Ako teda znie pravidlo, ktoré spomíname v titulku? Zbavme sa predpokladov a spochybňujme svoj názor. Inak môžeme dopadnúť ako príliš romantický turista v Paríži.
Veľmi často sa stretávame s tvrdeniami typu: „on je taký/ona je taká, toto nepôjde, takto sa to nedá“. V konečnom dôsledku budú tieto tvrdenia pravdivé.
Dôvodom je, že mozog je nastavený na dokazovanie našej pravdy. Takže ak budeme pracovať s predpokladmi, spravíme všetko preto, aby sme si ich potvrdili.
Ak budeme mať mienku, že svet je zlý, na sociálnych sieťach a vo vyhľadávačoch nájdeme stovky dôkazov, že je to tak. Ak budeme, naopak, svet pokladať za skvelé miesto, určite získame enormné množstvo dôkazov o svete, ktorý je skvelý.
Nedeje sa to však preto, že svet je taký či onaký. Deje sa to preto, že si chceme potvrdiť svoju pravdu a prispôsobujeme tomu vyhľadávanie faktov.
Vo väčšine prípadov sa príjemný rozhovor, riešenie či budovanie dlhodobého vzťahu nachádza až za hranicami našich predpokladov a predstáv. Ak predpoklady nespochybníme a nepozrieme sa na vec z iného uhla, tak sa nič nezmení. Náš postoj uzavrieme do pasce našej pravdy.
Základom nie je mať pravdu. Cieľom je nájsť riešenie a spoločnú cestu. Na to je potrebné eliminovať akékoľvek predpoklady.
Parížsky syndróm
Sme zvyknutí na predstavu o Paríži z filmov a piesní. Všade hrá príjemná hudba, rozvoniavajú croissanty a káva, všetko dýcha romantikou, históriou, ľudia sú elegantní a usmiati. Realita je však iná ako naše očakávania a predstavy. Neporiadok, kilometrové rady pred každou pamiatkou, hluk a vôňa, ktorá určite nepripomína koláče. Sklamanie. Tento jav sa nazýva Parížsky syndróm.
Návšteva Paríža sa pre niektorých môže skončiť obrovským šokom. Foto: Pexels/Paulo Marcelo Martins
Teraz sa pozrime na očakávania pred stretnutím. Očakávame, že „protistrana“ (V skutočnosti je to partner v komunikácii a už to pomenovanie „protistrana“ z neho robí nepriateľa a pripravuje nás na boj. Je jedno, či je to obchodný partner, šéf, kolegyňa alebo partnerka.) je arogantná a odmeraná.
Vieme to preto, že už počas telefonického rozhovoru „protistrana“ znela odmerane. V deň stretnutia sme celkom napätí a máme mierny stres. V hlave si začíname prehrávať scenáre rozhovoru a skoro v každom je „protistrana“ odmeraná a nechce odpovedať na naše otázky.
V niektorých scenároch dokonca prichádza k miernej konfrontácii. Náš mozog nás začne pripravovať na to, že nás čaká niečo nepríjemné. Začne nás chrániť. Polhodinu pred stretnutím sa stres zvýši na maximálnu úroveň. Potíme sa, srdce búcha ako o život a my sa pripravujeme na boj. Pri vstupe na bojisko – pardón, do firmy – máme chuť na recepcii povedať: „Idem za tým arogantným hlupákom.“
„Protistrana“ vstupuje do miestnosti a náš úsmev je hraný tak, že by si zaslúžil Zlatú malinu.
Protistrana sa usmieva podobne stroho a mozog nám hovorí: „Na čo sa to hráš?“(otázka v hlave pre protistranu)
„Mal si pravdu, bude to náročné stretnutie.“ (potvrdenie očakávania pre nás)
Začína sa rozhovor. Srdce búcha a naše otázky sú veľmi strojené, sme nervózni a cítime sa nekomfortne. „Protistrana“ na naše otázky odpovedá podobne strojene, ide to z nej ako z chlpatej deky, pretože reaguje na nás.
Rozhovor nikam nevedie a protistrana po trištvrte hodine trápenia – pardón, stretnutia – hovorí: „Ponáhľam sa na ďalšie stretnutie. Ešte to potrvá dlho?“
Je to tu. Voda na náš mlyn a výhra. V hlave si hovoríme: „Ha, ja som to vedel. Je to arogantný hlupák.“ Ukončíme rozhovor a v mysli sa cítime ako víťazi. Odchádzame z bojiska a všetkým hovoríme, s akým hlupákom sme sa to stretli.
