Výroba ocele v Česku, prípadne v celej Európe, je čoraz náročnejšou disciplínou. Na jednej strane ničia trh vysoké ceny energií, na druhej tlak na znižovanie cien výrobkov a lacný dovoz z Ázie. „Teraz ide o prežitie,“ hovorí Petr Popelář, šéf skupiny Moravia Steel, ktorá je základom majetku štvorice členov rebríčka najbohatších Slovákov.
Keď dvihnete zrak a rozhliadnete sa na ktorúkoľvek stranu, uvidíte len oceľové veže a pod nimi na voľnom priestranstve zarovnané oceľové polotovary. Oceľ je presne to, o čo v tejto oblasti ide už takmer dvesto rokov. Nachádzame sa v srdci Třineckých železiarní, známych ako „WERK“, ktoré patria do skupiny Moravia Steel najbohatšieho Slováka, miliardára Tomáša Chreneka, a trojice jeho biznisových partnerov.
Najväčší výrobca ocele v Česku s obratom takmer 2,4 miliardy eur nezažíva práve najlepšie časy. V neistej dobe rozkolísanej vojnou na Ukrajine, energetickou krízou, Green Dealom i lacným dovozom z Ázie Chrenekovo železiarske impérium za minulý rok vykázalo pokles zisku z takmer 220 miliónov na približne 4 milióny eur.
„Som v oblasti takmer tridsať rokov a povedal by som, že toto je za celý čas to najnáročnejšie obdobie,“ začína rozprávať predseda Predstavenstva Moravia Steel Peter Popelář, ktorý tento rok na čele skupiny oslávi dekádu.
Aj napriek neutešenej situácii na trhu s európskou oceľou drží skupinu v čiernych číslach. Také šťastie už nemala pár desiatok kilometrov vzdialená huta Liberty Ostrava, ktorá tento rok zamierila do insolventnosti a rozpredáva majetok. V bývalej Novej hute prvýkrát po sedemdesiatich rokoch vyhasli pece prvovýroby. Moravia Steel tomu chcela zabrániť, keď sa usilovala o prevzatie časti prevádzok Liberty. Ponuka však nebola prijatá.
„Z emocionálneho hľadiska ma to veľmi mrzí, myslím si, že to bola možno posledná šanca obidve firmy prepojiť a urobiť podstatne silnejší celok nielen v rámci Česka, ale aj Európy,“ vysvetľuje Popelář.
Nielen za dekádu. V oblasti som takmer tridsať rokov a povedal by som, že ide o vôbec najzložitejšie obdobie za celý ten čas. Je to zložitejšie než kríza z roku 2009.
Oceliarstvo je cyklický biznis. Prichádzajú roky, keď ste hore, a potom roky, keď ste dole. Súčasná kríza, ktorú riešime, je tu už od polovice roku 2022, čiže sa s ňou trápime už dva roky. A stále pociťujeme obrovský tlak na ceny.
Ako v čom. Dá sa povedať, že predajné ceny spadli zo svojho vrcholu z polovice predminulého roka zhruba o dvadsaťpäť až tridsať percent. A tlak na znižovanie cien stále neprestáva. S nákladmi je to však naopak. Napríklad náklady na energie dramaticky vzrástli.
Třinecké železiarne, ktoré sú vlajkovou časťou spoločnosti Moravia Steel a zároveň energeticky najnáročnejšou časťou skupiny, pred covidom ročne platili za energie 3,5 miliardy korún (140 miliónov eur), vlani to už bolo 8,6 miliardy korún (340 miliónov). V prepočte na tonu vyrobenej ocele je to obrovská suma, ktorú musíte nejakým spôsobom vykryť. Musíte si na to zarobiť, čo je v súčasných podmienkach, keď je dopad rastu cien energií na Česko takmer najtvrdší, mimoriadne náročné.
