Eduard Šebo je súčasť slovenského biznisu prakticky od revolúcie. Jeho podnikateľský príbeh, v ktorom sa stretávajú dobové reálie, ako bolo spájanie rodinných vinohradov, privatizácia cukrovarov či Harvardské investičné fondy, s celoživotným presvedčením socialistu, patrí ku klasike slovenského kapitalizmu.
Rodinná skupina United Industries uvádza, že zamestnáva už takmer tisíc ľudí a jej tržby dlhodobo dosahujú desiatky miliónov eur. Jej šéf, kedysi „samostatne hospodáriaci roľník“ v Modre, sa po sedemdesiatke sústredil na rodinné vinárstvo, jedno z najväčších v krajine.
Bývalé Chateau Modra a Víno Nitra nahradilo pred pár rokmi rodinné vinárstvo Shebo Winery. Rodina rozbehla aj developerské aktivity na pozemkoch, ktoré Eduard Šebo nakúpil ešte po niekdajšom odpredaji cukrovarov. Napokon, skupina pôsobí aj vo výrobe zdravotníckych pomôcok či betónu.
Pokles je logický a má viacero príčin. Po prvé, geopolitické dôvody, a tým i zhoršenie medzinárodných podmienok obchodu. Pandémia na európskom trhu tiež spôsobila prebytok vína. Ďalšia príčina je, že Európska únia dvadsať rokov podporuje výsadbu viníc, ale spotreba vína klesá.
Dnes už EÚ začína obmedzovať výsadby i podpory na reštrukturalizáciu viníc. Odporúča, v záujme zníženia prebytku, rozšíriť výrobu nealkoholických a nízkoalkoholických, ako aj aromatizovaných vín.
Nemyslím si, že by tieto návrhy vyriešili prebytky vína, skôr treba čakať, že príde k významnému zníženiu výmery a v zásade k likvidácii, respektíve znehodnoteniu doterajších investícií z EÚ, ako i vlastných peňazí vinohradníkov. Úvahy znížiť zákonným predpisom maximálne výnosy z hektára považujem za absurdné.
Je to podobné, ako keď Donald Trump povie, že chce o desiatky percent znížiť cenu liekov. Ukazuje to, že kapitalizmus je v ťažkej kríze a hľadá sa adekvátna náhrada tohto systému.
Ako je na tom Slovensko vo vinohradníctve a výrobe vína?
Slovensko malo na začiatku 90. rokov 33-tisíc hektárov vinohradov, dnes má možno 7-tisíc. Je to potvrdenie, že sme sa zle vysporiadali s transformáciou vinohradníctva. Ďalší factor je, že sa zvyšujú dovozy lacného vína zo zahraničia na slovenský trh.
Dokupujete vinohrady aj v súčasnosti?
Už nie. Keď som predal cukrovary (na prelome tisícročí, pozn. red.), investoval som do pozemkov. Vysádzali sme len na vlastných pozemkoch, doteraz sa nám podarilo vysadiť do 500 hektárov nových viníc.
Pred rokmi ste v Šenkviciach spolupracovali so zakladateľkou šľachtenia viniča na Slovensku Dorotou Pospíšilovou. Ako na tie roky spomínate?
Zobral som vtedy, v rokoch 2002 až 2006 do prenájmu – a ročne za to platil 1,2 milióna korún ministerstvu pôdohospodárstva – celú tamojšiu výskumnú šľachtiteľskú stanicu, ktorej hrozila likvidácia. Prebral som 42 zamestnancov a pokračovali sme v certifikácii novošľachtencov. Po skončení zmluvy mi ju ministerstvo nepredĺžilo.
Napokon to dopadlo tak, že sa celá stanica zdevastovala, prepadol sa strop na pivnici a fungovanie sa už neobnovilo.
Eduard Šebo. Foto: Marek Mucha
Pred časom ste predstavili aj veľký projekt vinárstva v Číne. Ako sa mu darí?
