Zoltán Demján ako jeden z prvých ľudí na svete vyliezol na Mount Everest bez kyslíkovej masky. Princípy, ktoré ho naučil vrcholový šport, si po ukončení kariéry horolezca odniesol do topmanažmentu a neskôr do koučingu. Na myjavských kopaniciach dnes ľudí učí, ako nájsť v živote opäť rovnováhu.
Ľudia sú ochotní cestovať za ním na kopanice, kam sa presťahoval po takmer 60 rokoch života v Bratislave, desiatky kilometrov. Ako hovorí, na tomto mieste vládne iná energia.
Magazín Nevyhorení si môžete objednať tu.
Hodnoty, na ktoré sa zabúda
Často hovoríte o dôležitosti rovnováhy. Čo to pre vás znamená?
Rovnováha je ten najdôležitejší princíp v našom živote. Priniesol som si ho z hôr. Keď som ako horolezec pôsobil v tých najvyšších horách, kde ste konfrontovaní s nedotknutou prírodou, rýchlo si uvedomíte, že sa vám vráti každý prehrešok voči nej. Keď stratíte rovnováhu v horách, tak neprežijete. Princíp rovnováhy tu nemôže byť silnejší.
Najviac som si to uvedomil, keď som prišiel o priateľa Jozefa Psotku pri zostupe z Everestu v roku 1984. Silno to mnou otriaslo. Keď porušíte princíp rovnováhy niekde v koncerne, tak sa to zametie pod koberec a ide sa ďalej. No v prírode si to nemôžete dovoliť.
Tam som pochopil, aké je to dôležité. Preto dnes hovorím o princípe rovnováhy vo vnímaní jin a jang, ktoré sa navzájom dopĺňajú a tvoria tak celok, ktorý je väčší ako súčet jeho častí.
O čo ide?
Každý človek má potreby v štyroch základných oblastiach – fyzickej, mentálnej, emočnej a duchovnej. Na jinovej strane sa nachádzajú stabilné veci v našom živote, napríklad hodnoty, ktoré sú základom vzťahov a kvality nášho života a sem patrí aj hľadanie zmyslu, čo je základom osobnej motivácie. Patria sem potreby v emočnej a duchovnej oblasti.
Jangové sú mentálne a fyzické, teda naše znalosti a zručnosti, ktoré sa neustále menia a prispôsobujú teraz tak rýchlo sa meniacim cieľom. No spôsob, akým tieto ciele dosahujem, ako pritom vychádzam s ľuďmi, ako sa správam, či dodržujem základné ľudské hodnoty, či som čestný, slušný – to patrí do jinovej časti. Na tú vo všeobecnosti naša spoločnosť zabúda.
Často preto, lebo sa nedá odmerať, odvážiť, nedá sa finančne vyjadriť. Takže sa tým nezaoberáme. Žijeme v jangovom svete, a to spôsobuje únavu, vyhorenie, frustrácie a depresie… Porušenie rovnováhy v živote je práve to, s čím za mnou ľudia prichádzajú najčastejšie. Príliš veľa pracujú, zameriavajú sa na fyzické a materiálne veci v ich životoch, no tie duchovné a emočné spadli úplne mimo ich záber.
Duša verzus mozog
Ako sa to prejavuje?
Príde ku mne človek s tým, že má problém so svojím životom, hovorí, že je vorkoholik a už ho to prestáva baviť. Povie mi: „Neustále hľadám nové výzvy a to, čo mám, mi nestačí. No uvedomujem si, že takto nemôžem ďalej pokračovať.“
Keď ideme hlbšie, tak často zistíme, že problém je práve v tých jinových veciach – nemá vyriešený vzťah so sebou samým a s najbližšími ľuďmi: s rodičmi, so súrodencami… Zrazu si uvedomí, že vorkoholizmus je pre neho len únikom od toho všetkého.
Duša takéhoto človeka cíti, že síce je to pre neho dôležité, ale on si to racionálne nechce pripustiť. Cíti sa nepríjemne, tak uniká do niečoho, čo ho zaneprázdni, aby na to nemusel myslieť. Môže ísť o prácu, ale aj o prejedanie, alkohol, drogy. To všetko sú úniky od problémov a ich riešenia.
