biotechnológiám či nehnuteľnostiam iba preto, že má pocit, že práve tie budú zarábať viac než ostatné sektory.
Dôvod je jednoduchý: úspora času. Takýto index aj tak automaticky zvýhodňuje víťazov. Odvetvia, ktoré rastú najrýchlejšie, v ňom prirodzene získavajú čoraz väčšie zastúpenie.
V praxi ide o to, aby človek investoval čo najjednoduchšie a čo najviac času venoval zvyšovaniu svojich príjmov. To je celé tajomstvo finančnej nezávislosti.
Výnosy nie sú až také dôležité ako výška príjmov a miera úspor. Preto tento prístup niekedy investovanie trochu zanedbáva: investujte jednoducho, široko a pravidelne, to stačí.
Aj keď nedosiahnete nadpriemerné výsledky, vďaka vysokým príjmom a úsporám aj tak nahromadíte viac než ľudia, ktorí zarábajú menej a sústreďujú sa najmä na investovanie.
Nad príjmami máme väčšiu kontrolu než nad tým, či určité odvetvie náhle prudko vzrastie a prinesie vysoké výnosy.
Mnohých investorov láka hľadanie takzvanej alfy, teda dodatočného výnosu bez dodatočného rizika. Niekedy to robím aj ja, takže to nekritizujem.
Musí však ísť o vlastný nápad založený na vedomostiach a s jasne stanovenými pravidlami nákupu a predaja. Predovšetkým na to človek potrebuje čas. Väčšina ľudí ho nemá.
Možno by sa o to ani nemali pokúšať, pretože najlepšie výsledky väčšine bežných investorov prinášajú pravidelnosť a jednoduchosť.
Údaje sú neúprosné. Z dlhodobého hľadiska dokáže len veľmi málo investorov a inštitúcií pravidelne prekonávať široké indexy, ako sú S&P 500 alebo Nasdaq 100, a zároveň to preukázať skutočnými výsledkami.
Je to tak.
Na internete možno za krátke obdobie a na jednotlivých transakciách ukázať čokoľvek. Pravidelné investovanie bez katastrof je však úplne iný príbeh.
Vyhýbanie sa katastrofám je kľúčové, najmä pri snahe o skorý odchod z práce a po jeho dosiahnutí.
Ak niekto už niekoľko rokov nepracuje, má medzeru v životopise a jeho kapitál náhle klesne o 70 percent, návrat na pracovný trh môže byť veľmi náročný.
A dohnať takúto stratu, teda zvýšiť hodnotu portfólia o viac než 300 percent, vôbec nie je jednoduché ani samozrejmé.
V takejto citlivej finančnej situácii je podstupovanie vysokého rizika jednoducho nerozumné, pretože môže viesť k úplnému finančnému krachu.
Aké chyby najčastejšie robia ľudia smerujúci k finančnej nezávislosti?
Vo svojej komunite vidím dva hlavné typy chýb. Prvým je príliš váhavá snaha o finančnú nezávislosť, druhým zase príliš intenzívna.
Druhý typ je zaujímavejší. Mladí ľudia si často stanovia extrémnu mieru úspor, napríklad 60 až 70 percent, a žijú takmer asketicky.
Vzdajú sa záľub, cestovania a potešení. Niekedy dokonca dlhé roky bývajú s rodičmi, len aby mohli čo najviac sporiť.
Darí sa im dosahovať vysokú mieru úspor, ale za cenu kvality života. Aj keď získajú finančnú nezávislosť, zostanú askétmi. Podľa mňa je to veľká chyba.
Sústredenie sa výlučne na cieľ navyše vedie k stresu a frustrácii. Finančná nezávislosť by nikdy nemala byť hlavným životným cieľom, iba nanajvýš doplnkom, ktorý nám pomôže vybudovať lepšiu finančnú disciplínu a zabezpečiť seba aj rodinu.
Druhý typ chyby robia ľudia, ktorí sa začnú zaoberať financiami príliš neskoro, nemajú na skorý odchod z práce vhodné podmienky, ale napriek tomu sa oň pokúšajú.
Majú 35 až 40 rokov, rodinu, určité úspory na termínovanom vklade a zrazu chcú dobehnúť všetok stratený čas. Stanovia si ambiciózne ciele, hoci si môžu dovoliť iba nízku mieru úspor.
Takéto plány fungujú len pri nereálnych investičných výnosoch vo výške 20 až 30 percent ročne. Títo ľudia sa preto stávajú náchylnými na finančné podvody a chybné investičné rozhodnutia.
