Ultramaratón Bishop High Sierra ponúka bežcom štyri vzdialenosti: 20 míľ, 50 kilometrov, 50 míľ a 100 kilometrov. „Necítim sa na stovku,“ povedal som otcovi hneď na začiatku.
Nakoniec som zvládol 80 kilometrov a teraz som stál v stanici Tungsten City, dvadsať kilometrov do cieľa. Musel to byť pohľad pre bohov, keď som sa tam dotackal, pretože keď ma zbadali, všetci do jedného vyskočili, aby mi pomohli.
Ťažké rozhodnutie
„Vyzerá to, že ste sa zapísali na sto kilometrov, čo? Ale viete, že to ešte stále môžete zmeniť na päťdesiat míľ?“ ozval sa mužský hlas a jeho majiteľ mi dal napiť.
„Ak teraz odbočíte doprava, máte to míľu a pol do cieľa päťdesiatky. Hotovo. Ak odbočíte doľava, bude to ešte dlhé utrpenie.“ Pozrel som naňho. Potom dolu do zeme. Potom znova naňho. Alebo skôr cez neho.
Článok je úryvkom z knihy populárneho svetového ultramaratónca Deana Karnazesa s názvom V stave totálnej eufórie, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
Môj priateľ Nick Moore, prezývaný Kazateľ, hovorieva, že vo chvíľach skutočného zúčtovania, keď je človek totálne vyčerpaný, sa musí obrátiť na vyššiu autoritu a požiadať ju, aby ho viedla.
Hovorí tomu: „Obráť sa na Ježiša!“
Presne to som urobil, keď som sedel zvalený na stoličke a blúdil kdesi na hranici vedomia. Bol to zaujímavý rozhovor a vyzeral asi takto:
Neschádzaj z cesty, radil mi hlas.
„Otec, lenže tá cesta je ponorená do tmy.“
Nemusíš sa báť tmy, ak máš svetlo v sebe.
„Otec, ako mám vedieť, či mám v sebe svetlo?“
Neschádzaj z cesty.
Ďalej som sedel, neschopný pohybu.
Dean Karnazes počas jedného z absolvovaných ultrabehov. Foto: archív Deana Karnazesa
Dean Karnazes počas jedného z absolvovaných ultrabehov. Foto: archív Deana Karnazesa
„Takže?“ opýtal sa dobrovoľník. „Ako ste sa rozhodli? Päťdesiat míľ, či dáte stovku?“
„Takže…“ začal som. „Zabudnite na všetko, čo som predtým povedal, že som nevyspatý a nemám kondíciu.“
Zatváril sa prekvapene. „To boli výhovorky,“ pokračoval som, „A s výhovorkami som sa ešte nikam nedostal.“
„Takže stovka?“
„Presne tak! Bežím stovku!“
V očiach mal buď prekvapenie, alebo pobavenie. Najskôr asi oboje. „Výborne, vojak,“ zasmial sa. „Naplním vám fľašu a môžete vyraziť.“
Zostal som sedieť a nechcelo sa mi vstať. Prinútiť sa k odchodu znamenalo zvíťaziť sám nad sebou. Často nás posúva vpred nie talent, ale býčia zaťatosť.
Sám vojak v pohorí
„Veľa šťastia, vojak,“ povedal muž, keď som vyrazil k neznámej budúcnosti. Povedal to tak, ako to naozaj myslel.
Šťastie budem potrebovať, pretože pohorie Sierry Nevady sa nepreslávilo práve milosrdenstvom voči tým, ktorí doň vkročili, skôr naopak. Mnohí našli v tejto nekonečnej pustine skazu. Dúfajme, že mám v sebe svetlo.
Terén sa rýchlo zmenil z mierneho klesania na prudké skalnaté stúpanie. Takmer okamžite sa zo mňa stal chodec a potom veľmi pomalý chodec, čo mi aspoň umožnilo rozhliadnuť sa po okolí. Nevidel som oveľa viac než holé vlniace sa kopce všade navôkol.
