Pražské planetárium malo byť odvážnym technologickým experimentom za stovky miliónov českých korún. Namiesto toho sa premenilo na nečakaný hit a globálnu atrakciu, kam mieri pol milióna návštevníkov ročne, a riaditeľa planetária Jakuba Rozehnala dokonca pozvali ako prednášajúceho na tohtoročný filmový festival v Cannes.
S Jakubom Rozehnalom sme sa tentoraz stretli priamo v pražskom planetáriu. Nie pod hviezdnou kupolou, ale v jeho trochu konšpiračne schovanej kancelárii, do ktorej sa nevchádza obyčajnými dverami. Cesta vedie takmer ako do tajnej základne – cez návštevnícku maketu rakety.
Vlastne to celkom presne vystihuje posledný rok jeho života. Rozehnal už dávno neriadi len kultúrnu inštitúciu. Skôr permanentne fungujúci technologický experiment, ktorý sa Prahe vymkol z pôvodných očakávaní. „Volajú nám ľudia, že si chcú kúpiť letenku do Prahy, ale najskôr potrebujú vedieť, či vôbec zoženú vstupenky,“ rozpráva na úvod Rozehnal.
Lenže spolu s úspechom prišla aj oveľa menej romantická stránka celej revolúcie. Planetárium muselo po prvýkrát v histórii najať ochranku z dôvodu, že niektorí návštevníci nechápu, prečo ich po začiatku programu už nikto nepustí do sály. Iní sa zas sťažujú, že ich pred projekciou obťažovala komentovaná prehliadka nočnej oblohy.
„Ľudia si myslia, že je to kino. My im vysvetľujeme, že je to skôr ako divadlo alebo koncert vážnej hudby,“ opisuje Rozehnal. Práve premena publika ho fascinuje azda ešte viac než rekordná návštevnosť. A podľa Rozehnala je to možno najväčšia šanca, akú kedy planetárium dostalo.
Súčasne vyvstáva otázka, ktorú si riaditeľ kladie každé ráno: „Čo bude, keď úžas zo svetového unikátu pominie?“ Aj o tom sme sa s Jakubom Rozehnalom rozprávali vo veľkom rozhovore pre Forbes.
Myslím si, že predčil úplne všetky očakávania, nielen moje, ale aj kolegov. Hovoril som o tom, že úspech bude, ak sem za prvý rok príde tristotisíc ľudí. Už teraz však mierime k pol miliónu, čo z nás robí najnavštevovanejšie planetárium na svete.
Otázkou samozrejme je, čo to spôsobilo. Či je to naozaj prevratnosť tej technológie, alebo či sa do toho premieta aj naša dramaturgia a programová ponuka. Zistili sme totiž jednu vec: samotná technológia je bez kvalitného obsahu vlastne nanič. A kvalitný obsah sa dnes veľmi ťažko zháňa – je drahý a ostatné planetáriá ho zatiaľ na takejto úrovni nepotrebujú.
Takže zúfalo hľadáme čokoľvek, čo by sme mohli uvádzať, aby sa ponuka obmieňala. Teraz napríklad uvádzame staršie programy v novom rozlíšení, ktoré z nich robí prakticky iné filmy.
Je to úplne inde, než sme boli zvyknutí. Kedysi sa program napísal za mesiac a prakticky nič nestál. Dnes sa bavíme o miliónoch korún a minimálne dvoch rokoch práce.
Určite. Sledujeme to veľmi pozorne. Zatiaľ ešte nedokáže vytvárať kvalitný obsah pre LED kupolu, ale do niekoľkých rokov to podľa mňa môže celý odbor zásadne zmeniť.
Ako dramaticky sa zmenili návštevníci. Kedysi sem chodili najmä ľudia, ktorí mali aspoň základný vzťah k vesmíru, astronómii alebo kozmonautike. Lenže tým, že sme oznámili technologický zázrak, sme oslovili úplne inú skupinu ľudí.
Myslím to v dobrom. Chodia sem ľudia, ktorí v planetáriu nikdy neboli. Vôbec nevedia, čo čakať. A z toho niekedy vznikajú aj naozaj absurdné situácie. Niekto nám napríklad dal jednu hviezdičku v hodnotení, pretože sme ho 20 minút „obťažovali“ komentovanou prehliadkou hviezdnej oblohy.
To vás asi uzemnilo.