Chodím do Číny asi dvadsať rokov. Našli sme tam partnera, majiteľa petrochemickej fabriky. Dohodli sme sa, že by sme postavili veľké vinárske závody, čo sa aj stalo. Neskôr však celá Čína zošalela v boome výstavby bytov. Banky poskytovali nezabezpečené úvery vo veľkom a stavalo sa po celej krajine. Teraz bojujú s následkami.
My sme už mali pozemky na výsadbu viníc, ale v tom nadšení sa optika hlavného akcionára zmenila. Videli sme, že chce vo veľkom stavať najmä byty. Vinárske závody však fungujú. Vyzerajú veľkolepo, aj v EÚ by sme im ťažko hľadali konkurenta.
Najhoršie sú zimné mrazy. Dlho nič, ale keď už udrie studený vzduch zo Sibíri, zasiahne celé oblasti. Je to aj tým, že oblasť, kde máme vinice, má nadmorskú výšku iba dva metre, čo má za následok vysokú spodnú vodu. Taký vinič ľahšie vymrzne.
Ako teda hodnotíte biznis v Číne?
Pandémiou sme dostali takpovediac na frak. V Číne boli v opatreniach až fanatickí. Celé sa to rozbilo aj vďaka nášmu čínskemu partnerovi, ktorý stratil dôveru v tento biznis. V krajine sa však angažujeme aj v projekte lietajúceho auta.
Za projektom AirCar stojí Štefan Klein, investor je aj spoluzakladateľ Esetu Anton Zajac. Vy ste vlastnícky zapojený do firmy, ktorá má licenciu na sériovú výrobu v Číne?
V čínskej výrobnej firme máme 20-percentný podiel. AirCar nám predal licenciu na sériovú výrobu pre čínsky trh.
Eduard Šebo. Foto: Marek Mucha
V akom štádiu projekt je?
V septembri bude auto lietať, tento rok plánujeme spustiť sériovú výrobu. Robia sa dva prototypy, jeden pre Slovensko, druhý pre Čínu. Rátame, že v septembri AirCar bude lietať. Gestorom zostáva profesor Štefan Klein, fabrika je už nachystaná.
Na aute sa urobili nejaké zmeny, nasadil sa výkonnejší motor a zvolil sa ešte futuristickejší dizajn. Znova preto treba príslušné časti homologizovať. Čínska strana si myslí, že by sme v krajine mohli predať 20-tisíc kusov.
Podnikáte aj v mnohých ďalších segmentoch. S ohľadom na dôležitosť biznisov holding United Industries, kým vlastne ste predovšetkým?
Už názov United Industries hovorí o tom, že predstavujeme zmes firiem z rôznych výrobných sektorov, ktoré spolu nesúvisia, ale máme záujem, aby všetky naše firmy prosperovali.
Ako vyzerá v skupine voľba, do čoho idete investovať?
Ja sa sústreďujem na firmy v našom portfóliu, ktoré majú problémy, čo sú dnes iba vinice a víno. Vyrastal som v Modre a celé detstvo a mladosť som prežil vo viniciach. Myslím si, že tomuto odvetviu rozumiem a najmä mám rád krajinu s vinicami.
Eduard Šebo. Foto: Marek Mucha
Aké sú plány s vinárstvom, keďže sa mu až tak nedarí?
Cieľom je zvyšovať výnosy z hektára, aby sme boli konkurencieschopní aj so susednými krajinami, Maďarskom a Rakúskom. Najväčší problém v sektore je získať ľudí na prácu vo viniciach. Ďalší je aj premnožená zver.
Nebude vám raz slovenský trh malý? Kam sa dá biznis posunúť?
Moja predstava bola od začiatku taká, že vytvoríme konkurencieschopnú stredoeurópsku firmu. To si vyžaduje veľké úsilie a trpezlivosť, už len preto, že, ako hovorím, ľudia na prácu jednoducho nie sú. Stroje, napríklad vinohradnícke kombajny, však vedia pomôcť iba s niektorými prácami vo vinici. Dnes ešte nie je možné nahradiť všetku fyzickú prácu.
