„V Británii sme si divočinu zničili a terajšie snahy o jej návrat sú oveľa drahšie ako ochrana prírody. Chráňte si preto svoj skrytý poklad, aby sa v slovenských lesoch naďalej prechádzali vlky a medvede a v mestách spievala pestrá zmes vtákov,“ odkázal britský dokumentarista Nigel Marven pred premiérou svojho nového filmu Divoká príroda Slovenska. Premietať sa bude v šesťdesiatich krajinách sveta.
Nigel Marven je tvorca filmov o divokej prírode, scenárista, prezentátor a dobrodruh známy svojím osobitým štýlom a entuziazmom pre témy životného prostredia. Natočil viac ako stopäťdesiat dokumentárnych filmov a dvanásť rokov pracoval aj po boku sira Davida Attenborougha. Nápad natočiť film o Slovensku vznikol – nečakane – v Kostarike na konferencii o plazoch.
Milan Kánya a Nigel Marven. Foto: archív Milana Kányu
Milan Kánya a Nigel Marven. Foto: archív Milana Kányu
So slovenským tímom pod vedením kameramana Milana Kányu následne vytvoril film Divoká príroda Slovenska, ktorý bude mať televíznu premiéru 1. januára 2024 v hlavnom vysielacom čase na Dvojke. Marvena to teší, pretože, ako sám povedal, film má predstaviť slovenskú divočinu celému svetu, ale najdôležitejšie je, aby o krásach prírody vedeli tí, ktorí pri nej žijú a môžu ovplyvniť, že sa zachová pre ďalšie generácie.
Koľkokrát ste už navštívili Slovensko?
Vo vašej krajine som bol zatiaľ sedemkrát a už mám naplánované aj ďalšie návštevy.
Dostali ste nápad natočiť film o slovenskej prírode počas jednej z týchto návštev?
Ten nápad mi vnukol slovenský herpetológ (expert na plazy a obojživelníky, pozn. redakcie) Milan Oselský. A bolo to v Kostarike na jednej konferencii o plazoch! Zoznámil ma s ďalším Milanom – Kányom – a začali sme pracovať s jeho talentovaným tímom na filme Divoká príroda Slovenska. Musím povedať, že práve vďaka tejto partii skvelých ľudí je to jeden z najlepších filmov, ktoré som za posledné roky spravil.
Veľa divočiny v malej krajine
Čo vás na slovenskej prírode zaujalo?
To, že síce nie ste veľká krajina, ale máte stále veľa divočiny. Vo vašich lesoch žijú medvede, vlky, rysy. Keďže na Slovensku žije asi tisícpäťsto až tisícšesťsto medveďov hnedých, máte veľký potenciál pre ekoturizmus.
Podľa mňa je vaša krajina najlepším miestom pre pozorovanie medveďov v divokej prírode v rámci Európy. Medvede sú navyše ako jedny z mála zvierat víťazom klimatickej zmeny. Kukurica sa pestuje v čoraz vyšších nadmorských výškach, čo je pre ne zdroj obživy, čiže medvedice môžu mať viac mláďat.
Medvede tu však boli veľkou predvolebnou témou, aktuálne sa hovorí o zrušení zákazu lovu na vlka…
Určite sa nechcem miešať do politických tém na Slovensku, ale dúfam, že zákon k lovu vlka sa nezmení a že táto šelma zostane chránená. Aj za cenu nejakých kompenzácií pre chovateľov, ktorým vlk strhne nejakú ovcu. Čo sa týka medveďov, možno len treba ľuďom ukázať príklady z iných krajín. V Škandinávii napríklad platia turisti za sledovanie medveďov v divočine veľa peňazí. Pre ekonomiku je živý medveď oveľa hodnotnejší ako mŕtvy.
Nigel Marven. Foto: archív Milana Kányu
Nigel Marven. Foto: archív Milana Kányu
Peniaze za ťažbu dreva sú pre mnohých súkromných vlastníkov lesov u nás stávkou na istotu. Ako vysvetliť ľuďom, že aj ekoturizmus môže byť formou zárobku?
Rúbať les a žiť z peňazí za drevo môže vyzerať ako ľahšia cesta, no ekoturizmus sa viac vypláca v dlhodobom horizonte a – samozrejme – je lepší aj pre prírodu a krajinu. Možno len treba rozbehnúť viac spoluprác hotelov a chát s prírodovedcami, ktorí budú turistov brávať pozorovať divú zver, vtáky, motýle.
