Málokto priblížil medicínu slovenskej verejnosti ako seriály a … lekár Jozef Fatrsík. Primár interného oddelenia galantskej nemocnice sv. Cyrila a Metoda ľudskou a prístupnou formou odhaľuje zákulisie sveta lekárov a nuansy medicíny v populárnom podcaste Urgenťáci. V rozhovore pre Forbes prezradil svoj pohľad na slovenské zdravotníctvo aj viac o budúcnosti podcastu.
Zlá. Mali sme asi deväť príjmov, z toho dve úmrtia, čo aj po rokoch bolí. Jeden bol onkologický pacient v štádiu, keď už neviete pomôcť. Tak to, žiaľbohu, je. V polovici prípadov zomierajú títo pacienti v nemocnici. Miesto toho, aby odišli v kruhu rodiny, ich blízki pošlú do nemocnice. Často preto, že sa nechcú na jeho skon dívať. A opäť sme bojovali s prekladmi. Pentu, pre ktorú pracujem, mnohí vnímajú negatívne a odráža sa to aj na tom, že nám nadradené nemocnice nechcú preberať pacientov.
To sa deje pravidelne, že sa musím doprosovať, aby mi vzali pacienta. Žiadal som napríklad pľúcnu onkológiu v Bratislave, aby mi prebrali pacienta. Mal na pľúcach 50 – 60 metastáz a aj sám sa tam pýtal. Povedali, že sú pre bratislavských pacientov a majú plno. Najväčší problém je so špecializovanými oddeleniami, ktorých je na Slovensku málo – napríklad očné, ušné či hrudníkové chirurgie.
Zväčša mi pomôže, keď zavolám do zariadenia, kde mám kamarátov. Súkromným nemocniciam, Pente či Agelu často vyčítajú, že si nechávajú len pacientov, za ktorých dostanú najviac peňazí od poisťovne a ostatných sa snažia zbaviť. Pritom čísla sú úplne iné.
Naša galantská nemocnica má len jedno percento prekladov. Napríklad zápaly mozgových blán by mali ísť automaticky na infekčné oddelenie, ktoré nemáme. Za dva roky si nespomínam, že by sme našej nadradenej nemocnici poslali niekoho so zápalom mozgových blán, riešime ich na neurológii. Bežne sa tiež deje, že pošleme pacienta na zákrok, ale po operácii si ho už doošetrujeme my.
Skvele takto spolupracujeme napríklad s Kardiocentrom v Nitre, kam posielame pacientov s infarktom. Nech si vraví kto chce, čo chce, keď príde pacient na urgentný príjem, riešite, aby prežil a nie to, koľko z neho budete mať peňazí.
Mne sa dnes podarilo si dve – tri hodiny zdriemnuť, inak by som bol na tom horšie. Dobehne ma to okolo piatej-šiestej popoludní, začne ma strašne bolieť hlava. Poznám však lekárov, ktorí spia ešte menej, vynechajú celú noc, pokračujú cez deň a už ju nedospia.
Mne sa zväčša podarí ísť domov a ľahnúť si, bývam pár minút od nemocnice. Našťastie mám v rodine oporu a také prostredie, že sa to dá. Teraz to je náročnejšie, lebo som si s podcastom a funkciou námestníka nemocnice „naložil“, ako sa hovorí, ale zatiaľ to zvládam. Určite sa mi to však raz vypomstí.
Som častejšie podráždený, unavený a chorý. Zo začiatku bol podcast aj spôsobom, ako vypnúť, ale teraz je to už skôr ďalšia práca.
Robí to evidentne kratšie ako ja (smiech). Podcast robím už piaty rok, a hoci ho mám stále rád, viaceré veci už vnímam inak.
Pôvodne som chcel písať blogy, v ktorých som chcel poukázať na to, že ošetrujeme množstvo pacientov, ktorí na urgent vôbec nepatria. Potom nám môžu unikať pacienti, ktorí pomoc potrebujú viac. Prídu dvaja páni s bolesťou v hrudníku, z nich jeden má infarkt a druhý nie. Jeden je hysterický a dožaduje sa vyšetrenia, druhý mlčí.