Hoci na päťdesiatmíľovej trati som ešte kde-tu niekoho zahliadol, na stovke nebol absolútne nikto. Ani len náznak zvíreného prachu, ktorý by prezradil, že tadiaľ vôbec niekto niekedy v minulosti prešiel. Cítil som sa strašne osamelý. A právom, pretože som tam bol naozaj sám.
Pexels
Pohorie Sierra Nevada vie byť nemilosrdné. Foto: Pexels
Ďalší úsek stovky bol absolútne nemilosrdný a nič mi nedaroval. Zatiaľ čo predtým boli na trati dlhé tiahle stupáky, teraz prichádzali náhle prudké stúpania v kombinácii s rovnako strmými padákmi. Nedalo sa bežať hore, ani dolu.
Stúpania boli príliš kolmé a klesania príliš prudké. Postupoval som veľmi pomaly. Pomaly a namáhavo a navyše pod neúprosne spaľujúcim slnkom.
Je to len polmaratón, opakoval som si. Dokonca menej ako polmaratón. Dobrý pokus, ale ani sám som tomu klamstvu neveril.
Počas ultramaratónu má človek dosť času na premýšľanie a klamstvo sa nemá kam schovať. Môžete sa síce klamať, ale len kým vás neprevalcuje krutá realita. A to si píšte, že k tomu dôjde. Nič vám tak nezbystrí myseľ, ako snaha o prežitie.
Naplniť si vrecká ľadom
Po dlhom úmornom plahočení som konečne dorazil na stanicu Sage Summit, necelých osemdesiatštyri kilometrov od štartu. Uľavilo sa mi, keď som ju zbadal, pretože tá trocha vody, čo mi zostala vo fľaši, bola teplá a zatuchnutá.
Občerstvovacia stanica Sage Summit bola v odľahlom teréne, úplne odrezanom od civilizácie, a traja dobrovoľníci tam museli všetko doviezť terénnymi autami. Keď som prišiel, popíjali pivo, ale len čo ma zbadali, vyskočili na nohy.
„Pekne vítam!“ pozdravil ma jeden z nich. Pokúsil som sa dačo povedať, ale vyšiel zo mňa len akýsi nezrozumiteľný chrapot. „Dajte si,“ podal mi pohár vody. „Napite sa.“
„Máte tu ľad?“ podarilo sa mi konečne opýtať.
„Jasné, že máme! Plné YETI.“
To bola dobrá správa. Keby povedali, že plné chladničky, mal by som obavy. V tejto horúčave sa ľad rýchlo roztopí aj v prenosnej chladničke. Ale prenosné chladničky YETI sú iná trieda. Vyvinuli ich presne do takýchto podmienok.
„Chlapi, vy ste ako dar z nebies,“ povedal som. „Ešte aj brady máte!“
Moja poznámka sa im videla veľmi smiešna. Očividne boli už dlho ďaleko od civilizácie.
Beh cez Death Valley. Foto: archív Deana Karnazesa
Beh cez Death Valley. Foto: archív Deana Karnazesa
„Ak to mám dať až do konca, potrebujem veľa ľadu.“
„Nie je problém,“ povedal chlapík. „Dnes sme tu nemali veľa návštev.“ To som si presne myslel, ale nič som nepovedal.
Otvoril jednu z chladničiek. „Poďte sem!“
Vnútri bola kovová naberačka. Nabral ľad, vhodil mi ho do čiapky a ja som si ju rýchlo nasadil späť na hlavu. Potom som ho požiadal, aby mi dal do každého vrecka na nohaviciach po ďalšej naberačke.
„Možno už nikdy nebudem mať deti, ale aspoň sa ochladím.“ Aj táto poznámka ich pobavila. Očividne mali za sebou dlhý deň. Potom mi ešte naplnili fľašu a zakrútili vrchnák.
Nálepky v púšti
„Dobre,“ povedal jeden z bradáčov. „Teraz pôjdete asi štyri kilometre dolu po obrátku. Nebude to jednoduché. Má to klesanie takých tristošesťdesiat metrov. V preklade: Je to strmé ako sviňa.
