Daňový poradca Peter Furmaník vysvetľuje, ako kombinovať eseročku a živnosť. Hovorí aj o povinnosti, ktorú tvorcovia na platformách Onlyfans a Patreon často prehliadajú.
Špecifické sú nové pravidlá pre daň z pridanej hodnoty, keď štát môže považovať viacero firiem jedného majiteľa za jednu skupinu a zaregistrovať ich ako platiteľa DPH, hoci samostatne limit nespĺňajú.
Povinnosti s DPH majú aj malí tvorcovia na Onlyfanse či Patreone, hoci o nich často nevedia.
Tých 132 eur sú odvody do Sociálnej poisťovne. Ak ste živnostník – malý či veľký –, týkajú sa vás odvody. Sú dvojaké: zdravotné a sociálne. Každé z nich sú iné. Prvé platí živnostník vždy, aj začínajúci, aj popri zamestnaní, tiež popri štúdiu či materskej. Sociálne odvody sú síce vo vyššej sume a nie každý je s nimi kamarát, ale doteraz ich nemusel platiť každý začínajúci živnostník.
Musel prejsť určitý čas a dokonca musel dosiahnuť určitý príjem, od ktorého ich začal hradiť. Zaužíval sa výraz „odvodové prázdniny“. Nemám to označenie veľmi rád, lebo niektorí začínajúci živnostníci dokázali neplatiť aj celé roky, keďže ich príjem bol dlhodobo nižší ako stanovená hranica.
Hranica pre platenie odvodov je 50 percent priemernej mzdy spred dvoch rokov, v budúcom roku to bude až 60 percent.
Pre tento rok je to 9 144 eur a každým rokom sa zvyšuje. Kto ju dlhodobo „podliezal“, sociálne odvody neplatil a musel hradiť len zdravotné. Ak by sa nič nezmenilo, živnostník, ktorý zarobil v tomto roku hrubý príjem viac ako 9 144 eur, by začal od budúceho leta alebo jesene platiť odvody do Sociálnej poisťovne. Ak by bol jeho príjem nižší, nehradil by ich ďalší rok.
Lenže po novom to už tak nebude. Sociálne odvody bude musieť platiť každý živnostník od určitého mesiaca a v danej sume. Už sa tomu nevyhne. Ten, kto už je živnostníkom a má príjmy nižšie ako 9 144 eur za rok, bude od júla 2026 musieť hradiť nové mikroodvody. Tí s vyššími príjmami zaplatia vyššiu sumu.
Platí to aj pre tých, ktorí začnú podnikať v roku 2026. Napríklad, ak si niekto založí živnosť vo februári 2026, bude musieť platiť aspoň mikroodvody prvýkrát už za júl 2026.
Toto si však nebude musieť človek počítať sám. Príde mu list zo Sociálnej aj zdravotnej poisťovne.
Úrady už medzi sebou komunikujú, zaregistrujú živnostníka automaticky aj sa mu ozvú. Je dobré preberať poštu a vedieť o týchto sumách a nástrahách, aby nenastávali situácie, ktoré z praxe poznáme. Napríklad, keď živnostník zdesený volá účtovníkovi a pýta sa, čo to znamená, lebo už platil odvody ako zamestnanec.
Viac-menej. Napríklad podnikateľ prevádzkuje e-shop cez eseročku a zároveň ako fyzická osoba poskytuje drobné, menej časté marketingové konzultácie. Zarobí zhruba deväťtisíc eur za rok. Doteraz aj po novom by malo platiť, že takto rozdelený biznis je legálny – pretože eseročka pokrýva e-shop a živnosť pokrýva konzultácie. To je v poriadku.
Pozor však na štruktúry typu: som programátor, mám jedného odberateľa, jednu službu, jednu faktúru mesačne, ale rozdelím si to na dva subjekty – eseročku a živnosť, pričom ide o ten istý biznis. To nebolo legálne ani doteraz. Štát sa na to možno často nepozeral prísne, ale po novom pribúda ďalšia zmena – týka sa DPH. Štát získava novú – pomerne tvrdú právomoc: môže považovať všetky firmy daného podnikateľa za jednu skupinu a zaregistrovať ich ako jedného platiteľa DPH.
Teraz to poviem veľmi zjednodušene. Ak niekto „podlieza“ hranicu pre povinnú registráciu na DPH tým, že si rozdelil biznis na dva či tri subjekty – napríklad dve eseročky a jednu živnosť – a daňový úrad dospeje k záveru, že to urobil účelovo, môže tieto firmy spojiť pre daňové účely. Takémuto podnikateľovi môže štát dosť tvrdo „klepnúť po prstoch“. Je to nepríjemné pravidlo.