Začnú preskakovať od jednej stratégie k druhej a hľadajú svätý grál. Najlepším riešením je pritom upraviť očakávania a prijať skutočnosť, že v ich situácii možno odchod z práce urýchliť iba mierne, nanajvýš o dva alebo tri roky.
Finančná nezávislosť a životný štýl
Kedy vás prvýkrát oslovila myšlienka odísť z práce po štyridsiatke?
Zaujímavé je, že keď som sa o to začal usilovať, ani som nevedel, že existuje hnutie ľudí, ktorí sa snažia dosiahnuť finančnú nezávislosť a odísť z práce skôr.
Nikdy som o ňom nepočul, takže som nevedel, že priaznivci tejto myšlienky vytvárajú komunitu, v ktorej diskutujú o rozličných stránkach snahy o finančnú nezávislosť ešte pred dosiahnutím zákonného dôchodkového veku.
Deje sa to najmä na internete a predovšetkým v Spojených štátoch, no počas posledných rokov sa táto myšlienka rozšírila aj v ďalších krajinách vrátane Poľska.
K finančnej nezávislosti som dospel čisto pragmaticky. Pravdepodobne to súviselo s tým, že pochádzam z pomerne sporivej rodiny.
Nie extrémne sporivej, ale od detstva som videl, že odkladať si peniaze má význam, a zároveň som sa naučil, ako to robiť. Nemusel som sa to neskôr učiť, čo je, úprimne povedané, veľká výhoda na začiatku pracovnej kariéry. Väčšina ľudí ju pravdepodobne nemá.
Keďže som začal pracovať v zahraničí, konkrétne vo Švédsku, mal som z čoho sporiť. Žil som na pre mňa dobrej úrovni, neodopieral som si potešenia a od začiatku som si bez väčších obetí mohol odkladať 30 až 50 percent výplaty.
Treba zdôrazniť, že väčšina spoločnosti si to nemôže dovoliť ani po niekoľkých či 10 rokoch pracovnej kariéry.
Kedy ste pochopili, že ide o niečo, čo možno skutočne dosiahnuť a naplánovať?
V podstate hneď na začiatku pracovnej kariéry. Mal som 24 rokov, končil som vysokú školu a nastupoval do prvého zamestnania.
Rýchlo som si všimol, že si môžem odkladať niekoľko desiatok percent výplaty. Už vtedy som začal plánovať, že si štátny dôchodok urýchlim aspoň o 10 rokov.
Ešte som nevedel, či to bude vo veku 40 alebo 45 rokov, ale vedel som, že sa o to aspoň pokúsim.
Základom bola a stále je snaha zabezpečiť si vlastné financie, teda dosiahnuť finančnú nezávislosť. Skorý odchod z práce môže byť iba jej doplnkom, ak sa preň vôbec rozhodnem.
Dosiahnutie finančnej nezávislosti teda nevyžaduje asketický život?
Iba niekoľko percent spoločnosti patrí do skupiny ľudí, ktorí zarábajú tak dobre a míňajú tak málo, že pri snahe o finančnú nezávislosť nemusia výrazne meniť svoj životný štýl.
Stačí, aby si všetko dobre usporiadali a začali sa venovať investíciám a plánovaniu. Úspory sa potom vytvárajú prakticky samy. Ide o ľudí, ktorí už predtým mali vysoké príjmy a vysokú mieru úspor.
Podľa mojich odhadov ide v Poľsku o menej než päť percent najlepšie zarábajúcich. Ani v tejto skupine však nie sú všetci schopní dosiahnuť finančnú nezávislosť.
Mnohí z nich sú veľmi aktívni spotrebitelia, nemajú vysokú mieru úspor a pri svojom súčasnom životnom štýle a návykoch by ju ani nedokázali dosiahnuť.
Ako sa vám darí zladiť súčasné potešenia a spotrebu s odloženou odmenou? Je to predsa proti ľudskej prirodzenosti.
Otázku by som trochu zmenil. Spýtal by som sa, ako niekoho presvedčiť, aby začal investovať.
Je to v podstate rovnaké, ako presvedčiť človeka, aby sporil, pretože s nasporenými peniazmi musíme niečo robiť. A to si často vyžaduje určité vedomosti a čas.
Mne najlepšie fungovalo, keď som známym ukázal dividendy a úroky pripísané na účet. Viem, že je to pomerne primitívny spôsob, ale funguje na ľudskú prirodzenosť.
Ak človek, ktorý už investuje, ukáže, že mu investície prinášajú skutočné peniaze, pôsobí to podobne ako ukázanie nájomného od nájomcu. Je to dôkaz, že z toho niečo má, a ľudský mozog má takéto dôkazy rád.