Dobrá správa je, že si to začína uvedomovať čoraz viac ľudí. Berú to ako možnosť niečo vo svojich životoch zmeniť. Možno aj preto dnes mnohí opúšťajú veľkomestá.
Je to návrat k sebe samému?
Určite áno. Podľa mňa je to o uvedomení si, že som tá najdôležitejšia bytosť vo svojom živote. Je to o prevzatí zodpovednosti za svoj život, keď sa začnem venovať sebe samému. Nie je to egoistické, práve naopak, je to nesmierne zodpovedné.
Pestrofarebný diár je dobré znamenie
Ako začať?
Napríklad si zoberiem všetky štyri základné potreby – mentálnu, fyzickú, emočnú a duchovnú – a urobím si revíziu, ako to v nich mám. Kde to preháňam a kde cítim nedostatok? Prevažne bude nedostatok v duchovnej a v emočnej oblasti. No, samozrejme, fyzická a mentálna zostávajú rovnako dôležité. Musia byť v rovnováhe.
Kedysi som zvykol v diári farebne odlišovať svoje aktivity – regeneráciu a čas so sebou som mal vždy zelenou farbou, pracovné veci som mal červenou, ale prípravu na prácu som mal modrou. Keď som sa v pondelok pozrel na svoj týždeň v kalendári a bolo to pestrofarebné, tak to bolo dobré znamenie.
Nehovorím, že človek nemôže mať krátku etapu, keď musí zamakať, ale potom to potrebuje kompenzovať. Napríklad, aj ja som mal teraz veľmi náročný pracovný týždeň, ale viem, že ten budúci je celý zelený, budem sa venovať mojim najdôležitejším vzťahom, môjmu koníčku foteniu, práci v záhrade, bude to pre mňa aktívny oddych.
„My sme si tak spohodlnili a zjednodušili život, až nám nie je dobre,“ hovorí Demján. Foto: Miro Nôta
Návrat k sebe znamená aj mať k sebe rešpekt. A keď sa rešpektujem, tak sa aj sebe venujem vo všetkých štyroch oblastiach života. Keď nerešpektujem seba samého, neviem rešpektovať ani druhých. A rešpekt je vlastne princíp rovnováhy vo vzťahoch – k sebe samému a k druhým.
Takže ide o akési pravidelné prehodnocovanie…
Keď som ešte pracoval ako manažér, tak som to robil každý piatok a bola to moja posledná aktivita v týždni. Sám som si v pokoji na pol hodinu sadol a premyslel som si, ako som prežil uplynulý týždeň. Čo boli pre mňa dôležité momenty a prečo? Čo sa mi podarilo? Je tam niečo, čo mi zostalo nedorobené? Ako by som chcel prežiť budúci týždeň – ako otec, manžel, manažér, ako priateľ? Čo by som mohol v každej z týchto rolí urobiť v ďalšom týždni?
Stephen Covey hovorí o tzv. veľkých kameňoch, teda o tom, že by sme si mali v každej role, ktorú žijeme, nájsť niečo, čo nás posunie ďalej. A to ľudia vôbec nerobia. Reagujú skôr na podnety, ktoré prichádzajú zvonku, venujú sa mnohým naliehavým veciam, no tie dôležité im unikajú.
Bratislavu vymenil za kopanice
Spomínali ste, že čoraz viac ľudí si začína uvedomovať, že potrebujú žiť inak a možno aj preto opúšťajú veľkomestá. Je v nich náročnejšie vnímať svoje potreby a ponoriť sa do seba?
Samozrejme, že je. V rýchlom meste je to výrazne ťažšie. Ja si to tiež uvedomujem, kedykoľvek idem do Bratislavy. A to som starý Prešporák, v hlavnom meste som žil skoro 60 rokov, mal som to tam rád a všetko bolo fajn. V určitom momente som však pocítil, že mesto so svojím ruchom a energiou už nie je miestom, ktoré by ma malo posunúť ďalej.
