Od vlaňajšieho roka má uznávaná slovenská výtvarníčka Lucia Tallová nový ateliér. Čierny tuš, veľké plátna a haldy starých kníh a fotografií preniesla z hlavného mesta do domu v neďalekom Slovenskom Grobe s priestranným ateliérom na konci záhrady.
Aktuálne tak Lucia Tallová svoje nápady prenáša na plátno, papier a iné umelecké nosiče v priestoroch starej sochárskej dielne s rozľahlou terasou, ktorá sa premenila na letný maliarsky ateliér.
Napriek tomu, že v západnom svete už pred päťdesiatimi rokmi prebehla druhá vlna feminizmu, na Slovensku sa stále brodíme niekde na začiatku prvej vlny, kde sú feministicky zmýšľajúce ženy považované za militantné bojovníčky a naša spoločnosť má rovnaký mizogýnny prístup ako v minulom storočí.
LUCIA TALLOVÁ
„Keď maľujem alebo tvorím, veľmi rada počúvam hudbu, najmä Nicka Cava,“ hovorí na úvod nášho stretnutia, keď nám ukazuje svoj ateliér.
Ten je rovnako fascinujúci ako Luciina tvorba. Do priestorov s vysokými stropmi sa vstupuje veľkou kovovou bránou, interiér je prevažne čierno-biely, priestranný a vzdušný, kde-tu sa mihne fliačik farby – zelený prenosný stôl so zásuvkami, kde má štetce a poriadnu zásobu čierneho tušu, a dlhý pracovný stôl s farbami, nákresmi, skicami a nápadmi.
Na opačnej stene sú vysoké police s plátnami a výkresmi, zarámovanými dielami a pred nimi netradičný čierny obraz v tvare veľkého elipsového medailónu – na svetle s vystupujúcou maľbou krehko pôsobiacej čiernej čipky.
Lucia Tallová: Zo série Paris Diary, koláž, stará fotografia a starý priesvitný papier, 40 x 30 cm, 2021
Foto: Adam Šakový
Možno ste už na výstavách či v galériách videli jej diela – známe sú hlavne jej roztečené monochromatické maľby miest a krajiny s nádychom sentimentu osamelosti, starého sveta, podmanivého smútku či tichej a pokojnej melanchólie. Teraz steny ateliéru pokrývajú veľkoformátové čierno-biele plátna pripomínajúce roztečené chumáče, sem-tam spestrené okrovým akcentom.
Lucia Tallová je autorka, ktorá vystavuje po celom svete. Diela často prezentuje na medzinárodných umeleckých veľtrhoch nielen so svojou domovskou galériou Tomas Umrian Contemporary, s ktorou sa zúčastnila napríklad na talianskej Artissima artfair, Fireze New York, Art Cologne či Art Paris; minulý rok bola aj súčasťou Art on paper Amsterdam s holandskou galériou Francis Boeske Projects a so Zilberman Galerie vystavovala na Art Düsseldorf, Untitled Artfair Miami či na aktuálnom ročníku Zona Maco Mexico vo februári 2024.
O tom, že je o jej tvorbu záujem svedčí aj fakt, že dnes už vie, na akých výstavách budú jej diela visieť nielen v tento rok, ale aj v roku 2025.
Pred rokom začala spolupracovať s novou galériou Zilberman Galerie, ktorá má pobočky v Berlíne, Istanbule a v Miami. „Je to pre mňa veľký krok, pretože je to úspešná medzinárodná galéria, ktorá má päť výstavných priestorov v troch krajinách a zastupuje desiatky autorov z celého sveta,“ hovorí Lucia, keď sa v ateliéri usadíme so šálkou kávy.
Lucia Tallová vo svojom ateliéri. Foto: Miro Nôta
K tejto konkrétnej spolupráci jej pomohla účasť na bienále súčasného umenia v Lyone v roku 2022, kde sa pri jej inštalácii pristavil samotný majiteľ galérie Moiz Zilberman. „Moja tvorba ho zaujala, následne sme sa znova stretli v Kolíne a hneď mi ponúkol zastupovanie,“ spomína Lucia Tallová.