Povedzme, že mám bufet a zároveň programátorskú firmu – spomínam zámerne dve úplne rozdielne činnosti. V každej mám ročný príjem približne 48-tisíc eur, teda v každej som pod hranicou pre povinnú registráciu na DPH. Aj v takom prípade môže daňový úrad povedať, že som jedna entita a musím sa zaregistrovať?
Dvakrát 48-tisíc je okaté. Ale áno, bude to môcť urobiť. Tak je napísané znenie zákona. Daňový úrad môže jednostranne rozhodnúť. Podnikateľ sa môže brániť – argumentovať, obhajovať sa. Je dobré mať šikovného advokáta či daňového poradcu. Uvidíme, aký tvrdý bude štát v praxi a kto bude častejšie vyhrávať. V prospech podnikateľa napríklad hrá argument, že ide o samostatné biznisy.
Dôležité bude možno počkať na prvé rozhodnutia, ktoré padnú. Štát potrebuje peniaze, takže zrejme už od januára nastúpia daňoví kontrolóri a rovnako aj Národný inšpektorát práce. Dá sa čakať, že sa budú snažiť priniesť rýchle víťazstvá?
K Národnému inšpektorátu práce sa ešte dostaneme. Čo sa týka nových registrácií na DPH zo strany štátu, neviem si celkom predstaviť, ako to bude prebiehať. Takýchto „divokých“ rozdelení – eseročka plus živnosť pre jednu činnosť – máme veľa. Uvidíme. Pomôžu aj budúce judikáty, keď vzniknú súdne spory. Ale určite to nebude jasné už v januári 2026. Musí prejsť pár rokov, kým budeme mať rozhodnutia použiteľné v praxi pri vlastnej obrane voči štátu.
Ešte upresním, aby sa niekto nezľakol výrazu „vyťahovať peniaze“. Je prirodzené, že spoločník eseročky sa musí nejako dostať k vlastným peniazom. Preto hľadá a využíva legálne možnosti, ako si vyplatiť peniaze za svoju prácu a zisk firmy.
Dividenda je podiel na zisku v eseročke. Je to najprirodzenejší a najjednoduchší spôsob. Keď si niekto založí firmu, ktorá bola pôvodne vymyslená pre väčšie biznisy, jeho cieľom je v ideálnom prípade žiť z dividend. Dnes sa vyplácajú pomerne ľahko a zdaňujú sa celkom „sympaticky“. Hrubo povedané: eseročka dosiahne zisk, zdaní ho sadzbou dane z príjmov. Pre malé eseročky je to od tohto roka 10 percent a následne môže zvyšok vyplatiť spoločníkom ako podiel na zisku. Ten sa zdaňuje sadzbou sedem percent.
Každý rok je to iná sadzba, takže sa v tom občas strácame, ale v zásade zdanením vo firme a sadzbou sedem percent na úrovni spoločníka je to vybavené. Nemusí sa to ďalej vykazovať, považuje sa to za zdanené, preto je to najjednoduchší spôsob.
Odmena konateľa je niečo ako alternatíva zamestnaneckej mzdy. Spoločník sa vo svojej eseročke môže zamestnať alebo môže poberať odmenu konateľa. Môže ísť o zmluvu o výkone funkcie konateľa alebo mandátnu zmluvu. Z hľadiska daní a odvodov je to v podstate jedno.
Ak si určí hrubú odmenu napríklad tisíc eur, dane a odvody sú takmer rovnaké. Približne 50 percent z hrubej odmeny ide na daň, sociálne a zdravotné odvody. Je to teda drahé z pohľadu majiteľa eseročky. A nielen drahé – aj administratívne náročné.
Musím byť ako konateľ zamestnaný alebo mať uzatvorenú takúto zmluvu vo vlastnej eseročke?
Môj výklad je, že buď ste zamestnaný, alebo máte konateľskú odmenu. Hoci keď si to vysvetľujeme úplne podľa litery zákona, v niektorých situáciách je potrebné jedno aj druhé. Čiže ultra poctivý podnikateľ má jednu výplatnú pásku ako zamestnanec a druhú ako konateľ.
Pri určení platu sú dve dôležité čísla. Každý musí dostávať minimálnu mzdu. Ak so sebou uzavriem len štvrtinový úväzok, stačí si vyplácať štvrtinu?
