Mozgová atletika je projekt Denisa Kováča, ktorý si svojich fanúšikov získal originálnym a vtipným interpretovaním vedeckých a psychologických tém. Pravidelne sa nachádza na popredných priečkach počúvanosti slovenských podcastov, za čo si tento rok vyslúžil aj nomináciu do rebríčka Forbes 30 pod 30. Najnovšie sa Denis nachádza aj na treťom mieste rebríčka Top influencerov.
Svoju tradičnú otázku som sa tentokrát rozhodla spýtať trochu inak. Akú vlastnosť si na sebe najviac vážiš a myslíš si, že si vďaka nej uspel?
Dobrá otázka. My Slováci nie sme zvyknutí zamýšľať sa nad tým, akú vlastnosť si na sebe najviac vážime. Často zdôrazňujem, že je dôležité, aby sme sa naučili socializovať. Veľká časť môjho úspechu totiž závisela od toho, že som sa nebál osloviť ľudí, s ktorými teraz spolupracujem na podcaste a ďalších projektoch.
Nebál som sa požiadať o pomoc, čo tiež súvisí so socializáciou. Keď som na nejakom podujatí, kde nepoznám ľudí, neprekáža mi ísť za nimi, osloviť ich a začať s nimi zaujímavú debatu, a tým pádom s nimi neskôr spolupracovať na nejakom projekte.
Ľudia radi pomôžu, len my nie sme zvyknutí požiadať o pomoc. Musíme sa vzdať svojho ega a odosobniť sa. Aj s človekom, ktorého možno až tak dobre nepoznám, ale je mi sympatický, si dokážeme navzájom pomôcť.
Je toto základ?
Pozerám sa na to ako na jednu z mojich hlavných priorít. Myslím si, že sa mi aj vďaka tomu podarilo posunúť podcast niekam ďalej, a venoval som tomu aj moju knihu.
Kedy si prišiel na to, že cestou k úspechu je aj socializácia?
Náznaky tam boli, či už počas školy alebo počas môjho krátkeho pôsobenia v korporátnom živote. Najväčší zlom prišiel, keď som začínal s podcastom. Ešte ani nebol vonku, ale už som mal nejaké predstavy o tom, ako by mal vyzerať.
Vedel som, že existuje človek, ktorého meno je Martin Fenčák, zakladateľ Zapo, a on sa v tomto svete vyzná. Poslal som mu správu s mojim nápadom a epizódou, ktorú som už nahral, či by si ju nechcel vypočuť. Reagoval na to v podstate okamžite a navrhol mi stretnutie. Následne sme spolu pravidelne telefonovali, sadli sme si a aj vďaka jeho know-how je ten podcast tam, kde je.
Je to komunita
Ako by si definoval poslucháčov Mozgovej atelitky, ktorí sa počítajú v desaťtisícoch?
Je to veľmi široké spektrum ľudí, ale podstatou podcastu je komunita. Ak sa s niekým rozprávam o tom, aký podcast môže byť úspešný a čo sú jeho ciele, vždy zdôrazňujem, že je potrebné budovať komunitu.
Vytváral som si v hlave iracionálne scenáre, ako sa podcastom zdiskreditujem a už nikdy ma nikto nezamestná.
Ľudia musia ukázať, o čo majú záujem, čo ich baví, aký majú zmysel pre humor a tým pádom k sebe priťahujú ľudí, ktorí sú im podobní. V mojom prípade to bolo postavené na záujme o sebarozvoj, vedu a psychológiu. Od začiatku som do toho chcel vniesť zmysel pre humor, ktorý je povedzme jednoduchší. Je to niečo, čo spája komunitu.
Ako sa prejavuje to, že spájaš týchto ľudí?
Teraz, keď sa stretávame na našich live eventoch alebo prednáškach, začneme sa rozprávať, akoby sme sa poznali veľmi dlho, pretože oni ma v podstate poznajú. Nemusím sa už predstavovať a je to oveľa jednoduchšie. Či už sú to mamičky na materskej dovolenke, top manažéri alebo študenti.