Odkedy sme sa s manželkou presťahovali na kopanice a prídeme späť do mesta, tak cítim zmenu energie, napätie, ktoré v meste vládne oveľa intenzívnejšie. Keď človek nežije v súlade s prírodou a je od nej odtrhnutý, tak je veľmi náročné žiť v rovnováhe.
Veľa ľudí si to ani neuvedomuje. Cítia sa zle a nevedia prečo. Nevravím to preto, aby sme sa všetci odsťahovali z miest, ale aby sme si uvedomili, že v meste musíme ešte intenzívnejšie a cieľavedomejšie pracovať na tom, aby sme nevypadli z rovnováhy. Musíme si ešte vedomejšie uvedomovať a plánovať naše aktivity.
V minulosti nebolo toľko vyhorení a iných psychických problémov, pretože ľudia žili úplne iným spôsobom. Väčšinou žili na vidieku, menej v mestách, viac pracovali fyzicky, neboli televízie, nebol internet, museli sa navzájom rozprávať. Nejakým prirodzeným spôsobom tak boli saturované všetky štyri oblasti bytia – fyzická, mentálna, duchovná aj emočná.
No my sme si tak spohodlnili a zjednodušili život, až nám nie je dobre. Potrebujeme kontakt s prírodou a so skutočným prostredím, aby sme sa vrátili späť k sebe.
Kedy ste vlastne pocítili, že potrebujete zmenu?
Bolo to pred deviatimi rokmi. S mojou Zuzkou sme si povedali, že chceme žiť mimo Bratislavy, tak sme začali hľadať domy v okolitých satelitoch. Aj sme vtedy kúpili jeden pozemok, ale nevedeli sme získať stavebné povolenie na dom, keďže tam je chránená krajinná oblasť. Tak sme si povedali, že to skúsime inde.
Na kopanice som prišiel úplnou náhodou. Keď som bol na pešom prechode cez Slovensko, na trase z Dukly do Bratislavy, prechádzal som aj Bielymi Karpatmi. Spomínam si, ako som bol vtedy na Javorine a zavolal som kamarátovi, ktorý býval dole v dedine. Akurát končil v práci a zavolal ma do krčmy.
Presne si pamätám na prvý kontakt s týmto krajom. Schádzal som z hrebeňa, bol vtedy september a akurát dozrievali jabĺčka. Práve zapadalo slnko a keď som videl všetky tie domčeky z nepálenej tehly, ako sa od nich odrážajú lúče, chytilo ma to za srdce.
S manželkou sme sa rozhodli, že tu skúsime nájsť pozemok. Na tento sme natrafili úplnou náhodou. Len sme sa tak vozili a ani neviem, prečo mi napadlo, aby sme odbočili sem. Stál tu taký polorozpadnutý dom so záhradou v hroznom stave. Oslovili sme chalupárov od vedľa, ktorí nás odviezli k majiteľovi a ešte u neho na schodoch sme si podali ruky.
Miesto na stretnutia so sebou
Čo vám dávajú kopanice?
Je to o ich úžasnej energii a neskutočnom pokoji, ktorý tu zažívam. Mám rád, keď môžem ísť ráno so psíkom na prechádzku a cestou vidím srnky, bažanty, vychádzajúce slnko a počujem spev vtákov. To je balzam na dušu.
Potom si sadnem na terasu a dívam sa do záhrady, kde sú kvety, dám si čaj a trochu si oddýchnem, kým idem pracovať. To je fantázia. Na chvíľu som dokonca aj prestal chodiť do Zázrivej, kde máme chalupu a kde som zvykol predtým tráviť víkendy. Tá chalupa ma zachránila počas mojich manažérskych čias.
Hovorí, že hoci je Prešporák, na kopaniciach zažíva úžasnú energiu a neskutočný pokoj. Foto: Miro NôtaNo opäť sme tam začali chodiť a to je úplne iná kvalita oddychu. Teraz tam trávim veľa času, len sám so psíkom. Chodievam tam jeden- až dvakrát do roka na týždeň mlčať, kým som tam, tak neprehovorím ani slovo.