Je pravda, že musím zohľadniť minimálnu mzdu. Tá má šesť pásiem. Pri najnáročnejších prácach v šiestom pásme je to 1 396 eur, no môžem sa s tým vyhrať. Nebudem robiť pre firmu 160 hodín mesačne, ale možno iba na desatinový alebo polovičný úväzok. To je relatívne lacné zamestnávanie samého seba. Taká je zamestnanecká zmluva v režime pracovného práva.
V prípade konateľa a mandátnej zmluvy neplatia limity. Konateľ nemusí mať odmenu určenú podľa týchto pravidiel. Štát podnikateľom s týmto modelom klepol po prstoch a trocha im zvýšil odvody, aby neplatili provokatívnych pár centov. V princípe si však môže konateľ určiť vo vlastnej eseročke odmenu, akú len chce.
Neplatí niečo ako transferové oceňovanie?
Bola o tom diskusia, ale zákon je aktuálne taký, že konateľská odmena nemusí byť v trhovej – nezávislej cene.
Áno. Lebo na účely zdravotného poistenia musí byť poistený nejakou formou ako zamestnanec. V tomto prípade ako zamestnanec alebo konateľ, ak nemá iný typ príjmov.
Tiež je možné určiť kombináciu odmeny konateľa s autorskou zmluvou. Aký to má zmysel?
Je to skvelá možnosť, ale nie pre všetkých, iba pre niektorých vybraných podnikateľov. Minimálne to má taký zmysel, že eseročka ošetrí autorské diela a autorské právo k dielu, ktoré vytvoril autor spoločník a poskytol ho vlastnej eseročke, ktorá ho používa na biznis.
Veľmi jednoduchý príklad – web. Niekto musel vytvoriť obsah, vymyslieť logo, napísať články. Ten niekto je spoločník a eseročka s ním uzatvorí autorskú licenčnú zmluvu, ktorou si v podstate kúpi alebo prenajme autorské dielo a zaplatí za to jednorazovú alebo pravidelnú autorskú odmenu. Ide o prvú výhodu. Druhá, ktorú majú všetci radi, je, že sa autorská odmena zdaňuje a hlavne odvodňuje celkom výhodne. Nepodlieha zdravotným ani sociálnym odvodom bez ohľadu na výšku. Podlieha zrážkovej dani z príjmu a možno aj DPH, ak je odmena vysoká.
Pri autorskej zmluve môžeme hovoriť o dvoch kategóriách. Človek môže podávať daňové priznanie a byť klasický živnostník, v druhom prípade je to vysporiadané zrážkou bez odvodov?
Autorská odmena je definovaná ako príjem za vytvorenie diela. Druhá možnosť: príjem za použitie diela. Tretia: kombinácia týchto dvoch zložiek. Prvá sa správa v podstate ako príjem živnostníka. Druhá je najatraktívnejšia, z ktorej sa vôbec žiadne odvody neplatia. Kombinácia je dobrý hack z praxe, aby všetko bolo ošetrené z každej strany. Po novom spadne autor do povinnosti platiť aspoň mikroodvody.
Pri DPH sú dva typy podnikateľov, jedna časť chce byť dobrovoľným platiteľom DPH, aj keď nemusí. Ďalšia skupina by najradšej nebola, aj keď prekročila limit. Prečo?
Pri tých, ktorí nechcú byť, mi ako prvá napadne administratíva. Podnikatelia ju nemajú radi.
Keď predávajú služby a výrobky súkromným osobám, v takom prípade musia k svojej cene pripočítať DPH a pre finálneho spotrebiteľa je to drahšie. Naopak, keď som legálne neplatiteľ, cena je nižšia.
Ďalším argumentom pri SZČO je skvelá výhoda, a to sú paušálne výdavky. 60 percent z príjmov nemusia zdaniť.
Keď sa živnostník – fyzická osoba alebo autor – stane platiteľom DPH, tak od určitého času prichádza o paušálne výdavky. Čiže aj preto sa mnohí snažia nestať platiteľmi.
A prečo sa niekto chce stať platiteľom DPH?
Pre mnohých podnikateľov je to skvelá vec. Netrápi ma výška DPH, ak sú mojimi odberateľmi podnikatelia platitelia, ktorí si ju môžu odpočítať. A keďže som platiteľ, môžem z niektorých vstupov odpočítať vstupnú DPH, čo znamená, že nakupujem za nižšiu cenu.
