Exministerka financií Brigita Schmögnerová vysvetľuje, čo chýba Slovensku, aby dohnalo Západ, prečo aktuálna konsolidácia nie je domyslená a z akých dôvodov je kritická voči aktuálnej koalícii, no aj opozícii.
Transformácia z centrálne plánovaného riadenia na trhové sa začala realizovať ešte v Československu na základe Klausovho scenára. Ten v skutočnosti vznikol v Spojených štátoch amerických na pôde Medzinárodného menového fondu a U. S. Department of Treasury, teda ministerstva financií USA.
Bol určený pre všetky postkomunistické štáty ako „one size fits all“ scenár. V detailoch sa v jednotlivých štátoch odlišoval. Rozdiely boli napríklad v spôsobe privatizácie, ale základné požiadavky – liberalizácia, privatizácia, makroekonomická stabilizácia – boli rovnaké pre každý štát.
Vplyv transformácie bol negatívnejší pre Slovensko ako pre Českú republiku. To zrejme bol jeden z dôvodov, prečo sa iniciovalo rozdelenie federácie na dva samostatné štáty. Vtedajší premiér Vladimír Mečiar prišiel s myšlienkou slovenskej transformácie. Keď ju však podrobnejšie analyzujeme, v základných črtách bola identická s transformáciou realizovanou na federálnej úrovni. Tá slovenská, ktorá napríklad zahŕňala privatizáciu v prospech „dobrých podnikateľov mečiarovcov“, dostala Slovensko do zložitejšej situácie, ako by sme očakávali.
Jedným z problémov transformácie bolo neprimerane rýchle otvorenie ekonomiky zahraničným trhom. Klausova liberalizácia zahraničného obchodu bola založená na veľmi nízkej colnej ochrane, ktorá predstavovala v priemere o niečo viac ako päť percent. Porovnávajme to napríklad s dnešnou colnou ochranou USA! Dôsledky boli vážnejšie pre slovenskú stranu aj preto, že došlo k rozpadu Rady vzájomnej hospodárskej pomoci a slovenská ekonomika bola viac ako česká naviazaná na export do štátov socialistického tábora.
Transformačný scenár mal za následok transformačnú recesiu. Prepad HDP Slovenska napríklad v roku 1992 predstavoval až sedem percent a pokračoval ešte niekoľko rokov aj v dôsledku toho, že tu prebiehala bezprecedentne rýchla konverzia vojenského priemyslu. V priebehu dvoch, maximálne troch rokov skolaboval celý vojenský priemysel. Dôsledkom toho bolo prvých stotisíc nezamestnaných.
Otázkou je, či sa dalo ísť aj inou cestou. V tom čase som pracovala v Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied a viedla som pracovnú skupinu, ktorá pripravila štúdiu o možnostiach adaptácie podnikovej sféry na trhové hospodárstvo a o tom, ako sa vyhnúť transformačnej agónii v podnikateľskej sfére. Bohužiaľ, ako vieme, výskumné štúdie si politici nevšímali. Ako som už naznačila, recesia bola hlboká a trvala pomerne dlho.
Východiskový plán bol rovnaký pre všetkých. Na druhej strane napríklad Juhoslávia či Maďarsko mali trocha inak určené možnosti mikropodnikania. Aj to zohralo úlohu?
Všetky postkomunistické štáty v našom priestore realizovali v princípe rovnaký model s jednou výnimkou, a to bolo Slovinsko, ktoré išlo svojou cestou. Dôvodov bolo niekoľko, zrejme nie je priestor, aby sme to tu rozviedli. Juhoslávia ako celok mala náskok v tom, že v istej forme tam existovali zárodky trhového hospodárenia a v obmedzenej miere aj súkromný sektor. Na Slovensku to tak nebolo: generácii v produktívnom veku chýbali skúsenosti s trhovou ekonomikou.