Máte cieľ pre svoju generáciu?
Ja som už 10. generácia vo vinohradníckej rodine. Môj sen je odovzdať ďalšej generácii nezadlžené, fungujúce a konkurencieschopné firmy. Na toto sa koncentrujem. Starám sa už aj o to, čo s 12. generáciou, teda s mojimi vnúčatami.
Ako zapájate do rodinných firiem synov?
Najstarší syn Eduard skončil Karlovu univerzitu v Prahe. Je súčasť tímu, ktorý má na starosti development, výstavbu bytov v Trnave. Druhý syn Karol, ktorý študoval tiež na Karlovej univerzite a dva roky v Pekingu študoval čínštinu, riadi developerskú vetvu United Industries.
Tretí syn Michal končí bakalárske štúdium na Mendelovej univerzite v Brne, vinohradníctvo-vinárstvo. Štvrtý syn Ján je študent druhého ročníka na fakulte manažmentu UK v Bratislave.
Foto: United Industries
Ďalšia vaša firma, Protetika, postupne rastie. Vlani tržbami prekonala 20 miliónov, bola aj v zisku. Vďaka čomu?
Sú za tým najmä investície. Každý podnik z čias socializmu mal problémy v infraštruktúre, najmä s kotolňou či elektrinou, ktoré znehodnocovali hospodársky výsledok. Veľa sme museli zmeniť aj kvôli európskej legislatíve. Každý rok investujeme, aby sme udržali trhový podiel, či zvýšili tržby.
Protetika má 21 predajní po Slovensku. Centrálnu v Bratislave zväčšujeme zo 100 až na 300 metrov štvorcových, bude z nej výkladná skriňa.
Súčasťou Protetiky je aj Ortex Ukrajina. Ako sa vojna podpísala pod váš tamojší biznis?
Sme tam už 27 rokov, vyrábame v meste Vynogradov, neďaleko maďarských hraníc. Robíme tam rôzne bandáže či ortopedickú obuv a zamestnávame asi 110 ľudí. Zatiaľ v tejto oblasti bombardovanie nebolo, ale v tejto situácii do podniku neinvestujeme.
Fabrika funguje aj ďalej a ukrajinský trh sa nám zdá byť zaujímavý. Ponúkali sme slovenskej vláde, že ak nechce dodávať na Ukrajinu zbrane, ponúknime im slovenské protézy. Ostalo to však bez reakcie.
Foto: United Industries
Na aké projekty v developmente sa sústredíte?
Spoločným menovateľom našich investícií je, že staviame na vlastných pozemkoch. Developerské projekty pripravujeme v bývalých areáloch cukrovarov v Trnave, Šuranoch a Sládkovičove.
V Šuranoch sa bude stavať baterkáreň. Je to zaujímavá lokalita pre novú výstavbu?
Komunikujeme s investorom. Boli už aj u nás na návšteve, zatiaľ je to v počiatočnej fáze. Sme pripravení a dostali sme aj nejaké ponuky na spoluprácu. Povedali nám, že prídu s konkrétnejšou víziou, tak si na ňu počkáme. Máme tam do 40 hektárov, prakticky v centre mesta.
Aké sú plány v Sládkovičove?
Tam máme zhruba 30 hektárov. Na jednom zaujímavom projekte tam aj pracujeme, ale nechcem ho teraz komunikovať.
V Trnave projekt pokročil ako?
Developujeme územie, ktoré sme rozdelili do niekoľkých fáz a v konečnom výsledku by sme sa mohli priblížiť k dvom tisícom bytov. Prvá i druhá etapa už boli skolaudované a odovzdané novým majiteľom. V projekte sú zakomponované aj historicky chránené budovy. Nacenený je na 150 miliónov eur.
Archív United Industries/Cukrovar Trnava
Máte ešte aj iné projekty?
