Dve desaťročia filmového nadšenia bez prerušenia. To je Medzinárodný filmový festival Cinematik, ktorý tento rok oslavuje 20. výročie založenia. Jubilejný ročník bude v Piešťanoch prebiehať od 10. do 15. septembra a prinesie viac ako sto filmov z 27 krajín sveta.
O tom, prečo si dnes ľudia kúpia akreditáciu na Cinematik ešte skôr, ako uvedie prvý film v programe, a v čom bude tento ročník výnimočný, hovorí filmový kritik a spoluautor programu festivalu Peter Konečný.
Do tímu Cinematiku ste prišli pred dvadsiatimi rokmi ako študent na filmovej fakulte a vaším cieľom bolo festival promovať. Ako sa vám to darilo v čase, keď išlo o úplne nový a neznámy formát?
Mediálny trh na Slovensku bol vtedy úplne iný ako dnes. V roku 2005 u nás ešte nefungoval ani Facebook a využívali sme najmä partnerstvá s printovými médiami, ktoré vtedy už fungovali aj online. Dôraz bol však na spomínané printové médiá a potom na rádiá. Je zaujímavé, že partnerstvá s rádiami stále udržiavame a promo sme rozšírili o podcasty.
Ako sa celkovo za tie dve desaťročia Cinematik zmenil?
Narástol. Najväčší úspech je však v prvom rade v tom, že sa nám ako festivalu podarilo prežiť takéto dlhé obdobie. Naším veľkým šťastím bolo aj to, že sme za dvadsať rokov nemuseli kontinuitu ani raz prerušiť. Dokonca aj počas pandémie covidu sme pri dodržiavaní vtedy platných obmedzení mohli fungovať. To sa podarilo máloktorému festivalu.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
V prvých ročníkoch ste na Cinematiku premietali okolo šesťdesiat filmov ročne, dokonca aj v časoch, keď u nás vznikali tri celovečerné filmy za rok. Aké miesto má dnes v programe domáca produkcia?
Je pravda, že sme vznikli ešte pred Audiovizuálnym fondom, ktorý bol založený v roku 2009 a výrazne podporil domácu tvorbu. Najmä vďaka tomu dnes ročne vznikne tridsať až štyridsať našich filmov pre kiná – a to ešte nehovoríme o televíznej tvorbe. Na počet obyvateľov máme naozaj veľmi zdravú kinematografiu.
Časy, keď mali slovenské alebo koprodukčné filmy v kinách päťtisíc divákov, sú už našťastie za nami. V návštevnosti už často predbehnú aj americké filmy. Je prirodzené, že „naše témy“ nás lákajú. A majú svoje miesto aj u nás na Cinematiku.
Zostavovaniu programu na Cinematik váš tím venuje prakticky celý rok. Ako vyzerá tento proces?
Je to v podstate desať mesiacov práce. Nemáme až toľko svetových premiér, to je výsada skôr áčkových festivalov. Máme však veľké množstvo slovenských premiér zahraničných filmov. Okrem toho v slovenskej premiére uvádzame množstvo slovenských filmov.
Reflektovať kvalitnú domácu kinematografiu sa snažíme aj cez súťaž najlepších dokumentárnych filmov Cinematik.Doc a v špeciálnej sekcii, ktorá sa venuje slovenským a koprodukčným filmom. Z dokumentov tento rok uvedieme napríklad Každý potrebuje svoj kmeň od Paľa Barabáša alebo Raději zešílet v divočině od Mira Rema.
Máme však aj niekoľko sekcií, ktoré sa venujú európskym a svetovým filmom. Snažíme sa robiť akýsi pozitívny „cherrypicking“ zo svetových festivalov a priniesť to najlepšie zo sveta filmu. Niekedy je to veľmi náročné a nie všetko sa podarí.
Aj tento ročník je pre nás o veľkých víťazstvách. Podarilo sa nám program pripraviť tak, aby si naši diváci mohli v Piešťanoch pocestovať po najznámejších festivaloch sveta a vidieť filmy, ktoré tento rok zarezonovali. Uvedieme viac ako sto filmov z 27 krajín sveta. Nehráme však len tie víťazné. Často sú to také, ktoré sú síce úplne geniálne, ale na tých najväčších filmových udalostiach sa mohli stratiť.
Ako sa na Cinematik pozerajú distribútori a tvorcovia? Je pre nich zaujímavé, že sa ich film dostane do Piešťan?
Aj to sa za dvadsať rokov výrazne posunulo a my sme tomu radi. Je to pre nich zaujímavé – prihlasovanie slovenských filmov je veľmi skoré a rýchle. Niektoré veľké premiéry sme pre tento ročník dohodovali už v marci. Už vtedy bolo jasné, že tvorcovia si chcú „postrážiť“ filmy pre nás. Napríklad náš otvárací film Otec sme dohodli ešte v apríli tohto roka.
