Dlhovekosť je skvelá vec. Keď sa však trend predlžovania ľudského života stretne s trendom poklesu pôrodnosti, znamená to dramatickú zmenu štruktúry spoločnosti. V súčasnosti ňou prechádza väčšina sveta.
Vedci už dávno vedia, že počet ľudí na Zemi nebude rásť donekonečna. Takmer nikto však nečakal, že vrchol príde tak skoro. Ešte podľa prognóz starých asi desať rokov mala svetová populácia rásť aj po roku 2100 a zastaviť sa niekde medzi jedenástimi a dvanástimi miliardami ľudí. Posledné dve revízie príslušných údajov OSN (2022 a 2024) však odhadujú, že to bude už v tomto storočí. Konkrétne na 10,3 miliardy ľudí približne za šesťdesiat rokov. Potom začne počet ľudí na planéte klesať.
Bohaté krajiny už „vymierajú“ dlho. Jedným z najviditeľnejších príkladov je Japonsko, ktorého populácia momentálne klesá tempom približne sto ľudí za hodinu. OSN v aktuálnom výhľade odhaduje, že japonská populácia do roku 2100 klesne približne o štyridsať percent. Rovnako je na tom aj populácia Talianska. A počet obyvateľov Španielska či Thajska by mal do konca storočia klesnúť o tretinu.
A potom je tu Čína, Južná Kórea alebo Poľsko, s ktorými nestíha ani spomínané Japonsko. V ich prípade by totiž do roku 2100 mala „zmiznúť“ hneď polovica populácie.
Vyššie uvedené príklady pochádzajú z päťdesiatich najľudnatejších krajín sveta. Pokles počtu obyvateľov však v súčasnosti hrozí viac ako polovici všetkých štátov sveta, v ktorých žijú približne dve tretiny obyvateľov planéty.
Všetky totiž v súčasnosti vykazujú priemernú mieru plodnosti pod 2,1 potomka na jednu ženu. To je medzi demografmi všeobecne prijatá hranica potrebná na to, aby bola ďalšia generácia rovnako početná ako tá predchádzajúca.
Vedľa poklesu pôrodnosti je tu však aj postupné predlžovanie priemerného veku dožitia. Po krátkom pandemickom šoku tento ukazovateľ vo väčšine sveta opäť rastie a ľudia sa dožívajú požehnanejšieho veku ako generácie pred nimi.
Prvá vlna tohto demografického posunu zasahuje vyspelé ekonomiky a Čínu.
Kombinácia týchto dvoch faktorov znamená, že mnohé rozvinuté krajiny smerujú do nepreskúmaných demografických vôd, kde podiel starších ľudí na celkovej populácii v porovnaní s minulosťou výrazne stúpne.
O koľko? V tomto ohľade môže byť ukazovateľom vývoj približne od šesťdesiatych rokov minulého storočia, keď klesajúca pôrodnosť spolu s predlžujúcou sa dĺžkou života výrazne zmenila štruktúru obyvateľstva rozvinutých krajín.
„Prvá vlna tohto demografického posunu zasahuje vyspelé ekonomiky a Čínu, kde podiel ľudí v produktívnom veku klesne na 59 percent v roku 2050 z dnešných 67 percent. Neskoršie vlny zasiahnu mladšie regióny počas jednej alebo dvoch generácií. Jedinou výnimkou je subsaharská Afrika,“ uvádza poradenská spoločnosť McKinsey vo svojej tohtoročnej štúdii.
Kto bude seniorom platiť?
Najväčší problém tohto vývoja sú dôchodky. Väčšina krajín sveta využíva dôchodkové systémy financované priebežne – z daní ľudí, ktorí sú práve v produktívnom veku. V Európe a ďalších rozvinutých krajinách je štátny dôchodok stále dominantná forma finančného zabezpečenia ľudí v starobe.
Hoci niektoré krajiny, ako napríklad Čile, prešli z priebežného systému na model fondov spravovaných súkromnými dôchodkovými spoločnosťami, v ktorých si každý na svoj dôchodok sporí sám.
A potom sú tu, samozrejme, štáty s ponukou najrôznejších súkromných dôchodkových fondov, sporenia a ďalších spôsobov finančného zabezpečenia na starobu. Niekde je ponuka bohatá (ako v USA, Kanade alebo Austrálii), inde skôr chudobná.