A zväčša to býva tak, že ten vážne chorý sedí ticho, lebo melie z posledného, a ten menej chorý má silu kričať a domáhať sa ošetrenia, lebo chce byť rýchlo doma. Ale aby som odpovedal na otázku, za mlada som chcel byť všelikto – scenárista, lekár, psychológ… Cez podcast som si splnil sen o scenáristovi. Využívam v ňom svoju výrečnosť a záľubu v čítaní a naberaní vedomostí. Podcast je silnejšie médium než blogy, takže som rád, že sa to všetko takto spojilo.
Vlani mali Urgenťáci dva milióny vypočutí a 15 až 20 miliónov pozretí na sociálnych sieťach. Ak pripočítame aj podcast Doktor má Filipa, venujete sa podcastom už viac ako päť rokov. Cítite nejaké výsledky osvety na zložení pacientov, ktorí prichádzajú na urgent?
Trošku sa to zlepšilo, možno do desať percent.
FB Urgenťáci
Koľko ľudí k vám chodí na urgentný príjem, ale nepatria tam?
Asi 50 percent pacientov. V nemocnici sv. Cyrila a Metoda v Petržalke to bolo ešte horšie, lebo v Bratislave sú pacienti na seba citlivejší. A počas pandémie covidu to bolo zo začiatku takmer sto percent, pretože ľudia sa báli o život.
Ako by sa to malo systémovo riešiť?
Nefunguje nám ambulantný systém. Ambulantní lekári fungujú na princípe defenzívnej medicíny – radšej pošlú pacienta na urgent, aby náhodou nepochybili. Hovorím: načo tam potom v tej ambulancii ste? Či chcete robiť len zdravých pacientov?
Keď som nastúpil do Galanty, začal som ich aktívne obvolávať a osobne presviedčať, aby nám neposielali pacientov, ktorí nemajú akútny problém. Tiež mi prekáža, keď nám sanitka dovezie pacienta so zlomeným nechtom alebo s vykĺbeným členkom. Aj také sa stáva.
Záchranky sú lukratívne
Myslíte, že záchranky si naháňajú peniaze a vozia aj ľudí, ktorí by mohli počkať na zdravotnú starostlivosť do druhého dňa, prípadne sa presunúť vlastnými silami a najprv k obvodnému lekárovi?
Budem sa radšej tváriť, že dôvodom je opäť defenzívna medicína. Že nechcú riskovať odmietnutie človeka, ktorý je naozaj vo vážnom stave, alebo neskôr riešiť sťažnosti pacienta, ktorý cíti krivdu a porušenie svojich práv.
Ale záchranky majú za prejazdené kilometre len minimálny príjem, podstatnú časť ich výnosov tvorí paušál. Takže im môže byť jedno, koľko pacientov prepravia, skôr majú motiváciu to nerobiť…
Majú aj paušál, ale majú aj peniaze za kilometre a majú aj odvody za výkon. Za jeden výjazd sanitky, ktorý trvá v priemere 30 až 40 minút, dostane rýchla zdravotná služba vyše sto eur a sanitka s lekárom niekoľko stoviek eur. Kedysi som to počítal, tam sú peniaze, o ktorých sa bežným lekárom ani nesníva.
Vnímate rozdiely v profesionalite zamestnancov jednotlivých firiem, ktoré prevádzkujú záchranky?
Skôr na úrovni samotných posádok, bez ohľadu na to, pod ktorú firmu patria. Viem dopredu odhadnúť, ktorá posádka nám bude voziť každého, takže budeme celú noc hore, a ktorá posádka dokáže viac rozlišovať vážnosť jednotlivých prípadov.
Agresia v nemocniciach
V poslednom období je veľkou témou agresivita pacientov alebo ich sprievodu v zdravotníckych zariadeniach. Aké skúsenosti s tým máte?
Ja mám pacientov rád, rád sa s nimi porozprávam, keď sa to dá. Každého pacienta beriem, akoby to bola moja rodina, a tak sa s ním aj bavím. Viem sa porozprávať aj s pacientom, ktorý má štyri promile a chce nás biť, ale to už je ťažšie. Samozrejme, nenechám sa zmlátiť, a keď sa s ním nedá vyjsť, tak nech sa páči, podpíš reverz a choď. Tiež som si vybavil zbrojný preukaz, lebo mi chodili výhražné správy.