Prečo je to pre vás dôležité?
Je to stretnutie samého so sebou. Napĺňam si tak potreby v duchovnej oblasti. Je dôležité plánovať si čas, keď ste len sami. Napríklad ísť sám na prechádzku do lesa, prečítať si dobrú knihu, upokojiť sa, prípadne meditovať.
V tomto bytí sám so sebou sa zamýšľam nad svojimi hodnotami, ako ich žijem, či prejavujem rešpekt sebe a iným. Volám to schôdzky samého so sebou. Je to rovnako dôležité ako stretnutie s tým najdôležitejším generálnym riaditeľom.
Niekedy som chodil aj na dlhé púte, keď som mesiac v kuse kráčal. To kráčanie a bytie sám so sebou je úžasná vec. Bol som v Compostele, absolvoval som aj prechod Slovenskom. Vždy to bolo o stíšení a zamýšľaní sa nad tými dôležitými vecami v živote.
Ako škrečok v bubne
Stalo sa vám niekedy, že ste sa odklonili od toho, kým ste vo svojom vnútri?
Samozrejme. Všetci sme ľudské bytosti a robíme chyby, ale v momente, ako sa od seba odkloním, tak sa mi rozbliká kontrolka. No keď som robil topmanažment, tak som bol mimo seba skoro stále.
Prvé tri roky som bol odstrašujúcim príkladom, nebol som pripravený na úlohu generálneho riaditeľa. Mal som dojem, že zodpovedám za všetko.
Za to, že v jedálni nie sú na stole soľničky, že sa nedymí z komína a že na WC nie je toaletný papier. Tak som chodil za zodpovednými a dusil ich. No, samozrejme, potom som bol po príchode domov absolútne nepoužiteľný.
Len som si sadol pred telku s fľašou piva a až vtedy, keď som sa nezmestil do nohavíc, som si uvedomil, že niečo nie je v poriadku. Že som ako škrečok, čo beží v bubne dookola, a že z neho musím vystúpiť.
Začal som teda viac delegovať, pracovať na sebe, viac sa vzdelávať v oblasti vedenia ľudí, aby som ich stále nekontroloval. Niekedy v tomto období som si začal dávať pravidelné týždne mlčania v Zázrivej.
Neskôr, keď už som pracoval ako kouč, som tam začal vodiť aj svojich partnerov, ako nazývam klientov. Tam sme sa vždy zblížili, z ľudí odpadli škrupule a staré návyky.
Cestovanie ako súčasť koučingu
Dnes však za vami prichádzajú na kopanice…
Veľkí riaditelia sú zvyknutí na to, že všetci prídu za nimi, ale na pracovisku sa vynárajú rôzne spomienky, asociácie… Ľudia zvyčajne potrebujú kouča preto, lebo niečo v ich živote prestalo fungovať. A už len to, že ich vytiahnete z ich prostredia, môže pomôcť.
Začínal som s koučovaním v Bratislave, kde som mal prenajatý exkluzívny priestor. No manažéri to mali približne 15 minút zo svojich kancelárií, čo znamenalo, že sa za veľmi krátky čas museli dostať z pracovného života k náročným témam, ktoré sme spolu riešili. Mnohí z nich boli preto prvú hodinu často nepoužiteľní, keďže hlavu mali ešte stále na mítingu, ktorý sa im pred chvíľou skončil.
Bol som veľmi nespokojný s tým, ako neefektívne využívame čas. Keď sme sa teda s manželkou rozhodovali o tom, či odísť z Bratislavy, toto bol jeden z dôvodov, ktorý ma v tom utvrdzoval.
Nebáli ste sa, že nebudú chcieť za vami tak ďaleko dochádzať?
Samozrejme, že áno. No dochádzanie má viacero benefitov. V prvom rade niečo pre to musia urobiť, už trafiť k nám je pre niektorých výzva. V navigácii nás nenájdu. Majú približne hodinu času na to, aby si premysleli, prečo za mnou vôbec idú. Je to fakt. Dnes za mnou chodia dobre pripravení a presne vedia, čo chcú riešiť, a sú na „príjme“.