Dozvedel som sa o príbehu jedného chalana, ktorý bol elektrikár a žil v kolektíve, kde sa pilo veľa alkoholu. Povedal mi, že keď začal počúvať podcast, prestal piť, čo ho neskôr motivovalo k tomu, aby sa prihlásil na psychológiu, kde ho nakoniec prijali. Ide o rôznorodé spektrum ľudí, ktorých spájajú rovnaké hodnoty a chuť posúvať sa vpred, vzdelávať sa a zároveň sa pri tom aj radi zabávajú.
Mal si v tomto smere vzor, ktorý si nasledoval? Napríklad zahraničný podcast, ktorého formát si chcel priniesť na Slovensko?
Nemal som konkrétny vzor, ale bol som nadšený z toho, aké fantastické podcasty vznikajú v zahraničí. Či už išlo o vedecké, psychologické alebo vzdelávacie podcasty, na Slovensku bolo málo podobných iniciatív. V skutočnosti, keď som začínal, bol tu Vedátor a niekoľko ďalších, väčšinou na platforme YouTube.
Vtedy som počúval Jaya Shettyho, od ktorého som čerpal inšpiráciu. V jeho podcaste vysvetľuje svoje postrehy počas 20-minútových epizód a ďalšie epizódy sú rozhovormi. Okrem toho, existujú ľudia ako Dr. Andrew Huberman alebo Peter Attia – neskutočné kapacity, ktoré majú kompetenciu hovoriť o týchto témach. Ja sa musím spoliehať na citovanie kníh a štúdií. Postupne sa náš formát vyvíjal a rozhodol som sa, že na Slovensku nič podobné neexistuje, tak som sa rozhodol to risknúť.
Ako vyzerá príprava podcastéra, ktorý nerobí rozhovor, ale opisuje svoje postrehy na mikrofón sám?
Keď som začínal ešte v Kanade, bol som vystresovaný a bál som sa, čo o mne ľudia povedia. Vytváral som si v hlave iracionálne scenáre, ako sa podcastom zdiskreditujem a už nikdy ma nikto nezamestná. Vtedy mi príprava na niektoré epizódy trvala aj dva týždne.
Postupne som však získal rôzne zdroje a teraz viem dať epizódu dokopy povedzme za tri-štyri dni. To je tá náročnejšia časť. Keď sa pripravujem na rozhovor, stačí mi jeden-dva dni. Cez leto vychádza len jedna epizóda za týždeň, takže v ten týždeň, keď vychádza rozhovor, mám trochu viac voľna.
Jedno percento denne
Téma sebarozvoja na Slovensku veľmi rezonuje. Čím to je? Pozoruješ reálnu chuť ľudí sa zlepšovať?
Neviem, či je to súčasnou dobou, ale je prirodzené, že ľudia sa chcú posúvať niekam ďalej. Ak dlhodobo žijete v nejakom stereotype, začne vás to ubíjať. Aj keď niekomu to samozrejme vyhovuje.
Každý deň sme sa snažili urobiť niečo malé, aby sme sa dostali aspoň k jednému novému poslucháčovi, a trvalo to niekoľko mesiacov, kým sa nám postupne začala budovať poslucháčska základňa.
Skôr by som povedal, že doteraz na Slovensku nebol až taký priestor na sebarealizáciu, pretože ani podmienky neboli ideálne. Ešte v nedávnom období komunizmu ľudí trápilo skôr to, čo dajú rodine na stôl, nie to, čo môžu urobiť pre seba.
Dnes máme vyššiu životnú úroveň, viac času a viac príležitostí. Ľudia sa môžu vzdelávať cez YouTube, Instagram a ďalšie platformy a záleží len na nich, či si z toho vezmú tisíce hodín zábavy alebo vzdelávania. Ľudia by sa vzdelávali, ak by im to niekto podal správnym spôsobom.
Ako to myslíš?
V Amerike je napríklad popularizátor vedy Neil deGrasse Tyson. Jednoduchým spôsobom vysvetľuje fyziku a vesmír. Pritiahol tým k vede ľudí, ktorých to možno predtým nezaujímalo. A to isté sa pomaly deje aj na Slovensku. Prišiel Samuel Kováčik, Vedátor a publikum pritiahol k vede.
