Všetky sa venujú biznisu, ale každá úplne inak. Čo prináša ženský pohľad do budovania firiem a čo sa naopak môžu naučiť ženy od svojich mužských kolegov?
Odpovede hľadala v novej časti podcastu Forbes 30 pod 30 trojica podnikateliek – Terézia Jacová, Vladimíra Briestenská a Lucia Huong Šimeková.
„Štatistiky hovoria, že bude trvať ešte 30 rokov, kým budeme mať 30 percent žien na najvyšších pozíciách vo firemných predstavenstvách,“ poukazuje na aktuálny stav v podnikateľskom sektore Terézia Jacová. Sama pôsobí v niekoľkých investičných fondoch, ktoré sú ešte aj dnes prevažne mužskou doménou.
Podľa nej ide o systémový problém, ktorý sa z časti snažia riešiť spolu s kolegyňami z Lumus Investment Collective, kde pomáhajú ženám zorientovať sa vo svete investovania a naštartovať ich kariéry anjelských investoriek do startupov.
V podobnom prostredí v minulosti pôsobila aj Vladimíra Briestenská, ktorá sa pred pár rokmi kariérne otočila a rozhodla sa spoluzaložiť startup Neem. Dnes pomáha zlepšiť finančné zdravie takmer polovice populácie Pakistanu, kde aj sama pôsobí.
V rozhovore však prináša pohľad nielen na témy o mužskej verzus ženskej energii v podnikaní, ale spomína aj to, ako sama búra stereotypy v krajine, ktorá je pre západný svet stále neznámou. „Som hrdá, že dnes môžem povedať, že máme v tíme 40 percent žien. Mnoho ľudí nad tým obzvlášť dvíha obočie, pretože si myslia, že v Pakistane je zložité nalákať do technologického prostredia ženy,“ vraví v rozhovore.
Trojicu podnikateliek dopĺňa Lucia Huong Šimeková, minuloročná laureátka ocenenia EY začínajúca podnikateľka roka, ktorá svoj gastropríbeh Phočkárne začala písať počas materskej dovolenky. Jej projekt sa neskôr pretavil v úspešný koncept, ktorý odsunul jej pôvodnú kariéru v segmente nehnuteľností na vedľajšiu koľaj.
Zľava: Terézia Jacová, Vladimíra Briestenská a Lucia Huong Šimeková. Foto: Marek Mucha
V rozhovore prezrádza, že kým v minulosti sa musela vo svojej kariére opierať o mužskú energiu, dnes v biznise napreduje vďaka tej ženskej. „Keďže som kariéru začínala v mužskom prostredí, musela som sa učiť, ako byť ženou. Teraz mám zasa pocit, že som príliš ženská. V rozhodovaní, v emóciách. Viac sa zaujímam o to, aký má moje podnikanie dopad na spoločnosť,“ vysvetľuje.
Ženské vs. mužské témy
Práve dopad na spoločnosť je podľa trojice podnikateliek spoločným menovateľom úspešných žien v biznise. Na druhej strane, aj keď je v dnešnej dobe delenie tém na mužské a ženské už prežitkom, priznávajú, že by sa od mužov chceli naučiť byť viac sebavedomé…
V aktuálnom vydaní Forbesu publikujeme tradične rebríček Top žien v biznise. Vnímate niektoré témy ako typicky ženské? Respektíve, ako sa pozeráte na segregáciu ženských a mužských tém?
VB: Jedna časť mojej osobnosti by na túto otázku reagovala emotívne a povedala by som, že je to prežitok a bodka. Môj život je, čo sa týka prelínania ženskej a mužskej energie, veľmi fluidný. Stále viac sa v živote prezentujem ako mix mužskej a ženskej energie a občas ani neviem, ktorá časť mňa sa ukazuje svetu.