Generácia, ktorá mala skúsenosti s trhovou ekonomikou, bola postupne na ústupe. Žiaľ, dodnes Slovensko nevyniká podnikateľskou kultúrou porovnateľnou s Poľskom či Českom. Má to i svoje historické korene. Aj to je určite jeden z dôvodov, prečo je Slovenská republika tam, kde je.
Ako vnímate privatizáciu v porovnaní s Českom?
Časť kupónovej privatizácie prebehla aj v Slovenskej republike s rovnakými nedostatkami ako v Česku. Neexistovala legislatíva napríklad pre investičné privatizačné fondy ani kontrolné mechanizmy. Jedným z dôsledkov bolo tunelovanie podnikov. Mečiarova privatizácia a konverzia vojenskej produkcie, ktorá skončila krachom väčšiny podnikov tohto priemyslu, dovŕšili rozpad podnikovej sféry. Týkalo sa to nielen známych Východoslovenských železiarní, ale aj prevažnej časti firiem v Slovenskej republike.
Otázkou je, čo nemalo absolvovať privatizačný proces, a predsa ním prešlo. Odvolám sa na jeden z najkapitalistickejších štátov – Švajčiarsko. Aj v nedávnej energetickej kríze dopadlo dobre a vysvetlili to tým, že až 90 percent produkcie elektrickej energie je vo verejných rukách – vo vlastníctve kantónov a municipalít. Energetický priemysel mal podľa mňa zostať v štátnom sektore.
Podobný názor máte aj na zdravotníctvo.
Dotknem sa iba zdravotného poistenia. Od začiatku 90. rokov sa rozšírila téza, že v tomto sektore treba zaviesť konkurenciu. Dohromady vzniklo 17 zdravotných poisťovní. Mnohé z nich sa potom pospájali, iné skrachovali a niektoré musel sanovať štát. Bolo to práve v období, keď som bola vo vláde. Dodnes zostali tri.
Počas rokovaní s Medzinárodným menovým fondom a so Svetovou bankou v rokoch 1998 až 2002 tieto inštitúcie odporúčali: „Nechajte jednu verejnú zdravotnú poisťovňu. Súkromné by mohli zostať ako doplnkové.“ Nestalo sa to.
Následne druhá Dzurindova vláda ako súčasť Zajacovej reformy transformovala zdravotné poisťovne, ktoré mali dovtedy charakter neziskových inštitúcií, na obchodné akciové spoločnosti. To výrazne posilnilo faktor zisku, ktorý odporuje tomu, že zdravie spoločnosti – nie individuálne – je verejným statkom.
V slovenskom zdravotnom poistení sú dnes dvaja silní súkromní hráči, z ktorých jednému sa podarilo presadiť vertikálnu integráciu. Protimonopolný úrad s tým zatiaľ nič neurobil. Len pripomeniem, že keď sme sa pripravovali na vstup do Európskej únie, jednou z požiadaviek bolo rozbiť vertikálnu integráciu napríklad v železničnej doprave a energetike. Dodnes zostala v zdravotnom sektore so všetkými dôsledkami.
Zdroj: Robo Homola.
Nie je to skôr naopak, nechýba viac trhu? Máme tri zdravotné poisťovne, ale nevidno medzi nimi nejaký zásadný rozdiel. Práve tie by mali hromadne nakupovať služby pre pacientov. Tu však zásadné benefity neexistujú.
Je otázne, do akej miery má v zdravotnom sektore fungovať trh. Ak zdravie spoločnosti je verejným statkom, ani teoreticky v ňom nemôže byť dominantný trh. Tým nechcem povedať, že súkromný sektor nemôže zohrávať doplnkovú úlohu. Súkromné zdravotné poisťovne však musia vytvárať zisk, inak nemajú zmysel. Vytvárajú ho z verejného zdroja – zo zdravotných odvodov všetkých platiteľov.