Keď prídete až na obrátku, musíte nájsť palicu zapichnutú v zemi. Je to trochu mimo chodníka, takže dávajte dobrý pozor. Keď nájdete palicu, choďte k nej a dobre sa rozhliadnite. Mal by pri nej ležať hárok s nálepkami so smajlíkmi. Jednu si vezmite a nalepte na pretekárske číslo. Potom sa vráťte sem.“
Pozeral som naňho s otvorenými ústami. V preklade: Robíte si zo mňa dobrý deň, však? On však faktograficky vysvetľoval ďalej.
„Sú tam rôzne farby, vyberte si, aká sa vám páči.“ Neveriacky som naňho pozeral.
„Aby som tomu správne rozumel,“ povedal som, „mám bežať do tej bohom zabudnutej pustatiny a veriť, že tam nájdem nejakú palicu a pri nej hárok nálepiek so smajlíkmi?“
„Presne,“ prikývol. „Presne tak. Nalepte si jednu na pretekárske číslo, ako dôkaz, že ste tam boli, a potom sa sem vráťte. Vyberte si akúkoľvek farbu, aká sa vám páči.“
Čakal som, kedy sa rozosmejú. Ale nič. Len stáli a pozerali na mňa, akoby sa pýtali: tak čo, pôjdete už, či čo?
„A tie nálepky,“ začal som, „vyzerajú ako nálepky, ktoré dostávajú deti v škole za dobré známky?“
„Také niečo,“ povedal bradatý chlap. „Jeden z dobrovoľníkov je tuším učiteľ, tak asi preto.“
Ďalej som čakal, kedy sa rozosmejú, ale stále nič.
A tak som sa neochotne obrátil na odchod. „A môžem si vybrať hociktorú farbu, však?“
„Presne tak. A nezabudnite sa dobre pozerať, inak tú palicu miniete!“
Červená krajina
Nemohol som uveriť vlastným ušiam. Navyše som nedokázal pochopiť, že po osemdesiatich štyroch kilometroch mám bežať do púšte a poľovať na hárok vychechtaných nálepiek. Ale presne to som urobil, keď som vybehol zo stanice.
Jedna vec, v ktorej mal absolútnu pravdu, bolo to 360-metrové klesanie. To nebol vtip. Našťastie, v tej strmej stene boli zarezané serpentíny, ktoré pomohli zmierniť obrovský výškový rozdiel.
Bola to však západná stena, čo znamenalo, že sa do nej opieralo neúprosné popoludňajšie slnko. Nikde na dohľad nebol ani jediný strom, dokonca ani len kríček. Všade, kam len oko dovidelo, bola iba nehostinná červená prašná krajina ako kdesi na Marse.
Šiel som ďalej. Ďalej a ešte ďalej. Nič. Vôbec nič. Chcelo sa mi kričať. A prečo nie? „CHRRRRR!“ zavrčal som. Urobilo mi to dobre. Tak som zavrčal znova. „CHRRRRR!“
Nová kniha Deana Karnazesa vychádza v slovenčine. Foto: archív Forbes
Dean Karnazes napísal o svojich bežeckých zážitkoch pútavú knihu. Foto: archív Forbes
V zúrivej krvilačnej túžbe som vyrazil vpred ako nejaké nepríčetné divoké zviera poľujúce na niečo, o čom som ani nebol presvedčený, že existuje, alebo určite nie na tejto konkrétnej trase, po ktorej som práve pobehoval. Alebo možno predsa, možno už o kúsok ďalej nájdem tú palicu.
Naťahoval som krk, skenoval krajinu a hľadal niečo, čo pripomína tenký, cylindrický tvar. Nič. Rozbehol som sa rýchlejšie. Ešte rýchlejšie. Bol som ako posadnutý. Prešiel som kusisko cesty, príliš veľa som už investoval, aby som sa teraz vzdal. Musím nájsť tú palicu!
A vtedy som kútikom oka niečo zachytil. Obrátil som sa. Je to možné? Bolo to v diaľke, trčalo to kúsok bokom od chodníka, ale vyzeralo to ako palica. Váhavo som sa k tomu rozbehol a nechcel som sa vzdať nádeje. A zázrak nad zázraky, bola to tá palica!
