Predstava, že „štát sa bude mať lepšie, keď podnikatelia zaplatia viac“, je síce logická, ale v praxi nemusí vždy fungovať.
Čoraz častejšie sa zamýšľam nad tým, aké ďalšie konsolidačné opatrenia nás čakajú v najbližšom období, aké novinky čakajú účtovníkov či daňových poradcov od nového roka a aký dosah budú mať tieto zmeny na podnikateľov.
Už teraz sa rysujú rôzne oblasti, ktorých by sa konsolidácia mohla dotknúť, avšak finálnu podobu ešte nepoznáme, preto o nich zatiaľ nebudeme špekulovať.
Nie je nič výnimočné, keď sa na mňa ako na daňového poradcu obracia podnikateľ s požiadavkou, ako „zaplatiť čo najmenej daní“ alebo „daňovo optimalizovať“ svoje podnikanie.
Hoci minimálna daň dnes už štandardne neumožňuje dostať sa úplne na nulu, cieľ je k tejto hranici sa aspoň priblížiť.
Podnikatelia môžu vnímať dane ako náklad, ktorý im bráni v ďalšom rozvoji, a preto je pre nich prirodzenejšie hľadať spôsoby, ako si svoje daňové zaťaženie legálne znížiť.
Na druhej strane štát často vychádza z predpokladu, že vyššie dane alebo zavedenie nových daní (napríklad transakčnej dane) automaticky znamenajú vyšší výber a viac zdrojov do štátneho rozpočtu.
Skutočný výsledok sa ukáže až po zavedení nových pravidiel a často závisí od toho, ako podnikatelia zareagujú – či svoje správanie radikálne nezmenia, ako sme to mohli vidieť napríklad pri transakčnej dani a úvahách o alternatívnych spôsoboch jej obchádzania cez zabudnuté poštové poukazy.
Nedávno som navštívil jednu z veľkých sietí kníhkupectiev, ktorú asi väčšina z vás pozná. V oddelení sebarozvoja som bol svedkom situácie, ktorá ma naozaj zaujala.
Zamestnanec pristúpil k zákazníčke, ktorá si porovnávala cenu knihy v regáli s ponukou na internete a zvažovala, či sa jej viac oplatí kúpiť ju online.
Predavač jej ochotne vysvetlil, že pri online nákupe treba rátať aj s dopravou, no potom nasledovalo niečo, čo ma skutočne prekvapilo.
Zamestnanec (keď videl pretrvávajúce váhanie) navrhol zákazníčke, aby zvážila aj kúpu tej istej knihy v ich ponuke v stave „ako čítaná“, čo by ju vyšlo menej. Tento prístup ma zaskočil – kníhkupectvo bolo ochotné radšej predať lacnejší produkt?
Ešte väčšie prekvapenie však bolo, že zákazníčka si mohla na ich webovej stránke aj jednoducho pozrieť, či sa kniha nenachádza v niektorej knižnici, kde by si ju mohla len požičať a po prečítaní vrátiť.
Nemyslím si, že išlo o výnimočný exces jedného zamestnanca – skôr som presvedčený, že tento prístup je výsledkom firemnej filozofie, ktorá kladie dôraz na spokojnosť zákazníka, bez ohľadu na to, či nakoniec nakúpi priamo u nich alebo nie.
Po tejto skúsenosti som dlho premýšľal, či by podobný prístup mohol fungovať aj v mojej profesii – v oblasti daní.
Ak mohlo byť pre kníhkupectvo dôležitejšie, aby zákazník odišiel spokojný, aj keď nekúpil knihu, prečo by nemohol byť pre správcu dane prioritou záujem daňovníka legálne ušetriť?
Mohlo by byť cieľom daňového úradu nielen vybrať čo najviac, ale aj aktívne pomôcť podnikateľovi uplatniť všetky dostupné daňové výhody – aj také, o ktorých možno sám nevie?
Predstavte si, že podnikateľ príde na daňový úrad (či už fyzicky alebo cez AI online poradcu finančnej správy), chce zaplatiť dane, ale nie je si istý, či postupuje správne.
Správca dane vycíti jeho neistotu a sám od seba mu ponúkne možnosti, ako ešte využiť dostupné daňové úľavy. Podnikateľ by tak odchádzal s pocitom, že svoje daňové povinnosti vyriešil čo najlepšie a ušetrené peniaze môže investovať späť do podnikania.
Viem, znie to možno trochu idealisticky a naivne, ale nie je to zaujímavá predstava?
Zaujímavý príklad som nedávno zaznamenal v Českej republike, kde na oficiálnej stránke ministerstva financií nájdete prehľadnú kalkulačku. Stačí niekoľko kliknutí a okamžite zistíte, či je pre vás výhodnejšia paušálna daň alebo klasický daňový režim.
Takáto úroveň transparentnosti a otvorenej komunikácie so živnostníkmi (OSVČ) by mohla byť inšpirácia aj pre nás – každý si vie jednoducho vypočítať, čo sa mu oplatí, bez toho, aby musel hneď vyhľadávať odbornú pomoc.
Český systém paušálnej dane navyše výrazne zjednodušuje život tým, ktorí sa pre tento režim rozhodnú – nemusia vôbec podávať daňové priznanie, pretože všetky povinnosti sú zahrnuté v jednej mesačnej platbe.
Často totiž nie je problém samotný formulár daňového priznania vyplniť, ale skôr vedieť, aké údaje kam patria, ktorý formulár zvoliť a dokedy všetko stihnúť.
Zaujímavý ukazovateľ efektivity daňového systému je aj tzv. deň daňovej slobody – teda deň, od ktorého už daňovníci zarábajú len na seba a nie na na potreby štátu.
Kým v Česku tento symbolický míľnik dosiahli už 1. júna, na Slovensku si naň musíme počkať až do 26. júna. Tento rozdiel jasne ukazuje, že z pohľadu celkového daňového zaťaženia aj transparentnosti sa máme od našich susedov stále čo učiť.
Na záver by som rád podčiarkol, že diskusia o daniach je vždy aj diskusia o dôvere a vzájomnom rešpekte medzi podnikateľmi a štátom. Je prirodzené, že podnikatelia chcú platiť čo najmenej a štát sa snaží maximalizovať príjmy, no cesta k udržateľnému a funkčnému systému vedie práve cez hľadanie rovnováhy.
Z mojich skúseností je slovenský daňový systém často vnímaný ako málo predvídateľný a komplikovaný. Daňovníci môžu nadobudnúť dojem, ako keby sa opatrenia zavádzali bez hlbšej analýzy ich reálneho dosahu na podnikateľské prostredie a často môže chýbať ochota diskutovať o dlhodobej vízii a benefitov pre obe strany.
Ak budú podnikatelia cítiť, že systém je nastavený zrozumiteľne a zákony (a ich výklady) sa nemenia tak často, budú ochotnejší plniť si svoje povinnosti a zároveň menej motivovaní hľadať cesty, ako systém obchádzať.
Na druhej strane, štát by mal vnímať podnikateľov najmä ako partnerov, ktorí tvoria hodnoty a pracovné miesta. Potom to nebude len o vyššom výbere daní, ale aj o zdravšom podnikateľskom prostredí, väčšej dôvere a v konečnom dôsledku aj o lepšej kvalite života pre nás všetkých.
