Sviatok práce slávime od roku 1882, teda približne štyri generácie. Každá z nich však pod pojmom práca myslela niečo iné. Čo znamená práca v dnešnej dobe, kedy sa čoraz častejšie skloňuje štvordňový pracovný týždeň a jej podobu už mení umelá inteligencia, ako napríklad nástroj ChatGPT?
Mnohí jasajú a hovoria o väčšej slobode v práci: skloňuje sa štvordňový pracovný týždeň alebo úplne zrušenie kancelárii. Niektorí už majú možnosť pracovať hybridne a pomaly sa posúvame k znalostnej ekonomike.
Kedy je práca vykonaná dobre?
Hoci aj u mňa prevažuje optimizmus, v hlave mi už blikajú aj niektoré kontrolky. Pôvodne som ich vnímala len pri téme pracujúcich matiek, stále viac som však presvedčená, že sa týkajú celej jednej pracujúcej generácie.
Spomínaný prechod na znalostnú ekonomiku radikálne mení pohľad na to, čo považujeme za „dobre vykonanú prácu“. Redefinuje napríklad pravidlá kariérneho napredovania a aj toho, čo sa očakáva od človeka vo vedúcej pozícii.
Neznesiteľná ľahkosť flexibility
Má zmysel vtesnávať novovznikajúce pracovné pozície do industriálnych časových rámcov? Flexibilita a projektový modus operandi sú v niečom ako oheň — výborný sluha ale zlý pán.
V industriálnej dobe mala práca pre väčšinu ľudí veľmi jasné a merateľné ciele aj pracovnú dobu. Napríklad fungovali na prevádzke na tri smeny, pričom bol stanovený počet kusov, ktorý mali za jednu smenu vyrobiť.
Cieľ na daný deň som buď splnili, alebo nie. Po stanovenom počte hodín im „padla“ a ľudia sa šli venovať svojmu osobnému životu.
Kedy však „padne“ pre projektovú manažérku v roku 2023? Kedy môže odísť z práce, kedy toho urobila dosť?
Ako si nastaviť ciele?
Nastavovanie cieľov bola vždy alchýmia. Viacerí z nás si ešte pamätajú, ako vyzeralo plánovanie päťročnice v bývalom režime.
Súdruhovia sa napríklad pomýlili pri predikcii dopytu na toaletný papier a zvyšok si vieme domyslieť. Vtedy sa čakalo v rade pred obchodmi, dnes sa tvoria pomyselné fronty na sedenia s terapeutmi.
Paradoxom je, že v súčasnosti sme na seba prísnejší aj benevolentnejší zároveň. Prísnejší v zmysle, že výsledky nemáme mať len naoko a stakeholderov reálne zaujíma, či sme produktívni.
Benevolentnejší sme zase v ponímaní pracovnej doby. Kávičkovanie, mítingy, ktoré mali byť emailami, surfovanie na sociálnych sieťach počas pracovnej doby…
Dilema kávičkovania
Vráťme sa k spomínanej projektovej manažérke, ktorá je zhodou okolností mama. Ak chce stihnúť vyzdvihnúť syna zo škôlky na opačnej strane mesta, potrebuje odchádzať z práce o tretej poobede, teda v čase, keď sa niektorí ešte len vracajú z obedu.
Ako komunikovať, že to stretnutie o štvrtej popoludní už nestíha?
Objektívne, v práci je už od pol siedmej ráno a kým kolegovia debatovali nad kávovarom, ona pracovala. Čo však s tým? Má „právo“ odísť skoro po obede, keďže nekávičkovala? A má to vôbec niekomu vysvetľovať?
A čo keď pri tom posedení pri káve prídu kolegovia na nejaké dobré riešenie pre klienta, nad ktorým si ona láme hlavu už týždeň? Veď tie najlepšie nápady často vznikajú z neformálnych stretnutí, kedy sa uvoľní kreativita.
Navyše, keby tam bola, možno by sa dozvedela, že riaditeľ odvedľa bude otvárať novú pozíciu, na ktorú by sa hodila…
Vedieť, ako prispievame
Flexibilná práca si vyžaduje aj flexibilitu pohľadu na ciele a dynamiku celého tímu. Popri bežných biznisových KPI-čkách (ukazovateľoch výkonu, pozn. red.) potrebuje mať každý člen tímu jasne pomenované, ako ku plneniu cieľov prispieva aj on(a) konkrétne.
Inými slovami: čo prináša na stôl. Najčastejšie to nebudú merateľné veci, u mnohých to budú možno „len“ mäkké zručnosti, vďaka ktorým sa im darí prispievať ku spoločnému cieľu.
Jednou z kľúčových zručností pre úspech v takto fluidnom a abstraktom pracovnom svete je teda znalosť vlastných silných stránok a ich súvis so stanovenými cieľmi, respektíve zadaniami, ktoré dostali.
Pre jedného je totiž pauza v kuchynke rozptýlením, pre druhého je práve zdrojom heuréka momentov, ktoré tím potrebuje.
Kľúčom k pochopeniu práce v tomto roku (aj nasledujúcich) tak bude rozpoznať, ako to má každý z nás a vedome s tým pracovať, či už z pozície zamestnanca alebo aj lídra.
Tak, aby každý mal vlastnú definíciu „dobre vykonanej práce“ a mohli sme skutočne sláviť flexibilitu na pracovisku.