Ak chce v súčasnosti umelec preraziť na medzinárodnom poli, podľa nej je nevyhnutné zúčastňovať sa medzinárodných umeleckých veľtrhov, kde si zaujímavých umelcov a umelkyne môžu všimnúť galeristi a kurátori z celého sveta.
KTO JE LUCIA TALLOVÁ
Jej melancholické diela s motívmi oblakov, krajiny či mesta a výrazným snovým, nostalgickým sentimentom sú také unikátne, že okamžite, ako ich zbadáte, viete, že „toto je Tallová“. Prevláda v nich monochromatickosť, hoci v skoršej tvorbe okrem šedej, čiernej a bielej do obrazov a koláží zakomponovávala aj fliačky farby. Typicky veľkoformátovú maľbu kombinuje s fotografiou, do diel však zakomponúva aj iné médiá, ako sú pokrčené výstrižky z papiera, jemné textílie, staré fotografie, ba dokonca aj hmotnejšie predmety ako fyzické uhlie.
Lucia Tallová, rodáčka z Bratislavy, patrí k najvýraznejším talentom strednej generácie výtvarných umelkýň na Slovensku, kde je jej domovskou galériou bratislavská galéria Tomas Umrian Contemporary, v zahraničí ju zastupuje Zilberman Galerie s pobočkami v Berlíne, Miami a Istanbule a v minulosti spolupracovala s galériami Galeire Paris-B v Paríži, Francis Boeske Project v Amsterdame, Gallery Karla Osoria v Brazílii či Tezukayama Gallery v Osake.
Jej tvorba tak obohacuje nielen zbierky regionálnych zberateľov, ale aj nadšencov umenia z celého sveta. Z mnohých renomovaných zbierok, v ktorých má Lucia svoje zastúpenie, ju osobne najviac teší nedávna akvizícia dvadsiatich diel zo série Paris Diary známeho zberateľa umenia Oliviera Widmaiera Picassa, vnuka Pabla Picassa.
Lucia absolvovala niekoľko umeleckých rezidencií vo Viedni, v Paríži, Brazílii či v Kalifornii. Diela absolventky maľby bratislavskej Vysokej škole výtvarných umení sú už pravidelne zastúpené na prestížnych európskych umeleckých veľtrhoch po celom svete, ako aj na skupinových a samostatných výstavách v Európe, Ázii či USA vrátane miest ako New York, Osaka, Tokyo, Lyon, Paríž, Berlín, Viedeň, Amsterdam, Miláno či Brusel.
Lucia Tallová získala množstvo významných ocenení vrátane Ceny Nadácie Novum (2021), Cenu Nadácie Tatra banky za umenie (2016), v roku 2013 získala ocenenie Maľba roka, ktorú na Slovensku mladým umelcom udeľuje VÚB, a vyhrala aj Strabag Artaward International 2010. A ak ste z Košíc a milujete operu, možno ste videli Pucciniho Toscu, ktorej scénický návrh v roku 2022 pripravila práve Lucia Tallová.
„Kurátori Sam Bardaouil a Till Fellrath (umeleckí riaditelia Hamburger Bahnhof Národnej galérie súčasného umenia v Berlíne) videli po prvýkrát moju tvorbu práve na veľtrhu umenia Artissima v Turíne, neskôr sme nadviazali rozhovor a zaradili ma do výberu umelcov 16. ročníka Biennale de Lyon, ktorý spolukurátorovali. Bola to pre mňa naozaj veľká výzva a zároveň aj pocta, keďže na Lyonskom Bienále sa slovenské umenie predstavilo naposledy pred viac ako desiatimi rokmi, v roku 2011 inštaláciou umelca Stana Filka.“
Výtvarníčka odmalička
Cesta k umeleckej profesii býva občas kľukatá, v prípade Lucie Tallovej to však neplatí. „O tom, že sa chcem venovať umeniu, som vedela od detstva, iná voľba pre mňa neexistovala,“ hovorí.
