Všetci rozprávame. No len málokto naozaj komunikuje. Čo ak hádky nie sú znakom nefunkčných vzťahov, ale nefunkčného počúvania? A čo ak ticho vo vzťahu kričí hlasnejšie než slová?
Psychologička Alžbeta Šašinková z Filozofickej fakulty Masarykovej univerzity v Brne odhaľuje najčastejšie komunikačné omyly, ktoré si nesieme z detstva, a vysvetľuje, prečo sa ľudia síce často počujú, ale si nerozumejú.
Detstvo a rané dospievanie sú základmi, na ktorých stoja naše komunikačné vzorce. V detstve je kľúčové naučiť sa v bezpečnom prostredí spracovávať vlastné emócie – ak nám ako deťom dospelí umožnia emócie prežiť a postupne sa učiť, čo trvá pomerne dlho, regulovať svoje správanie pod vplyvom silných pocitov. Vtedy vznikajú najlepšie predpoklady na to, aby sme neskôr dokázali komunikovať férovo, empaticky a dospelo.
Aký je rozdiel medzi tým, čo hovoríme, a tým, čo naozaj komunikujeme?
Autentickosť – teda súlad medzi tým, čo cítime alebo si myslíme, a tým, čo hovoríme navonok – je základným pilierom zdravej komunikácie. A áno, aj v situáciách, keď potrebujeme napríklad z pozície nadriadeného dosiahnuť konkrétny cieľ.
Aké typické „neviditeľné vzorce“ v komunikácii si ľudia často neuvedomujú – a ako ovplyvňujú naše vzťahy?
Každý z nás si vytvára stratégie, ktoré nás chránia. Taký autopilot, ktorý sa zapne v momentoch veľkej záťaže – napríklad počas konfliktu alebo, naopak, v rutine –, keď sme unavení alebo keď nám dieťa položí tristotridsiatu otázku za dve minúty. Záleží na tom, akú povahu náš autopilot má.
Niektorí ľudia majú tendenciu ublížiť sami sebe, len aby ich ostatní náhodou neprestali mať radi. Typicky sem patria ľudia známi ako „people pleaser“ – ich naučený vzorec hovorí, že je potrebné vychádzať so všetkými, súhlasiť a nikoho neodmietnuť. Iné autopilotné mechanizmy nám zasa dodávajú pocit bezpečia a istoty tým, že uzemňujú ostatných. Nie všetky nevedomé vzorce v komunikácii však musia byť negatívne či zraňujúce.
Ktorý z týchto vzorcov je teda pozitívny?
Napríklad ak vás raná skúsenosť naučila, že je užitočné zastaviť sa, reflektovať vlastné pocity a reagovať vedome a konštruktívne – môžete si gratulovať.
Čo sa deje v našom mozgu a tele počas konfliktného rozhovoru – a ako s tým môžeme vedome pracovať?
Telo na konflikt zvyčajne reaguje stresovou odpoveďou. Fyziologicky sa to prejaví napríklad zvýšeným pulzom či tlakom. Na psychologickej úrovni sa zrýchľujú reakcie, ale znižuje sa schopnosť načúvať a vnímať okolie. Všetko stojí na schopnosti reflektovať vlastné emócie, dopriať si čas na ich spracovanie, a tým vytvoriť priestor na konštruktívne riešenie konfliktu.
Sebareflexia ako krok vpred
Existujú jednoduché techniky, ktoré môžu pomôcť pri konflikte alebo náročnom rozhovore?
Veľmi zjednodušene ide o spomalenie, sebareflexiu a zameranie sa na vlastné prežívanie. Môže to vyzerať napríklad tak, že opíšete, čo v danej chvíli cítite, a navrhnete, čo by vám mohlo pomôcť. Často totiž upadáme do pascí, kde si nevšímame alebo popierame prežívanie druhého a namiesto skutočného počúvania a úprimnej snahy porozumieť si jeho slová len interpretujeme.
Čo robiť, keď máte pocit, že vás druhá strana vôbec nepočúva – a napriek tomu potrebujete nájsť cestu k dohode?
Niekedy pomôže pomenovať zádrh. A niekedy, hoci to znie paradoxne, je účinné vytvoriť priestor na podelenie sa o pocity. Napríklad: „Vnímam, že mi chceš teraz veľa povedať, a zaujíma ma to. Skús, prosím, pomenovať to, čo považuješ za najdôležitejšie – a potom skúsim ja. Súhlasíš?“
Ako spoznať, že v rozhovore nereagujeme, ale skôr sa bránime alebo útočíme – a čo s tým?