V pracovnom aj v osobnom živote sa mi tieto témy stále viac prepájajú a bariéry medzi týmito svetmi sa strácajú. Na druhej strane vnímam, že niektoré témy sú špecifické pre ženy, napríklad materstvo a jeho prežívanie, aj keď sama túto skúsenosť ešte nemám. Ženské a mužské témy by sa mali viac prelínať, o to viac, že dnes už medzi nimi nie sú také silné bariéry.
Tereza, ako sa pozeráte na túto tému vy? Aj pri samotnej tvorbe rebríčka sme narazili na problém, že žien v investičných fondoch a startupoch je stále málo.
TJ: Ide o systémový problém. To, že je vo svete investičných fondov málo žien je spôsobené tým, že nie sú ani veľkými investormi, ktorí fondom dávajú peniaze. My, ako investori a investorky, máme priamy vplyv na zakladateľov a zakladateľky firiem.
Je štatisticky dokázané, že žena, investorka, dokáže presvedčiť ženu, ktorá váha nad podnikaním, aby sa do toho pustila a aby požiadala o kapitál. Ženy podnikateľky zase následne ovplyvňujú ženy na školách, ktoré sa rozhodujú o ďalšom smerovaní svojej kariéry. Či ísť cestou vedy, alebo napríklad IT.
Pre ďalšie ženy sú vzormi a výborne to funguje aj pre mňa osobne. Rada vzhliadam k ženám, ktoré sú okolo mňa a motivujú ma. Tranzícia je však ťažká. Štatistiky hovoria, že bude trvať ešte 30 rokov, kým budeme mať 30 percent žien na najvyšších pozíciách vo firemných predstavenstvách.
Lucia, keď ste sa púšťali do podnikania, zamýšľali ste sa nad témou fungovania ženských podnikateliek na Slovensku?
LHŠ: Svoju kariéru som začínala v oblasti nehnuteľností, čo bolo maskulínne prostredie. Nebolo to v tom čase pre mňa ľahké, pretože som bola žena a navyše veľmi mladá. Keď som otvárala Phočkáreň, považovala som ju za vedľajší projekt a po materskej som sa plánovala vrátiť k nehnuteľnostiam. Všetko sa však nakoniec vyvinulo inak.
Phočkáreň sa rozrástla a bolo potrebné, aby som sa jej venovala na plný úväzok. Keď sa na to pozerám spätne, rozvíjať firmu na materskej bolo naozaj náročné. Ja som workoholik, už predtým som bola zrejme blízko vyhorenia a materstvom sa to prehĺbilo. Ak sa ma niekto spýta, či je dobrý nápad začať podnikať na materskej, poviem mu, že ak naozaj nemusí, nech to nerobí, pretože to nie je pre každého.
Vnímali ste v tomto smere nevýhodu ženstva?
LHŠ: Našla som spôsob, ako v tom fungovať, ale nejaká moja časť, tá ženská, si priala byť viac s deťmi. Práve materstvo je v niečom iné, aj keď sa snažíme nájsť rovnosť aj tu a dopriať mužom zostať na otcovskej.
Veľmi intenzívne som žila témou rovnoprávnosti. Môj manžel tiež podniká, keď deti ochorejú, je to na mne. Museli sme hľadať cestu, ako to nastaviť. Máme opatrovateľku, starých rodičov z oboch strán, ekosystém, ktorý funguje, ale aj tak sme museli hľadať balans a viem, že mnoho žien rieši presne to, čo som riešila aj ja.
Svet investovania a technológií
Tereza, v rámci Lumus Investment Collective sa snažíte ženy motivovať, aby podnikali aj investovali. Jedným z krokov bolo napríklad nastavenie nižších vstupných vkladov. Je to pre ženy takto motivujúcejšie?
TJ: Áno, možnosť nižších vkladov súvisí aj s regionálnym nastavením. Týka sa to príjmu a na druhej strane, keď do niečoho ľudia investujú, potrebujú si to ohmatať a skúsiť. Za tri roky fungovania nášho klubu sme nazbierali tri stovky žien, ktoré majú o investovanie záujem.