To vás uzemní poriadne. Rovnako ako to, že ľudia prídu neskoro a potom sa čudujú, že ich nepustíme dovnútra. Oni si myslia, že je to kino. Lenže planetárium je oveľa bližšie divadlu alebo koncertu vážnej hudby. Kvôli tomu sme, mimochodom, po prvýkrát v histórii museli najať ochranku, pretože niektoré situácie začali byť naozaj veľmi nepríjemné.
Jan Rasch – Rasch Media
To asi nebola súčasť pôvodného plánu?
Nie. No je to dôsledok toho, že sa z planetária stala mainstreamová atrakcia. A zároveň je to vlastne dobre. Dostali sme možnosť osloviť ľudí, ktorí by sa o vedu inak vôbec nezaujímali.
Žijeme v časoch, keď časť spoločnosti prestáva veriť vede a uteká k rôznym ezoterickým nezmyslom. A ak máme možnosť niektorých z tých ľudí vrátiť späť k vede, tak je to nesmierne dôležitá úloha.
Záujem o vstupenky sa však v jednej chvíli takmer vymkol spod kontroly.
To bolo úplne absurdné. Objavili sa priekupníci, roboti skupujúci lístky, falošné vstupenky na internetových bazároch.
Nikdy sme nepredpokladali, že sa budú vstupenky do planetária predávať rýchlosťou 20 lístkov za sekundu. A potom príde osemčlenná rodina až z Košíc a zistí, že má falošné lístky. Tak čo urobíte? Je vám ich ľúto. Tak sme ich posadili aspoň na stoličky pri réžii, aby ten program videli.
Nastal moment, keď ste si povedali, že už je to priveľa?
Asi keď rad počas otváracieho víkendu siahal až k električkovej zastávke. Len za prvý víkend sem prišlo dvanásťtisíc ľudí. Ešte sa nám za celý rok nestalo, že by sme nemali úplne vypredané. A, samozrejme, čoskoro sa objavili sťažnosti, že si ľudia planetárium zaplatili z daní a teraz sa sem nemôžu dostať.
Začali ste experimentovať aj s programom. Nielen vesmírne filmy, ale divadlo, koncerty, artové šou…
Je to pre mňa možno úplne najdôležitejšia časť celej budúcnosti planetária. Potrebujeme ľudí naučiť, že sa sem nechodí len na „Mars je červený a Jupiter je veľký“. Pretože ak chceme, aby sa vracali, musíme im ponúknuť niečo viac. Takže robíme divadlo, koncerty, experimentálne projekcie. Ukazuje sa, že aj keď sa tieto veci predávajú pomalšie, nakoniec sa vypredajú tiež.
Časť ľudí však asi stále čaká hlavne tie „hviezdičky“?
Áno. Napríklad pri divadelnom predstavení Planeta B sa nám opakovane stáva, že si ľudia kúpia drahý lístok, pretože Voyager už bol vypredaný, a potom sú nahnevaní, že namiesto vesmírneho filmu videli divadlo. Pritom je všade napísané, že ide o divadelné predstavenie o vzťahu človeka k planéte. Lenže ľudia nečítajú.
Koľko dnes tvoria artové projekty?
Stále menšinu, 90 percent programu tvoria klasické vesmírne programy. No oproti obdobiu pred rekonštrukciou je tých alternatívnych formátov mnohonásobne viac. Hlási sa nám obrovské množstvo umelcov. Lenže väčšina z nich príde s tým, že sme úžasní a chceli by niečo robiť, ale nemajú projekt ani financovanie. Tvorba pre LED kupolu pritom stojí milióny korún.
Pritom vás dnes pozývajú do Cannes hovoriť o budúcnosti imerzívnych technológií.
To je pre mňa úplne surrealistické. Ja nie som žiadny filmový človek. Filmové festivaly ma nikdy nezaujímali. A zrazu ma osloví Cannes. Budúci týždeň tam idem hovoriť o projekčnej technológii pre 21. storočie. Veľmi si to vážim. No zároveň to človeka znovu vracia k tomu, aký obrovský záväzok to celé je.
Jan Rasch – Rasch Media
Ktorý moment po otvorení bol pre vás najsilnejší?
Tlačová konferencia pri otvorení a potom opening pre medzinárodných hostí. Po skončení prezentácie bolo v sále úplné ticho. Sedemdesiat novinárov, zahraničné televízie, a nikto nič nehovoril, nikto nemal žiadnu otázku. V tej chvíli som si hovoril: „Tak to je zlé. To je fiasko.“
Potom sa jeden novinár postavil a povedal: „Nás to úplne ohromilo. Zabudol som, na čo som sa chcel opýtať.“ A potom sa rozbehla dvojhodinová debata. To bol moment, keď nám s kolegom došlo, že sa asi stalo niečo naozaj veľké.