Často nám to napovie telo cez stresové prejavy, ktoré sme už spomínali. Niekedy totiž telo zareaguje skôr, než si to uvedomí myseľ – napríklad sa nám stiahne hruď skôr, než nám dôjde, že sme sa ocitli v „bojovej situácii“. Záleží aj na kontexte a vzťahu s druhou stranou – rozhovor bude inak vyzerať medzi partnermi doma v kuchyni a inak medzi kolegami v zasadacej miestnosti.
Ticho môže byť jedným z najsilnejších zvukov vôbec. Najmä tam, kde je jeho cieľom druhého potrestať, vyvolať pocit viny.
Zastavenie a reflexia toho, čo vnímame, by však mali pomôcť v oboch kontextoch. Pretože pomenovanie toho, čo sa deje – napríklad „vnímam, že sme sa trochu zasekli v konfrontácii, poďme to skúsiť inak“ –, môže priniesť úľavu obom stranám.
Môže byť mlčanie formou zdravej komunikácie? Kedy áno a kedy je deštruktívne?
Ticho môže byť jedným z najsilnejších zvukov vôbec. Najmä tam, kde je jeho cieľom druhého potrestať, vyvolať pocit viny. Ak však vychádza z vnútornej potreby premyslieť si situáciu, párkrát sa zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť a hľadať konštruktívne pokračovanie rozhovoru, môže byť veľmi účinnou stratégiou.
Ale…?
V takýchto prípadoch je vhodné proces komunikovať. Môžeme povedať napríklad: „Toto je ťažká otázka/situácia, potrebujem chvíľku na premyslenie.“ Tá chvíľka by, samozrejme, nemala trvať hodiny – no druhú stranu tým nevystavujeme takej miere neistoty, akú by mohlo vyvolať mlčanie bez vysvetlenia. Zároveň tým dávame najavo, že berieme vážne, čo druhý hovorí, a skutočne o tom premýšľame.
Ako rozoznať pasívnu agresiu, manipuláciu alebo gaslighting v každodennej komunikácii – aj keď sú veľmi jemné?
Pomôže všímať si, ako sa po rozhovore cítime. Manipulatívni alebo pasívne agresívni ľudia v nás často zanechajú stopy ako nepodložené pochybnosti o sebe, úzkosť alebo pocity viny. Treba si však uvedomiť, že dôležité je rozlišovať, či sme sami nespravili chybu a či nešlo len o oprávnenú spätnú väzbu. To je však samostatná a veľmi široká téma.
Učme sa empatiu
Ako reagovať na človeka, ktorý nekomunikuje otvorene, no aj tak ovplyvňuje dynamiku vzťahu?
Zákulisné hry sú pre mňa osobne tmavým kútom, v ktorom sa necítim dobre. Preto volím cestu priameho pomenovania a pokusu o zapojenie týchto ľudí do rozhovoru. No nie vždy sa to dá – napríklad v prípade nadriadených. Vtedy sa sústreďujem na ostatné vzťahy, ktoré tvoria danú sieť – či už ide o rodinu, alebo pracovný kolektív.
Aké komunikačné návyky odporúčate ľuďom, ktorí chcú byť lepšími partnermi, rodičmi alebo lídrami?
Vo všetkých prípadoch je účinná kombinácia správneho načasovania, zrozumiteľnosti a empatie. Neodkladajte rozhovory, na ktoré sa netešíte, dlhšie, než je nevyhnutné na prípravu. Voľte taký jazyk, ktorému všetci v miestnosti porozumejú, a skúste si overiť, či sa to skutočne podarilo.
Vo výskumoch často na rozvoj empatie používame technológiu virtuálnej reality, ktorá dokáže sprostredkovať príbehy a s nimi spojené emócie mimoriadne efektívne.
Empatiu by som tu možno nedefinovala ako schopnosť vcítenia sa, ale skôr ako uvedomenie a prijatie toho, že každý človek má za svojím vyjadrením dlhý príbeh, ktorý nepoznáme, a dôvody, pre ktoré sa správa tak, ako sa správa.
Dá sa empatia naučiť? Alebo je to niečo, čo buď máme, alebo nemáme?