Druhou vecou, ktorá mi pomáhala udržiavať disciplínu v sporení a investovaní, keď sa objavilo pokušenie, hoci dnes ho už prakticky nepociťujem, bolo počítanie, koľko slobody som si už kúpil.
Približne vieme, koľko míňame. Ak zistíme, aký máme kapitál, a vydelíme ho svojimi výdavkami, pričom predpokladáme, že kapitál reálne nerastie a iba si zachováva hodnotu voči inflácii, zistíme, koľko mesiacov alebo rokov slobody od práce sme si už zabezpečili.
Zrazu človek nemá na účte niekoľko tisíc eur, ale napríklad 85 dní finančnej slobody. Je to veľmi motivujúce.
Mnohí ľudia si to zapisujú do tabuliek. Evidujú, koľko minuli a koľko dní či mesiacov slobody tým stratili alebo získali. Sledujú, ako toto číslo rastie, a to ich poháňa.
Potom si uvedomia, že ak ich práca vyčerpá, nemusia všetko zahodiť, ale môžu si kúpiť rok alebo rok a pol voľna.
Nemusí ísť o exotickú dovolenku, ale o oddych a čas na premyslenie ďalšieho života bez tlaku, že sa musia okamžite vrátiť do práce. Je to veľmi účinný motivačný nástroj.
Čo vás najviac motivuje k finančnej nezávislosti?
V práci aj v živote mi vždy záležalo na otvorenosti. Chcel som môcť ľuďom povedať, čo si myslím.
Na začiatku kariéry som mal pocit, že vo firme si to nemôžem vždy dovoliť. Mnohí nadriadení otvorenosť prijímajú, no napriek tomu som pociťoval určitý diskomfort.
Vedel som, že ak dosiahnem finančnú nezávislosť, budem môcť ďalej pracovať, ale bez strachu a výraznejšieho stresu. Budem napríklad môcť povedať, čo si myslím, bez obavy, že ma prepustia.
Druhou motiváciou je možnosť voľby. Ak mi niečo nebude vyhovovať, budem môcť zmeniť zamestnanie, venovať sa dobrovoľníctvu alebo robiť čokoľvek iné.
Budem si môcť vybrať, kde, s kým a koľko chcem pracovať, pričom výška zárobku už nebude rozhodujúca.
Existuje aj koncept čiastočnej finančnej nezávislosti, pri ktorom človek pracuje na skrátený úväzok, aby si zachoval zmysel života, rutinu a menší príjem, zatiaľ čo zvyšok výdavkov financuje z nahromadeného kapitálu.
Umožňuje to žiť bez neustáleho zhonu, ktorý je veľkým problémom súčasnej spoločnosti, najmä vo veľkých mestách.
Mali ste niekedy pochybnosti?
Áno. Približne pred 10 rokmi, keď som sa presťahoval zo Švédska do Poľska, mi príjem na podobnej pozícii klesol o viac než polovicu.
Výdavky sa, žiaľ, neznížili úmerne, takže moja miera úspor dočasne výrazne klesla. Tempo budovania kapitálu sa veľmi spomalilo.
V určitom okamihu mi výpočty ukázali, že finančnú nezávislosť dosiahnem až po päťdesiatke, teda najmenej o niekoľko rokov neskôr, než som pôvodne plánoval.
Upravil som preto svoje očakávania a sústredil sa na zvyšovanie príjmov. Prešiel som do odvetvia informačných technológií, zastihol som obdobie prudkého rastu trhu a v priebehu niekoľkých rokov sa mi podarilo prekonať svoje niekdajšie švédske príjmy, hoci som žil v Poľsku. Mal som aj veľa šťastia.
Ukazuje to, že pokles príjmu alebo strata práce môžu výrazne podkopať motiváciu. Ak nám však záleží na finančnej nezávislosti, oplatí sa, a dokonca je nevyhnutné bojovať za čo najvyšší príjem.
Čo si Poliaci myslia o skorom odchode z práce?
Ako ľudia v Poľsku a vo Švédsku reagujú na myšlienku skorého odchodu z práce?
V Poľsku prevláda nedôvera. Ľudia sa sústreďujú na to, čo sa môže pokaziť: burzový krach, vážna choroba alebo nedostatok disciplíny.
Preto ani ľudia s vysokým kapitálom a nadpriemernými príjmami často neveria v myšlienku finančnej nezávislosti. Poliaci sa na ňu väčšinou pozerajú negatívne.
Vo Švédsku to bolo iné. Populárne sú tam niekoľkomesačné alebo ročné prestávky v práci počas pracovnej kariéry. Aj to je určitá forma finančnej nezávislosti.
Ľudia ju často vnímajú ako skoré a trvalé odlúčenie od práce, ale vôbec to tak nemusí byť. Môj plán bol pre Švédov iba jednou z verzií niečoho, čo už poznali: uprednostnenia života pred prácou.