Naozaj, a to nemám vo zvyku takto fňukať. Bude to mať dopad na celú budúcu konkurencieschopnosť českých produktov…Nevyzerá to však, že by malo dôjsť k zlepšeniu. Zdá sa, že v cenách energií sme po energetickej kríze našli novú rovnovážnu úroveň, oproti úrovni pred vojnou dvojnásobnú.
Taký dramatický nárast, aký bol v čase krízy, to už, samozrejme, nie je. Bohužiaľ, ceny energií ostali na vysokej úrovni a nepredpokladáme, že by mali klesnúť na predcovidovú úroveň. Nákladovosť výroby, žiaľ, ostáva stále veľmi vysoká.
V kombinácii s klesajúcim dopytom a tlakom na znižovanie cien ide o podstatný dôvod. Pohybujeme sa v prostredí s obrovským nárastom cien energií na jednej strane, na druhej pozorujeme útlm trhu alebo silný tlak na realizačné ceny. To všetko viedlo k poklesu zisku. Ale predvlani bol zasa nečakane vysoký dopyt po oceli, hoci ten rok bol plný extrémov. Pol roka bol nevídaný dopyt po oceli, potom nastal pokles. Hovorili sme si, že všetko sa opäť časom naštartuje, žiaľ, nestalo sa. Celý rok 2023 bol slabý a tento rok to pokračuje.
Naším cieľom je udržať sa v čiernych číslach a zároveň udržať čo najväčší objem výroby. Aj napriek všetkému zlému sa predaje budú pohybovať okolo 2,2 milióna ton ocele, čo je taký štandard dvoch posledných rokov. Ani jednu z našich prevádzok v rámci Třineckých železiarní nemusíme v tejto chvíli (rozhovor pôvodne vyšiel v októbrovom českom Forbese, pozn. red.) zatvárať ani významne utlmovať. Každá ďalšia spoločnosť našej skupiny si žije vlastným životom. Železnica je dnes veľmi úspešná. Naopak, pokiaľ ide o drôty, tam sú teraz slabé výkony, kríza sa tam prejavuje najviac. Firmy v tejto oblasti sú na tom v súčasnosti biedne.
Oboje je správne. Kľúčovým trhom je pre nás, samozrejme, Nemecko, kam prúdi podstatná časť nášho exportu. Vo všeobecnosti exportujeme 90 percent do krajín Európskej únie; najsilnejším obchodným partnerom pre nás aj iné firmy je Nemecko.
Zasekávajú sa Nemecku ekonomické kolesá?
Vidíme, že kombinácia stagnácie ekonomiky a vysokých úrokových sadzieb osekáva výstavbu developerských alebo infraštruktúrnych projektov, ktoré sa teraz nerozvíjajú. To znamená, že dopyt po oceli je mizerný. Tým trpia ako nemecké huty, tak aj tí, ktorí tam vyvážajú, čiže priamo my. Naštartovanie Nemecka by teda významne pomohlo aj nám.
Cenami energií netrpí len Česko, ale aj Nemecko, z ktorého čoraz viac firiem sťahuje výrobu do nákladovo priaznivejších krajín. Nepoloží to európsky priemysel?
Keď sledujem vývoj, niekedy mám presne také obavy. Zároveň vnímam aj to, že sa čoraz častejšie zamieňajú pojmy, že dekarbonizáciou sa myslí zároveň deindustrializácia. Všetci chceme žiť v lepšom životnom prostredí, to nespochybňujeme, ale kroky by mali byť trochu premyslenejšie a nemali by byť strieľané od stola. Mali by byť reálnejšie. Zdá sa mi trochu zvláštne, keď sa taká priemyselná ekonomika, akou je Nemecko, dobrovoľne odstaví od jadra aj od uhlia. To sú prvé rany do vlastných kolien a Európa v tom vo všeobecnosti pokračuje.
Tie rany dnes dosť schytáva aj oceľ.