Dobrým príkladom je práve Kostarika. Tam sa už v sedemdesiatych rokoch minulého storočia našli rozhľadení ľudia, ktorí presadili ochranu pralesov. A robili to hneď z troch dôvodov.
Prejdime si ich.
Jednak to robili, aby ochraňovali samotný prales a živočíchy, ktoré v ňom žijú. Druhým dôvodom bolo, že keď ničíte les, poškodzujete prostredie a krajinu napríklad viac ohrozujú záplavy a iné pohromy. Do tretice to malo aj ekonomický zmysel.
Dnes krajina ťaží z ekoturizmu a nielen preto, že je populárnou destináciou pre Američanov. Akurát pred mesiacom som v Kostarike stretol slovenských turistov, ktorí si tam boli filmovať kolibríky.
To, čo dokážeme zničiť v priebehu desiatich rokov, budeme obnovovať sto rokov. A niekedy márne.
Ten potenciál má aj vaša krajina. Ja už mám napríklad dohodnutú návštevu Slovenska v roku 2025. Jeden fotograf vtáctva ma vezme na rôzne miesta po celej krajine. Teším sa, ako budem u vás pozorovať sovy, žlny a ďalšie vtáky. A keď hovoríme o operencoch, viete, čo ma na Slovensku potešilo?
Počúvam.
Bol som v Bratislave, v hlavnom meste, a stále som tam počul spievať vtáky. Vaša biodiverzita je úžasná a aj preto som rád, že film bude mať televíznu premiéru v hlavnom vysielacom čase. Ľudia potrebujú viac spoznať prírodu, ktorá ich obklopuje. Niekedy mám pocit, že najvzácnejším živočíchom v lesoch sú deti. Potrebujeme, aby mladí ľudia chodili viac do prírody, naháňali tam motýle, spoznávali jej krásu.
Zaujal ho vzácny cvrček
Pred premiérou filmu ste hovorili, že v Británii ste o divokú prírodu takmer celkom prišli. Sú snahy o jej návrat?
Áno, ale tie sú niekoľkonásobne drahšie, než čo stojí ochrana jestvujúcej prírody. To, čo dokážeme zničiť v priebehu desiatich rokov, budeme obnovovať sto rokov. A niekedy márne. Ochranu prírody rád porovnávam s ochranou kultúrneho dedičstva. Predstavte si, že by sme zničili obraz Mony Lisy. Krásny kus umenia by bol nenávratne preč. Takýmto štýlom potrebujeme premýšľať aj o prírodnom bohatstve.
Nigel Marven. Foto: archív Milana Kányu
Nigel Marven. Foto: archív Milana Kányu
Ktoré zo zvierat vás najviac zaujali?
Nafilmovali sme u vás napríklad jeden vzácny druh cvrčka, ktorý dokáže loviť modlivky. Mňa tento cvrček fascinoval už pred tromi desaťročiami, keď som ešte natáčal filmy s Davidom Attenboroughom. Už jeho tím som presviedčal, aby sa tento hmyz dostal do filmu, no neporadilo sa, takže som rád, že ho teraz ukážeme v Divokej prírode Slovenska.
A čo sysle? Na jednom zábere sa zdá, že po vás doslova lezú.
Áno, syslíky! To bol jeden z mojich najobľúbenejších momentov natáčania. Nie je to však len o tom, že sú to roztomilé zvieratá. Páči sa mi, že je s nimi spojený projekt ich záchrany. My sme sa nesnažili robiť film, ktorý by bol priamočiarou propagandou ochrany prírody, ale som rád, že sme tam zachytili hneď niekoľko úspešných kampaní na záchranu zvierat. Okrem záchrany syslíkov ma fascinoval aj príbeh ochranára, ktorý v podstate vlastnými silami ochránil slovenskú populáciu sokolov.
Čo by mali ľudia na Slovensku robiť, aby si naša krajina túto biodiverzitu zachovala?
Niekedy sú to aj drobné veci. Nekultivujte napríklad všetku krajinu okolo seba – to sme spravili my v Británii a teraz to naprávame. Ľudia majú pocit, že musia do prírody zasahovať a skrášľovať ju, ale to je niekedy na škodu.