„Ako dieťa som asi nebola veľmi spoločenský typ, takže keď mi dal niekto papier a ceruzku, bola som spokojná. Najlepšie som sa cítila sama, keď som si mohla kresliť.“
Lucia Tallová zbiera staré fotografie a knihy. Jedného dňa chce vytvoriť svoj vlastný „atlas mrakov“. Foto: Miro Nôta
Od toho sa odvíjala aj jej voľba strednej umeleckej školy, po ktorej prirodzene nasledovala Vysoká škola výtvarných umení v Bratislave, kde Lucia študovala maľbu v ateliéri Ivana Csudaia. „Spätne si uvedomujem, že ak by som išla na gymnázium, možno by mi to ponúklo iný rozhľad. Aj tak si však myslím, že by to nezmenilo nič na tom, že sa zo mňa stane maliarka.“
Keď je umenie zároveň aj prácou, treba si dávať pozor na to, aby to človeka neprestalo tešiť, aby to nezačala byť rutina a malo to pre neho stále zmysel.
LUCIA TALLOVÁ
Keď je umenie prácou
Po absolvovaní umeleckej školy ešte nejaký čas okrem tvorby pracovala aj v kníhkupectve Slovenskej národnej galérie Ex-libris. Neskôr, keď stále častejšie cestovala na výstavy a umelecké rezidencie a tvorba jej zaberala veľmi veľa času, sa však už naplno sústredila na vlastnú umeleckú dráhu. Práca ju napĺňa a baví dodnes. Navyše v novom ateliéri mimo hlavného mesta pociťuje aj to, že sa na ňu môže lepšie sústrediť.
„V ateliéri obklopenom záhradou ma nikto a nič neruší. V meste to bolo iné, môj starý ateliér bol vedľa galérie na Školskej ulici a často ma navštevovali známi alebo aj návštevníci galérie, ktorí ma chceli pozdraviť a zastavili sa na pár slov. Tých pár slov sa občas natiahlo na hodinku-dve. (smiech) Sem za mnou málokto zavíta bez dopredu dohodnutého stretnutia, takže sa môžem na prácu naplno sústrediť,“ pochvaľuje si Lucia Tallová.
Clouds, pohľad do inštalácie, SODA gallery, Bratislava, 2020. Foto: Adam Šakový
Foto: Adam Šakový
Aj keď je Lucia do veľkej miery vyťažená, snaží sa udržiavať si radosť z tvorby prostredníctvom „samonaordinovanej psychohygieny“.
„Musím si udržiavať čistú hlavu. Keď je umenie zároveň aj prácou, treba si dávať pozor na to, aby to človeka neprestalo tešiť, aby to nezačala byť rutina a malo to pre neho stále zmysel. Niekedy, keď mám veľa projektov naraz, pracujem nonstop. Keď som v ateliéri každý deň od rána do večera sedem dní v týždni, začínam to na sebe pociťovať nielen fyzicky, ale aj na mojich výtvoroch. To pre mňa býva varovný signál – chcem tvoriť, nie iba produkovať dostatok diel,“ vysvetľuje Lucia.
Čo teda robí, keď netvorí umenie? „Napríklad spím,“ smeje sa Lucia. „Chodím na dlhé prechádzky so psom Arturom, navštevujem výstavy a galérie, doháňam to, čo som nestihla vidieť. A veľa čítam. Rada čítam aj v ateliéri, pretože aj keď pracujem od rána do večera, nedá sa to robiť bez prestávky desať či dvanásť hodín denne. Treba si dať občas pauzu, a tak si čítam alebo počúvam hudbu. Keď sa tak nad tým zamyslím, posledných asi dvadsať rokov mi hrá stále len Nick Cave,“ usmeje sa Lucia.
Toto prepojenie s jeho hudbou vlani nadobudlo aj konkrétnu podobu. „V minulom roku som pripravila špeciálny výstavný projekt pre galériu 171project.space v Arnheme v Holandsku. Veľká čierno-biela maľba oblakov prekryla celý výklad priestoru. Výstavu som nazvala Push the Sky Away, čo je aj názov albumu Nicka Cava & The Bad Seeds, ktorý som práve v tom období intenzívne počúvala. Táto hudba je naozaj soundtrackom k mojej tvorbe.“
BIZNIS EVENT, AKÝ TU EŠTE NEBOL
Top ľudia z biznisu a manažmentu na jednom mieste, 4 pódiá, 100+ spíkrov. Top podujatie roka, na ktorom budú všetci a vy nesmiete chýbať… viac informácií už čoskoro.