Prečo?
Bolo to počas covidu, keď som podporil očkovanie. Prišli mi desiatky správ, ako ma zlikvidujú aj s celou rodinou. Hlásil som to na políciu a odpoveď bola: urobte si zbrojný pas. Aha, tak to ďakujem za pomoc. Ale poslúchol som, nenechám sa zabiť kvôli nejakým idiotom. Niektorí ľudia sú na to dosť hlúpi a dohľadať si adresu bydliska dnes nie je problém.
Ostalo to v rovine písomných vyhrážok alebo aj niekto prišiel za vami domov?
Mne sa to nestalo, ale niektorí kolegovia to zažili. Mám tiež kamaráta lekára, ktorého rodina pacienta zbila vo výťahu. Na mňa zatiaľ pacient len vytiahol päsť. Chodil som na thajský box, tak som tiež zdvihol ruku a hovorím mu: začni a uvidíme. Už som bol nahnevaný, lebo skákal aj do sestričiek, na čo som prudko alergický. Mali sme tiež na príjme pacienta, ktorý si priložil nôž ku krku a kričal, že sa zabije. Napokon ho musela spacifikovať polícia taserom.
Pre zvýšenú agresivitu pacientov ste v nemocnici zaviedli nejaké systémové opatrenia?
Máme asi pol roka na oddelení tlačidlo „Panic“ po vzore bánk. V núdzi ho stlačíte a do piatich minút príde polícia. Využili sme to práve v poslednom spomínanom prípade. Žiaľ, viackrát sme ho spustili omylom, takže sme ho rôzne premiestňovali. Teraz je v triážnej miestnosti (miestnosť na výber pacientov podľa zdravotného stavu, pozn. red.), kde je najväčšie riziko, lebo je tam zdravotná sestra za okienkom sama. Vymysleli sme si to sami ako oddelenie, aj dohodli s políciou, aj zaplatili.
A na úrovni nemocnice? Neprijali ste nejaké systémové opatrenia pre vyššiu bezpečnosť personálu?
To je náročné. Máme SBS, čo nám stráži objekt, ale mať SBS-kára počas celej služby by vyšlo veľmi draho. Neviem o nemocnici na Slovensku, ktorá by mala vlastných SBS-károv na ochranu zdravotníkov.
Slávny z podcastu
Spoznávajú vás pacienti vďaka podcastu?
Áno. Milé je, keď sa tešia do nemocnice, aj keď sú chorí. Bol som sa ako primár pozrieť na chalana s bolesťou brucha, chirurg si nebol istý, či to je zápal podžalúdkovej žľazy. Počas vyšetrenia sa chalan stále usmieval a pýtal som sa: čo je? Hovorí: pán doktor, ja som vás spoznal podľa hlasu, vy ste z toho podcastu.
Je skvelé, keď máte dôveru pacienta od začiatku, lebo niekedy nám neveria a odmietajú hospitalizáciu. Pritom často to môže byť otázka života a smrti. Neponúkame hospitalizáciu niekomu, kto je zdravý. Keď máte na prvý pohľad nie vážny zápal močových ciest, môže to byť v takom štádiu, že je zápal už na obličke. Pacient potrebuje antibiotiká, ale vracia, nevie ich prijať ústne, takže bude potrebné ich podať cez žilu a na to potrebuje byť v nemocnici. Bez antibiotík môže zomrieť na otravu krvi, to nie je žiadna sranda.
Tým, že podcast komunikuje cez sociálne siete, máte mnohé pozitívne až oslavné reakcie a poďakovania za záchranu života. Ako to prežívate?
Sú aj opačné, niektorým ľuďom stojím len za najhrubšie vulgarizmy. Ale neriešim to. Pri tých pozitívnych to neoslavujem, robím si len svoju robotu. Samozrejme, tešia ma pozitívne reakcie, asi si teda prácu nerobím zle. Musím si zaklopať, že som už dlho nemal sťažnosť na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou na moju osobu.
Bol podcast motivovaný aj finančne?