V Ivanke pri Bratislave máme dvanásť hektárov v industriálnej zone a už sme začali s budovaním priemyselného parku s čistou plochou 70-tisíc metrov štvorcových. Sme vo faze budovania infraštruktúry. Ďalší developerský projekt rozbiehame v Rovinke, kde pripravujeme kemping pre karavany na piatich hektároch.
Očakávame, že v budúcom roku by mohol byť areál pripravený.
Idete do segmentu, ktorý na Slovensku nie je veľmi veľký. Aké dimenzie má mať tento projekt?
Máme nakreslenú zhruba stovku parkovacích miest pre karavany spolu s infraštruktúrou. Investičné náklady odhadujeme v objeme zhruba tri milióny eur.
Prečo práve Rovinka?
Je odtiaľ dobrá dostupnosť, vlakové spojenie s Bratislavou. Vo svete parky fungujú tak, že karavany zaparkujú mimo mesta a vlakom či na bicykli sa turisti dopravia do mesta. Chceme, aby projekt mal európske parametre, plánuje sa zázemie, sprchy, práčovne, kuchyňa či technická údržba.
Majitelia karavanov sú silná komunita, ktorá sa vzájomne informuje a organizuje. V zahraničí je takýto životný štýl obľúbený a vykazuje tendenciu rastu. Spolupracujeme aj s asociáciou karavanistov, a keďže máme pozemkov pomerne dosť po celom Slovensku, zvažujeme vytvoriť sieť.
Máme nakreslenú zhruba stovku parkovacích miest pre karavany spolu s infraštruktúrou. Investičné náklady odhadujeme v objeme zhruba tri milióny eur.
Teda prísť s novým konceptom aj byť pripravení na expanziu?
Myslím, že to je nazretý biznis. V Bratislave ide o vážnu vec a dôležité je, že máme pozemky, takže sa môžeme prispôsobovať situácii. Uvidíme, ako dobre projekt pôjde, zatiaľ je dôležité, že začíname.
Aké očakávania máte od developmentu v Trnave?
Byty sa predávajú dobre, predaná je aj tretia etapa, ktorá ešte nie je skolaudovaná. Je to dobrý biznis, nečudo, že sa developmentu venuje vela investorov.
Poďme k mliekarenstvu: Levické mliekarne mali relatívne dobré roky, boli v ziskoch…
Tie zisky sú hrozne maličké. Vo firme točíte 25 miliónov a máte zisk 100-tisíc a my sme sa z toho tešili – nemusíme do firmy dať ani korunu. Fabriku sme vyčistili a dokúpili sme pozemky a aj tu investovali: je tu nová kotolňa, solárne panely na budovách a podobne.
Na prvý pohľad to možno nie je veľmi racionálne, podnikať v takom rizikovom sektore. Vyzerá to však tak, že by sme v tomto roku mohli trend zlomiť a z podniku by sa mohol stať štandardný biznis.
Aj v časoch slintačky a krívačky?
My nevlastníme dobytok a dôsledky nešťastia sanuje aj štát. Samozrejme, musíme vysvetľovať, že ak dosiahne cena mlieka 0,52 eura za liter, tak musíme ísť hore aj my. Nedá sa inak. Vo firme stále bolo potrebné niečo dorobiť, raz to, raz ono, napríklad čističku, stále čosi chýbalo.
Ale už by mal byť podnik ozdravený a dôveryhodný do budúcnosti. Je to malá mliekareň, robíme vyše 30 miliónov litrov mlieka, to má však aj svoje výhody. Ak niečo vypadne veľkému producentovi, tak sú aj problémy väčšie.
Celkovo je odhadovaná investícia do projektu približne 150 miliónov eur. Foto: Archív United Industries/Cukrovar Trnava
Betonárku sme si podržali aj preto, že v Trnave developujeme. Každá firma mala nejaké dôvody, prečo sme ju nepredali. Ešte môžeme spomenúť aj Hotely Plus, do tých sme dali veľké peniaze. Časť objektu na Galvaniho ulici v Bratislave sme zmenili na nájomné byty. Máme ich tam vyše 80.