„Heuréka!“ vykríkol som, akoby som narazil na živý prameň. Teraz už len nájsť tie sprosté nálepky. A naozaj, aj tie tam boli. No prosím, kto by to bol povedal, pomyslel som si. Odlepil som jednu usmiatu tvár a nalepil si ju na pretekárske číslo. A potom ešte niekoľko aj pre ďalšie generácie.
Tanec s prírodou alebo pästný súboj?
S vysmiatymi nálepkami na čísle som mal pred sebou ešte nepríjemnú úlohu – vrátiť sa na občerstvovaciu stanicu Sage Summit, čo znamenalo, že po 360 metroch prevýšenia, ktoré som pred chvíľou zliezol smerom dolu, sa teraz musím zase vyškriabať smerom hore.
Proti mne sa týčil hrozivý nepriateľ a ja som vedel, že ma nečaká nič menšie, než ťažká vojna. V tom najlepšom prípade môže byť beh dokonca tanec s prírodou, ale v situáciách, ako je táto, ide skôr o fyzický pästný súboj.
Aby som z toho vyšiel víťazne, potrebujem zdolať tohto obrovského vyzývateľa, a to sa nedá dosiahnuť jediným mocným úderom. Nie, dostať sa na vrchol si bude vyžadovať dobre vyrátané, systematické zdolávanie súpera, sériu opakovaných a presne mierených úderov, ktorými budem postupne odkrajovať z tej steny.
Sklonil som hlavu, zavrčal a pustil sa do dlhého namáhavého výstupu – nie ako bežec, ale ako poslušný žiak, ktorý sa nechá viesť hybnou silou vpred. Choď stále dopredu, opakoval som si, a dúfaj, že máš v sebe svetlo.
Keď som sa driapal hore tou obrovskou stenou, chvíľami som naozaj nevládal ďalej. Bola taká strmá, až som sa podchvíľou musel zastaviť a v predklone s rukami na kolenách som sa usiloval nabrať dych. Telo som mal ako v ohni, a pritom som sa nedokázal potiť.
Na nohách sa mi vyzrážali kryštáliky soli a rukávy trička ma škriabali na rukách. Cítil som, ako mi okraj šiltovky odiera čelo. Akákoľvek čiastočka vlhkosti sa v momente vyparila v intenzívnom slnečnom žiarení. Trasa viedla stále vyššie a strácala sa až kdesi hore na oblohe.
Zvíťaziť alebo zomrieť
Vzduch bol neznesiteľne meravý, bez akéhokoľvek závanu či pohybu, vôbec nič. Ani sa nepohol. Znova som zabral a driapal sa hore, spod nôh sa mi dvíhali oblaky prachu, ako keď z lávového poľa stúpajú bubliny horúceho plynu.
Počas ultramaratónu sa dostavia rôzne stupne vyčerpania. Teraz som vstúpil do poslednej fázy. Bolo mi už všetko jedno. Bol som v tom až po uši, absolútne odhodlaný na boj až do víťazného konca. Zvíťazím, alebo tu zomriem, bolo mi to jedno.
Môj krok pripomínal opitého námorníka na rozbúrenom mori. Nedokázal som sa udržať vzpriamene na nohách, pretože ma to stále nakláňalo na pravobok. „Johohó, som pirát!“ šomral som si popod nos.
Rozprávať sa sám so sebou mi pomáhalo udržať sa pri zmysloch. Naozaj zle je až potom, keď stíchne aj vnútorný hlas. Ťažko povedať, ako dlho trvala tá bitka.
Sierra Nevada s okolím pripomína púštnu krajinu. Foto: Pexels
Nedokázal som odhadnúť čas, ten sa zdeformoval, ohol a roztopil. Neodvážil som sa ani pozrieť na hodinky v strachu, aké čísla tam uvidím. Pozeraj sa na horizont, opakoval som si. Sleduj cieľ a udržuj smer.