A to isté platí aj o psychológii, pretože ak to niekto povie v úplnej jednoduchosti, dá do toho prvok humoru a pritiahne k téme aj ľudí, ktorí sa tomu doteraz nevenovali. Vidíme to rovnako aj v prípade dejepisu, či už ide o podcasterku Sandru Svitekovú alebo podcasty ako Tak bolo a Dejiny. S podcastom Nevyhorení robíte rovnako fantastickú robotu.
V rámci tejto témy sa mi páči myšlienka, že každý deň stačí vynaložiť len jedno percento snahy a už o pár mesiacov uvidíme obrovský pokrok. Aplikuješ to aj ty alebo máš nejaké iné stratégie?
Toto je myšlienka z knihy Atomic Habits od Jamesa Cleara, ktorá ma fascinovala ešte na začiatku budovania podcastu. A presne tak to aj bolo. Na začiatku sme museli podcast promovať cez rôzne kanály a skúšali ho posielať rôznym ľuďom.
Každý deň sme sa snažili urobiť niečo malé, aby sme sa dostali aspoň k jednému novému poslucháčovi, a trvalo to niekoľko mesiacov, kým sa nám postupne začala budovať poslucháčska základňa. A toto platí vo všetkom.
A v súkromnom smere?
Dlho som mal ambíciu naučiť sa po nemecky a na začiatku som pri tom skúšal sedieť hodinu denne. Nefungovalo to. Potom som si našiel audioknihu, v ktorej bolo použitých dvetisíc základných nemeckých slov.
Každý deň som si vypočul desať alebo 15 slovíčok a za veľmi krátke obdobie som urobil obrovský pokrok. Ľahšie sa mi potom čítali nemecké texty a podobne. Čiže ak si povieme, že ak chceme niečo zlepšiť a musíme tomu venovať veľa času, je lepšie si nastaviť latku nižšie a snažiť sa byť konzistentný. Platí to aj pri cvičení. Je lepšie cvičiť desať minút denne ako vôbec.
A mimo vzdelávania?
Pre mňa to vždy bude o vyhľadávaní určitého diskomfortu. Je to niečo, čo najrýchlejšie zvyšuje kompetenciu človeka, jeho sebavedomie a aj to, ako vníma sám seba a svet okolo. Veľkou výzvou pre mňa bolo odísť do Kanady a vymeniť prácu v korporáte za prácu na stavbe. Ten rok ma najviac posunul.
Odvtedy si hovorím, že by sme mali denne urobiť aspoň jednu vec mimo našej komfortnej zóny. Možno je to zároveň aj to jedno percento, ktoré nás má posúvať vpred. Niekedy je to úplná drobnosť. Napríklad, ak k nám príde do práce nový kolega, pozvem ho do partie alebo na obed. Tento človek si navždy zapamätá, že má nového kamaráta. Sú to maličkosti, ktoré môžu trochu zmeniť aj naše myslenie.
Denis spolu s Martinom Poliačikom vedú rozhovor o kritickom myslení. | Foto: Archív Denisa Kováča
Denis spolu s Martinom Poliačikom vedú rozhovor o kritickom myslení. | Foto: Archív Denisa Kováča
Akú vec mimo komfortnej zóny máš v pláne urobiť dnes?
Napríklad aj to, že som prišiel k tebe do podcastu. Som síce podcaster, takže to nie je až taký diskomfort, ale nejaký jeho prvok tu je. Okrem toho som dnes ráno premýšľal nad tým, či si mám dať desať minútovú meditáciu alebo nie, a či si mám dať studenú sprchu.
Je to klišé, ale hlava si vždy vymyslí nejaký dôvod, prečo to neurobiť. Napríklad idem k terapeutovi, kde rozoberáme ťažké témy, ale tiež je to vždy na mne, či si naplánujem aj ďalší termín.
Nerobím to z dôvodu, že mám ťažký problém, ale chcem ľuďom ukázať, že je dobré, aby to robili a cítili určitú mieru diskomfortu. Občas sú to drobnosti ako napríklad, že idem sám na kávu alebo mám v obchode krátku konverzáciu s predavačom alebo predavačkou.