Boli sme medzi prvými, ktorí do segmentu išli a aj sa to podarilo. Funguje to, robí to peniaze, hoci to nie sú nejaké veľké milióny. Ale na seba a na investíciu si vedia zarobiť.
Podľa čoho sa v holdingu rozhodujete, či predať alebo dokúpiť firmu?
Mám takú zásadu, že to, čo kúpim, už ťažko predám. Jednoducho nekupujem veci na rýchly predaj. Všetky investície sa mi nakoniec vždy zmenia v projekt, o ktorý sa treba starať ako o dieťa, pokým sa nepostaví na nohy. Investovať pre mňa znamená, že musím mať dôveru v budúci potenciál spoločnosti.
Dnes už nemáme záujem o rozširovanie firiem z portfólia. Nie je to ani tak preto, že by už na trhu neexistovali podhodnotené firmy. Skôr je to preto, že väčšina našich firiem má stále investičný dlh, ako aj problémy najmä v energetike. Zníženie energetickej náročnosti a zavádzanie inovácií vo výrobe je existenčná záležitosť pre všetky naše firmy.
Slávnostné otvorenie vinárstva v Číne. Foto: Profimedia
Koľko plánujete v tomto roku preinvestovať ?
Jedenásť miliónov eur. Samozrejme, treba povedať, že pracujeme aj s bankami, a teda musí investícia mať aj primeranú návratnosť.
Na začiatku rozhovoru ste povedali: „my sme tu pre to víno.“ Za sebou máte vizuál Shebo Winery. Vaše meno, ale po anglicky. Prečo?
Je to taká smiešna história. Ja som začínal ako „SHR“, samostatne hospodáriaci roľník s licenciou číslo 7 z tunajšieho národného výboru. V 90. rokoch som bol medzi prvými vinohradníckymi podnikateľmi. Mám tú licenciu dodnes a je s ňou spojená taká historka – mali sme kamaráta, právnika z Berlína, v čase, keď som vlastnil cukrovary.
Robili sme jednu transakciu za 20 miliónov mariek a keď partneri videli tú skratku – mal som pečiatku „Dr. Eduard Šebo, SHR“ – mysleli si, že to SHR je nejaký šľachtický titul.
No nie je to krásne, čo život prinesie? Tak úctivo to vyslovovali, „ser há er…“ Vo víne som začínal s 3,5 hektárom pozemkov od rodiny, každý tam mal nejaké svoje áre. Po dokúpení parciel som vytvoril akciovku Vinohradnícka spoločnosť Modra. Každému sa to zdalo dlhé, také socialistické. Syn navrhol – dajme firme meno Chateau Modra.
Neskôr si však Francúzi presadili, že názov Chateau môžu používať len firmy, ktoré ho mali už pred vstupom do Európskej únie.
Zátišie z Chateau Smith Haut Lafitte v Bordeaux,. FOTO: SITA, AP
Preto ste firmu premenovali?
Povedal som si, dáme peniaze do reklamy a potom to budeme musieť zmeniť. Tak sme názov (v roku 2020) zmenili na Shebo Winery. Angličtinu ospravedlňujem tým, že keď som robil genealógiu rodiny, videl som, že predkovia sa písali raz po latinsky, potom po nemecky a aj po maďarsky.
A ešte musím povedať, že Laco Šebo z Karpatskej Perly, môj bratranec, si zapísal značku Šebo regulérne skôr, a tá sa už použiť nedala. Jediným riešením bolo sa „poangličtiť“.
Víno Nitra, pôvodne firma, pokračuje ako značka?
Značka existuje, používame ju, predávame pod ňou asi 2 milióny litrov vína. Vlastní ju United Industries.