Mali by ste vidieť moju záhradu – možno by ste sa chytili za hlavu, lebo nie je príliš oku lahodiaca, ale je útočiskom pre rôzne živočíchy. Takže tá rada môže znieť aj takto: nechajte časť prírody tak, ako je. Nekoste trávu, vytvorte divoké lúky, v ktorých si bude spokojne žiť hmyz, budú tam lietať motýle a včely. Práve tie sú veľmi dôležité, pretože keď prídeme o tvory, ktoré opeľujú, ovplyvní to celý ekosystém.
Sprievodca svetom dinosaurov
Na Slovensku vás dobre poznajú aj mnohé deti, pretože ste hlavným hrdinom niekoľkých dokumentov o dinosauroch. Boli ste nimi fascinovaný aj vy ako dieťa?
Musím sa priznať, že dinosaury ma v detstve príliš nezaujímali, ale veľmi dobre viem, že najmä v strednej Európe sú dinosaury u detí veľký hit. Mňa vždy fascinuje, keď stretnem sedem- či osemročné deti, ktoré vedia o dinosauroch viac ako ja.
Postaral sa o túto popularitu dinosaurov film Jurrasic Park?
Spielbergov film bol prvým veľkým hitom, v ktorom ste mohli vidieť akoby reálne zábery dinosaurov. Veľmi dôležitá bola však aj dokumentárna séria Walking with Dinosaurs na BBC, cez ktorú som sa k téme dinosaurov dostal aj ja.
Tvorcovia tejto relácie prišli s nápadom, že by bolo skvelé, keby vytvorili postavu sprievodcu, ktorý bude cestovať časom a sprevádzať divákov svetom dinosaurov podobne, ako sa to robí v dokumentárnych filmoch o zvieratách. Keďže ja som bol známy ako prezentátor v reláciách s plazmi a hadmi, začal som divákov sprevádzať aj svetom dinosaurov v sériách Chased by Dinosaurs a Prehistoric Park.
Čo ľudí na dinosauroch tak fascinuje?
Podľa mňa sa nám páči, že sú to obrovské monštrá, ale že sú to zároveň už vyhynuté druhy, ktoré nás nemôžu ohroziť. Vďaka nájdeným kostrám a fosíliám máme jasné dôkazy, že existovali, zároveň nás baví lúštiť záhady s nimi spojené, napríklad akej boli farby, aké zvuky vydávali.
Mne sa páči, že dokumenty, v ktorých som účinkoval, ovplyvnili aj reálnych vedcov. Mal som obrovskú radosť, keď som sa dozvedel, že skupina španielskych paleontológov po mne pomenovala praveký druh osy, ktorú našli zaliatu v jantári. Vraj som ich inšpiroval k štúdiu paleontológie, a tak tú osu pomenovali Diameneura marveni.
Spomenuli ste, že si vás do dokumentov o dinosauroch vybrali aj preto, že ste boli známy ako svojský prezentátor filmov o hadoch. Na YouTube človek môže nájsť aj niekoľko videí, kde vás hady pohryzli. Ste v takýchto situáciách s vekom opatrnejší?
Pri jedovatých hadoch som bol vždy maximálne opatrný, tam som nikdy nič nenechával na náhodu. Dobre viem, ako dokáže hadí jed ničiť ľudské tkanivo, zastaviť srdce či dýchanie. Aj preto som sa vždy vyhýbal rizikovým situáciám, napríklad som sa nikdy nesnažil získať hadí jed, to prenechávam tým, ktorí to dokonale ovládajú.
Na druhej strane viem, že na YouTube je video, kde ma pohrýzol had a je tam aj dosť krvi. To všal bol len mierne jedovatý had. Vtedy sa človek môže uvoľniť o čosi viac a také uhryznutie beriem skôr ako odznak za odvahu pre prezentátora dokumentárnych filmov o prírode.
Za desaťročia, ktoré sa dokumentom o prírode venujete, sa tieto filmy zásadne zmenili. Aká moderná technológia ich podľa vás ovplyvnila najviac?
Veľkým vývojom prešli objektívy. Dnes je vďaka tomu možné získať skvelé zábery zvierat aj z diaľky. Nie každý štáb však pracuje s takou drahou kamerovou technikou. Keď natáča David Attenborough, má to všetko k dispozícii, ja si napríklad také vybavenie nemôžem dovoliť. Čo však skutočne zmenilo prírodopisné dokumentárne filmy, to sú drony. Tie sú aj pomerne dostupné, čiže žiadna produkcia sa dnes nezaobíde bez záberov zo vzduchu.
