Úderu, ktorý ju mal usadiť, sa Čína vyhla ako kung-fu majster. Naopak, tým, kto ho vo výsledku schytal, sú Američania, ktorí prišli s drakonickými clami. A v ohrození je aj Európa. Peking obchodne dobýva svet a pritom si dáva pozor, aby neurobil rovnakú chybu ako Západ.
Roky bola Čína hlavným obchodným partnerom Nemecka. Berlín sa však závislosti od jej tovaru snažil zbaviť, až nakoniec vlani slávil úspech. Na prvú priečku v obchodnej bilancii sa dostali Spojené štáty. Lenže…
Donald Trump na jar rozpútal colnú vojnu s celým svetom, a jedným z výsledkov je, že heslo „America first“ už v Nemecku neplatí. Najväčším obchodným partnerom Berlína je opäť Peking. Zatiaľ čo v prvých ôsmich mesiacoch tohto roku obchodná výmena medzi Nemeckom a Spojenými štátmi predstavovala 163,4 miliardy eur, s Čínou dosiahla 168,2 miliardy.
Problém pre Nemecko, s ktorým je veľmi previazaný aj český (a slovenský) priemysel, spočíva v tom, že oveľa viac tovaru z Číny doviezlo, než poslalo druhým smerom. Konkrétne dnes deficit dosahuje 87 miliárd eur, čo je rekord.
„Toto je nerovnováha a rozhodne to nie je v našom záujme,“ povedala pre Reuters Christina Otte, zástupkyňa riaditeľa pre sekciu východnej Ázie v nemeckej agentúre Germany Trade & Invest.
Čína nahrádza USA
Prípad najväčšej európskej ekonomiky ukazuje, ako Trump priviedol svojimi clami zvyšok sveta k veľmoci, s ktorou pritom v globále sám súperí. Peking totiž rýchlo zareagoval na zvýšené sadzby zo strany Spojených štátov, ktoré by podľa poslednej dohody mali po novom predstavovať 47 percent. Svoj tovar, aj za nižšiu cenu, predal inde.
Zatiaľ čo Spojeným štátom klesol dovoz z Číny, vo väčšine sveta sa tovar z ázijskej veľmoci nakupuje viac. Napríklad v Európskej únii to bolo o 15 miliárd dolárov za tretí štvrťrok viac ako vlani.
„Európa nepochybne čelí druhému „čínskemu šoku“,“ uvádza analýza ING. Termín čínsky šok označuje situáciu, keď čínska konkurencia pripravila v oblasti priemyslu o prácu stovky tisíc Američanov a Európanov.
Už totiž neplatí, že čínske firmy vyvážajú najmä menej sofistikované tovary ako napríklad textil alebo elektroniku. Posledné roky sa presadzuje aj v pokročilých odvetviach, ako je elektromobilita alebo robotika. A práve to, že čínske výrobky nahradia tie európske, môže mať za následok prepúšťanie.
Hviezdne obdobie
„Čínska ľudová republika posledných desať rokov prežíva hviezdne obdobie,“ hovorí sinológ a ekonóm Martin Kříž. Pekingu sa darí po celom svete a v honbe za globálnou dominanciou sa posúva aj oveľa bližšie k Spojeným štátom. V Latinskej Amerike, ktorá bola tradične pod vplyvom západnej veľmoci, sa obchod s komunistickým režimom počas posledných dekád výrazne rozmohol.
Natoľko, že sa podľa odhadov Európskeho parlamentu stane Čína do roku 2035 hlavným obchodným partnerom regiónu.
Stojí za tým rýchle tempo rastu hodnoty obchodu – zatiaľ čo v roku 2021 sa pohyboval okolo 450 miliárd dolárov, vlani dosiahol necelých 520 miliárd a do roku 2035 by mal presiahnuť hranicu 700 miliárd dolárov.
Už dávno je Čína navyše najdôležitejším obchodným partnerom krajín na juhoamerickom kontinente, teda Latinskej Ameriky bez Mexika, Kostariky či napríklad Salvadoru. Aby si však túto pozíciu udržala a ďalej rozvíjala, nebráni sa do prehlbovania vzťahov vkladať astronomické čiastky.
Peru aj Argentína
Napríklad za vlani otvorený prístav Chancay v Peru zaplatila 3,6 miliardy dolárov. Výmenou za to získala skrátenie času lodnej prepravy medzi krajinami na iba 10 až 20 dní a kontrolu nad jedným z najvýznamnejších logistických uzlov na kontinente.
Rozmach Číny sa na kontinente pritom neobmedzuje iba na Peru. Argentínsky prezident Javier Milei, ktorý sa proti Číne a jej režimu dlhodobo vyjadruje, v rámci snahy kompletne domáci trh liberalizovať víta čínske investície a import lacných produktov, ktoré pritom dusia argentínskych výrobcov.