CHCEM BYŤ NA WAITING LISTE
Byť sama sebou
Luciina tvorba je pre ľudí, ktorí sa aspoň trochu zaujímajú o slovenskú výtvarnú scénu, celkom ľahko identifikovateľná. Podarilo sa je totiž nájsť svoj vlastný umelecký rukopis. Spočiatku pracovala so starými čiernobielymi fotografiami, ktoré dopĺňala maľbou. V skorších obdobiach svojej tvorby využívala aj motívy čipky, kvapiek, perál či pastelové farby, vďaka čomu jej obrazy získavali krehkosť a nezameniteľnú atmosféru.
„Mám pocit, že moja práca je konzekventná už od čias vysokoškolského štúdia. Vždy som mala úzko zadefinovanú farebnú paletu a jasnú predstavu o tom, čo chcem robiť. Aj v období, keď som maľovala farebne, prevládali tlmené a pastelové odtiene. Mojou hlavnou témou bola vždy krajina, ktorej som zostala verná doteraz. Farby na obrazoch postupne temneli, až sa nakoniec z toho prirodzene vygenerovala čierno-biela farebnosť.“
Jej najobľúbenejším materiálom na tvorbu sa stal čierny čínsky tuš. Chvíľu experimentovala, hľadala spôsob, ako pracovať s tušom na plátne, kde sa správa inak ako na papieri. Ako hovorí, dodnes ju tento materiál neomrzel.
„Neskutočne ma baví a stále s ním dokážem objavovať niečo nové. Maľba tušom zahŕňa veľké percento prekvapenia a náhody, ktorú sa snažím jemne korigovať. Sledujem, ako tečie farba a usilujem sa ovplyvniť jej smerovanie alebo tvarovať mapu, v ktorej sa rozpíja. Stačí sa postaviť pred plátno, sústrediť sa… a v tom momente som tam, som v mojej atmosfére. Pre mňa je to vyslovene meditatívna práca,“ hovorí.
„Môže sa zdať, že maľovať len čiernou je únavné a obmedzujúce. Pre mňa je to práve naopak a takéto vymedzenie pravidiel, selekcia nástrojov, ktoré používam pri tvorbe, mi dáva zmysel. Čiernobiela farebnosť definuje aj určité citové nastavenie, to, ako chcem, aby moje obrazy pôsobili na ľudí. V neposlednom rade tak priznávam aj vizuálnu inšpiráciu zo starých čiernobielych fotografií, ktoré už dlhé roky zbieram a obdivujem. Keď budem cítiť, že ma to už nebaví, nebude sa mi chcieť maľovať len čiernou, začnem tvoriť niečo iné. Taká zmena musí nastať prirodzene, nesmiem sa k tomu nútiť. Práve teraz mám však pocit, že maľovať veľké čierne oblaky môžem donekonečna,“ dodáva Lucia.
Okrem veľkorozmerných tušových malieb tvorí Lucia aj pomocou iných médií. Vytvorila rôzne obrazy a objekty technikou koláže či asambláže, dlhé roky si vytvárala archív starých fotografií, z ktorých po čase začala tvoriť zaujímavé diela kombinovanou technikou – z tejto éry sú známe najmä jej diela s takzvanými svadobnými kabinetkami (spravidla starými, umelecky poňatými fotografiami vytvorenými vo fotografickom kabinete, pozn. red.), ktoré dotvárala vlastnými umeleckými intervenciami.
Ženy sú nedocenené
Lucia Tallová sa zúčastnila viacerých umeleckých výstav a projektov, kde bola spoločnou témou žena či ženský pohľad na svet. V roku 2020 bola napríklad jednou z autoriek, ktoré prizvali na výstavu Future is Female v holandskom múzeu Coda. Vystavovala po boku veľkých mien, napríklad Rose Wylie, Geta Brătescu, Katharina Grosse či Yoko Ono.