Témy zostávajú, mení sa forma
Posuňme sa od tejto témy k biznisovému rozmeru. Okrem podcastu Mozgová atletika tvoj projekt funguje aj ako forma vzdelávania s prednáškami. Chodíš skôr do škôl alebo si ťa viac volajú firmy?
V škole som ešte ani raz nebol, ale do firiem som chodil hlavne minulý rok. Mal som naozaj dosť prednášok, tento rok ich bolo menej. Viacero z nich som aj odmietol, pretože prišli nové projekty a nevidel som možnosť, ako to nejako skĺbiť, keďže príprava na jednu prednášku je pomerne časovo náročná.
Vždy hovorím jedno: Ak niekto ponúka jednoduché riešenia na komplikované problémy, je to pre mňa červená vlajka.
Ide prevažne o korporácie a väčšie firmy, kde som si všimol, že im ani nejde o to, aby som priniesol novú tému. Stále rezonovali témy ako spánok, životospráva, dlhovekosť a návyky. Skôr hľadali niekoho, kto im o tom povie aj iným spôsobom.
Takže témy zostali, ale záležalo na forme.
Mojím pravidlom je priniesť do týchto tém niečo nové. Vytiahnuť novú štúdiu, nejaké nové jednoduché pravidlo, ktoré ľudia môžu aplikovať, a odprezentovať to zaujímavým spôsobom.
Čiže toto je asi to najdôležitejšie aj pre firmy. Pretože ak niekto robí prednášky, záleží aj na tom, ako tému uchopí, či tam dokáže pridať prvok humoru, a nie či prednášajúci iba prerozpráva naučený text.
Spomínal si aj nové projekty. Môžeš ich priblížiť?
Posledný rok a pol som pracoval na knihe. Oslovili ma chalani z vydavateľstva Interez, a aj keď to bol môj sen, nevidel som to ako niečo reálne. Písanie knihy ako 27-ročný. Na začiatku to bolo veľké utrpenie. Každý krát, kedy som sa prinútil sadnúť si za počítač, bol zlý.
Potom som odišiel na dva týždne na Cyprus a tam som sa odrezal úplne od všetkého. Odrezal som sa od hudby, filmov, seriálov, telefónov a sociálnych sietí. V týchto dňoch som iba písal od rána do večera, dva týždne nepretržite, a do písania som sa zamiloval.
V diskusii sa stretli (zľava) CEO Martinusu Michal Meško, psychologička Veronika Raganová a autor podcastu Mozgová atletika Denis Kováč. Moderovala autorka podcastu Nevyhorení Zuzana Matuščáková.
V diskusii sa stretli (zľava) CEO Martinusu Michal Meško, psychologička Veronika Raganová a autor podcastu Mozgová atletika Denis Kováč. Moderovala autorka podcastu Nevyhorení Zuzana Matuščáková.
Naplánoval som si viacero ďalších kníh a konceptov. Aktuálne ešte doťahujeme editovanie a vydávať by sme to mali v novembri. Veľmi sa teším aj na reakcie, keďže pôjde o kontroverznejšiu knihu.
Ďalšie dva projekty sú startup Toldo, ktorý rozbiehame s Maťom Fenčákom a so Sajfom. Ide o aplikáciu pre podcasterov, kde môžu monetizovať, dávať extra obsah a získavať nové publikum.
Druhým je firma Notropy. Ide o výživové doplnky, ktoré majú zlepšiť sústredenie sa, energiu a celkový pocit. Chcem, aby si ľudia skúsili, aké je žiť život s čistejšou hlavou. Jedna z motivácií nášho podcastu je naučiť Slovákov menej piť. Je to veľmi ťažká úloha, ale toto je jedna z ciest.
Na druhej strane však mám pocit, že z budovania zdravých návykov a zlepšovania sa vzniká pomaly kult. Ako sa odlíšiť alebo ako rozoznať povedzme samozvaných koučov? Na čo si ľudia majú dávať pozor, keď idú k niekomu na sedenie a dávajú im peniaze za ich rady?