Študovali ste na Filozofickej fakulte…
… čistú filozofiu. To bolo po prvý raz, čo ju otvorili. Dovtedy bola vždy spojená s nejakým učiteľským smerom. Som však vyučený sústružník a po skončení učňovky som začal popri práci navštevovať SVŠ pre pracujúcich v Bratislave na Vazovovej ulici, kde som aj zmaturoval. Po maturite som si podal prihlášku na Filozofickú fakultu UK, kde som bol aj prijatý.
Ako sa z filozofa stane človek, ktorý pôsobí na kapitálových trhoch a v Harvardských fondoch?
Filozofia je podľa mňa významným spôsobom užitočná pre veľké podnikanie. Nevidíte len súvahu a výsledovku, ale núti vás brať do úvahy minulosť i budúcnosť a analyzovať kontext a trh vášho produktu, ako aj skryté záujmy konkurencie. Schopnosť abstrakcie až kamsi „k Pánu Bohu“ je pre podnikanie mimoriadne užitočná.
Som vyučený sústružník a po skončení učňovky som začal popri práci navštevovať SVŠ pre pracujúcich v Bratislave na Vazovovej ulici, kde som aj zmaturoval.
Aká bola vaša úloha v Harvardských fondoch?
Bol som tam dva roky. V tom čase som bol aj člen asociácie investičných fondov a investičných spoločností. Tam som sa dostal takým smiešnym spôsobom – keď bolo potrebné niečo napísať, urobiť, tak to zostalo na mne. Nejako som sa dostal k tomu stolu a videl som, ako to robia ostatní. Iste som nebol pripravený na kapitálový a akciový trh, dodnes neviem, či obchodovanie robím podľa učebníc.
Potom prišlo skupovanie podielov v cukrovaroch. Ako ste ich nadobudli?
Do veľkého biznisu som sa dostal cez kupónovú privatizáciu, ktorú iniciovala skupina priateľov. Hľadali vrcholového manažéra pre tento projekt. Bez peňazí sa nedá robiť žiaden biznis, oslovila nás jedna cukrovarnícka skupina, ako aj niekoľko obchodníkov s cukrom, ktorí boli pripravení podporiť nás pri získavaní podielov v slovenských a českých cukrovaroch.
Cena väčšiny cukrovarov sa pohybovala na hranici bankrotu, akcie boli významne podhodnotené. Bol to najmä výsledok toho, že Československo nemalo ochranné opatrenia a cukor na domácom trhu sa predával za svetové ceny, za 9 až 11 korún. V Nemecku stál 40 korún.
Kľúčový prvok môjho projektu bolo stretnutie s pánom Františkom Kováčom, špičkovým odborníkom na výrobu cukru. Celý život pracoval v tejto industrii a mal aj prehľad o schopných manažéroch, ktorí boli pripravení bojovať o udržanie cukrovarov nachádzajúcich sa v našom portfóliu. Ja som sa sústredil na trh s cukrom a dokupovanie akcií, čím sme posilňovali postavenie skupiny v odvetví.
Ako hovoril Hegel: „Pravda nie je v tom, čo je, ale v tom, čo bude.“ To je celá moja podnikateľská stratégia.
Výsledkom bolo, že naša skupina vyrábala vyše 60 percent cukru na Slovensku. Dôležité pre nás boli banky, ktoré začali dôverovať skupine a každý rok nám poskytli na cukrovarnícku kampaň 500 miliónov korún. Môžem sa pochváliť, že ani v tejto divokej dobe sme nezostali ani jednej banke nič dlžní. Kupónová privatizácia by možno nebola taká tragédia, keby sa zamedzilo skupovaniu fondov navzájom, čo znamenalo, že prežiť môžu iba tí najväčší.
V tých dobách každý fond či individuálny investor chcel vlastniť banku či poisťovňu, ale ja som sa zameral na agrosektor. Sústredil som sa najmä na tie firmy, ktoré boli pred krachom a o ktoré nebol záujem. Ako hovoril Hegel: „Pravda nie je v tom, čo je, ale v tom, čo bude.“ To je celá moja podnikateľská stratégia.
