Na jednu či dve cesty do sveta sa odhodlá asi každý. A najlepšie je, keď sa vypravíte na vlastnú päsť, ochutnáte napätie z objavovania a pojmete to aj ako zájazd na spoznanie samého seba.
Býva to však aj tŕnistá cesta, nielen pozlátka fotografií na sociálnych sieťach. Jozef Terem si dobrodružstvo zvolil za životný štýl a bude o ňom rozprávať aj na piatkovom (24. júna) podujatí Forbes 30 pod 30 v bratislavskej Starej tržnici.
Jozef Terem spoznáva svet približne 30 rokov a ako o sebe vraví, je jedným z mála stále aktívnych cestovateľov na plný úväzok. Pred pätnástimi rokmi založil nezávislý portál o cestovaní Dobrodruh.sk.
Pomáhal ľuďom posúvať vlastné hranice, spustil merchandising zameraný na oblečenie a tiež spolupracuje s partnermi pri propagácii určitých regiónov, cestovateľských zaujímavostí či outdoorových značiek.
Podnikateľský záber si rozšíril v roku 2015, keď na Vajnorskej ulici v Bratislave vytvoril autentickú kaviareň a klubovňu Dobrodruh, kde sa stretávajú najmä ľudia, ktorým je blízke cestovanie, turistika či rôzne outodoorové športy. Nedávno vydal aj svoju prvú knihu Dobrodruh na cestách a aktuálne pracuje na jej pokračovaní.
Nech sa páči, tu je jeho 5 zásad, ku ktorým dospel aj vďaka cestovaniu:
Na vrchole. Foto: archív
Cestovateľ Jozef Terem. Foto: archív Dobrodruh.sk
1. Verte svojim snom.
V prvom rade ich musíte mať a podľa mňa ich získate len tak, že niekde vidíte inšpiráciu. Moje sny sa vytvorili na základe toho, že som si ako chlapec vždy listoval v cestopisných knihách a čítal dobrodružné romány, v ktorých sa písalo o ďalekých krajinách. Z toho aj vznikol môj sen.
Bolo to ešte v časoch komunizmu, keď sa nemohlo cestovať, ale už vtedy som tužil navštíviť krajiny, o ktorých som čítal, a robiť veci, aké robili hrdinovia v knihách.
2. Spoliehajte sa na inštinkty.
Osobne si myslím, že človek v sebe skrýva inštinkty, o ktorých ani netuší, že ich má. Nevyplavia sa však v situáciách, ktoré zažívate doma v obývačke či v práci, ale vtedy, keď sa pohybujete v neznámom prostredí a medzi neznámymi ľuďmi.
Základný inštinkt na cestách je bezpečnosť. Musíte mať čuch na prostredie, kde sa môžete voľne pohybovať a kam radšej ani nevkročiť. Niečo ako horolezec, keď sa otočí 200 metrov pod vrcholom, lebo vie, že inak by mu došli sily a nemusel by sa vrátiť živý.
Za druhé je to inštinkt pri obchodovaní, aby vás niekto neokradol. Nenalákali vás na niečo, čo sa javí ako nesmierne výhodné, ale vo výsledku vás pripraví o všetky peniaze. A to vám následne môže znechutiť ďalšie cestovanie.
Ja som dostal výchovnú facku na jednej z mojich prvých výprav po Balkáne. Na stanici v bulharskej Sofii mi istý chlapík núkal vynikajúci kurz na zámenu peňazí, naletel som a prišiel o celú hotovosť. Odvtedy som si vždy dával pozor na návrhy, ktoré zneli až priveľmi dobre.
3. Majte pokoru.
Keď som začínal s cestovaním, mával som vo vrecku asi sto mariek na mesiac. Bol začiatok 90. rokov, krátko po páde komunizmu. Musel som sa pretĺkať veľmi skromne. Prespával som na lavičkách v spacáku a učil sa strádaniu. Obdivne som hľadel na bohatý Západ a cítil, že sa na nich pozerám zdola.
Rokmi som dospel a materiálne sa zabezpečil, ale dodnes si to pamätám. Preto som v chudobných krajinách Afriky či Ázie veľmi chápavý. Nevyvyšujem sa, som tolerantný, rozumiem, ako ma vnímajú, lebo rovnakými očami som sa ja kedysi pozeral na Nemcov či Francúzov.
Viem dokonca aj pochopiť, keď sa ma snažia ošmeknúť, keďže ja som pre nich príležitosť, ktorá sa naskytne možno raz za päť rokov.
4. Makajte.
Reálne cestovanie nebýva pohodlné, ani nie je jednoduché a navyše stojí peniaze. Dokola počúvam, ako niekto túži cestovať, no nevie, kde na to vziať peniaze. To mi vraví hádam 80 percent ľudí. Čo odpovedám? Už ani nič. Základ je zvoliť si priority, ja ich tiež mám.
Vysnívali ste si objavovať Nórsko, tak si jednoducho odkladajte bokom a nemíňajte inde, trebárs nejaký čas necestujte k moru do Chorvátska. Alebo si pridajte prácu navyše. Netreba plakať, sťažovať si, ale makať.
5. Bavte sa a objavujte.
Mne robí najväčšiu radosť, keď spoznávam nové veci. Bavia ma cesty do nového prostredia, alebo objavovať na známych miestach, čo mi predtým uniklo.
A tiež ma napĺňa kontakt s ľuďmi, ktorých stretávam. Čerpám z nich energiu. Zvlášť v časoch, ktoré žijeme na Slovensku, kde za ostatné dva roky cítim najmä apatiu a negativitu. Len sa tu hádame o covide, politike, vojne na Ukrajine.
Je to omieľané klišé, ale veľmi pravdivé, že ľudia z chudobného prostredia žijú oveľa veselšie než my. Pre mňa je školou života vidieť, ako si užívajú aj to málo, čo majú. Aj preto mám rád krajiny Južnej Ameriky. Je to tam nebezpečnejšie, to áno, ale nabíja vás sledovať, ako dokážu prežiť deň v radosti, s hudbou, s tancom, ako sú inšpiratívni svojou vitalitou.
Očarili ma aj ľudia na Kaukaze. Pohostinní, družní, schopní prežiť v ťažkých horských podmienkach, rešpektujúci okolie a zároveň hrdí ľudia, ktorí si zachovali svoju tvár. Je radosť sa s nimi rozprávať.
A potom musím spomenúť severské krajiny, Nórsko, Fínsko či Island, kde ľudia dokážu nehostinné, drsné prostredie premeniť na niečo veľmi kultúrne a kultivované. Je tam zima, tma, ale to akoby odsunuli do úzadia. Presvitajú tie krásne červené nórske domčeky a všetky harmonicky vyladené detaily bežného života.