Tu nastáva dôležitá zmena. Ak podnikateľ využíva auto aj na súkromné účely, už si nemôže odpočítať celú DPH, ale iba 50 percent.
Táto tvrdá novinka spočíva v tom, že si máte vybrať jednu, alebo druhú možnosť. Veľa eseročiek kúpi auto, ktoré zväčša použije na súkromné účely, len aby si odpočítali DPH. Toto sa štát snaží postihnúť preto, že potrebuje peniaze, ale aj preto, aby dal veci do poriadku.
Po novom, keď využívate auto aj súkromne, môžete si odpočítať len polovičnú DPH, čo bude možno trocha horšie v porovnaní so súčasnou situáciou. Na druhej strane, stále ostanú podnikateľom nejaké peniaze vo vrecku. Tých 50 percent môžu byť tisíce.
Podnikateľ, ktorý dokáže podrobnou evidenciou vydokladovať, že auto používa len na biznisové účely, si môže ponechať odpočet v plnej výške, no s rizikom kontroly.
Jednou z výhod stať sa dobrovoľným platiteľom DPH je práve odpočet. Pri aute sa zníži na polovicu, ale pri iných druhoch tovaru, napríklad elektronike ostáva stopercentný.
Áno. Keď si kúpim iný dopravný prostriedok, nech je to skateboard, bicykel či kolobežka, ostane 100 percent. Pri počítači, technike a nábytku tiež. Povedzme si však aj „B“. Vždy musí podnikateľ preukázať rozsah použitia iba na biznis účely, vylúčiť súkromnú spotrebu.
Dokonca v prípade niektorých hmotných nákupov nad 1 700 eur po novom musí podnikateľ sledovať, či sa rozsah medzi firemným použitím a súkromným v priebehu nasledujúcich piatich rokov nezmenil.
Do akej miery sú daňoví kontrolóri dôslední a „hrajú sa“ na detektívov?
Podnikateľ má povinnosť a vlastne aj slobodu obhájiť si svoje vstupy. Čiže daniari sa niečo opýtajú a majiteľ firmy si to buď obháji, alebo nie. Ak sa im argumenty nebudú páčiť, škrtnú odpočítania DPH aj daňové výdavky. Tak je to v súčasnosti.
Ak niekto nie je platiteľom DPH, neznamená to, že sa povinnostiam s ňou spojeným vždy vyhne. Ak napríklad kúpi niečo zo zahraničia, musí si to zdaniť sám.
Veľmi hrubo povedané, každý podnikateľ – slovenská eseročka, živnostník či autor –, ktorý je neplatiteľ a kúpi si službu zo zahraničia bez DPH, musí vo väčšine prípadov podať daňové priznanie k DPH, a to dokonca hneď po skončení daného mesiaca. Táto povinnosť sa týka každého podnikateľa, väčšiny možných služieb a nehmotných plnení, a dokonca aj tých, ktorí majú paušálne výdavky na účely zákona o dani z príjmov, lebo to je úplne iný svet.
Tam je asi rozhodujúce, či som si to kúpil pre seba ako súkromnú osobu alebo pre firmu, však?
Presne tak. Dodávatelia z EÚ „bonzujú“ svojich odberateľov cez súhrnný výkaz, ktorý podávajú vo vlastnej krajine. Napríklad írsky majiteľ Adobe podá súhrnný výkaz, že predal službu Slovákovi a Finančná správa SR vie, či z tých zopár desiatok eur odviedol DPH.
Tvorcovia obsahu na Onlyfanse, Patreone a iných platformách neodvádzajú DPH zo svojho príjmu, ale zo svojho nákupu. Keď som slovenský podnikateľ a kúpim službu – nehmotné plnenie z Írska či z USA – bez DPH, musím napríklad k sume 100 eur pripočítať DPH na úrovni 23 percent a odviesť ho cez daňové priznanie Finančnej správe SR.
Toto sa týka tvorcov na Onlyfanse, pretože si kupujú predplatné, servisnú službu konkrétnej siete. To znamená, že by mali byť registrovaní. Podľa môjho výkladu zákona by mali byť registrovaní pre DPH a z týchto nákupov platiť daň. Aj keď sa tento poplatok započítava s odmenou, ktorú napríklad Onlyfans vypláca. Nie každý vie o tejto povinnosti. A či to štát kontroluje? Áno, ale nie každého. Je to skôr tak, že daňový úrad si vyberie niekoho, na koho si posvieti.
