Päť príkladov zo zákona o dani z príjmov, ktoré ovplyvňujú každodenné podnikanie aj bežný život.
Prečo sa niektoré daňové limity nemenia, aj keď ceny tovaru a služieb neustále rastú a inflácia z roka na rok ukrajuje z ich reálnej hodnoty?
Pravda je, že mnohé sumy v slovenskej daňovej legislatíve sú stanovené ako fixné a ostávajú nezmenené celé roky – v niektorých prípadoch dokonca viac než dekádu.
Výsledok je, že to, čo kedysi predstavovalo zmysluplné oslobodenie alebo výhodu pre daňovníkov, je dnes v praxi často len formalita, ktorá má čoraz menší reálny prínos.
Pozrime sa na päť konkrétnych príkladov zo zákona o dani z príjmov, ktoré ovplyvňujú každodenné podnikanie aj bežný život.
Oslobodenie výhier do 350 eur je v zákone zakotvené už tak dlho, že si málokto spomenie, kedy sa táto suma naposledy menila.
Aj ja som musel pátrať, kedy k tomu došlo, a zistil som, že hranica 350 eur platí v nezmenenej výške už 12 rokov. V roku 2013 táto suma možno postačovala na väčšinu bežných výhier.
Dnes by však oslobodenie malo byť nastavené minimálne na úrovni 550 eur, aby lepšie reflektovalo aktuálnu cenovú hladinu.
Keďže sa suma nezmenila už dlhé roky, čoraz viac výhier túto hranicu presahuje a podlieha tak zdaneniu tej prevyšujúcej časti.
Stanovený limit 20-tisíc eur pre paušálne výdavky SZČO bol v minulosti veľmi atraktívny, najmä pre menších a začínajúcich podnikateľov.
Platí už viac než osem rokov a stále patrí medzi obľúbené možnosti, no ak by sa tento limit upravil podľa súčasnej cenovej úrovne, jeho výška by dnes mohla dosiahnuť až približne 30-tisíc eur.
Pre niektorých podnikateľov s vyššími príjmami je však často výhodnejšie uplatňovať skutočné výdavky, čo znamená viac administratívy – hoci práve jej zníženie bol pôvodný cieľ zavedenia paušálnych výdavkov.
Za najvýraznejšie „zabudnuté“ hranice možno označiť limity pre zaradenie majetku medzi dlhodobý hmotný majetok (1700 eur) a dlhodobý nehmotný majetok (2400 eur).
Tieto sumy sa nemenili od roku 2009, keď Slovensko prešlo na euro. Medzitým však ceny technológií, nábytku či softvéru výrazne stúpli.
V súčasnosti už nie je nič výnimočné, ak aj lepší kancelársky počítač alebo jednoduchý softvér túto hranicu presiahne.
Ak by sa hranice upravili podľa dnešných cien, pohybovali by sa približne na úrovni tritisíc eur pre hmotný a štyritisíc eur pre nehmotný majetok.
V praxi to znamená, že podnikatelia musia podrobne evidovať aj také položky, ktoré by v minulosti mohli účtovať priamo do nákladov.
Čo bolo pred desiatimi rokmi považované za luxusný automobil, dnes pri spaľovacích vozidlách často zodpovedá už len strednej triede, a pri elektromobiloch sa trieda posúva ešte nižšie.
Limit 48-tisíc eur je dôležitý, pretože určuje povinnosti podnikateľov upravovať základ dane pri používaní práve „luxusných“ áut na podnikanie.
V praxi to znamená, že najmä začínajúci podnikatelia, ktorí využívajú autá ako dôležitú súčasť podnikania, môžu naraziť na obmedzenia, ktoré už nereflektujú aktuálne ceny vozidiel.
Ak by mala táto hranica zodpovedať realite luxusného automobilu v roku 2025, mohla by byť skôr na úrovni okolo 74-tisíc eur.
Daňovo uznateľné reklamné predmety do 17 eur (respektíve pôvodne päťsto slovenských korún, čiže 16,60 eura) sú v zákone o dani z príjmov zakotvené už od jeho počiatkov v roku 2004.
Aj napriek drobným úpravám v podmienkach či zaokrúhlení sumy je možné konštatovať, že táto suma počas 21 rokov stratila na hodnote asi najviac zo všetkých vyššie uvedených.
Ak by sme sumu mali preniesť do roku 2025, dostali by sme sa niekde na úroveň dvojnásobku. V praxi to znamená, že za 17 eur dnes tažko kúpite taký reklamný predmet, ktorý by zákazníka skutočne zaujal.
V zákone o dani z príjmov sa nachádza ešte viac podobných fixných konštant, ktoré tam pokojne žijú a čakajú na svoju novelizáciu, ktorá snáď raz príde.
Naopak, je zaujímavé sledovať, ako iné zákony reagujú na vývoj cien na trhu. Príkladom môže byť zákon o cestovných náhradách, ktorý sa upravil tak, aby výška stravného alebo aj náhrady za používanie motorových vozidiel mohla byť menená flexibilnejšie – teda bez zdĺhavého legislatívneho procesu.
V tomto prípade ide o pomerne časté zmeny, ktoré však na druhej strane predstavujú výzvu pre účtovníkov, mzdárov či daňových poradcov, ktorí ich musia neustále sledovať a okamžite aplikovať.
Mnoho rokov zamrznuté limity sú dôkaz, že slovenská daňová legislatíva by v tomto smere potrebovala mierny upgrade.
Ak sa tieto sumy nebudú pravidelne valorizovať, ich motivačný a praktický efekt bude naďalej klesať. Ak chceme modernú a konkurencieschopnú ekonomiku, musíme začať pravidelne aktualizovať aj tieto „malé“ čísla, ktoré však majú v praxi veľký dosah.