Brazília, v ktorej vlani Čína investície zdvojnásobila, zase v posledných týždňoch sťažila podnikanie americkým farmárom sóje. Hoci colná vojna medzi veľmocami mierne oslabila, zostávajúce clá tlačia cenu amerických sójových bôbov nahor, a čínski dovozcovia tak siahajú po lacnejšom variante z Južnej Ameriky.
Lítium, mäso, meď
Zvyšovanie vplyvu Číny má preto na Spojené štáty už dnes zásadné dopady. Ak totiž v krajinách Južnej Ameriky stratia USA dôležitosť, môžu prísť o prístup k surovinám ako lítium, meď, ale aj mäso. Kontrolou dôležitých logistických uzlov navyše môže Čína obmedzovať schopnosti amerických firiem obchodovať v regióne.
Hlavným cieľom komunistického „dobývania juhu“ pritom podľa think-tanku Atlantic Council nie je primárne zarobiť, ale vybudovať si natoľko silnú pozíciu, aby Peking mohol nenásilne ovplyvňovať medzinárodnú politiku krajín.
To sa mu podľa tohtoročného zistenia španielskeho Kráľovského inštitútu Elcano darí najmä v ekonomických otázkach. Pri hlasovaní v OSN o ľudských právach, suverenite či územnej celistvosti sa ale krajiny aspoň zatiaľ väčšinou prikláňajú na stranu Západu.
Priazeň za štadión a železnicu
Oveľa väčšiu náklonnosť k záujmom Číny majú krajiny Afriky. Tým medzi rokmi 2001 až 2018 požičala približne 126 miliárd dolárov a ďalších 40 miliárd dolárov do nich investovala. Výsledkom snaženia bola podľa think-tanku FPRI o 70 percent väčšia zhoda týchto krajín s Čínou pri hlasovaní v OSN.
Každá investovaná miliarda dolárov medzi rokmi 2008 až 2012 potom spôsobila približne 1,3-percentný pokles priemernej politickej zhody so Spojenými štátmi.
Už šestnásty rok pritom Čína dominuje africkému obchodu, ktorý vlani vzrástol o 4,8 percenta na 295 miliárd dolárov. Rusko, ktoré o kontinent tiež prejavuje záujem, dosiahlo v rovnakom období iba 24,5 miliardy dolárov.
Líder globálneho juhu
„Spoločne s putinovským Ruskom – svojím juniorským partnerom – sa tak pomaly, ale iste pasuje do úlohy lídra takzvaného globálneho Juhu. Ten zahŕňa drvivú väčšinu štátov, ktoré sme my na Západe doteraz boli zvyknutí označovať ako rozvojové krajiny,“ hovorí Kříž.
Okrem financií si Afriku získava aj spoločnými dohodami. Jednu podpísala na obdobie od roku 2025 do 2027 s 53 (teda takmer všetkými) africkými krajinami, ktoré sa zišli v Pekingu. Čína sa zaviazala k ich podpore a sľúbila, že im nebude zasahovať do vnútorných záležitostí, vnucovať vôľu a nebude svoju pomoc politicky podmieňovať.
Lenže to už ani nemusí. Tamojšie štáty už sú dávno Číne zaviazané. Mozambik, Nigéria či Kamerun jej vďačia za prístavy, Etiópia a Džibutsko za stovky kilometrov železníc a v Keni čínske firmy postavili obrovskú solárnu elektráreň.
Okrem toho veľmoc ako dar postavila konferenčné centrum Africkej únie za 200 miliónov dolárov, parlament v Zimbabwe za viac ako sto miliónov dolárov a v rámci takzvanej „štadiónovej diplomacie“ vystavala viac ako tucet veľkých a moderných športových areálov.
Plán: Neskončiť ako ostatní
Zostať štátom závislým od ostatných pritom sama nemieni a v „päťročnici“ na roky 2026 až 2030 sa rozhodla staviť na technologickú sebestačnosť, dôraz na domácich spotrebiteľov a väčšiu odolnosť voči vonkajším šokom.
Nový plán kladie dôraz na rozvoj priemyslu s polovodičmi, biotechnológiami, umelou inteligenciou či energetikou a zároveň na posilnenie vnútorného trhu, ktorý má postupne nahradiť závislosť na exportnom dopyte zo Západu.
Podľa Kříža sa už Čína neusiluje iba o podporu ekonomiky orientovanej na export a zbavuje sa statusu „dielne sveta“. Teraz, keď sa poučila z vlastného kultúrneho a politického poníženia zo strany európskych mocností a Spojených štátov v 19. storočí, jej ide o získanie pozície lídra kedysi prehliadaných krajín „tretieho sveta“.
Bez vyvolania ozbrojeného konfliktu tak Čína dokázala za posledné storočie premeniť obchod na účinnú formu geopolitickej dominancie, a prevziať od Spojených štátov pozíciu kľúčového partnera väčšiny štátov sveta.
Autormi článku sú Filip Vokoun a Benedikt Lederer, Forbes.cz