Empatia určite nie je danosť ani špeciálne, nemeniteľné nadanie. Ak si ju trochu voľne definujeme ako schopnosť rozumieť príbehom, ktoré žijú iní ľudia, môžeme ju rozvíjať práve tým, že sa vystavujeme rôznorodým príbehom. A práve tá rôznorodosť je kľúčová – aby sme si, naopak, „nebetónovali“ vlastnú sociálnu bublinu.
Vo výskumoch často na rozvoj empatie používame technológiu virtuálnej reality, ktorá dokáže sprostredkovať príbehy a s nimi spojené emócie mimoriadne efektívne. Zásadné však je nielen príbehy vnímať, ale ich aj reflektovať. To platí rovnako vo výskumoch medzi študentmi univerzít, ako aj pri výchove malých detí.
Ako zistiť, že môj komunikačný štýl je nefunkčný – a že je čas na zmenu?
Ak konflikty, problémy alebo nedorozumenia začínajú vytvárať opakujúci sa vzorec, je čas položiť si otázku, čím to je.
Čo môže pomôcť človeku, ktorý sa bojí hovoriť o svojich potrebách alebo emóciách?
Bezpečné prostredie. Často stačí jeden blízky človek, ktorý nám poskytne pocit bezpečia – môže to byť priateľ, partner alebo terapeut.
Aké najčastejšie mýty o „dobrej komunikácii“ počúvate?
Mnohé z nich vychádzajú z raných vývojových fáz, keď sa učíme „slušne správať“ a zároveň v nás vzniká dojem, že silné emócie sú nesprávne a nemajú v komunikácii miesto. Dospelá komunikácia však s emóciami pracuje – nepotláča ich.
Počúvajte sami seba
Ako si môžeme byť viac vedomí vlastných emócií pri komunikácii – a prečo je to kľúčové?
Pre spôsob, akým dokážeme komunikovať, je nesmierne dôležité poznať a reflektovať vlastné emócie – tie aktuálne aj tie z minulosti. Iba vtedy vieme rozpoznať, kedy nás odkláňajú od cieľa, napríklad vyriešiť spor. Takéto hlboké sebapoznanie je však celoživotná práca – a bolo by dobré, keby sme si nekládli prehnané nároky, ktoré na seba v tomto smere často uvaľujeme, napríklad pod vplyvom rôznych „tiktokových koučov“.
Keď už spomíname koučov na sociálnych sieťach – je nejaké tvrdenie, ktoré vás osobne rozčuľuje? Niečo, čo považujete za vyslovene zlú radu?
Najväčší problém TikToku a iných platforiem je v tom, že sú plné samozvaných koučov bez akéhokoľvek overeného vzdelania, ktorí rozdávajú rady, ktoré môžu byť doslova toxické. Typický príklad – tvrdenie, že cvičením nahradíte psychológa.
Niektorí samozvaní odborníci dokonca tvrdia, že za psychické ťažkosti si ľudia môžu sami, pretože sa dostatočne nehýbu. Takéto tvrdenia, ktoré vyvolávajú pocity viny u ľudí so psychickými problémami, by mali byť trestné.
Freepik/Drobotdean
Ďalšia vec, ktorá mi napadá – v poslednom období sa neustále skloňuje pojem narcizmus, ale často sa zabúda na fakt, že niekedy jednoducho robíme chyby. Mám pocit, že ľudia sa viac zameriavajú na hľadanie patologických vzorcov v správaní druhých než na reflexiu vlastného konania. Dostanú napríklad výčitku od šéfa – a hneď si odnesú, že je toxický. Niekedy je to oprávnené. Ale nie vždy.
Mení sa spôsob, akým v digitálnej dobe komunikujeme – a ak áno, ako to ovplyvňuje našu psychiku?
Digitálna doba priniesla množstvo fenoménov, ktoré predtým neexistovali. Napríklad možnosť komunikovať s veľkým publikom bez osobného kontaktu, neskutočnú rýchlosť šírenia čohokoľvek, dominanciu vizuálneho obsahu nad textom a hovoreným slovom.
V reálnom živote vidíme dôsledky digitálnej doby každý deň – skracuje sa schopnosť sústrediť, hranica medzi pracovnou a súkromnou komunikáciou sa často stiera, a takmer nepretržite sme vystavení porovnávaniu sa s rôznymi influencermi na sociálnych sieťach.