Európska únia si, čo sa týka ocele, svoj trh nechráni. Ide pritom o strategickú komoditu, čo pochopili napríklad v Spojených štátoch. Po začatí vojny na Ukrajine sme to mali pochopiť aj my v Európe. Nie je predsa normálne, aby sme boli závislí od dovozu komodity, ktorú potrebujete všade, kam sa pozriete, v ktoromkoľvek odvetví. Byť závislí od dovozu ocele nie je vôbec ideálne. Bez ocele to nepôjde. Dôležité je, aby to bola európska, prípadne česká oceľ.
Akým spôsobom by sa mal trh chrániť? Zvýšením cla na dovoz z Číny alebo podporami pre všetky európske podniky? O niečom takom sa rozprávate?
Samozrejme, sú tu nejaké podpory, ale sú nedostatočné. Aj zo štatistík teraz vidíme, že výstavba v Číne tiež chladne, a preto miestni producenti viac ocele vyvážajú. Ak sa USA dokážu ochrániť, ak sa Mexiko dokáže ochrániť a Európa, naopak, nebude príliš dôsledná, čínska oceľ bude vo väčšej miere končiť tu.
Prinesie to ďalší tlak na pokles cien?
Má to dva problémy. Prvým problémom je množstvo, ktoré sa sem dostane, a druhým, že vznikne cenový benchmark. Ak vidíme, že napríklad plochá oceľ, ktorú do európskych prístavov priviezli z Ázie, stojí 580 eur, potom sa to stane benchmarkom na tvorbu cien v celej Európe. Všetci ostatní budú, samozrejme, vyžadovať podobné ceny. Nejde len o Číňanov, ale aj o Indov alebo Vietnamcov. Čína je len najviditeľnejšia, ale India ju vo všetkom zdatne doháňa.
Požadujete teda vyššie clá?
Mali by tu byť oveľa brutálnejšie, oveľa robustnejšie bariéry. V spomenutých krajinách totiž firmy nie sú zaťažené nákladmi, aké máme my v Európe v súvislosti s procesom ozelenenia. Všetky náklady s tým spojené, ako sú napríklad emisné povolenky, musíme premietať do ceny. Logicky nás to znevýhodňuje; súťaž by podľa mňa mala byť férová.
O koľko lacnejšie než tu v Európe dokážu v Ázii vyrobiť tonu ocele?
To, čo som vám označil ako benchmark, je úroveň, ktorá zďaleka nepokrýva ani náklady.
V Česku sa podiel Třineckých železiarní na výrobe ocele zvýšil na 71 percent. Súvisí to len s problémami Liberty Ostrava?
Bolo by krásne, keby išlo o našu expanziu, ale skutočnosť je taká, že po tom, ako huta Liberty išla do insolvencie, zostali sme jedinou hutnou spoločnosťou v Česku, ktorá má uzavretý celý hutný cyklus. Naozaj teda nadpolovičnú výrobu ocele v Česku zabezpečujeme my s priemernou produkciou zhruba 2,5 milióna ton ocele ročne. Na jednej strane je to pre nás pekné, na druhej strane by bolo dobré, keby českej ocele bolo viac.
Ste lakmusovým papierikom vývoja ekonomiky. Vidíte ťažkosti u odberateľov?
V energeticky náročnom priemysle, kam patríme, určite. Všetci riešime podobné problémy.
K hlavným pilierom Moravia Steel patria automotive, železnice, stavebníctvo a strojárenstvo. Čo z toho vám dnes najlepšie funguje?
Zo spomínaných segmentov je teraz najsilnejšia železnica. V oblasti koľajnicovej výroby pociťujeme relatívne slušný dopyt. Napríklad naša kováčska dielňa v Studénke má za sebou veľmi úspešný rok.
Keby sa v súčasnom nehostinnom ekonomickom prostredí nič nezmenilo, ako vidíte budúcnosť európskeho, prípadne konkrétne českého oceliarstva?
Nechcem si ani pripúšťať, že sa nič nezmení. Myslím si, že bude potrebné nad všetkým veľa premýšľať a hlavne veľa robiť. Pokiaľ by situácia ostala, aká je – nízky dopyt, vysoké úrokové sadzby, žiadne nové veľké projekty v pláne, stagnujúca ekonomika a do toho povinnosti, ktoré súvisia s Green Dealom –, bolo by to veľmi zlé. Teraz ide o prežívanie. Otázkou je, aká hlboká je podstata, z ktorej môžeme čerpať.