Prečo ste, z dnešného pohľadu, kupovali práve cukrovary?
Vyzeralo to v tom čase tak, že skrachujú, tak ako v Rumunsku či Bulharsku. Všade padli a už ich nepostavili na nohy. Keď sme však dosiahli vyše 60-percentný podiel, protimonopolný úrad nás začal tlačiť, že musíme odpredať 20-percentný podiel. To je príklad nešťastnej transformácie ekonomiky na Slovensku. Na podnikanie sme však po revolúcii neboli pripravení, a to celkovo.
Starý cukrovar v Sládkovičove. Foto: Profimedia
Bola to veľká lekcia, či poučenie o nepripravenosti na kontakt so Západom. V niektorých momentoch to malo podobu ako stret bielych kolonizátorov s Indiánmi. Úplne sme stratili zo zreteľa vlastné záujmy. Za vstup do Európskej únie sme boli pripravení vzdať sa akýchkoľvek požiadaviek s naivnou vierou, že všetko, čo Západ požaduje, je pre naše dobro. Hotové nešťastie!
Poliaci transformáciu urobili inak a žijú z toho dodnes. Nehnali sa do „demokratických kupónok“, na rozdiel od československého ministra financií Václava Klausa, v duchu prístupu, že čas a rýchlosť sú najdôležitejšie. Takto sme prišli o výrobnú základňu Československa. Ak fabriku položíte, už ju dokopy nedáte.
Vždy ste mali blízko k ľavici?
Ja sa považujem za socialistu aj dnes. Ale aby som sa vyhol možnosti, že by ma niekto mohol označiť za eurosocialistu, tak sa ako socialista označujem s prívlastkom – konzervatívny.
Čo hovoríte na stav slovenskej sociálnej demokracie?
Priznám sa, že so zahraničnopolitickými názormi premiéra Fica súhlasím. Takmer so všetkým! Veľmi dlho a zbytočne sme búchali na dvere eurosocialistom, aby nás prijali do ich radov. Eurosocialisti však vymenili pracujúceho človeka za progresivistické heslá a privádzajú sociálnodemokratické strany v EÚ na hranicu zvoliteľnosti.
Kupónová knižka z privatizácie v 90. rokoch. Foto: Profimedia
Dnes je zbytočné sa stresovať za negatívne hodnotenie zo strany eurosocialistov, pretože „hodnotová politika“ ich po 150 rokoch privádza k zániku. Čo sa týka vnútropolitického smerovania sociálnej demokracie, respektíve existencie dvoch sociálnodemokratických strán, tento stav je výsledok toho, že obe strany zamenili pracujúceho človeka za jednoduchého voliča, ktorému treba vždy vyjsť v ústrety.
Obe sa pretekajú v ponukách pre svojich voličov, bez ohľadu na to, či máme zdroje na pokrytie ich požiadaviek, alebo nie. Obom stranám však chýba cieľ.
Chýba vám na Slovensku skutočná sociálna demokracia?
Ja som už starý človek, mám 75 rokov, ale určite je tu priestor pre sociálnu demokraciu s nejakým prívlastkom, ktorá bude programovo založená na kritike problémov, generovaných kapitalizmom a, samozrejme, na ochrane záujmov pracujúceho človeka.
Strane Socialisti Eduarda Chmelára ste požičali 50tisíc eur, to bola vaša jediná podpora politickej strany?
Jediná. Edo je, myslím si, dobrý teoretik, možno lepší intelektuál ako praktik…
… prekvapilo vás, že po voľbách išiel robiť poradcu Robertovi Ficovi?
Kto ho pozná, ten sa musel diviť, lebo to je tak: vojdete do mašinérie a tam už váš názor, vaša mienka nie je taká dôležitá. Nie je to, ako keď sedíte a píšete si, čo sa duši páči. Ale ako hovorím, Edo je z mála politológov, ktorí vedia aj písať, aj zaujať názormi.