A čo bude ďalej? Dá sa tento úspech ešte niekam posunúť?
To je otázka, ktorú si kladiem každé ráno. Prvá vlna úžasu raz skončí a my musíme urobiť všetko pre to, aby planetárium nebolo len jednorazovým technologickým zázrakom.
Preto pripravujeme nové filmy, experimentálne formáty, koncerty alebo projekty zamerané na biológiu a mikrosvet. Chceme ukázať, že planetárium nemusí byť len o planétach a raketách, ale môže fungovať ako úplne nový kultúrny priestor.
Mikrosvet znie v planetáriu trochu nečakane.
Práve preto ma to baví. Chceme natočiť film o biologickom mikrosvete, ktorý divákov doslova obklopí.
Vy evidentne nie ste typ človeka, ktorý by si po tomto úspechu sadol a povedal si: „Mám hotovo.“
To určite nie. Ja nie som udržiavací typ. Na to sú oveľa lepší a dôslednejší ľudia než ja. Ja potrebujem niečo budovať. A vlastne som mal po otvorení planetária chvíľu zvláštny pocit. Hovoril som si: „Dobre, tak to máme hotové, a čo teraz?“ Lenže ukázalo sa, že je to vlastne len začiatok.
Hovorili ste aj o tom, že chcete posunúť planetárium smerom k väčšej imerzii. Čo to znamená?
Planetárium je už dnes pripravené na 3D projekciu. Infraštruktúru sme nechali pripraviť už počas rekonštrukcie, takže vo chvíli, keď sa rozhodneme, stačí dokúpiť 3D okuliare a môžeme začať.
A ten zážitok sa tým opäť posunie ďalej. LED technológia je oveľa jasnejšia než klasická projekcia, takže 3D konečne nevyzerá tmavo a rozmazane. Po roku s LED kupolou mi klasická projekcia pripadá už takmer zúfalá.
Budú sa tu raz premietať aj normálne filmy?
To je zložitejšie. Klasický filmový formát sa na kupole deformuje. Niektorým filmom to však paradoxne neprekáža. Videl som napríklad ukážku z filmu Top Gun a fungovalo to fantasticky.
Myslím si však, že oveľa zaujímavejšia cesta je vznik úplne nových filmov vytváraných priamo pre planetáriá. Lenže to je príliš drahé a trh je stále malý. Máte jedno takéto planetárium v Európe, takže sa vám veľmi ťažko zaplatia hollywoodski herci alebo veľké produkcie.
Zároveň hovoríte, že planetárium už dnes funguje prakticky na hrane kapacity.
Áno. Tých pol milióna ľudí ročne je v podstate maximum, ktoré tá prevádzka zvládne. Systém funguje takmer nepretržite. Keď si chcem niečo testovať alebo pripraviť vlastnú lekciu, musím to robiť medzi desiatou večer a šiestou ráno.
Popri planetáriu teraz rozvíjate aj ďalšie projekty. Aké?
Napríklad Ďáblickú hvezdáreň. Ešte pred pár rokmi bola cez víkendy prakticky zatvorená. Stačilo zmeniť vedenie, otvoriť ju ľuďom a návštevnosť vzrástla asi päťnásobne.
Dnes tam príde približne 15-tisíc ľudí ročne. Chceme ju rozširovať, budovať náučný chodník, ktorý prepojí Ďáblickú hvezdáreň s planetáriom a ďalšími projektmi. To by sme mohli zrealizovať v budúcom roku.
Dlhodobo tiež hovoríte, že Prahe chýba veľké vedecké centrum.
Budem to opakovať stále. Praha je jednou z posledných veľkých európskych metropol, ktorá moderné science centrum nemá. Planetárium pritom ukázalo jednu dôležitú vec: keď sa podobný projekt urobí dobre, ľudia oň majú obrovský záujem.
Keď vás človek počúva, má pocit, že už dávno neuvažujete len o planetáriu.
Asi nie. Neustále premýšľam, čo ďalšie sa dá vytvoriť. Teraz napríklad pripravujeme film inšpirovaný knihou Konec všeho astrofyzičky Katie Mack, ktorú som prekladal. Bude o budúcnosti a zániku vesmíru.
To neznie úplne optimisticky.
Možno práve preto to ľudí fascinuje. Nielen to, ako vesmír vznikol, ale aj to, ako sa raz skončí.
Článok vyšiel na forbes.cz.