Na princípe priebežného financovania však v mnohých krajinách fungujú aj systémy sociálneho a zdravotného poistenia. Menej ľudí prispievajúcich do týchto systémov a naopak viac ľudí, ktorí z nich čerpajú, znamená problém postupného prehlbovania deficitu v štátnom rozpočte, ktorého riešenie krajiny nemôžu odkladať donekonečna.
Vlády si, samozrejme, uvedomujú tento nepriaznivý vývoj a robia, čo môžu, aby oživili klesajúcu pôrodnosť. Ich riešenia sa však väčšinou obmedzujú na „rozdáme rodičom čo najviac peňazí“.
Trumpova administratíva v USA zvažuje baby bonus päťtisíc dolárov všetkým Američankám za každé novonarodené dieťa. Maďarsko nedávno všetky svoje matky dvoch a viac detí oslobodilo od povinnosti platiť daň z príjmu.
Politika jedného dieťaťa je v koši
Čínska centrálna vláda prišla na konci júla s plošnou podporou najmladších detí vo výške tritisíc juanov (360 eur) ročne v kombinácii s bezplatným predškolským vzdelávaním. Na prvý pohľad symbolický príspevok však predstavuje zásadnú zmenu prístupu krajiny k riešeniu svojej demografickej krízy.
Doposiaľ totiž centrálna vláda nechávala riešenie nízkej pôrodnosti na miestne úrady, ktoré mladým rodinám ponúkali všetku možnú finančnú podporu. Teraz to vyzerá, že situácia je natoľko vážna, že do toho musel zasiahnuť aj samotný Peking.
Štúdia časopisu Lancet z roku 2020 predpovedala, že čínska populácia dosiahne v roku 2024 vrchol na úrovni 1,4 miliardy ľudí a potom do roku 2100 klesne na polovicu. Počet obyvateľov Číny však medziročne klesol už v roku 2022 a odvtedy každoročne ďalej klesá. Slávnu čínsku politiku jedného dieťaťa tak rýchlo nahrádza politika „majte čo najviac detí“.
Snahy krajín o zvýšenie pôrodnosti tým, že rodičov zasypú finančnou podporou, majú rôznu podobu. Zvyčajne majú spoločné to, že príliš nefungujú. Demografi sa zhodujú, že finančná podpora príliš nemotivuje bezdetných, aby zmenili svoj názor na potomkov. A využívajú ju najmä ľudia, ktorí sa chcú stať rodičmi tak či tak.
Svoje o tom vie napríklad Francúzsko, ktoré na podporu mladých rodín vynakladá ročne okolo štyroch percent HDP, alebo škandinávske krajiny, ktorých mimoriadne štedré sociálne programy pre rodičov sa takisto vôbec neodrazili v miestnych štatistikách pôrodnosti.
Veľká časť Európy už desaťročia čelí „vyľudňovaniu“. Ako prvá klesla pod hranicu udržateľnej populácie Luxembursko (v roku 1950), potom nasledovali vtedajšie časti Juhoslávie Srbsko (1963) a Chorvátsko (1968), o rok neskôr Dánsko a Fínsko. O dvadsať rokov neskôr bola pod touto hranicou väčšina rozvinutých krajín sveta.
Zaplnenie medzier v populácii migrantmi zo zahraničia (napríklad z mimoriadne plodnej Afriky) nie je v súčasnej Európe politicky prijateľné. Obzvlášť po skúsenostiach s migračnou krízou z roku 2015. Medzitým sa doba dožitia kontinuálne predlžuje a populácia starne.
Proroci skazy, ako napríklad Elon Musk, varujú, že tieto zmeny ohrozujú samotnú civilizáciu. Takéto tvrdenia sú podľa mnohých odborníkov prehnané, keďže akýkoľvek prípadný pokles populácie v budúcnosti bude postupný. Priniesť však so sebou množstvo spoločenských zmien.
Bude rásť dopyt po zdravotnej starostlivosti, starostlivosti o seniorov, dôchodkových systémoch a všeobecne po infraštruktúre vhodnej pre starších ľudí. Budú rásť náklady na sociálne zabezpečenie a hrozí nedostatok pracovnej sily a spomalenie hospodárskeho rastu. Na mnohé z toho sa však dá pripraviť. Stále je dostatok času, vo väčšine západných krajín by ľudia nad 60 rokov mali tvoriť najväčšiu časť populácie až v rokoch 2060 až 2100.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom je Marek Tomanka.