Čo Moravia Steel robí pre to, aby sa so situáciou vysporiadala?
Spočiatku to znamená robiť úsporné opatrenia vnútri celej skupiny. Musíme obmedzovať niektoré investičné akcie, nemôžeme dať ľuďom toľko peňazí, koľko by si možno zaslúžili… Teraz najmä veľmi obmedzujeme prevádzkové náklady, aby sme sa udržali v čiernych číslach. Už dva roky sa tým relatívne intenzívne zaoberáme.
Forbes CZ
A ako sa vyrovnávate s Green Dealom?
Tu nás čakajú štyri roky tvrdej práce, v rámci nášho projektu Green Work mienime transformovať asi polovicu prvovýroby Třineckých železiarní. V podstate, a to si povedzme na rovinu, to znamená, že polovicu prvovýroby v dnešnej podobe uzavrieme alebo v úvodzovkách zbúrame a začneme stavať niečo nové.
Novú pec?
Namiesto vysokej pece sa postaví elektrická pec. Dá sa povedať, že nový stav neprinesie žiadnu pridanú hodnotu. Stále bude rovnaký objem výroby, stále to bude v rovnakom sortimente, viac-menej pre tých istých zákazníkov. Akurát celý ten proces bude stáť okolo 30 miliárd korún (1,2 miliardy eur).
Celé to budete financovať len vy?
Veľmi dôležitá je, samozrejme, otázka verejnej podpory, pretože sa potrebujeme v tejto oblasti dostať na úroveň, na akej sú naši západní konkurenti. To znamená, že potrebujeme, aby to minimálne z 50 percent bolo financované z verejnej podpory, inak nám tie peniaze budú opäť chýbať v rámci investícií do zvyšovania pridanej hodnoty. Je to úplne legitímna požiadavka a v našej projekcii s tým počítame, inak je to celé v podstate nerealizovateľné. Nechceme nič iné než to, čo majú firmy okolo nás, najmä v Nemecku, Rakúsku, Španielsku… Chceme mať rovnaké podmienky, inak nebudeme konkurencieschopní.
Koľko ročne bežne investujete?
V rámci bežných investícií dávame na rozvoj asi dve miliardy korún (80 miliónov eur) ročne. Popri týchto bežných investíciách pôjdu tie zelené, ktoré dokopy vyjdú asi na tridsať miliárd korún (1,2 mld. eur). V tom je zahrnutá aj kompletná zmena našej energetiky, ktorá sa úplne odkloní od energetického uhlia a nahradí ho zemným plynom.
Transformačný proces už prebieha?
Sme vo vysokom štádiu prípravy, prvá fáza sa začne v budúcom roku. Začneme v Třinci s energetikou, kde dôjde k výmene uhoľného kotla za kotol na zemný plyn. Súčasne prebieha celý rad príprav na dekarbonizáciu v Třineckých železiarňach tak, aby sme na konci roka 2028 mohli povedať, že elektrická pec je pripravená na prevádzku. V septembri sme v železiarňach začali budovať novú briketačnú linku. Ide o investíciu v rámci prvovýroby, ktorá má výrazný pozitívny vplyv na životné prostredie a významným spôsobom zníži emisie CO2. Briketačná linka nahradí menej ekologické vstupy ekologickými briketami. Ide o prvý projekt dekarbonizácie. Na tento konkrétny projekt už máme priznanú dotáciu vo výške jednej polovice. Celková investícia sa pohybuje v objeme jednej miliardy korún (40 miliónov eur).
Do akej miery sa vôbec prevádzka vášho typu dá celá dekarbonizovať?