Jedným z nedostatkov vertikálnej integrácie je možnosť prenášania zisku či straty zhora nadol a naopak. Aby sa obmedzila spoločenská nálada alergická na vysoký zisk zdravotnej poisťovne, je ho možné presunúť nižšie, kde je menej na očiach. V jednom roku, ktorý som analyzovala, bol presun markantný.
Prečo klienti štátnej Všeobecnej zdravotnej poisťovne nie sú teda spokojnejší?
Naznačili ste, že principiálne rozdiely medzi poisťovňami nie sú. Robí sa hlučná kampaň, ktorá má motivovať klientov, aby prestúpili z jednej do druhej. No nepresviedčajú poistencov výrazne lepšími službami. Nehovoriac o komplikovaných vzťahoch s prevádzkovateľmi zdravotníckych služieb pri uzatváraní zmlúv.
Spomínali ste, že energetický sektor a zdravotníctvo mohli ostať viac v rukách štátu. Aj vo svojej Knihe o vládnutí spomínate problémy bánk a ich následnú privatizáciu. Možno v prípade peňažných domov badať pozitívny posun vďaka privatizácii?
V roku 1989 pôsobila v bankovom sektore na Slovensku jediná finančná inštitúcia – Slovenská štátna sporiteľňa. ČSOB a Živnostenská banka zohrali okrajovú úlohu. Banky začali hromadne vznikať od začiatku 90. rokov. Neuplynulo mnoho času a takmer každú z nich zaťažili zlé úvery, a to z viacerých dôvodov. Jedným z nich bolo zlé riadenie: chýbali skúsení bankári. Druhou príčinou boli privatizačné úvery, ktoré sa nesplácali často i v dôsledku transformačnej recesie. Mnohé firmy, ktoré si zobrali pôžičky, sa dostali do finančného úpadku.
V roku 1998, po vzniku prvej vlády Mikuláša Dzurindu, si situácia v bankovom sektore vyžadovala naliehavé riešenie. Úvery sa stali ťažko dostupnými, úrokové sadzby vyskočili nad 20 percent. Bolo to neprijateľné nielen pre podnikateľskú sféru. V istej chvíli si dokonca aj štát požičiaval za 27 percent. Sú to skutočnosti, ktoré si dnes už nikto nedokáže predstaviť.
Ako vyplynulo z analýzy nákladov a prínosov prípadnej záchrannej operácie, päť slovenských inštitúcií – AG Banku, Slovenskú kreditnú banku, Dopravnú banku a Devín banku – nemalo zmysel zachrániť. Presnejšie povedané, pokusy o pomoc Devín banke, naviazané na deblokáciu ruského dlhu, zlyhali. Priemyselnú banku prevzala Slovenská sporiteľňa. Zvýšením základného imania sa podarilo zachrániť Poštovú banku. No kľúčové z rôznych dôvodov boli tri banky – Slovenská sporiteľňa z hľadiska podielu vkladov obyvateľstva, VÚB, lebo poskytovala úvery podnikateľskej sfére, podobne ako Investičná a rozvojová banka. Klasifikované úvery z týchto troch inštitúcií sa odsunuli do novovzniknutej akciovej spoločnosti Slovenskej konsolidačnej a následne sme sa ich snažili predať, aj keď nie veľmi úspešne. Po zvýšení základného imania, na ktorom sa podieľal štát a NBS, sa hľadal nový investor.
Bol to dobrý krok, že sa predali do zahraničia?
Myslím, že áno. Je otázkou, čo iné v danom čase bolo možné urobiť. Kapitál, ktorý by sa daldo bánk investovať, na Slovensku neexistoval. Manažéri, ktorí by ich boli schopní efektívne riadiť, tiež neboli a tak ďalej. Bolo treba nájsť spoľahlivých investorov s dostatočnými skúsenosťami či zahraničnými kontaktmi, čo sa podarilo. Od rokov 2001 až 2002 je tuzemský bankový sektor stabilný. Dôkazom toho je aj to, že sa v zásade vyhol finančnej kríze v rokoch 2007 až 2008, ktorá sa rozšírila z USA.