Z pragmatického pohľadu však nie je dôvod na úplnú skepsu. Projekty nadnárodného významu by sme asi poštou riadiť nechceli. Z pohľadu pracovnej komunikácie totiž technológie prinášajú aj nepopierateľné výhody.
Ako sa líšia psychologické princípy medzi individuálnou komunikáciou a vedením tímu či firmy?
V rozhovore jeden na jedného si môžeme dovoliť ísť viac do hĺbky. Pri vedení tímu však pracujeme s omnoho komplexnejším systémom. Ak sa vrátim k princípom načasovania, zrozumiteľnosti a empatie – platia v oboch prípadoch, ale práca s tímom je neporovnateľne náročnejšia.
V poslednom období sa neustále skloňuje pojem narcizmus, ale často sa zabúda na fakt, že niekedy jednoducho robíme chyby.
Každý člen tímu má iné vedomosti, iný spôsob prežívania aj iný príbeh. Je dôležité nájsť spoločné ciele a jazyk, ktorému všetci rozumejú. A myslím, že líder by nikdy nemal podceňovať osobný kontakt jeden na jedného.
Ktorý aspekt líderskej komunikácie je podľa vás najviac podceňovaný?
Napadnú mi hneď dve veci. Prvou je schopnosť priznať, že niečo neviem alebo som spravila chybu. Druhou je schopnosť ustáť kritiku – aj takú, ktorú nemusíme vnímať ako oprávnenú. Hovorí sa, že šéf stojí vždy sám. A do istej miery je to pravda. Môže však stáť sám vo výťahu o poschodie vyššie – alebo ako pevný pilier, o ktorý sa tím s dôverou oprie. A dôvera sa rodí z autenticity a otvorenosti.
Kedy môže byť ticho alebo neistota výhodou – a kedy rizikom?
Vedecká práca ma naučila, že neistota je prirodzená súčasť procesu. Klásť otázky, na ktoré poznáme odpoveď, nemá zmysel. Ale neistota musí mať hranice – a tie vymedzuje líder. Sama sa snažím vo svojom tíme jasne pomenovať, kde sa začína priestor, ktorý už ostatní nemôžu ovplyvniť – pretože odtiaľ už musím konať ja.
Motivácia ako reflexia
Kedy ste naposledy viedli rozhovor, ktorý vás zmenil – a prečo?
V súčasnosti ma najviac menia rozhovory s mojimi deťmi. Dávajú spätnú väzbu čisto a bezprostredne a ja sa od nich učím, ako pracovať s veľkými emóciami – ich aj svojimi.
V pracovnej oblasti ma naposledy výrazne posunul rozhovor s profesorkou Luiginou Ciolfiovou. Upozornila ma, že sa pri prezentácii svojej práce často schovávam za tím, a povedala mi: „Nauč sa vyzdvihnúť seba, nie projekt.“ Takže mám opäť na čom pracovať.
Ak chceme vedome pracovať na svojej komunikácii – kde začať, aby sme sa nestratili v množstve rád a techník?
Dobré je začať reflexiou vlastnej motivácie. Ak je cieľom osobný rozvoj smerom k zdravej komunikácii – a nie napríklad získanie moci nad niekým –, odporúčam začať pozvoľna. Mne veľmi sedí Nenásilný podcast Petra Hladíka a Petra Sucháčka. Nemusíte sa hneď púšťať do štúdia nenásilnej komunikácie, ale získate predstavu, akým smerom by ste sa mohli vydať.
Ktorí autori či knihy vás najviac ovplyvnili v chápaní komunikácie?
Z posledného obdobia ma veľmi baví Becky Kennedy a jej kniha Good Inside. Je primárne o rodičovstve, no jej komunikačné stratégie sa dajú prakticky jedna k jednej použiť kdekoľvek. Aktuálne čítam aj Glass Half-Broken od Borisa Groysberga a Colleen Ammermanovej o bariérach, ktorým čelia ženy v pracovnom prostredí. Komunikácia sa tam opakovane vracia ako téma a každý, kto chce byť dobrým lídrom, sa z nej môže veľa naučiť.
Ak by ste ľuďom mohli odovzdať jednu vetu o komunikácii, ktorá im môže zmeniť život – aká by bola?
Cieľom komunikácie je podelenie sa o pocity a pochopenie príbehov druhých – nie to, aby vás mal každý rád.
Pôvodný článok vyšiel na českom Forbese a jeho autorkou je Jana Divinová.