Uvediem príklad na jednom čísle. Dnes je najsledovanejším parametrom uhlíková stopa, ktorej hodnota je v Třineckých železiarňach 1,5 tony CO2 na tonu vyrobenej ocele. To je číslo, ktoré v rámci Európy patrí už teraz k tým nižším, pretože sme si v tomto ohľade už niečo odpracovali. Za posledné dve dekády sme na ekologické investície vynaložili viac než desať miliárd korún (takmer 400 miliónov eur.).
Aké ciele teda máte teraz?
Cieľom je, aby sme po transformácii niekedy okolo roku 2030 mali uhlíkovú stopu na 0,9 tony CO2 na jednu tonu vyrobenej ocele, čo je z môjho hľadiska veľmi výrazný posun. V tom čase však budeme mať v prevádzke už len jednu vysokú pec.
Chcete v budúcnosti využívať aj vodík?
Na možnosť využívať vodík budeme pripravení, zatiaľ je to však naozaj veľmi pionierska vec. Musíme pracovať s tým, čo je odskúšané a zároveň ekonomicky dostupné. Vodík zatiaľ odskúšaný nie je a je veľmi drahý, takže v tejto chvíli počítame so zemným plynom. Samotná výroba na báze elektrickej pece je ekologická, pretože výrazne obmedzíte spotrebu železnej rudy a uhlia a, naopak, využívate železný šrot. To je surovina, ktorá je úplne ekologická. Oceľ je materiálom budúcnosti, je úplne recyklovateľná, a preto spĺňa aspekty udržateľného výrobku.
Šrot sa pre vás stane zlatom?
Šrot sa vo výrobe stáva a bude sa stávať významnou strategickou surovinou. Proces, ktorým prechádzame my, teraz podstupuje veľa európskych hút, čiže spotreba šrotu vzrastie. Je to vec, o ktorej sa veľmi nehovorí. Európa si vôbec nechráni vlastný šrot, ktorý sa tu vyskytuje. Nie sú tu nijaké bariéry a tým sami sebe robíme túto surovinu horšie dostupnou. Vyvážame ju mimo EÚ, najmä do Turecka.
Sú podľa vás stanovené ciele Green Dealu a balíčka Fit for 55 splniteľné?
Tomu, ako je to celé v Európe nakreslené v tých termínoch a číslach, ja osobne veľmi neverím. Cesta je dôležitá, to nik nespochybňuje, teraz je však potrebné všetko viac zreálniť. Myslím si, že dnes je to dobre viditeľné už aj v elektromobilite, kde sa pôvodné ciele, ktoré boli vyhlásené pred pár rokmi, nesplnili. Takto sa to bude postupne prelievať ďalej. Nik nespochybňuje dekarbonizáciu, nesmie to však byť deindustrializácia, všetko musí byť zasadené do normálne fungujúceho konkurenčného prostredia a musí to byť logicky prispôsobené tak, aby ste v reálnom čase dosiahli reálne ciele.
Forbes CZ
Pociťujete väčšiu vôľu k zmene, keď sa o tom teraz začína hovoriť?
Dôležité je práve to, že sa o tom hovorí. Keď sa o tom bude rozprávať, možno sa viac začne načúvať odborníkom a menej politikom z Bruselu. Aj my sa na rôznych platformách snažíme byť veľmi aktívni vo vysvetľovaní, čo ešte je realistické a kedy už ide o číre science fiction. Podľa mňa sa už hrany obrusujú a už v tom všetkom nie je toľko fanatizmu. Dostáva sa do toho viac rozumu.
Nástrojom na dekarbonizáciu sú aj emisné povolenky, tie však ešte nepovedali svoje posledné slovo.
Emisné povolenky sú ďalšou náročnou kapitolou. Veľkým problémom sa však stanú až po roku 2026, keď na trhu postupne začne klesať ich prídel. Aj to nás tlačí do transformácie, pretože o pár rokov by nám emisné povolenky začali výrobu vo vysokej peci ešte viac predražovať.
Problémy vám spôsobila aj vojna na Ukrajine, kde ste museli riešiť problém s dodávkami železnej rudy.