Súhlasím s vami – v bankovom sektore dochádza k značnej koncentrácii. Vo svojej knihe Regulating Capitalism citujem nemecko-anglického ekonóma Richarda Wernera, ktorý spolu s kolektívom analyzoval bankový sektor v Európskej únii po vzniku ECB a eurozóny. Tvrdí, že od vzniku ECB a rastúcej regulácie v odvetví, ktorá nerozlišuje medzi malými a veľkými inštitúciami, zaniklo v EÚ päťtisíc menších bánk.
Na porovnanie, v USA je ich regulácia miernejšia ako pri veľkých peňažných domoch. Má to však aj negatívnu stránku, čo sa ukázalo pred pár rokmi. Počas prvej administratívy Donalda Trumpa sa novelizoval takzvaný Dodd-Frank Act o regulácii finančného sektora z roku 2010. Jeho súčasťou bolo, že sa znížila hranica, pod ktorou sa zákon uplatňoval. Vypadla z regulácie napríklad Silicon Valley Bank, ktorá nakopila mnohé chyby a v roku 2023 skrachovala. Stiahla so sebou ďalšie menšie inštitúcie.
Aj britský bankový sektor je vysoko koncentrovaný, chýbajú v ňom stredné a malé banky, no nesťažuje to financovanie menších podnikov. Napriek prebiehajúcej koncentrácii v odvetví zostávajú stredné a malé banky dôležité práve z hľadiska dostupnosti úverov pre menšie firmy v regiónoch, pre lokálne vlády a podobne. Na hypotekárnom trhu nezohrávajú významnú úlohu.
Americký trh je divokejší, európsky regulovanejší. Zásadný rozdiel je aj v tom, že startupom sa lepšie darí v USA.
Bezprostredne po prijatí zákona v roku 2010 nebol americký finančný trh výrazne menej regulovaný v porovnaní s európskym. Naopak, Dodd-Frank Act predstavoval prísnejší rámec v bankovom sektore oproti tomu, čo bolo v Európskej únii. Dnes je to už inak a predpokladám, že k výrazným tlakom na dereguláciu v USA opäť dôjde.
Finančný trh v EÚ je v porovnaní s anglosaským modelom poddimenzovaný a ešte stále v ňom dominuje bankový sektor. V USA a vo Veľkej Británii majú startupy širšie možnosti financovania ako len z bankového sektora, napríklad prostredníctvom equity. Odvetvie startupov v EÚ skutočne zaostáva, i keď diverzifikovaný bankový sektor v Nemecku ho dokáže do určitej miery podporovať.
Nie je dnes systém v Európe navrhnutý tak, že podporuje únik mozgov? Už dnes je veľa šikovných Slovákov v Silicon Valley.
Finančný sektor v Európe vznikal iným spôsobom ako v anglosaskom modeli. Jedným z rozhodujúcich rozdielnych prvkov je podiel aktív penzijných fondov na trhu. Veľká časť finančných zdrojov sa kumuluje práve v nich a v porovnaní s Európou nadobudli vo Veľkej Británii a USA značný rozmer.
To sú dôležité dlhodobé zdroje.
Áno, ale kontinentálny európsky penzijný systém je z historického hľadiska iný. Je založený na Bismarckovom modeli poistenia na starobu. Je to náš prvý pilier, ktorý funguje už od druhej polovice 19. storočia a neprešiel principiálnymi zmenami. Súkromné sporenie na dôchodok okrem niektorých štátov EÚ, ako sú napríklad Dánsko či Holandsko, nemá v kontinentálnej Európe dlhšiu tradíciu.
Okrem toho hráči na európskom trhu, ktorí kumulujú dlhodobé zdroje ako sporenie na dôchodok a životné poistenie, hľadajú investičné príležitosti za morom. Viaceré štúdie potvrdili, že okolo tristo miliárd eur úspor odchádza z EÚ do Spojených štátov amerických. Hľadajú tam lepšie možnosti zisku. No tieto zdroje chýbajú v Európe.