Najskôr to bol najmä ventil a zábava, ale predpokladal som, že po čase by nám mohol priniesť aj nejaké prilepšenie. Prvé dva roky to bola len strata energie, času, benzínu a podobne, lebo sme nahrávali v Bratislave. Po dvoch rokoch sme sa preklopili do plusu, ale boli to stovky, nie tisíce eur. Teraz robíme Urgenťákov a takmer všetko, čo zarobíme, investujeme do nového štúdia, do budúcnosti.
Môžete prezradiť ambície a plány, ako chcete podcast v budúcnosti rozvíjať?
Chceli by sme ešte v tomto roku naplno rozbehnúť video podcasty. Na kameru vieme vytvoriť viac náučných videí a lepší obsah. Pracujeme na novom štúdiu, do ktorého investujeme veľa peňazí. Budeme mať viac hostí, odborníkov na rôzne oblasti medicíny, prvú pomoc, lieky… Chceme, aby podcast ešte viac pomáhal ľuďom a pacientom. Aby napríklad človek vedel na sebe spoznať, či potrebuje prvú pomoc, ako ju poskytnúť, či je vhodný na urgent a podobne.
Aký máte najkrajší zážitok alebo spätnú väzbu na podcast?
Keď mi zavolal bývalý kolega, docent z medicíny, po skúške budúcich záchranárov. Hovorí: „Ahoj, Jožko, musím ti povedať, že robíš to výborne a ja ti ďakujem, lebo roky sa mi nedarí ich naučiť klinické prejavy infarktu. A zrazu som tu mal skupinu a všetci to vedeli. A vieš odkiaľ to vedeli? Z tvojho podcastu.“ Až som mal z toho zimomriavky.
Medicína v Prahe a Bratislave
Máte ambíciu učiť a pôsobiť na škole?
Nie.
Prečo?
Viem si to predstaviť, ale nemám na to energiu ani čas. Možno v budúcnosti. Keby som chcel učiť a dosiahnuť tituly PhD., docent a profesor, bolo by s tým veľa „papierovačiek“. A ja nie som typ na papiere, radšej rozprávam. Aj preto mi vyhovuje urgentný príjem, tu je na všetko len jeden papier, v porovnaní s inými oddeleniami. Na urgente nie je čas na rozsiahlu dokumentáciu. Učím to aj mladších lekárov: daj tam len to, čo je podstatné pre daný prípad, nie kompletnú anamnézu, a radšej sa venuj pacientovi.
Vyštudovali ste na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave…
Ja som pôvodne chcel študovať medicínu v Prahe, ale nepodarilo sa mi prejsť skúškami.
Prečo?
Cez písomné kolo som prešiel, ale ústne kolo bolo zvláštne. Mal som otázku zdravotník verzus pacient a lekárske tajomstvo. Pekne som všetko povedal, mal som zo svojho výkonu veľmi dobrý pocit, bol som presvedčený, že som prešiel. A skončil som posledný. Kolega, ktorý povedal, že bol na druhom kole celý čas ticho, skončil druhý. Neskôr mi rodinný známy z Prahy povedal, že v tom druhom kole sa prechádza cez známosti. Nevedel som o tom, bol som naivný. Ale dostal som sa do Bratislavy, tak mi to bolo v zásade jedno.
Je bratislavská medicína kvalitná?
Bola.
Čo sa zmenilo?
V 90. rokoch získalo docentúru alebo profesúru veľa doktorov za ošetrovateľské smery, čo nie je v poriadku. Ale najmä sa znížili kritériá na prijímacích skúškach.
Nie je to tým, že sa vysoké školy snažia získať viac platiacich zahraničných študentov, aby mali viac peňazí a znížili preto nároky na kvalitu pri vstupe?
Aj preto. Kľúčovým dôvodom však bol nedostatok lekárov. Štát a školy sa k tomu postavili tak, že ak nám chýbajú lekári, tak znížme náročnosť pri prijímaní študentov medicíny a budeme ich mať viac.
Viac praxe pre študentov
Koľko vedomostí a skúseností z fakulty ste využili v praxi?