A vždy ich aj na konci stretnutia prosím, aby si nezapínali telefón, kým neprídu naspäť do práce alebo domov. Mnohí mi potvrdzujú, že za tú hodinu späť pochopia toľko vecí, že by to nemenili.
Vždy im dávam aj taký formulár s otázkami, na ktoré si majú odpovedať skôr, než začnú pracovať. Minule sa jeden z nich smial, že im dávam 50-percentnú zľavu. Pýtal som sa ho, ako to je možné? Odpovedal, že vďaka tomu, že ide za mnou, má štyri nerušené hodiny, ktoré môže venovať len sám sebe. Z toho však platí len dve.
A už len to, že vystúpia v tejto našej oáze, je pre nich terapia. Panuje tu úplne iná energia, akú zažívajú v meste. Rovnováha prírody, ktorá tu je, má úžasný efekt aj na ich sebarozvoj a drevený dom z borovice to len umocňuje.
O horách a manažovaní
Podobnými témami ste sa začali zaoberať už ako horolezec?
Áno, hoci ako vrcholový manažér som na to trochu zabudol. No potom som sa stretol s knihou Stephena Coveyho a tá mi veľmi pomohla. Uvedomil som si, že to, čo intuitívne cítim a čo som sa naučil práve z hôr, je pre mňa užitočné.
Postupne som to začal implementovať aj do svojej manažérskej praxe. Možno aj to bol dôvod, prečo si ma tam chceli nechať. No ja som v sebe našiel toľko sily, aby som povedal: „Ďakujem, neprosím.“ Vedel som, že keby som pokračoval, tak napriek tomu, že už som si uvedomoval princípy rovnováhy, tak by ma to skôr či neskôr zošrotovalo.
Spomínate si ešte na nejaký zlomový moment vašej horolezeckej kariéry, ktorý vás výrazne ovplyvnil?
V osemdesiatych rokoch sa nám s dvoma kazašskými horolezcami podaril jeden fantastický prvovýstup na Dhaulágirí v Nepále. V stene sme boli približne pätnásť dní a z toho posledných päť sme už nemali žiadne potraviny.
Zažil som tam neuveriteľne silné veci, omnoho intenzívnejšie ako čokoľvek, čo som predtým okúsil. Nebolo to len o výstupe na vrchol. Prežíval som pri tom neskutočný flow, nevnímal som hlad, smäd alebo čas.
Nebol tam jediný moment, kedy by to medzi nami škrípalo. Bolo to niečo, čo mi naozaj zmenilo život. A možno práve to naštartovalo moju túžbu ďalej na sebe pracovať.
. Je dôležité plánovať si čas, keď ste len sami, zdôrazňuje úspešný horolezec a kouč Zoltán Demján. Foto: Miro Nôta
Zabudnutá intuícia
Povedzte mi viac o tej nezabudnuteľnej výprave.
V mysli mi z nej najviac zostal jeden zážitok. Hora nás k sebe pustila dosť neskoro, pri zostupe sa už stmievalo a fúkal veľmi silný vietor, ktorý zafúkal naše stopy v snehu a nevedeli sme nájsť cestu k stanu, čo znamenalo život.
Ocitli sme sa na obrovskej pláni, dlhej asi tri kilometre, a niekde tam dole bol zahrabaný náš stan. Bola tma a naše čelovky svietili na pár metrov. Boli sme vyčerpaní, zmrznutí a stratení v zóne smrti. Zrazu som veľmi intenzívne pocítil, kadiaľ mám ísť. Bolo to úplne iracionálne, ale cítil som akési silné prepojenie ku konkrétnemu miestu.
Nespochybňoval som to, nasledoval som ten pocit. Doviedol ma presne na miesto, kde bol náš stan. Zafúkaný snehom.
Bola to intuícia?
Myslím, že áno. Intuícia, na ktorú sme v dnešnom svete úplne zabudli. Verím, že sú isté veci medzi nebom a zemou. No keďže žijeme v jangovom svete, spochybňujeme ich. Všetko, čo nedokážeme odvážiť alebo odmerať, považujeme za neexistujúce.