Neutekajú do USA len pre reguláciu, ale je pravda, že EÚ je v tom skutočný líder.
Dokážete si predstaviť, že by slovenské poisťovne a penzijné fondy poskytovali poctivý portfolio management vrátane private equity investícií?
Keď porovnáme efektívnosť investovania domácich a zahraničných penzijných fondov, slovenské dôchodkové správcovské spoločnosti sú na tom výrazne horšie. Zrejme nemajú také skúsenosti ako manažéri penzijných fondov v Spojených štátoch alebo vo Veľkej Británii. Je to prvý dôvod. Druhou príčinou, ktorou argumentujú, sú časté legislatívne zásahy. Tie im zväzujú ruky. A zrejme sú aj ďalšie dôvody.
V prospech DSS nájdeme viac argumentov…
Nadviažem na predchádzajúcu otázku. Investície do private equity môžu byť dosť riskantné. A túto možnosť ponúkol Trump penzijným fondom až teraz. Iná vec sú PPP projekty, teda spoločné investičné zámery štátu a dôchodkových správcovských spoločností v infraštruktúre.
Jedným z iniciátorov druhého piliera bol Ivan Švejna. Za to, ako ho navrhol, som ho neraz kritizovala. Keď sa druhý pilier pripravoval, skupina z ministerstva práce sa vybrala do Čile študovať ich model súkromného sporenia. Na chválu mu slúži, že nezatajil, že keď cestoval po tamojšej diaľnici, všimol si oznámenie, že ju financovali penzijné fondy. Myslím, že to je príklad, ktorý by sa mal nasledovať.
Dlhodobé zdroje držia aj poisťovne. Napríklad počas môjho pôsobenia v Ženeve sme s manželom bývali v bytovom dome, ktorý vlastnila poisťovňa. Nájomné bývanie poskytovala za slušné peniaze. Takéto investície sú takmer bez rizika – nájomné predstavuje pravidelný príjem pre investora, ktorý navyše nemusia ohrozovať inflácia ani krízy. To platí aj o poplatkoch za prevádzkovanie diaľnice. Investovanie napríklad do akcií je ziskovejšie.
Považujete druhý pilier za dobre koncipovaný?
Bol to model, ktorý presadzovala Svetová banka. Mnohé postkomunistické štáty ho zaviedli, ale tri štáty V4 sa v istej fáze rozhodli druhý pilier zavrieť. Základným argumentom v prospech súkromného sporenia je starnutie populácie a neudržateľnosť prvého piliera. No parametrické reformy prvého piliera založeného na dôchodkovom poistení, ktoré u nás spravuje Sociálna poisťovňa, sa dajú pripraviť tak, aby zostal udržateľný aj v budúcnosti. Možno upravovať vek odchodu do dôchodku, jeho výšku, odvodové percento a podobne. Samozrejme, parametrické reformy sú politicky citlivé.
Výhodou dôchodkového poistenia je, že je imúnne voči inflácii a do značnej miery aj krízam. Samozrejme, závisí od efektívnosti ekonomiky, zamestnanosti, mzdovej úrovne a podobne. No to, čo si kúpite za dôchodok z druhého piliera po odchode do dôchodku, závisí navyše od toho, o koľko sa vaše úspory znehodnotili počas obdobia sporenia. Tento spôsob by mal mať doplnkový charakter a nebyť povinný. Je to rizikové sporenie, je citlivé na krízy, na infláciu, je výhodné pre vyššie príjmové skupiny, nie pre nízkopríjmové. Aby sa zvýšila motivácia na vstup doň, zaviedli sa inštitúty programového výberu a možnosť dediť úspory. Obidve opatrenia sú však v príkrom rozpore s tým, čo sa chcelo druhým pilierom dosiahnuť.
