Bratislava je v repertoári divadla hlavného mesta jasne citeľná, no jeho predstavenia nie sú určené len pre Bratislavčanov a Bratislavčanky. O Divadle P. O. Hviezdoslava, jeho inscenáciách a fungovaní sme sa rozprávali s riaditeľkou Valeriou Schulczovou.
Predstavíte čitateľom inscenácie, ktoré majú diváci možnosť vidieť v DPOH v najbližších mesiacoch?
Okrem hier spojených s témou mesta máme v repertoári aj projekt Generácia Z, ktorý v tomto momente pozostáva z troch inscenácií, všetky sú autorské a hrajú v nich herci z tejto generácie. Zameriava sa na problémy intolerancie, menšín, dezinformácií, konšpirácií, vnímania ženskej krásy a pocitov stratenosti nielen mladých žien, ale i mužov.
Chceme budovať výraznú dramaturgiu a jasnú orientáciu na hodnotové témy. Koncentrujeme sa na Bratislavu, jej históriu, osobnosti a príbehy. Chápem, že pre mnohých to môže byť iritujúce. Bratislava má pre zvyšok Slovenska zvláštnu pachuť, ale aj to je spôsob, ako zistiť viac o jej minulosti a možno nájsť dôvody, pre ktoré je to práve tak.
Je skvelé, ak v divadle ľudia plačú a nehanbia sa za to
Valeria Schulczová
V programe nájdeme aj inscenáciu Pozsony Dance Club, ktorá mala premiéru v decembri, o réžiu ste sa postarali vy. Čo môžu diváci očakávať od návštevy tohto predstavenia so zaujímavým názvom?
Pozsony Dance Club nadväzuje názvom na našu úspešnú inscenáciu Pressburger Fight Club. Tá otvorila dramaturgickú líniu príbehov o osobnostiach spojených s Bratislavou. Cez príbeh kaviarne hráme o krajine a ľuďoch v nej. O tom, ako sme sa zachovali v zlomových momentoch našich dejín, ako sa premietli práve do osudu multikultúrnej Bratislavy a ako nás dnes ovplyvňuje naša minulosť a rozhodnutia. Je to aj príbeh o odchádzaní, vyháňaní, spolupatričnosti, hrdinstve a zbabelosti.
Inscenácia nie je klasickou činohrou, veľa sa v nej spieva a tancuje. Všetky jej formy sme sa snažili naplniť obsahom, a tak i hudba a fyzický pohyb posúvajú dej, sú metaforou. Napríklad prvá svetová vojna je vyjadrená len cez hudbu a tanec. Pre všetkých tvorcov aj hercov bola inscenácia navyše ich občianskou výpoveďou, identifikujú sa s ňou ľudsky i umelecky, preto sa skúšanie čiastočne premenilo na malú terapiu po voľbách. Asi aj to je dôvod, prečo k nej všetci máme zvláštny vzťah. Myslím si, že to cítia aj diváci. Ako sa dejiny opakujú, ako sa točíme v kruhu a ako tu všetko už v nejakej podobe bolo, tak máme nádej, že sa veci zlepšia alebo že sa minimálne dajú prežiť. Človek pritom ani nemusí stratiť tvár.
Aké boli reakcie divákov, ktorí už predstavenie videli?
Dávno som nezažila také priaznivé a nadšené reakcie. Mnohí diváci a diváčky hovoria, že nedokážu neplakať. Je skvelé, ak v divadle ľudia plačú a nehanbia sa za to. Aj ja mám v inscenácii asi tri momenty, keď sa vždy rozplačem. Myslela som si, že to po čase prejde, ale stáva sa to zas a znova. Herci a herečky to hrajú, akoby tie situácie žili, a zároveň s takým zvláštnym jemným odstupom. Vzbudzujú empatiu a jemný pocit spolupatričnosti, keď všetci spoločne kráčame príbehom na javisku i v hľadisku.
Zdroj foto: DPOH
Je náročné pripravovať repertoár divadla, aby si v ňom každý našiel niečo pre seba?
Je to alchýmia a môžeme len dúfať, že každý si tam nájde niečo pre seba. Myslím si, že divák ocení, ak máte názor a smerovanie. Repertoár sa snažím budovať, aby bavil aj mňa samotnú, aby bol radosťou i výzvou. Divadlo robíme pre diváka, musí nás zaujímať.
Aký pocit by ste ako riaditeľka mestského divadla chceli vyvolať v návštevníkoch a návštevníčkach pri odchode z predstavenia?
Chcela by som, aby diváci a diváčky neodchádzali od nás z divadla len s pocitmi, aby spomienka, ktorá im ostane, mala chuť, farbu a vôňu. Najdôležitejšie je, aby bola okrem zážitku aj spomienkou na myšlienku. Milujem, ak odídu s tým, že sa im príbeh, motívy a dilemy vracajú aj o niekoľko dní. Možno sa vrátia fyzicky. Ako študentka som niektoré divadelné inscenácie videla aj dvadsaťkrát. Poznala som už takmer každú repliku a napriek tomu ma vždy niečo nové prekvapilo, zaskočil ma ďalší význam, ktorý som objavila. Ako divák môžete zažiť krásne dobrodružstvo.
Môžete na záver prezradiť, aké predstavenia máte prichystané do budúcnosti?
Pripravujeme rozprávku Terezka a Stratočas, ktorá sa odohráva na tajomných a konkrétnych miestach Bratislavy. Do konca tejto sezóny by sme chceli uviesť ešte komédiu Prešporské porno a štvrtú časť Generácie Z – Zombies o toxickej maskulinite. Začiatok novej sezóny by sme otvorili hrou o historičke, teoretičke umenia a muzeologičke Alžbete Güntherovej-Mayerovej pod názvom Bratislavské srdce. Tým snáď uzavrieme tituly s Bratislavou v názve. Všetko, samozrejme, závisí od financií a schvaľovania rozpočtu v januári, takže dúfam, že sa nám podarí zrealizovať aspoň polovicu týchto inscenácií.
Tento text vznikol v spolupráci s klientom.