Materiálny svet, v ktorom žijeme, je presýtený vedou. No aj subjektívne prežívanie a duchovno sú pre nás dôležité.
V našom dávnejšom rozhovore ste veľa hovorili o pokore. Prečo je pre vás dôležitá?
Pokora je prijatie, že je tu niečo silnejšie ako moja vôľa. Pokoru prežívam, keď prijímam, že prírodné zákonitosti sú silnejšie ako moje ego a ratio a nie všetko môžeme mať pod kontrolou. Ak žijem v súlade s univerzálne platnými princípmi, som pokorný a som v rovnováhe.
Keď si to človek uvedomí, tak nemôže ísť sám proti sebe. Nielenže tak rešpektuje všetko okolo, ale aj seba.
Dôležité sú naše silné stránky, nie slabiny
Akú úlohu v tom hrá poznanie seba samého?
Veľmi dôležitú. Som presvedčený, že nikto z nás sa tu nevyskytol náhodne a že každý má potenciál byť v niečom výnimočný. Ale veľmi ťažko spoznáme svoje silné stránky a talenty, pretože žijeme vo svete, ktorý nás upozorňuje na naše slabiny. Preto sme zvyknutí neustále na nich pracovať – v škole, v práci…
Dobrý líder však upozorňuje svojich ľudí práve na to, v čom sú dobrí a umožňuje im, aby sa v tom rozvíjali. Poznanie seba samého je aj o tom odhaliť, kde je môj talent a začať na tom pracovať. Počúvať svoj vnútorný hlas. Či už sa to týka práce, alebo niečoho iného.
Vy to teraz zažívate pri fotografovaní? Je to flow podobný tomu pri lezení?
Ešte nie som tak ďaleko. Stále sa považujem za učňa, vážnejšie sa foteniu venujem približne dva roky. Vtedy som si kúpil online dva intenzívne kurzy fotenia od špičkových zahraničných fotografov a pod ich vedením a pomocou inštruktážnych videí a domácich úloh sa stále učím. A veľmi ma to baví.
Mám pocit, že aj miesta, na ktorých som už kedysi bol a dnes sa tam vraciam ako fotograf, vnímam úplne inými očami. Keď som chodil liezť, mal som pred sebou stenu a svet sa mi zúžil na meter štvorcový okolo rúk a nôh. Okolie bola len kulisa. Vďaka foteniu som začal objavovať svet inak.
Kam sa chcete vybrať najbližšie?
Teraz sa chystám do severného Škótska, potom do Tatier a na Azorské ostrovy. V kalendári mám aj Dolomity. No a koketujem s myšlienkou vrátiť sa do Himalájí. Ísť tam sám na mesiac, len s fotoaparátom.
ZOLTÁN DEMJÁN (67)
Jeden z najúspešnejších slovenských horolezcov. Ako jeden z prvých ľudí na svete vyliezol na Mount Everest bez kyslíkovej masky a na konte má i ďalšie významné výstupy v Himalájach, v Pamíre, na Ťan Šane, v Alpách a inde.
Desaťročie sprevádzal ľudí v Himalájach, aby im umožnil vyčistiť si hlavu a urobiť potrebnú zmenu v živote. Na poslednej ceste si však uvedomil, že už z toho nemá radosť a že z koníčka sa stala práca.
V minulosti pôsobil aj ako vrcholový manažér v spoločnosti Holcim, dnes sa venuje najmä koučingu a prednáša o rovnováhe.
Vo voľnom čase sa venuje fotografii, ktorá je jeho koníčkom dlhé roky. Prostredníctvom fotiek sa snaží zachytiť a sprostredkovať zázračnú energiu prírody a emócie, ktoré pri pobyte v nej prežíva.
Rozhovor so Zoltánom Demjánom je súčasťou nového špeciálneho magazínu Nevyhorení. Obsahuje tiež rozprávanie psychológov, psychiatrov, umelcov i ďalších ľudí na tému hľadania samého seba.