Nechceme však úspech merať počtom, ale aktivitou klubu. Jednou z nich je vzdelávanie, pretože práve nedostatok informácií považujú ženy za bariéru v investovaní.
(Zľava) Terézia Jacová, Lucia Cerchlanová, Vladimíra Činčurová a Zuzana Zamborská z Lumus Investment Collective. Foto: Miro Nôta
Hoci je k dispozícií veľa online kurzov, chcú mať osobný kontakt a aj mentora pri prvej investícii. Naberú tak sebavedomie. Práve vďaka nemu sa muži neboja investovať viac, aj keď sa nevzdelávajú viac. Proste si povedia, že do toho idú. Na druhej strane dostatok informácií robí zo žien lepšie investorky, idú do hĺbky a nepodliehajú rýchlym trendom.
Čo to znamená?
TJ: Ak nejaké akcie spadnú, nezľaknú sa, pretože vedia, že v dlhodobom horizonte môžu zarobiť viac. Majú prieskumy a vedia, čo bude fungovať a čo bude rásť. Dávame tak ženám do rúk nástroj, aby vedeli investovať aj všeobecne a postupne prechádzame na anjelské investovanie do startupov, ktoré sa týka len špecifického segmentu.
Považujem nás aj za záujmovú skupinu, pretože členky sa jedna od druhej učia nielen o investovaní, ale vymieňajú si informácie aj o kariére, deťoch, rodine. Spája ich oveľa viac ako len záujem o investovanie. Chcú sa rozvíjať, učiť, hľadajú balans medzi rodinou, veľa z nich cestuje, menia kariéru a začínajú podnikať. Ukázalo sa, že nám chýbajú takéto komunitné miesta, ktoré ženy prepájali.
Vladimíra, vy ste sa dlhé roky angažovali v podobných komunitách na Slovensku. Aktuálne pôsobíte v Pakistane, kde ste spoluzaložili fintechový startup Neem. Ako sa rozbieha biznis v tejto krajine?
VB: Exoticky. Vo všeobecnosti a potvrdzujú to aj čísla. Ženy, podnikateľky, zakladajú biznis preto, aby riešili nejaký konkrétny problém a zaujíma ich aj pozitívny dopad na spoločnosť. My sme chceli v 230-miliónovej krajine pomôcť ľuďom, ktorí sú exkludovaní z finančného systému. To znamená, že nemajú prístup k pôžičkám a nevedia, čo je to sporenie. Hovoríme približne o polovici celej populácie Pakistanu.
To, že som v tejto krajine vnímam ako dar, ale nebolo to jednoduché. Zaujímalo ma, aký môžu mať technológie dopad na spoločnosť. Som hrdá, že dnes môžem povedať, že máme v tíme 40 percent žien.
Mnoho ľudí nad tým obzvlášť dvíha obočie, pretože si myslia, že v Pakistane je zložité nalákať do technologického prostredia ženy. Som nadšená, že v mnohých smeroch sa mi darí búrať stereotypy.
Badali ste aj regionálne rozdiely v biznise samotnom?
VB: Keď som pracovala v investičnom fonde v Londýne a pomáhala startupom s fundraisingom, tak tento proces trval zhruba tri až päť mesiacov. V Pakistane je hľadanie investorov kontinuálny proces, čo bolo pre mňa nové.
Keď sa teraz stretnem s investoromi a poviem im, že budujem biznis postavený na finančnej inklúzii v Pakistane, asi 70 percent rozhovoru sa týka krajiny ako takej. Investora alebo investorku musím najskôr edukovať a integrovať do geopolitického systému, potom sa dostaneme k biznisu.