Majitelia z našej skupiny mali na Ukrajine baňu na veľmi kvalitnú železnú rudu, ktorá sa dostala do sféry vplyvu Ruska, takže sme o ňu úplne prišli. Museli sme ich teda rýchlo nahradiť dodávkami z iných ukrajinských baní. Musíme si však zaklopať, že aj napriek drobným logistickým problémom spôsobeným vojnovým stavom prebieha ťažba aj doprava plynulo. V roku 2022 sme si radšej urobili väčšie zásoby železnej rudy, teraz ich už však toľko nedržíme, pretože logistika je plynulá.
O akom ročnom objeme rudy sa zhovárame? A bude jej toľko treba aj po dekarbonizácii?
Ročne spotrebujeme 3,5 milióna ton železnej rudy. Čo sa týka dekarbonizácie, tak keď budeme mať novú elektrickú pec, zásobovanie železnou rudou klesne na polovicu. Nebudeme preto takí závislí od dovozu z Ukrajiny.
Z iných zdrojov rudu neodoberáte?
Nakupujeme, samozrejme, aj inde, ale z hľadiska logistiky to už musíme voziť na lodiach po mori, lenže napríklad prístavy a železničné koridory v Poľsku bývajú často preťažené a doprava preto nefunguje tak plynulo ako po železnici z Ukrajiny.
Vnímajú dnes ľudia v regióne aktuálnu situáciu? Aká je nálada?
Nedávno som čítal prieskum týkajúci sa názoru obyvateľov na ťažký priemysel a bol som relatívne príjemne prekvapený, že 95 percent z nich ho považuje za nevyhnutnú súčasť svojho života. Je vidieť, že oceliarstvo má v regióne svoju históriu, tradíciu a že s ním veľa ľudí stále spája svoju budúcnosť. Samozrejme, že nejaká nálada je u nás v Třinci a iná na Ostravsku, kde ľudia prišli o prácu pre Liberty. Vo všeobecnosti však ľudia, ktorí chcú, vidia, že v oceliarstve sa dnes zvádza oveľa väčší boj než predtým.
Bolo v Moravia Steel pre úsporné opatrenia potrebné siahnuť k prepúšťaniu?
Jedným z opatrení na úsporu nákladov je aj znižovanie stavu zamestnancov. Významné znižovanie stavu však neprebehlo a ani sa nič také nechystá. Celá skupina Moravia Steel má 13 500 zamestnancov a keď dôjde k nejakému pohybu v ich počte, hovoríme možno o nižších stovkách. Nie je to tak, že by sme prepúšťali dvadsať až tridsať percent stavu. Boli by sme však radi, keby situácia nezašla až tak ďaleko a nedotlačila nás až k tomu, že by sme nakoniec museli niečo také realizovať.
Ako Moravia Steel ste sa pokúšali o prevzatie časti výroby Hood Liberty Ostrava. Mrzí vás, že sa to nakoniec nepodarilo?
Z emocionálneho hľadiska ma to veľmi mrzí, pretože si myslím, že to bola možno posledná šanca obidve firmy prepojiť a urobiť podstatne silnejší celok nielen v rámci Česka, ale aj Európy.
A z obchodného?
Podľa môjho názoru dopadol prípad Liberty Ostrava fiaskom, a to preto, že už vlani na jeseň mala dlhy na všetky strany. Firme chýbala hotovosť, prebehol útlm prvovýroby. Nič, čo by nasvedčovalo možnosti úspešnej reštrukturalizácie pod vedením aktuálneho vlastníka. K tomu bola dosť negatívna situácia na trhu.
Vycítili ste príležitosť a predložili ponuku?
