Rodák z Hriňovej Rastislav Očenáš učí na prvom stupni základnej školy v Sliači slovenský jazyk, matematiku a informatiku. Okrem toho je aj triednym učiteľom tretiakov a na škole pôsobí ako školský digitálny koordinátor. A jeho žiaci majú v peračníku okrem pier a ceruziek aj roboty.
Presnejšie povedané, ozoboty. A aby sa nezabudlo, Rastislav Očenáš nedávno získal hlavnú cenu v súťaži Učiteľ Slovenska.
„Chceme, aby deti o technológiách premýšľali ako o nástrojoch. Aj preto, keď sme písali projekt, v rámci ktorého sme si nakupovali technológiu ozobot, sme ich nazvali ‚roboty z peračníka‘. Naším cieľom bolo, aby každé dieťa malo v peračníku všetky potrebné základné nástroje – pero, farbičky aj robota,“ prezradil v rozhovore ocenený učiteľ.
Deti programujú robotov
S týmito malými robotmi v tvare guľôčky napríklad pred časom naprogramovali model systému zberu triedeného odpadu. Pozitívny ohlas získali aj za iný projekt – hovoriacu kostru, ktorú jeho žiaci predstavili na Európskej noci výskumníkov v Banskej Bystrici.
„Kostru sme vytvorili z recyklovateľných aj z upcyklovaných materiálov, spoločne sme ju nakáblovali a na hodinách informatiky naprogramovali v programovacom jazyku Scratch tak, aby pri dotyku porozprávala o jednotlivých svojich častiach,“ hovorí Rastislav Očenáš.
Rastislav Očenáš po udelení hlavnej ceny Učiteľ Slovenska. Foto: archív CEEV Živica a Komenského inštitút
Súťaž Učiteľ Slovenska každoročne organizuje iniciatíva CEEV Živica a Komenského inštitút. Jej cieľom je „zvýšiť prestíž učiteľského povolania a motivovať súčasných a budúcich učiteľov k výkonu ich profesie“.
Rastislav Očenáš to robí akosi prirodzene – a to nielen cez technológie, ale hlavne cez svoj ľudský prístup k žiakom, ktorí podľa neho potrebujú vedieť, že sa o nich a ich problémy „my dospelí naozaj zaujímame, a že ten záujem je skutočný a úprimný“.
V rozhovore pre Forbes Rastislav Očenáš okrem iného hovoril aj o tom, aká bola jeho cesta k učiteľskému povolaniu a o čo sa v škole ako pedagóg najviac snaží.
Nezabudnuteľní učitelia
Čo vás priviedlo k učiteľstvu? Bola to vaša vysnívaná profesia?
Pôvodne som sa chcel venovať ekológii, príklad som mal v mojej sestre, ale na tú školu ma nezobrali. Moja druhá voľba bola učiteľstvo pre prvý stupeň. Ešte ako tínedžer som totiž pracoval ako dobrovoľník v detských táboroch, kde som prišiel na to, že deti sú fantastické bytosti, že majú neskutočný zmysel pre humor. Páčilo sa mi, ako priamo komunikujú, že sú to ľudia bez predsudkov.
Mužov je u nás na školách menej ako žien a hlavne na prvom stupni ZŠ ich nájdeme naozaj len veľmi zriedkavo. Prečo ste si vybrali práve toto vekové rozpätie?
Myslím si, že to má pôvod v mojich už spomínaných dobrovoľníckych aktivitách. Práve tam som mal najviac skúseností s deťmi od 7 do 12 rokov. Veľmi ma bavilo s nimi pracovať.
Učitelia zo základných škôl, zvlášť učitelia na prvom stupni, sú často tí, ktorých si zapamätáme na celý život, pretože formujú náš vzťah k učeniu, k škole. Uvedomujete si tú zodpovednosť?