Beriem to pozitívne a ako príležitosť. Budovať biznis a snažiť sa o pozitívnu zmenu v krajine ako Pakistan bolo moje rozhodnutie a je to veľmi zaujímavá skúsenosť. Som hrdá na to, že aj Slováci a Slovenky prispievajú k budovaniu dôležitých riešení na globálnej úrovni.
Neznamená to, že som sa na Slovensko vykašľala a dúfam, že mojím poslaním je inšpirovať aj mnohé Slovenky k tomu, aby takisto búrali stereotypy a robili tak aj mimo hraníc Slovenska bez toho, aby stratili svoju identitu.
Pakistan sa ako krajina spája s mnohými predsudkami. Ako tam vyzerá váš život?
VB: Je to pravda a potvrdzuje sa mi to pri každej návšteve Slovenska. Vždy, keď poviem, že žijem v Pakistane, väčšina ľudí je zhrozená. Do istej miery z toho viním médiá a veľmi sa teším, že pomaly sa nám darí búrať predsudky.
Do správ sa dostávajú hlavne negatívne informácie, ale napríklad o výbornom podujatí, ktoré bolo venované úspešným podnikateľkám z celého Pakistanu sa v západnom svete nepíše. Na Slovensku si ľudia prečítajú, že je to krajina spájaná s terorizmom a má problémy s bezpečnosťou. Osobne sa mi tam žije veľmi dobre, ale tak ako ani na Slovensku, ani tam to nie je ružové.
The Future Farm začína spolupracovať s investičnými fondami v oblasti duševného zdravia podnikateľov z ich portfólia. Foto: archív Vladimíry Briestenskej
Nie je to o tom, že by som nemohla vyjsť na ulicu, ale svoje aktivity si musím lepšie plánovať, keďže sloboda pohybu je tu obmedzená. Okrem toho vnímam, že ako biela žena v Pakistane mám určité privilégiá.
Často sa stáva, že keď prídem na biznisové stretnutia, som jediná žena, no tým, že Pakistan bol britskou kolóniou, majú v sebe istý druh komplexu. Moje kolegyne, Pakistanky, musia búrať oveľa viac bariér a viac bojovať. Cítim teda väčšiu zodpovednosť. Posúva ma to do istej miery vpred, pretože mám lepšiu pozíciu a privilégium, tak ju musím využiť správnym spôsobom.
Ázia pre všetkých
Lucia, vaše podnikanie je takisto o prepájaní kultúr. Nedávno ste sa však pustili do budovania franšízového biznisu prevádzok TUK TUK. Prečo ďalší koncept?
LHŠ: Pri našom type podnikania sme si po čase museli zodpovedať otázky o tom, ako budeme expandovať a kam sa budeme posúvať. Ako jednu z možností sme videli franšízu. S Phočkárňou sme do toho nechceli ísť. Je to môj srdcový projekt, no zároveň nie sme manufakútra a bolo otázne, či by sa kvalita dokázala preniesť až k franšízantovi. Rozhodli sme sa preto otvoriť sesterskú značku TUK TUK, ktorá je flexibilnejšia a dáva nám možnosť si vyskúšať franšízu.
Priamo vo vlastnej prevádzke. Foto: FB PHO
Zatiaľ máme tri, jeden z nich je náš, v rámci ktorého sme chceli otestovať dopyt, dva už máme franšízované a ďalšie dva v pláne. Považovali sme to za našu odpoveď na dopyt po ďalších prevádzkach.
Rozhodli sme sa ísť do iného brandu, aby sme dali našim partnerom aj väčšiu flexibilitu, kde by si vybrali, čo by chceli ponúkať. Predsa len vietnamská kuchyňa je špecifická a v niektorých miestach bol dopyt aj po inej Ázii. Našim partnerom sme chceli dať možnosť výberu.
Odkiaľ sú vaši partneri?
LHŠ: Sú to vietnamskí podnikatelia, ktorým sa páči, ako to robíme my a chceli byť súčasťou našich projektov.