S generálnym riaditeľom Třineckých železiarní Romanom Heidom sme vypracovali plán, na základe ktorého sme boli pripravení Liberty prevziať vrátane vtedajšej prvovýroby. Akcionári nám dali na celú realizáciu zelenú. Bolo to v čase, keď už vtedajší správca hovoril, že podmienky reštrukturalizácie sa nenapĺňajú. Na naše prekvapenie však súd vo februári predĺžil moratórium. V tej chvíli sme si povedali, že ide o definitívny koniec sedemdesiatročnej prvovýroby v bývalej Novej hute. Pece boli už dlho vyhasnuté a mali stáť ďalej, nabiehali stovky miliónov korún potrebných na ich sprevádzkovanie. Bolo jasné, že pre túto časť firmy je to konečná.
Riešili sme, či tam nájdeme ďalšie synergie alebo možnosti, ako firmy prepojiť. Začali sme sa relatívne intenzívne zaujímať o ich rúrovňu, pre ktorú sme boli schopní vyrobiť vlastné vstupy. Zároveň sme chceli prevziať plochú výrobu, ktorú sami síce nemáme, ale mohli by sme sa pustiť do nového sortimentu. Vyjadrili sme teda záujem o obidve valcovne. Dali sme ponuku, ale správca sa nakoniec rozhodol pre inú, čo rešpektujeme.
Aké parametre mala vaša ponuka?
Ako Moravia Steel sme boli pripravení poskytnúť Liberty pôžičku vo výške pol miliardy korún (20 miliónov eur), ďalej financovať vstupný materiál a predaj zastrešiť značkou Moravia Steel. Tieto podmienky však platili na tolling dvoch valcovní (tolling je metóda financovania z cudzích zdrojov, pozn. prekl.) a nie na financovanie prevádzky celej insolvencie. Osobne mám veľký rešpekt k peniazom, a to obzvlášť vtedy, pokiaľ nie sú moje. A keď resuscitujete firmu v stave klinickej smrti privátnymi peniazmi, rozhodne to nie je charita.
Nesľubovali sme dvetisíc pracovných miest, na prevádzku dvoch valcovní sme ich potrebovali podstatne menej. Z môjho pohľadu išlo o pragmatickú ponuku, ktorá dávala ekonomický zmysel. Vybratá bola iná ponuka, čo rešpektujeme, a tým sa pre nás celý proces skončil. Nemuselo by sa to však skončiť tak smutne, keby predlžovanie moratória a toho stavu klinickej smrti netrvalo tak dlho.
Forbes CZ
Prvovýroba je teda v bývalej Novej hute už navždy stratená?
V tejto podobe je stratená. Samozrejme, v budúcnosti tam tiež niekto môže postaviť napríklad elektrickú pec, bude však na to potrebovať obrovské investície. Je otázka, či by na novú pec kvalifikovaní ľudia počkali, pretože výstavba pece nejaký čas zaberie. Aj z tohto dôvodu sme mali pripravený rekvalifikačný program, aby sme v hute udržali čo najviac zamestnancov a mohli sa pokúsiť ekologickú výrobu prípadne naštartovať.
Vidíte teraz iné príležitosti, čo sa týka rozšírenia vášho portfólia či prípadných akvizícií?
Stratégiu máme postavenú relatívne jasne. Vlastne celý čas sa skupina rozvíja na báze predlžovania výrobného reťazca a zvyšovania pridanej hodnoty. Oči máme otvorené a keď sa naskytne zaujímavá príležitosť, brániť sa jej nebudeme.
Naozaj to stále platí – aj v takýchto ekonomicky náročných časoch?
Osobne tvrdím, že peniaze na dobrý projekt sa musia nájsť vždy.
Budete aj naďalej podporovať třinecký šport a miestny hokejový tím?
HC Oceláři Třinec sú skvelou značkou, ktorá celej skupine robí obrovskú reklamu. Keď po získaní titulu prišli hráči do železiarní, povedal som im, že ich boje v tohtoročnom play-off, keď sa nevzdali a nakoniec všetko na dobré obrátili, sú veľkou inšpiráciou pre celú našu skupinu. Je to dôkaz, že všetko sa dá obrátiť na lepšie, len sa tomu musí veriť a musí sa za tým ísť. Išlo o krásne prepojenie príkladu zo športu, ktorý platí aj pre biznis.