Pred sebou som zbadal Sage Summit, ale vo zvlnenom horúcom vzduchu vyzeral ako fatamorgána, ktorá sa mi s každým ďalším krokom viditeľne vzďaľuje. A potom sa odrazu ozval jeden z bradáčov: „Hohó, kde ste boli tak dlho?“
Hľadel som naňho nechápavo. „V pekle som bol, kde inde,“ zamrmlal som, akoby som sa práve prebudil z akéhosi tranzu. „Bbolobo… strrsnne… horrussso,“ brblal som nezrozumiteľne, ako keď zdochýnajúci počítač ešte naposledy vypľuje nejaké hatlaniny a potom sa definitívne vypne.
Aj ja som sa vypol, padol na stoličku a tá ma objala a vcucla, ako keď morská meňavka zhltne nič netušiaceho kraba. Cítil som, že z tej stoličky už nikdy nevstanem. Zostanem tam navždy, kým ma bude pomaly tráviť.
Jeden z dobrovoľníkov čosi povedal, ale jeho slová sa odrážali a ozývali, akoby sme boli kdesi v jaskyni:
„Haló… haló… haló…!“
„Počujete ma… ma… ma?“
Nedokázal som odpovedať.
Prišiel ďalší a doniesol mi hrnček s kokosovou vodou. Pridržal mi ju pri ústach, no ja som na ňu len bezvládne pozeral.
Po chvíli môjho neprítomného čumenia mi ukazovákom zatlačil na čelo a jemne mi zaklonil hlavu. Potom mi prstom zatlačil zase na bradu a pootvoril ústa.
K perám mi priložil hrnček a nalial do úst trochu vody. Zachrčal som a prehltol. Ďalej do mňa lial tekutinu z pohára, až som takmer všetko vypil. Zostal som sedieť a oni len pozerali, čo sa bude diať.
„Dobre,“ povedal som. „Tak ja už idem.“
Druhý dych
A zrazu som vyskočil na nohy, ako keď Uma Thurman v Pulp Fiction dostala adrenalínovú injekciu do srdca. Prekvapene na mňa pozreli (no veď aj mňa to prekvapilo). Ale počas ultramaratónu sa dejú rôzne veci.
Sú chvíle, keď si myslíte, že môžete bežať donekonečna, ste nepremožiteľní – a potom príde zlom a neviete sa pohnúť. Ku koncu pretekov sú tieto epizódy intenzívnejšie a striedajú sa častejšie. Nakoniec sa tomu jednoducho poddáte a stratíte sa v šialenstve tohto nelogického športu a viery, že to dobre dopadne.
„Vidím, že ste našli smajlíky,“ povedal chlapík od stola s rozopnutou kvetovanou košeľou a ukázal na moje číslo.
„Páni, naozaj ma tešilo!“ A potom som sa už porúčal. Prechod do behu nebol taký zlý. Dolnú polovicu tela som mal umŕtvenú ako po anestézii. A hlava bola tiež viac-menej v poriadku.
Cítil som sa lepšie než predtým a vracala sa mi energia. Povedal som už, že tieto epizódy bývajú prechodné. Ako rýchlo svetlá zasvietia, tak rýchlo môžu zase zhasnúť. A tak som bežal intenzívnejšie a rýchlejšie a sústavne som pridával plyn (akoby som zhltol dáke raketové palivo a to teraz poháňalo motor).
Stanica Sage Summit bola takých päť míľ pred cieľom, čiže už ani nie desať kilometrov, povedal som si. Poďme na to!
Dean s časťou svojich ocenení. Foto: archív Deana Karnazesa
Dean s časťou svojich ocenení. Foto: archív Deana Karnazesa
A tak som na to šiel, šprintoval, koľko som vládal a odkrajoval zo vzdialenosti bez toho, aby som si nechával nejakú rezervu. Popoludňajšie slnko konečne predlžovalo tiene niektorých z najvyšších kopcov a prvýkrát som dnes pocítil, že teplota klesá, slabnúce lúče už nepichajú ako pred deväťdesiatimi kilometrami. Bežal som rýchlejšie.