Stop, prišiel čas na pomenovanie reality
Zo všetkých scenárov sme sa pripravili na ten, ktorý sme zahrali dokonale. Vytvorili sme si očakávania a náš mozog nám pomohol potvrdiť naše vlastné predpoklady.
Ide o takzvané induktívne usudzovanie, ktoré vychádza z odvodzovania všeobecných zásad z jedinečných faktov. Pri tomto type usudzovania zvyčajne na základe prijateľných faktov formulujeme hypotézy, ktoré následne overíme pokusmi.
Psychológ Imrich Ruisel a kol. v knihe Inteligencia a myslenie uvádzajú možné chyby pri induktívnom usudzovaní:
- zlý výber informácií potrebných na overovanie hypotéz;
- zlý úsudok vychádzajúci z komparácie s inou skupinou;
- zlé dôkazy, ktoré sú v rozpore s predpokladmi. Zvyčajne môžeme pozorovať odpor k prijímaniu dôkazov, ktoré nie sú v súlade s predpokladmi.
Správanie sme prispôsobili tejto pravde a mozog nás viedol za víťazstvom v podobe: „Mal som pravdu.“ Smutné však je, že to bola veľká prehra. „Protistrana“ stratila hodinu svojho času, my sme prišli o niekoľko dní plných nervozity. Pripravili sme sa na „arogantného hlupáka“ a svojím správaním sme presne túto reakciu vyvolali.
Zahodili sme do koša všetky tie scenáre, kedy sme mohli vybudovať vzťah a spoznať postoje, motiváciu a pohľad nášho partnera v komunikácii. My sme však svojimi očakávaniami z neho spravili protistranu.
Zabudnite na očakávania
Ak chceme byť skutočne skvelí v komunikácii, musíme naše očakávania spoločne s egom zahodiť do koša. Zakázať si očakávania je veľmi náročné. Vždy predsa niečo očakávame a vytvárame si názor. Ako teda trénovať elimináciu očakávaní?
- Pred návštevou destinácie či cudzieho mesta si o ňom nič nezisťujem.
- Pred stretnutím so šéfom či kolegom si pripravím iba fakty a očakávam, že to bude príjemné stretnutie.
- Film nezačínam pozerať tak, že som predtým prečítal recenzie. Jednoducho si ho len pozriem.
- Ak sa prichytím, že hovorím: „Tento deň bude nanič…“ Zastavím sa, nadýchnem sa a pripravím sa na príjemný deň. Toto je však iba začiatok.
- Vyhráme až vtedy, ak pôjdeme na stretnutie, meeting či obchodné rokovanie, zistíme maximum dostupných faktov a zrazu si uvedomíme, že nemáme očakávanie. Jediné, čo budeme vedieť, je, že sme perfektne pripravení a stretnutiu necháme voľný priebeh.
- Skutočnou výhrou v komunikácii je vybudovaný vzťah. Domnienky a predpoklady sú vlastne našimi prekážkami v budovaní vzťahu a v konečnom dôsledku ho môžu zmariť.
A nakoniec to môže dopadnúť ako v tom vtipe:
Krtkovi sa zlomí lopatka a tak si povie:
„Pôjdem za ježkom, on mi lopatku určite požičia.“
Je v polovici cesty a rozmýšľa: „Čo ak mi ten ježko tú lopatku nepožičia? On je trošku lakomý. Ale keď už som tu, idem ďalej.“
Po chvíli si zasa povie: „Počkať. Čo keď mi jež tú lopatu predsa len nepožičia?! Nevadí, keď už som tu, tak idem ďalej.“
Už je skoro pri ježkovom dome a povie:
„Jež mi tú lopatu určite nepožičia! Nikdy nikomu ešte nič nepožičal.“
Príde k ježkovmu domu a kopne do dverí.
Ježko vystrašene otvorí dvere a hovorí: „Ahoj krtko. Čo sa stalo?“
Krtko s krvavými očami skríkne: „Vieš čo? Vieš čo? Strč si tú lopatu niekam.“
A odkráča namosúrene preč.
David Kálmán už viac ako 15 rokov pôsobí v oblasti leadershipu, strategického riadenia, vyjednávania a vzdelávania. Má za sebou workshopy a prednášky pre viac ako 2500 ľudí. V súčasnosti pôsobí ako interim manager v oblastiach riadenia, obchodnej stratégie a vzdelávania.