Je to pravda, aj ja sám sa často vraciam v spomienkach k mojej pani učiteľke v prvom ročníku, ktorá bola fantastická, lebo v triede dokázala pre nás všetkých vytvoriť pocit bezpečia. V takom zázemí sa nám ľahko učilo, lebo sme sa v triede cítili dobre. A ten istý pocit sa aj ja snažím dopriať deťom, ktoré učím. Podľa mňa je to dokonca dôležitejšie ako to, že sa ich snažíme učiť inovatívnymi metódami.
Deti musíme učiť reagovať na zmeny
O čo sa primárne snažíte na vyučovaní?
Hlavne sa snažím s deťmi pracovať na životných zručnostiach, riešime praktické veci, skutočné situácie, aby pochopili, že sa neučia len nejaké teoretické poučky, ale niečo, čo sa im v živote naozaj zíde.
Na školách sa často len snažíme naplniť osnovy, štandardy, ale tie osnovy a štandardy sa nevyvíjajú dynamicky, nereflektujú aktuálnu situáciu ani dobu, v ktorej žijeme. Preto považujem za dôležitejšie, aby deti získali flexibilitu, životnú zručnosť, ktorá im pomôže reagovať na zmeny okolo nás a naučiť sa to, čo je pre ne podstatné. To, čo je v osnovách, samozrejme naplníme.
Hovoríte s deťmi aj o veciach, ktoré sú mimo osnov?
Často s deťmi hovoríme o tom, čo práve prináša aktuálna situácia. Napríklad keď sa začala vojna na Ukrajine, mnohí učitelia mali dilemu, ako a či vôbec o tom s deťmi hovoriť. Videli sme, že deti tú situáciu vnímali, mali strach, obavy a preto som bol presvedčený, že o tom s nimi treba hovoriť. Aj keď sú to menšie deti, dá sa o tom s nimi primerane hovoriť. Deti sú veľmi vnímavé bytosti.
Deti zo základnej školy v Sliači vytvorili model, ako by mal fungovať odvoz triedeného odpadu.
Spomínali ste už vaše inovatívne metódy výuky. Prečo by sa mali deti zoznamovať s technológiami už na prvom stupni?
Výuka cez technológie má podľa mňa v súčasnosti väčší zmysel, ako výuka klasickým spôsobom. Niektoré učebnice sú neaktuálne už v deň, keď vyjdú z tlačiarne. Ideálne raz vôbec nebudeme potrebovať tlačené knihy a budeme používať materiály, ktoré sú v interaktívnej podobe, dostupné online.
Váš postoj určite súvisí aj s tým, že na škole pôsobíte ako digitálny koordinátor. Čo sa z tejto pozície snažíte dosiahnuť?
Snažím sa napríklad aj svoje kolegyne povzbudzovať k tomu, aby si dokázali vytvoriť vlastný interaktívny vzdelávací obsah, rôzne kvízy, cvičenia a podobne. Do vyučovania na našej škole začleňujeme rôzne technológie ako ozoboty alebo mikrobity a s ich pomocou sa snažíme s deťmi riešiť rôzne úlohy a dopracovať sa k nejakému konkrétnemu cieľu.
Programovanie bez počítača
Čo sú to ozoboty a mikroboty a na čo slúžia?
Sú to technológie prispôsobené deťom. Ozobot je malá programovateľná gulička, ktorá je v princípe veľmi jednoduchá a je to taký môj splnený sen. Mikrobity sú tiež praktické, ale o niečo zložitejšie. Na to, aby ste ich mohli programovať, potrebujete k nim už aj počítač.
A ozoboty naprogramujete aj bez počítača?
Ozoboty sú guľôčky vybavené motorčekmi a led svetielkami, ktoré sa dajú programovať s pomocou fixiek. Je to skvelá pomôcka pre menšie deti. My sme s nimi začínali v prvom ročníku, keď sme sa učili tvary písmen. Na našej škole sa snažíme, aby mal každý žiak prístup k technológiám, aby v niekde učebniach nezapadali prachom.