Posledná občerstvovačka bola na 95 kilometri. Ani som nezastal. Ledva som spomalil. V letku som poďakoval dobrovoľníkom a bežal ďalej, priťahovaný magnetizmom cieľovej čiary.
Nebol som unavený, vyčerpaný, ani raz som nezaváhal. Nič z toho, stále len silnejší. Ešte vždy celkom nechápeme ľudské telo a jeho fungovanie.
Posledný kilometer a pol sa trať rozšírila a úzky kamenný chodník sa zmenil na širšiu štrkovú cestu. V diaľke, kde bola cieľová rovinka, som už videl náznak civilizácie a súčasným tempom tam môžem byť tak za sedem či sedem a pol minúty.
Vrhol som sa vpred, nepoznačený desiatkami kilometrov v nohách, čerstvý ako človek, ktorý práve vkročil na štadión, plne zaliaty vlastným vnútorným svetlom.
Sám v cieľovej rovinke
V cieľovom priestore sa ponevieralo len zopár ľudí. Niektorí vyzerali vyčerpaní ako bežci, ktorí dokončili niektorú z kratších tratí, iní ako výletníci, ktorí sa vybrali na popoludňajšiu prechádzku.
Niektorí sa zdali totálne zmätení, akoby nemali ani šajnu, že sú tu nejaké preteky. Zopár ich aj zatlieskalo a zablahoželalo mi, keď som popri nich bežal, a ja som prikývol na znak vďaky.
Bol sobotný podvečer, takže je možné, že v nejakom inom športovom vesmíre, na nejakom veľkom honosnom štadióne, práve v tej istej chvíli davy nadšených fanúšikov povzbudzujú nejakého šialene dobre plateného športovca a kamery a komentátori rozoberajú každý jeho pohyb a potom opakovane prehrávajú rozhodujúci moment na obrovských obrazovkách a nanovo podnecujú nadšenie fanúšikov. Ale nie tu.
Na mieste, kde som prebehol cez cieľovú čiaru, sedela len hŕstka ľudí na rozkladacích kempingových stoličkách s pivom v ruke. Jeden vstal a prišiel ku mne.
„Blahoželám!“ povedal. „Ste prvý vo svojej vekovej kategórii a štvrtý v celkovom poradí.“
Podal mi medailu. „Tam je gril a niečo pod zub a hentam je chladnička s pivom. Ponúknite sa.“ Poďakoval som mu, a tým sa to skončilo.
„Ozaj,“ povedal ešte. „Aj váš otec nech si dá. Je to dobrý chlap.“
Samozrejme, otec tam už bol. Oddane na mňa čakal pri cieľovej čiare, môj verný spoločník.
Trpezlivo tam postával a čakal na môj príchod.
„Ahoj, otec!“ pozdravil som ho.
„Ultramaratónec!“ Pozrel som naňho s výrazom v očiach: Otec, prosím ťa, prestaň, ale viem, že zbytočne.
Objali sme sa. V poslednom období sa často objímame. Nebolo to tak vždy – určite nie, keď som bol mladší. Ale po jednej nešťastnej udalosti sa to zmenilo. Teraz sa objímame stále. S rukami okolo pliec sme spolu kráčali ku grilu.
Pozrel som sa na svoju medailu. Bolo na nej vytlačené 20 míľ, 50 km, 50 míľ, 100 km. Bolo teda jedno, ktorú vzdialenosť ste bežali, všetci dostali rovnakú medailu.
Takto to mám rád. Viem si predstaviť, že niekto bojoval rovnako ťažko ako ja, aby dokončil dvadsať míľ. Prečo by som mal dostať niečo lepšie? Beh je najdemokratickejší zo všetkých športov. A ultrabeh ešte viac.
Článok je pokračovaním pútavého príbehu ultramaratónca Deana Karnazesa.
Článok je úryvkom z knihy populárneho svetového ultramaratónca Deana Karnazesa s názvom V stave totálnej eufórie, ktorú nájdete v našej Forbes knižnici.