Súkromné sporenie na dôchodok bolo od začiatku zle navrhnuté aj z hľadiska vplyvu na verejné financie. Myslím tým rozdelenie sociálneho odvodu na dôchodok rovnomerne na polovicu – do prvého a druhého piliera. Hneď ako sa minuli peniaze z privatizácie SPP, ktoré mali nahradiť polovicu odvodu, sa dostala Sociálna poisťovňa do straty. Odvtedy ju musí pravidelne dotovať štátny rozpočet.
A čo koncepcia prvého piliera? Je udržateľná dnešná zásluhovosť? Môžeme sa dostať k tomu, že o 20 či 30 rokov dostane každý rovnaký minimálny dôchodok, lebo na viac nebude?
Keby sa z prvého piliera úplne vylúčila zásluhovosť, pôsobilo by to demotivačne. A, samozrejme, by to nahrávalo stredným a vyšším príjmovým skupinám, ktoré by zo systému vystúpili, keby takú možnosť mali. Určitú mieru zásluhovosti treba v prvom pilieri zachovať.
No v súčasnej podobe to asi nie je udržateľné. Napríklad 13. dôchodky sú pomerne štedré.
Trinásty dôchodok nie je zásluhový, je zatiaľ skoro rovnaký pre všetkých. Máme vo vláde dve strany, ktoré sa hlásia k sociálnej demokracii, a preto by mali ctiť princíp solidarity – s tými, ktorí sú na tom horšie. Ide o ľudí s najnižšími dôchodkami, ktorým by sa mohol vyplatiť najvyšší 13. dôchodok. Mal by byť navrhnutý diferencovane. Ušetrili by sa verejné zdroje.
Za tie roky sa urobilo mnoho chýb. Predčasný dôchodok, ako bol nedávno koncipovaný, bol pascou nielen pre Sociálnu poisťovňu, ale aj pre podnikateľský sektor.
Slovensko potrebuje konsolidovať. Ako by sa to malo realizovať?
Rešpektovať by sa malo niekoľko princípov. Spraviť to rýchlo a vo veľkom rozsahu sa nedá. Má to za následok prudký pokles HDP a potrebu konsolidovať ešte viac. A to sa dostávame do začarovaného kruhu. Ani konsolidácia bez investícií a rastu nie je východiskom.
Osobitne vtedy, ak zaostávame v inovačnom rozvoji, v zelenej transformácii a podobne. Rast a inovácie však nemôžu stáť len na štátnych investíciách, nevyhnutné sú aj súkromné. Treba pre ne vytvoriť priaznivé prostredie. Dôležité je definovať, čo chceme konsolidáciou dosiahnuť. Nemal by sa znižovať deficit na úkor kľúčových priorít spoločnosti a jej dlhodobých cieľov.
Ako sa pozeráte na slovenskú prax?
Mám obavy z toho, že vláda na jednej strane deklaruje potrebu konsolidácie, no na druhej rozbieha masu projektov mimoriadne náročných na štátne investície. Ide o zámery v rezorte hospodárstva – nový jadrový zdroj –, ale aj v doprave. Ktosi povedal, že vláda rozostavuje celé Slovensko. V rezorte životného prostredia je to vodná nádrž a prečerpávacia elektráreň Málinec, nový projekt s Westinghousom. Spomenula by som aj projekty v sektore zdravotníctva, ako národná univerzitná nemocnica vo Vajnoroch, nehovoriac o rezorte obrany.
Aspoň tunel pod Malými Karpatmi sa nateraz odložil. Takáto kumulácia investícií je hrubou chybou. Vyvolá nedostatok stavebných kapacít, ktorý povedie k zdražovaniu projektov a, samozrejme, neúnosne zaťaží verejné financie – aj keď nie okamžite, ale do ďalších rokov. Rastúci dlh budú musieť riešiť budúce vlády. Už dnes sa na niektoré zámery berú úvery, napríklad ministerstvo dopravy, respektíve spoločnosť Verejné prístavy si vzala od ČSOB za úrok okolo 4,9 percenta. Opozícia by mala biť na poplach, no k ničomu sa, azda s výnimkou projektu Málinec, nevyjadruje. Akoby nechcela prevziať moc!