Vo všeobecnosti povedané, pred 16 – 17 rokmi, keď som študoval, bola škola veľmi teoretická a prax tam chýbala. Údajne sa to zlepšilo, na prax sa chodí už od druhého ročníka. Ale tým, že máte v hlavnom meste 350 – 400 medikov a máte ich rozdistribuovať do štyroch fakultných nemocníc v Bratislave, tak nemáte šancu dosiahnuť ideálny pomer 2 – 3 študentov na jedného pacienta. Tam je veľký priestor na zlepšenie. Ja by som každého medika posielal povinne na urgent, pretože u nás z medicíny zažijú najviac.
Máte v galantskej nemocnici problém získavať nových lekárov, absolventov lekárskych fakúlt, napríklad preto, že odchádzajú do zahraničia?
Tí najkvalitnejší určite odchádzajú do zahraničia, to je pochopiteľné. Vďaka trom lekárskym štrajkom a následnému zvýšeniu platov je však situácia oveľa lepšia ako v minulosti. Dokonca sa viacerí lekári vrátili na Slovensko, napríklad z Čiech. Ale spomínam si, že moja prvá výplata na novorodeneckej klinike bola 540 eur v čistom. Dnes nám mnohí ľudia plat závidia, no neuvedomujú si, že za mesiac odpracujem aj tristo hodín. To sú v podstate dva úväzky, takže si dovolím tvrdiť, že ktokoľvek si môže nájsť dve práce a na konci mesiaca zarobí podobne.
Máte už skúsenosti nielen ako lekár, ale aj ako funkcionár, keďže ste vo vedení nemocnice. Ako riešite, aby si vaši lekári „neprelievali“ pacientov do svojich súkromných ambulancií a, naopak, aby podávali v nemocnici dostatočné výkony? Dá sa to ošetriť?
Rozdiel je v tom, že v štátnej nemocnici si doktor na plný úväzok odrobí 5 – 6 hodín a uteká do svojej súkromnej ambulancie. A vedenie nemocnice mu to toleruje, že je akože v práci, lebo často sú to garanti oddelení a potrebujú ich. U nás dáme takému lekárovi len polovičný alebo štvrtinový úväzok. A vy vidíte, či chodí do roboty, alebo nie. Ako námestník to tiež sledujem a nechcem, aby tu bola nespravodlivosť, lebo potom sa rozsype celý systém.
Výzvy slovenského zdravotníctva
Zvýšiť úroveň kvality ambulantného sektora. Neodmeňovať ambulantných lekárov len za množstvo pacientov, ale zohľadniť aj kvalitu ich práce a zaviesť nejakú formu jej kontroly. Aby pacient odchádzal poučený a rozumel, čo mu je, čo má robiť a prečo. Lebo keď tomu nerozumie, tak to neurobí. Keď bude dobre fungovať ambulantná sféra, veľmi veľa ušetríme na hospitalizáciách.
Ďalej – raz sa nám vypomstí to, že nám utiekli sestričky do zahraničia. To je problém všetkých nemocníc na Slovensku. Zariadenia redukujú počty lôžok na oddeleniach, lebo sa o pacientov nemá kto starať. V Rakúsku a Nemecku sa starajú o starých ľudí, vďaka praxi z našich nemocníc majú na to skvelú kvalifikáciu a majú tam dvoj- až trojnásobný plat ako tu. Snažíme sa to dohnať, ale obávam sa, že do budúcnosti bude nedostatok ešte viac cítiť.
A hlavný odkaz nášho podcastu je, že nám musí fungovať preventívna medicína. Ak bude dobrá prevencia a ľudia na ňu budú myslieť, tak budeme mať menej pacientov v nemocniciach, nebudeme potrebovať toľko sestier, lôžok ani lekárov. Máme prestarnuté obyvateľstvo a potrebujeme ľudí toho veľa naučiť o zdraví. Ak bude dobrá prevencia, bude zdravšie obyvateľstvo a bude lepšie fungovať celý štát, aj ekonomicky. Lenže na prevenciu sa vôbec netlačí.
Zdravotné poisťovne sú vzhľadom na nízku cenu prevencie v porovnaní s cenou zdravotníckych zákrokov zrejme motivované šíriť osvetu a motivovať poistencov, aby chodili včas na prehliadky a žili čo najzdravšie, nie?