Poľská stredná trieda navyše nerada sporí.
Ak sa pozrieme na štatistiky Eurostatu alebo Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj o miere úspor domácností, najvyššie hodnoty v Európe zvyčajne dosahujú Švajčiari, Nemci a Švédi. Medzi najnižšími bývajú, okrem iných, Poliaci.
V otázke sporenia sa, žiaľ, väčšinou nachádzame na konci rebríčka.
Je zrejmé, že čím vyššia je priemerná miera úspor v krajine, tým ľahšie sa hovorí o finančnej nezávislosti.
Človek, ktorý si už odkladá 20 alebo 30 percent každej výplaty, pravdepodobne nepovie, že skorý odchod z práce nie je možný. Skôr si ho skúsi prepočítať a zistiť, ako dlho by mu cesta trvala a o koľko rokov by teoreticky mohol odísť skôr.
Aj odvetvie môže podporovať alebo brzdiť úvahy o skorom odchode z práce.
V informačných technológiách a ďalších dobre platených odvetviach je omnoho jednoduchšie odložiť si polovicu výplaty než napríklad vo veľkej časti verejného sektora, kde to býva jednoducho nemožné.
Platy sú tam často priemerné alebo nízke a navyše ich upravuje zákon, čím vzniká určitý príjmový strop.
Mnohokrát som dostal správy od čitateľov alebo poslucháčov svojho podcastu, ktorí písali, že v ich odvetví sa jednoducho nedá zarábať toľko, aby si mohli odkladať čo i len 10 alebo 20 percent z každej výplaty.
Žiaľ, často majú pravdu. V takej situácii neexistuje iné riešenie, než zmeniť prácu či pozíciu alebo upraviť svoje očakávania.
Osobne uprednostňujem druhú možnosť, pretože nikoho nechcem presviedčať, aby zmenil povolanie. Možno svoju prácu miluje a vykonáva ju aj preto, aby si zachoval dobré duševné zdravie.
Máte okrem hlavného scenára finančnej nezávislosti aj záložný plán pre prípad, že by sa ho nepodarilo uskutočniť?
Nie. Samozrejme, nemám istotu, že kapitál, ktorý v určitom okamihu nahromadím, mi vydrží do konca života. Myslím si, že iba hlupák by mohol tvrdiť, že si je tým istý.
Som však takmer presvedčený, že požadovaný kapitál získam. Je to otázka trpezlivosti. Ak nie o rok alebo dva, tak o tri, päť či sedem rokov.
Nemožno však zaručiť, že peniaze vydržia navždy.
Preto treba mať jednoduché riešenie. V prípade potreby sa človek vráti do práce alebo obmedzí výdavky. Ak na to nie je pripravený, nemal by o skorom odchode z práce vôbec uvažovať.
Existujú aj návrhy, aby ľudia počas kríz aktívne znižovali výdavky alebo sa dočasne vrátili do práce, aby nemuseli predávať zlacňujúce aktíva.
Znie to zvláštne, pretože finančnú nezávislosť predsa nedosahujeme preto, aby sme si zrazu museli uťahovať opasok. Je však dobré vedieť, že aj takéto možnosti existujú. Ich poznanie dáva človeku väčšiu pružnosť.
Čo budete robiť, keď dosiahnete finančnú nezávislosť?
Myslím si, že človek, ktorý nemá konkrétny plán a hovorí iba, že bude napríklad cestovať, nie je na skorý odchod z práce pripravený.
Je to podobné ako pri bežnom dôchodku. Bez plánu môže človek ľahko upadnúť do apatie.
Ja mám veľa záľub: písanie, počítanie, majstrovanie, navrhovanie a rozličné práce v domácnosti. Takí ľudia zvyčajne nemajú s finančnou nezávislosťou problém, pretože im vždy chýba čas na vlastné aktivity.
V živote som už mal niekoľkomesačné prestávky v práci a nikdy som sa počas nich nenudil. Je to dobré znamenie, že po skončení pracovnej kariéry budem mať stále dosť činností.
Treba myslieť aj na vzťahy. Ak všetci známi pracujú, človek bude počas dňa sám. Zo začiatku to môže byť náročné.
Preto musí byť záľuba naozaj pohlcujúca. Ak niekto nemá žiadnu predstavu o živote mimo práce, skorý odchod z nej mu rozhodne neodporúčam.
Rovnako neodporúčam extrémne sporenie. Radosť zo života je omnoho dôležitejšia než to, či odídeme z práce vo veku 45, 50 alebo 55 rokov. Na to by sme nemali zabúdať.