Čo je podľa vás spoločným menovateľom úspešných žien?
TJ: Možno je to aj mojou bublinou, ktorou sa obklopujem, ale v každej žene vidím obrovské presvedčenie o tom, čo robí. Podnikajú s plný nasadením a energiou. Tieto ženy, aj keď majú len dve hodny denne, pretože inak sa venujú deťom, idú do podnikania.
Robia to preto, lebo tomu veria a sú presvedčené o tom, že je to to, čomu sa majú v živote venovať. Mám to v sebe aj ja a asi je trošku klišé, že to prišlo na materskej. Ženy, ktoré začínajú podnikať na materskej väčšinou zhodnocujú, aký mali život predtým a pozerajú sa na to, aký chcú mať život potom.
Často sa nechcú vrátiť do toho, čo bolo. Tiež sme začali Lumus budovať počas mojej materskej. Každý deň mi dodáva energiu na prácu to presvedčenie, kvôli ktorému to robím. Občas mi napríklad stačil aj hodinový telefonát o biznise popri tom, ako som kočíkovala bábätko po parku. Bol to pre mňa celý pracovný deň, ale mala som pocit naplnenia.
Vladimíra, ktoré vlastnosti sú podľa vás tie, ktoré vás spájajú s kolegyňami v Pakistane a pomohli vám k úspechu?
VB: Premýšľam, či je to v Pakistane iné ako na Slovensku alebo v Londýne, ale skôr inklinujem k odpovedi, že to iné nie je. Súhlasím s tým, že ženy v sebe nosia presvedčenie, hľadajú zmysel života a niečo, čo je väčšie ako ony samy.
Keď robím porotkyňu na startupových súťažiach v Pakistane, takmer 100 percent startupov založených ženami rieši nejaký hlbší problém alebo spoločenský dopad. Keď sa emocionálne naviažeme na naše biznisy, tak nás to poháňa vpred. Na druhej strane vnímam veľmi veľa vecí, ktoré sa môžeme učiť od mužov, napríklad ako veci vypustiť, filtrovať a tak veľa nepremýšľať.
Lucia, vy ste tak prikyvovali, ktoré vlastnosti vy vnímate ako tie, ktoré by sme sa mohli naučiť od mužov?
LHŠ: Keďže som kariéru začínala v mužskom prostredí, musela sa učiť, ako byť ženou. Teraz mám zasa pocit, že som príliš ženská. V rozhodovaní, v emóciách. Skôr sa zaujímam o to, aký má moje podnikanie dopad na spoločnosť.
Phočkáreň som vytvárala s tým, že som sama chcela prepojiť svoju vietnamskú identitu s krajinou, v ktorej žijem. Zároveň som chcela zlepšovať životy Vietnamcom, ktorí sem prídu, aby to mali jednoduchšie ako moji rodičia.
Veľa mojich stratégií je emotívnych, hoc sú založené na dátach, vychádzajú z emócie. Momentálne narážam aj na to, že potrebujem v rozhodnutiach vytvárať štruktúru. Veľká časť nášho tímu je zložená zo žien a možno nám chýba mužský pohľad. Niekto, kto by rozhodol rýchlejšie, ako ďalej postupovať. Toto by som sa chcela naučiť lepšie.
VB: Mne pri tejto téme ešte napadlo slovo sebavedomie. Mám pocit, že v mnohých veciach si poviem, že viem to lepšie, ale sama sa trikrát spochybním a trvá mi to dlhšie. Muži idú naplno.
TJ: V tíme sme štyri spoluzakladateľky a často si musíme na konci našich rozhovorov povedať, čo by urobil muž. Muži môžu mať na 80 percent hotovú vec a idú s ňou von. Niekedy nám aj naši poradcovia musia povedať, aby sme do toho išli a zariskovali. Tak si povieme, ako by to urobili muži – vychádza to z vtipu, ale je to založené na pravde.