Chceme, aby deti o technológiách premýšľali ako o nástrojoch. Aj preto, keď sme písali projekt v rámci ktorého sme si nakupovali technológiu ozobot, sme ich nazvali „roboty z peračníka“. Našim cieľom bolo, aby každé dieťa malo v peračníku všetky potrebné základné nástroje – pero, farbičky aj robota.
Ako sa dá ozobot naprogramovať pomocou farebných fixiek?
Ozobot dokáže snímať farby a rôzne farebné kombinácie chápe ako určité príkazy. Napríklad kombinácia červená, čierna a zelená preň znamená, že má na ďalšej križovatke odbočiť doľava. Vďaka tomu deti na programovanie ozobota potrebujú len sadu fixiek. Funguje to jednoducho – dáte im veľký výkres, štyri symboly a poviete im zadanie.
Ako môže znieť také zadanie?
Napríklad, že robot sa potrebuje dostať od domčeka, cestou pozbierať kvietky a skončiť pri prasiatku. Oni musia nakresliť cestičku, na ňu umiestniť príkazy v podobe farebných čiar tak, aby im robot rozumel. Zároveň sa musia v skupine dohodnúť, akým spôsobom to celé uskutočnia. Takéto zadanie podporuje v deťoch tímovú prácu, komunikáciu, aj algoritmické myslenie.
Spomínali ste, že takto vaši žiaci naprogramovali aj systém odvozu triedeného odpadu…
Áno, to bol veľmi pekný projekt. Deti boli nahnevané, že smetiarske auto vysypalo všetky smeti, ktoré u nás v škole recyklujeme, do jednej zbernej nádoby. A tak sme vymysleli návod, ako by sa to mohlo robiť inak.
Deti naprogramovali autonómne smetné nádoby, ktoré nám kolega vytlačil na 3D tlačiarni, pričom každá smetná nádoba zbierala iný typ odpadu – papier, sklo, bioodpad a podobne. Každá z nich potom zozbieraný odpad vysypala na konkrétne smetisko. Za tento projekt sme dostali aj ocenenie od Európskej komisie.
Deti potrebujú cítiť zmysel
Aj keď na Slovensku je veľa učiteľov, ktorí sa snažia učiť aj s využitím technológií a najnovších poznatkov, školstvo má stále veľmi veľa problémov. V čom podľa vás spočíva ten najväčší?
Podľa mňa v tom, že nie sme nastavení na zmysluplnosť. Deti podvedome cítia, či niečo má alebo nemá zmysel, je len na nás, aby sme im ukázali, že to, čo sa učia v škole, budú v živote aj naozaj potrebovať. Mnohé veci sa dajú naučiť tak, že ich deťom ukážeme na reálnych situáciách.
Ak učenie súvisí s rodinou, triedou, komunitou, žiaci to skôr vyhodnotia ako zmysluplné a užitočné. Ak riešime príklad, ktorý je vlastne rozpočet na náš školský výlet, deti hneď vidia, na čo je to užitočné, že ak na niečom trochu ušetríme, budú si môcť dať na výlete kopček zmrzliny navyše.
Čo by podľa vás povedal o učení Ján Amos Komenský? Stále by platilo jeho heslo „škola hrou“?
To je zaujímavá otázka. Myslím si, že by stále hovoril „škola hrou“, ale možno by to ešte trochu upravil na „škola životom“.
Čo tým myslíte?
Často vidím, že si deti zo života mimo školy so sebou prinášajú aj starosti a rôzne otázky, no nemáme čas sa im venovať. Jeden z najväčších blokov v učení je to, že deti sú nevyrozprávané. Aj oni zažívajú rôzne situácie, tlaky a možno by sa o tom aj radi rozprávali, ale my na to jednoducho nemáme čas.
Možno by nebolo na škodu dávať viac priestoru deťom na rozprávanie, aby sa cítili vypočuté. Nepýtať sa ich len na učivo, ale aj na to, ako sa cítia, čo zažili, čo ich trápi alebo čo ich teší. Deti potrebujú vedieť, že sa o ne a ich problémy my dospelí naozaj zaujímame, a že ten záujem je skutočný a úprimný.