Na to sa mi ťažko odpovedá, pretože ja som v živote u žiadneho kouča nebol a ani to nie je niečo, na čo sa sústredím. Ale súhlasím s tebou v tom, že dnes je tu veľa ľudí, ktorí si urobia jeden-dva semináre a už sa považujú za profesionálov v oblasti, ako niekomu zmeniť život.
My sa sústredíme na to, aby sme dávali dokopy zaujímavé témy, a ľudia sa z nich poučia, ak to chcú. Vždy hovorím jedno: Ak niekto ponúka jednoduché riešenia na komplikované problémy, je to pre mňa červená vlajka.
Ak je tu človek, ktorý mi hovorí, že mi dokáže za týždeň zmeniť život, hoci ja som si ho nedokázal zmeniť za 30, 40 alebo 50 rokov, tak asi tam nebude niečo v poriadku. Keby to bolo také jednoduché, tak predpokladám, že by to nestálo na tajomstve jedného človeka.
Ak by si mal k dispozícii také nejaké zázračné tlačítko “späť“ a mohol by si zmeniť jednu vec, jedno rozhodnutie vo svojom živote, tak čo by to bolo? Ako by možno tvoj život vyzeral dnes?
Tento rok som bol v Aténach na dovolenke a moja veľká slabosť je zmrzlina. Jednu fantastickú zmrzlináreň som objavil až v posledný deň dovolenky. Ak by som tam išiel znovu, tak by som tam šiel hneď v prvý deň.
Často narážam na perfekcionizmus, ktorý ľudia berú ako niečo pozitívne, ale na druhej strane im bráni dať niečo vôbec von.
Inak povedané, nič zásadné by som vo svojom minulom živote nezmenil. Som rád, že som tam kde som, že tu sedíme v tejto miestnosti a nahrávame tento podcast. Čokoľvek dobré aj zlé ma totiž doviedlo na túto cestu.
Keď si spomeniem na niektoré z najhorších vecí, ktoré sa mi v živote stali, tak vždy išlo o štartéry pre to, aby som na sebe začal viac pracovať a robiť ďalšie projekty.
Ak by si mal dať možno tri rady začínajúcim, či už podnikateľom alebo kreatívcom, ako by zneli? Čoho by sa mali podľa teba pridržiavať?
Keď dávam konzultácie budúcim podcastérom, tak im poviem: Ako chcete zmeniť život ľuďom svojim podcastom, ak ste ho ešte nikdy v živote nerobili? Radím im, aby si urobili 30 až 40 epizód pre seba. Aby to robili tak, aby ich to bavilo.
Kašľať na čísla, štatistiky, ak to budete robiť tak, že to baví vás, komunita vám dá potrebnú spätnú väzbu. To je ďalšia vec, ktorú je dôležité vedieť prijať.
Stáva sa, že si ľudia založia vzdelávací projekt alebo akúkoľvek platformu a vzdajú to veľmi skoro, lebo si uvedomia, že ich nikto nepočúva. Ale je to absolútne jedno, pretože postupne sa môže stať, že tie čísla narastú.
Denis si v Kanade skúsil viacero prác. Jednou z nich bola aj práca na strechách. | Foto: Archív Denisa Kováča
Denis si v Kanade skúsil viacero prác. Jednou z nich bola aj práca na strechách. | Foto: Archív Denisa Kováča
Ak to chcete robiť pre čo najširšie publikum a pre každého, tak to nebude autentické. Zároveň je dobré do toho zakomponovať svoju osobnosť a už to odo mňa nemôže nikto okopírovať. Často narážam na perfekcionizmus, ktorý ľudia berú ako niečo pozitívne, ale na druhej strane im bráni dať niečo vôbec von.
Nič sa nenaučíte tým, že budete mesiac sedieť nad jedným príspevkom, ktorý nakoniec ani nezverejníte. Oveľa viac spätnej väzby dostanete, ak urobíte desať príspevkov namiesto toho, ako dumať nad jedným. Nie je to dobré ani pre tvorbu, ani pre mentálne zdravie.