Aby som to zhrnula, konsolidácia by nemala znamenať zastavenie investícií. No tie sa musia realizovať postupne, dosahovať primeranú návratnosť a okrem štátnych sa musí otvoriť priestor pre súkromné.
Naznačili ste megainvestície, napríklad vodnú nádrž v Málinci. Nepôsobí to viac ako politický pamätník než ako projekt s reálnym ekonomickým prínosom?
Problém je, že vládna garnitúra, najmä Smer a paradoxne minister životného prostredia Tomáš Taraba, vôbec nechápe dôležitosť zelenej transformácie. Podarilo sa im vytvoriť negatívny obraz o obnoviteľných zdrojoch. Pamätáme si kauzy s Jozefom Brhelom a poplatkami na ich podporu, ktoré zvyšovali cenu elektrickej energie pre odberateľov.
Vláda je presvedčená, že jedinou cestou, ako dosiahnuť energetickú bezpečnosť, sú veľké zámery. Slovensko je už dnes druhé v EÚ v podiele jadra na produkcii elektriny a plánuje sa stať ešte väčšou „veľmocou“ v tejto oblasti. Negatíva sú pritom známe a časť z nich by dokázali riešiť obnoviteľné zdroje. Žiaľ, v tomto sektore rozhodujú záujmy veľkých hráčov – monopolného producenta a distribútorov energií.
Zdá sa, že Slovensku chýba predstava, kam chce smerovať, vízia.
Na začiatku 90. rokov sme nabehli na model rozvoja založený na nízkych mzdách, slabej odborovej organizovanosti či prijateľných daniach, na ktoré sme lákali zahraničných investorov, a uspokojili sme sa s tým, že ich investície smerovali do málo inovatívnej produkcie, pokiaľ zvyšovali zamestnanosť. Ako povedal český ekonóm, boli sme „montovňou“ a nie „mozgovňou“.
Na začiatku to malo logiku, ale v tomto modeli pokračujeme už 30 rokov. Bez novej veľkej transformácie bude slovenské hospodárstvo upadať a strácať dych. Príležitosťou na naštartovanie novej transformácie bol Plán obnovy a odolnosti, ktorý obsahoval prostriedky na digitálnu a zelenú transformáciu. No túto príležitosť sme nepochopili – zaoberáme sa hlavne tým, ako jeho zdroje minúť.
Pokračujeme v starom modeli – nedostatočne sa investuje do vedy, výskumu, inovácií, vzdelania, ale i do zdravia ako „výrobného faktora“. Model energetiky zostáva v zajatí 20. storočia, možnosti rozvoja lokálnej energetiky a využívanie obnoviteľných zdrojov sa pokladajú za marginálne. A mohla by som pokračovať.
Nepílime si pod sebou konár, keďže 20 percent maturantov odchádza študovať do zahraničia a často sa nevracajú?
Odchod maturantov do zahraničia je dôsledkom nízkej úrovne našich vysokých škôl a pravdepodobne aj nepriaznivých iných podmienok, ako sú obmedzené možnosti ubytovania v internátoch a podobne. Aj naša najlepšia Univerzita Komenského v rebríčkoch poriadne zaostáva za pražskou Karlovou univerzitou. Ambiciózni študenti odchádzajú do zahraničia aj preto, že sa tam neskôr chcú uplatniť. Odrádza ich napríklad aj tuzemské zaostávanie v inováciách – Slovensko je v rebríčku European Innovation Scoreboard 2025 štvrté odspodu.
Možno im chýba aj väčší podnikateľský duch. Po Írsku sme druhým štátom s najväčším podielom firiem v rukách zahraničných investorov. Domáci sektor zaostáva, rozvíja sa oveľa pomalšie, chýba mu kultúra, „baťovské myslenie“. Jedným z dôvodov je aj to, že väčšina stimulov smeruje k zahraničným subjektom a domáci investori sa cítia diskriminovaní.
