Zabudnite na brexit. Titulky svetových médií ovládol Megxit. Búrlivú debatu vyvolali britský princ Harry s manželkou Meghan Markle, keď na sociálnej sieti Instagram oznámili, že „odstupujú“. Čo to znamená? Pár sa chce stiahnuť do úzadia z pozície popredných členov kráľovskej rodiny a získať finančnú nezávislosť. Ide o „smutný ťah“, ako pre BBC povedal kráľovský historik Hugo Vickers, alebo je to „najvýznamnejší akt kráľovského leadershipu,“ ako uvádza Afua Hirsch v článku pre New York Times?
Bližšie vysvetlím, v akých prípadoch je odstúpenie lídra od svojich povinností správne:
- Ak sa u neho rozvinú hodnoty, ktoré sú odlišné od hodnôt inštitúcie.
- Keď vážne ochorenie.
- Pokiaľ veľmi dobre vie, že o svoju pozíciu príde aj tak.
Poďme sa teda pozrieť na každú z týchto kategórií o čosi podrobnejšie.
Odstúpiť, ak sa vaše hodnoty líšia od hodnôt inštitúcie.
Kráľovská rodina je konzervatívnou inštitúciou. Jej korene siahajú ďaleko do minulosti, preto ju toľkí zbožňujú. „Mnoho ľudí sa chce držať niečoho, čo je podľa nich štandardné a má jasnú trajektóriu,“ uviedol Nick Ede, PR expert a kráľovský komentátor, vlani v podcaste Britain is a Nation of… „Podporujú niečo, čo je im známe. No a monarchia im známa je. Zároveň aj napriek mnohým udalostiam ostala rovnaká, vydržala predsa svetové vojny i ďalšie katastrofy. Vždy tu bola,“ vraví Ede.
Cestujte ako princ Harry: Na Antarktíde čaká luxusný tábor
Čo by však mali členovia kráľovskej rodiny robiť, ak si uvedomia, že ich morálne hodnoty a presvedčenia sú v rozpore s morálnymi hodnotami a presvedčeniami tejto stáročia starej inštitúcie? Môžu vo svojej pozícii zotrvať a skrátka to vydržať. No je tu i druhá možnosť, po ktorej siahli princ Harry s manželkou Meghan Markle. Odstúpiť a sústrediť sa na projekty, ktoré sú v súlade s ich hodnotami a presvedčeniami.
V podstate je to však jednoduché. Ak veríte, že vašou najvyššou povinnosťou je pracovať pre inštitúciu, v ktorej ste lídrom, tak by ste mali zotrvať. No pokiaľ si túto inštitúciu ctíte, avšak vašou najvyššou prioritou je veriť vlastnému morálnemu kompasu, tak by ste mali odísť. Zároveň však v tomto procese stojí za to zohľadniť, ako toto rozhodnutie ovplyvní vaše vzťahy s ľuďmi, na ktorých vám záleží.
Ostro strážené letovisko, kam Google volá Muska, Rihannu i princa Harryho
Bill Wyman, ktorý hral na basovú gitaru v klasickej zostave Rolling Stones, sa v roku 1992 rozhodol, že skupinu po 30 rokoch opustí. Tým si ostatných členov kapely poriadne rozhneval. Preto mu v roku 2012 počas 50. výročia Rolling Stones umožnili zahrať iba dve piesne. To bolo pre neho „veľké sklamanie“. Ak sa rozhodnete urobiť niečo podobné, tak sa pripravte i na takúto reakciu.
Odstúpiť, keď ste vážne ochoreli.
Etickou výzvou je vedieť, kedy treba dať priestor nasledovníkovi a pohnúť sa ďalej. Čeliť našej smrteľnosti nie je jednoduché, stále je to však nevyhnutný komponent dobrého leadershipu.
Pozrite sa napríklad na to, čo sa stalo, keď ochorel Steve Jobs, CEO spoločnosti Apple. V januári 2009, keď pripísal vtedajší úbytok na váhe „hormonálnej nerovnováhe“, začali akcie spoločnosti klesať. Novinár Joe Nocera vysvetlil, že k tomu došlo, pretože „investori skrátka Jobsovi neverili.“
Presne 24. augusta 2011 napísal Jobs predstavenstvu: „Vždy som hovoril, že ak príde deň, keď nebudem môcť plniť povinnosti a očakávania od CEO spoločnosti Apple, budem prvý, kto vám to oznámi. Bohužiaľ, tento deň prišiel.“ Zomrel o šesť týždňov neskôr.
Ako teda čeliť vlastnej smrteľnosti? Boj s vážnym ochorením si vyžaduje veľkú dávku odvahy. Ku guráži by sa však malo pridružiť tiež to, čo Aristoteles v knihe Etika Nikomachova nazýva slovom „phronesis“, teda akousi praktickou múdrosťou.
Dokonalým príkladom takejto múdrosti je časť piesne „The Gambler“, ktorú naspieval Kenny Rogers. „Musíš vedieť, ako ťahať. Ako brať. Kedy máš prestať. Kedy utekať.“ Neexistuje jednoduchý vzorec, ktorý by odhalil, či vám vážne ochorenie bude brániť v efektívnom vedení. Jedna vec je však istá: popieranie reality nikomu nepomáha.
Odstúpiť, pokiaľ viete, že by ste o svoje postavenie aj tak prišli.
Americký prezident Richard Nixon veril, že aféru Watergate ustojí. V roku 1972 pätica mužov násilne vnikla do kancelárií ústredia Demokratickej strany v komplexe Watergate vo Washingtone D.C. Počas dvojročného vyšetrovanie tlačou, ministerstvom spravodlivosti a Justičným výborom Snemovne reprezentantov sa objavili dôkazy o tom, že za týmto vlámaním bola Nixonova administratíva, ktorá sa snažila celý prípad ututlať.
Vyšetrovanie nakoniec viedlo k vytvoreniu osobitného výboru v americkom Senáte, ktorý usporiadal verejné vypočutia a zavolal svedkov z administratívy. Prezident odolával. Napokon Snemovňa reprezentantov začala proces impeachmentu. Nixon naďalej popieral, že by o vlámaní či ututlávaní prípadu vedel alebo sa na ňom podieľal. Edward T. O’Donnell, docent a vedúci katedry histórie na The College of the Holy Cross, mi povedal: „Republikánske vedenie pochodovalo do Bieleho domu a prezidentovi odkázalo: ‚Ideme vás dostať z úradu, takže by ste mali rezignovať.’“
Vtedy sa americký prezident rozhodol, že sa neoplatí ďalej bojovať. Bolo lepšie znížiť svoje straty a skrátka odísť. Presne 8. augusta 1974 sa stal prvým prezidentom USA, ktorý z tejto funkcie rezignoval. Nemusíte však čeliť odsúdeniu za federálny zločin. Bejzbalový hráč David Ortiz odišiel z tímu Boston Red Sox, keď bol na vrchole síl. O’Donnell mi povedal, že hoci tento športovec mohol pokračovať, uvedomil si, že je stále zložitejšie zachovať si rovnako dokonalú úroveň.
Zhrnutie
Je načase odstrániť stigmu, ktorá sa týka odstúpenia z pozície lídra. Namiesto toho si treba uvedomiť, že existujú minimálne tieto tri okolnosti, pri ktorých môže byť odchod z vedúcej pozície prijateľný. Skrátka to môže byť správna a dobrá vec, ktorú by ste mali urobiť.
Prispievateľ Bruce Weinstein píše pre Forbes.com o leadershipe.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