Máme v tom stále veľké rezervy. Problém je v tom, že veľa ľudí je vo funkcii na nejaké obdobie a na dlhodobé výsledky veľmi nehľadia. Skôr sú motivovaní, aby vykázali ušetrené peniaze za jeden rok. Nepozerajú na to, či bude lepšie o desať rokov, keď už v tej poisťovni nebudú.
Zisk v zdravotníctve je v poriadku
Penta dlhodobo bojuje o zlepšenie reputácie v očiach verejnosti. Ako vnímate, že ste súčasťou skupiny Penta Hospitals?
Robil som aj v štátnom sektore, pod Univerzitnou nemocnicou v Bratislave, viem to porovnať. Medicína sa robí rovnaká, no prostredie je komornejšie (v Penta Hospitals, pozn. red.) a vďaka tomu sú aj kamarátstva bližšie a krajšie. Veľmi sa mi páči, že je v súkromnom sektore lepšie ocenený ten, kto naozaj „maká“ a robí dobrú prácu. Nezáleží na tom, kto je s kým kamarát. To mi v štátnej sfére veľmi prekážalo.
V súkromných nemocniciach vás tiež rýchlejšie pustia k novým úkonom. Doposiaľ počúvam od mladých lekárov, že v štátnej nemocnici ich skoro k ničomu nepustia. A ak sa chcú učiť nové veci, radšej začnú v malej nemocnici, kde je menej lekárov a dostanú sa ku všetkému. Zažil som to aj na vlastnej koži. Nepustili ma k lumbálnej punkcii, čiže odobratiu mozgovomiechového moku, k novorodencovi. Vedúcej pracovníčke štátnej nemocnice sa zdalo, že som príliš aktívny.
Prekáža vám, že sa v zdravotníctve dosahuje zisk?
Opýtam sa inak. Neprekáža nám, že štátne nemocnice sú v strate miliarda eur? Existuje v slovenskom zdravotníctve nejaká súkromná spoločnosť, ktorá zarobila miliardu eur? Vďaka možnosti dosiahnuť zisk veci v komerčnej sfére fungujú. Investuje sa, inovuje, stavajú sa nové nemocnice, normálne sa pracuje. Keby som robil podcast a platil ho z vlastného vrecka, asi by som to dlho nevydržal. Neviem si predstaviť, že by som mal firmu, do ktorej len dávam peniaze, a nič nezarobím.
Ste veriaci človek. Ako sa veriaci lekár vyrovnáva so smrťou, prípadne s každodennou nespravodlivosťou života?
Som stále veriaci. Keď mi pacient zomrie, pomodlím sa nad ním, otvorím okno, niekedy dám krížik, keď viem, že nebol ateista. Ale výkon lekárskeho povolania otriasol mojou vierou a zmenil pohľad na niektoré veci. Urgent mi dal praktický pohľad na svet a zobral z naivity, a tým trošku aj šťastia zo života. Už skoro nechodím do kostola. To má však rôzne dôvody, ktoré nechcem verejne rozoberať. Verím, že to chce čas, aby som si mohol usporiadať myšlienky.
Kto je Jozef Fatrsík (41)
Internista, primár urgentného príjmu a námestník pre liečebno-preventívnu starostlivosť v Nemocnici sv. Lukáša v Galante. Medicínu vyštudoval na Lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, atestáciu absolvoval z vnútorného lekárstva. Lekársku kariéru začínal na neonatológii, jeho osudom sa však stalo interné oddelenie a urgentný príjem, kde sa ako primár venuje aj intenzívnej starostlivosti.
Za svoju prácu získal niekoľko ocenení vrátane ocenenia TOP lekár v kategórii urgentná medicína. Verejnosť ho pozná aj z podcastu Doktor má Filipa, a už dva roky spolu s lekárom Lukášom Takáčom tvorí jeden z desiatich najpočúvanejších podcastov na Slovensku Urgenťáci, v ktorom približujú zákulisie urgentnej medicíny cez reálne príbehy z praxe. Je ženatý a má tri deti.