Dom na vrchu skaly, inštalácia, akryl a tuš na plátne, drevená konštrukcia, 500 x 550 cm,
AT HOME Gallery, Šamorín, 2017. Foto: Adam Šakový
Je aj súčasťou Secondary Archive, platformy pre ženské umelkyne zo strednej a východnej Európy. Koncom minulého roka bola jednou z dvanástich umelkýň zo Slovenska, ktoré participovali na iniciatíve Ženy ženám v Slovenskej národnej galérii, v rámci ktorej darovali svoje diela do dražby na pomoc ženám, matkám samoživiteľkám.
V októbri minulého roka bola v Rosenfeldovom paláci v Žiline sprístupnená aj Luciina samostatná výstava pod názvom Krehkosť karyatídy v kurátorskej koncepcii Lucie Gregorovej Stach, ktorá je tiež akousi poctou ženám, ktoré poskytujú oporu všetkým okolo seba, často aj nedbajúc na vlastnú krehkosť a potreby.
Vníma samu seba ako feministickú autorku? Už veľmi dlho, hovorí.
„Som ženská autorka a je pre mňa dôležité, keď to divák dokáže odčítať z mojej tvorby. Prirodzene si vyberám témy, s ktorými sa dokážem identifikovať. Predovšetkým v kolážovej tvorbe pracujem často so ženskou postavou – hlavnou hrdinkou, ktorej príbeh si privlastňujem,“ hovorí Lucia.
Toľko veľa? Za ženskú autorku?
Faktom je podľa nej aj to, že ženské umelkyne sú stále v porovnaní s mužskými autormi nedoceňované. Neraz sa jej dokonca stalo, najmä na Slovensku, že zberateľovi sa nepozdávalo, že by mal za dielo „zaplatiť toľko veľa“, pretože je ženská autorka.
„Vypočula som si rôzne názory, prečo sa neoplatí investovať do mladých ženských autoriek. Napríklad, že umelkyňa môže odísť na materskú dovolenku, začne sa venovať rodine a jej umelecká kariéra môže zo dňa na deň skončiť. Keď som to prvýkrát počula, úprimne povedané, ani som nevedela, ako mám na to zareagovať. Také niečo vám vyrazí dych,“ spomína Lucia.
Krehkosť karyatídy, pohľad do inštalácie, Rosenfeldov Palác, Žilina, 2023. Foto: Adam Šakový
„Máte pocit, že to je asi nejaký paralelný vesmír a nie prítomnosť v 21. storočí. Napriek tomu, že v západnom svete už pred päťdesiatimi rokmi prebehla druhá vlna feminizmu, na Slovensku sa stále brodíme niekde na začiatku prvej vlny, kde sú feministicky zmýšľajúce ženy považované za militantné bojovníčky a naša spoločnosť má rovnaký mizogýnny prístup ako v minulom storočí. V súkromných aj v inštitucionálnych zbierkach je stále nerovné zastúpenie diel ženských autoriek, i keď sa tento nepomer snažia niektorí súčasní kurátori a kurátorky dobehnúť.“
A o čom sníva Lucia Tallová do budúcna? To, čo sa neustále vinie jej tvorbou, vidíme v ateliéri všade dookola. Lucia obíde okolo veľkého stola a z hŕby starých kníh vytiahne jej malý poklad, fotografickú publikáciu s názvom Atlas horských mraků – Atlas Nubium Skalnaté pleso z roku 1953 od autorov A. Bečvářa a B. Šimáka, kde sú fotografie rôznych druhov oblačnosti nafotené z rôznych pohľadov.
Keď listuje knihou a ukazuje nám fascinujúce čiernobiele zábery oblačnosti s latinskými názvami ako nimbostratus, cumulonimbus či altostratus, jej tvár sa okamžite rozžiari úsmevom.
„Takéto fotografie sú pre mňa pokladom a inšpiráciou. Ktovie, možno jedného dňa aj ja vytvorím svoj vlastný atlas mrakov,“ uzatvára Lucia Tallová.