Z ktorých konkrétnych filmov za existenciu festivalu ste mali najsilnejší zážitok?
Ako tvorcovia festivalu potrebujeme zažiť silnú odozvu divákov. Na tejto práci je príťažlivé, že mnohí filmoví tvorcovia vôbec nevedia, že existujem, no keď film vyberiem do nášho programu a podarí sa mi ho ukázať ľuďom, svojím spôsobom sa s ním spojím.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Veľmi ma baví sledovať reakcie divákov na Cinematiku. Keď príde 650 ľudí na film, ktorý som vybral, a vidím, že ich uchváti rovnako ako predtým mňa, je to pre mňa najsilnejší zážitok. A keď sa skončí, ľudia sa o ňom začínajú rozprávať. Často aj dlho do noci. Filmy ich spájajú a rozdeľujú zároveň. To je niečo, čo bežné kiná, hoci sú úžasné a dôležité, nedokážu ponúknuť. Takýchto filmov bolo niekoľko.
Ktoré napríklad?
Z tých nedávnych to bol Trojuholník smútku – víťazný film Cannes. Určite to bol aj oscarový film Parazit, ktorý sme uviedli ako jedni z prvých na Slovensku. Tento rok sa takisto teším na niekoľko takýchto filmov. Som presvedčený, že sa to podarí pri filmoch Sirat a Pohľad do slnka. To sú naši „filmoví Iggy Popovia“, ktorí vypredajú Dom umenia.
Aj tento ročník je pre nás o veľkých víťazstvách. Podarilo sa nám program pripraviť tak, aby si naši diváci mohli v Piešťanoch pocestovať po najznámejších festivaloch sveta.
Dnes sa ľudia väčšinou na Cinematik neakreditujú kvôli konkrétnemu filmu, ale vnímajú ho skôr ako celkový zážitok. To je prejav vzácnej dôvery k značke. Čo všetko za ňou stojí?
Tá dôvera je obrovská. Veľké množstvo akreditácií predáme ešte predtým, ako zverejníme prvý film. Ľudia skrátka vedia, že tých šesť dní bude dobrých. Neustále rastieme v návštevnosti, pravdepodobne sa nám to podarí aj tento rok. Ľudia sú spokojní a tešia sa. Je to pre nás zároveň veľká zodpovednosť.
Cinematik je naozaj filmovou udalosťou roka pre mnohých nadšencov. Niektoré filmy majú za jediné premietanie v Piešťanoch viac divákov ako počas niekoľkých týždňoch v slovenskej distribúcii. Čo spája tých, ktorí chodia na Cinematik?
Majú radi filmy, dôveru v náš program a Piešťany. Veľa ľudí sa vďaka Cinematiku zoznámilo a niektorí sa pravidelne stretávajú iba tam. Chodia k nám diváci z celého Slovenska a aj Česka. Je to veľká komunita, ktorá stále rastie. Vekovo sa nám darí oslovovať už vysokoškolákov – sme ďaleko od hudobných festivalov, no zároveň v čase, keď sa ešte nezačal semester. Hornú vekovú hranicu nemáme.
Foto: Marek Mucha pre Forbes Slovensko
Často hovoríte, že Piešťany sú ideálnym miestom na filmový festival. Prečo je to tak?
Blízkosť Bratislavy a blízkosť letísk sú určite dôležité faktory. Filmové festivaly bývajú často v kúpeľných mestách, kde sa dá dobre oddychovať nielen mentálne, ale aj fyzicky. Nie každý si totiž zvládne na festivale pozrieť šesť filmov za deň – a je to v poriadku. Hoci máme aj rekordérov, ktorí si za šesť dní festivalu pozrú tridsať filmov.
Máme tam sedem premietacích miest a Cinematik Lounge na sprievodné podujatia. Človek sa tam rýchlo zorientuje, aj keď Piešťany nepozná. Škoda len, že keď sa staval Dom umenia, nerátalo sa ešte s ďalšími dvomi menšími kinosálami. Tie by sme určite využili.
V čom ešte bude tento ročník pre vás výnimočný?
Bude viac sprievodných diskusií. Uvedomili sme si, že ľudia u nás nechcú iba pozerať filmy, ale aj stretávať sa a diskutovať. Budeme mať živé nahrávania podcastov našich mediálnych partnerov, porozprávame sa o etike v dokumentárnom filme, kastingoch aj o súčasnom fungovaní Audiovizuálneho fondu.
Veľký masterclass budeme mať s Terezou Nvotovou o filme Otec a skvelý masterclass bude aj s Aňou Geislerovou o filme Karavan, ktorý tiež uvedieme v slovenskej premiére. Máme najlepší program zo všetkých ročníkov, ale je dosť možné, že o rok to poviem znovu.