Marxov Kapitál asi poznáte dobre?
To by musel posúdiť asi niekto iný. Je pravda, že som ukončil neučiteľské štúdium filozofie na UK a k tomu tri roky ašpirantúry.
Pri hodnotení diela Karola Marxa sa nesmie zabúdať, že Kapitál vznikol v konkrétnom čase, a hodnoverne popisoval konkrétnu historickú situáciu, teda prvotnú formu akumulácie kapitálu.
Aký je váš názor na toto Marxovo dielo?
Myslím, že je to veľké dielo, s ktorým sa stále musia vysporiadavať svetové ekonomické, sociologické a politologické autority. Pri hodnotení diela Karola Marxa sa nesmie zabúdať, že Kapitál vznikol v konkrétnom čase, a hodnoverne popisoval konkrétnu historickú situáciu, teda prvotnú formu akumulácie kapitálu. Jeho zásadná chyba spočívala v tom, že neveril v silu a v schopnosť kapitalistického systému opraviť sa či zmeniť.
Je komunistický manifest stále aktuálny a živý?
Dnes, po takmer 200 rokoch od jeho vydania, musia uznať aj jeho najfanatickejší stúpenci, že kapitalizmus sa dokázal zásadne zmeniť, do poľudštenej podoby, sociálne trhovej ekonomiky. Zabezpečil aj mimoriadne vysokú životnú úroveň ľudí na viacerých kontinentoch.
To však neznamená, že sa nebude musieť zmeniť. Problémy ako zvyšovanie príjmových a majetkových rozdielov, ekologické limity sveta a umelá inteligencia, majú potenciu rozvrátiť súčasný kapitalizmus a ohroziť existenciu súčasnej civilizácie. S najväčšou pravdepodobnosťou bude nutná reinterpretácia Marxových pojmov a metodológie.
Marxov pomník v Moskve. Foto: Unsplash
Čo môžu kapitalisti či podnikatelia z tohto pohľadu očakávať od budúcnosti?
Ak považujeme za základ a motor kapitalizmu podnikateľov, kapitalistov, je nutné vidieť, akými zmenami prechádza táto trieda. Podľa definície kapitalista je ten, kto nielen fyzicky vlastní majetok, ale najmä ho sám aj riadi a manažuje. Veľké globálne korporácie už však nie sú vlastnené kapitalistami, ale inštitucionálnymi vlastníkmi, ako investičné fondy, banky a podobne.
Členovia predstavenstiev a dozorných rád spravidla nevlastnia majetok korporácie, ale ho spravujú ako námezdní manažéri. Ich prvotný záujem je získať výhodnú zmluvu, odstupné, prémie a bonusy. Pri veľkých korporáciách ide spravidla o kruhové vlastníctvo niekoľkých takýchto gigantov, ktoré môžu ovplyvniť osud kapitalizmu.
Môže mať rozdiel medzi fyzickým a dematerializovaným vlastníctvom ako akciami taký význam pre kapitalizmus?
Dnešný dôraz na dematerializovanú formu vlastníctva môže priniesť významné zmeny pre správanie sa kapitalistov a celý systém. Zdá sa mi, že je veľmi pravdepodobné, že nás čaká zvláštne poznanie, že majetok korporácií neriadia ich vlastníci, ale byrokratické, manažérske štruktúry, ktoré zabezpečujú správu tohto majetku, a ich cieľom je napĺňať svoje ekonomické záujmy.
Váš pohľad na dnešný systém je dosť netradičný. Poznáte niekoho, kto by sa mu približoval?
Svetové ekonomické fórum, ústa mi jeho dlhoročného predsedu pána Klausa Schwaba hovorí, že aby ľudia boli šťastní, musia byť zbavení všetkého vlastníctva. Zdá sa mi, že nikto z velikánov kapitalistického sveta proti tomu neprotestoval.