Ako konsolidačný balíček – daň z finančných transakcií, bankový odvod a podobne – vplýva na ekonomiku?
Súčasnej vláde sa podarilo úplne zdiskreditovať daň z finančných transakcií. Tá bola vymyslená ako nástroj proti nadmerným špekuláciám na trhoch, mala sa sústrediť na transakcie s akciami a derivátmi so zámerom ich obmedzovať. Po finančnej kríze ju zvažovala zaviesť aj EÚ. Keď sa to nepodarilo presadiť, niekoľko štátov využilo inštitút posilnenej spolupráce a rozhodlo sa ju zaviesť u seba. U nás – pri nerozvinutom finančnom trhu – by v tejto podobe nemala veľký význam.
Existuje radikálna verzia – univerzálna transakčná daň napríklad vo výške 0,1 percenta, ktorá by zaťažila všetky operácie. Odhaduje sa, že príjem do rozpočtu štátu by dosiahol výšku, ktorá by nám umožnila všetky ostatné dane zrušiť. Pokiaľ by sa však nedosiahla dohoda na úrovni EÚ, neprichádza do úvahy. I keď daňová politika má národnú povahu, základná štruktúra napríklad DPH, spotrebné dane a dane z príjmu sú v EÚ normou.
Vláda pri stanovovaní aktuálnej podoby transakčnej dane prebrala maďarský model. Zvolila podľa mňa najhoršiu možnosť.
Ako by mala vyzerať seriózna konsolidácia?
Nemôže obchádzať zásadnejšie otázky, ako sú formulovanie priorít a cieľov slovenského hospodárstva a spoločnosti. Prekvapilo ma, že minister Ladislav Kamenický už nevidí možnosti zvyšovania daňových príjmov. Nie sú na strane dane z príjmov pre právnické osoby. Je tu dokonca riziko, že ak Nemecko postupne zníži túto daň na 10 percent, ako avizoval kancelár Friedrich Merz, spôsobí to odchod investorov zo Slovenska.
Iná situácia je pri dani z príjmov fyzických osôb a pri tých majetkových. Ich podiel v štruktúre príjmov v porovnaní s priemerom OECD je podstatne nižší. Rovná daň z roku 2004 sa zásadnejšie nezmenila. Ficova vláda nezaviedla skutočnú progresívnu daň, aj keď to vyhlasovala. Tá v Rakúsku alebo v Nemecku vyzerá úplne inak.
Bohužiaľ, zrušili sa takmer všetky majetkové dane okrem dane z nehnuteľností. Daň z dedičstva zanikla už za prvej Dzurindovej vlády aj napriek tomu, že ministerstvo financií proti tomu výrazne protestovalo. Tento krok si presadila pravicová časť koaličnej vlády. OECD, Brusel a ďalšie inštitúcie nám opakovane odporúčajú zvýšiť príjmy z majetkových daní.
Tie totiž majú význam nielen z pohľadu príjmov do štátneho rozpočtu, ale aj z hľadiska zmierňovania nerovností. Okrem toho daň z príjmov fyzických osôb a majetkové dane nemajú negatívny vplyv na rast inflácie ani na hospodársky rast.
K tomu prichádzajú do úvahy aj environmentálne dane.
A čo sa týka výdavkov?
Priestor na strane znižovania výdavkov rezortov vždy je. Aj keď vo vláde širokej koalície to býva politicky ťažko priechodné. Príkladom by mohlo byť rušenie ministerstiev, ktorých počet, aby sa udržala koalícia pri živote, naopak, narástol. Ako opačný príklad hodný nasledovania často uvádzam Francúzsko, kde existuje jedno ministerstvo pre financie, hospodárstvo a digitálne otázky. Inými slovami, dá sa fungovať efektívnejšie.
Okrem toho by sa dali nájsť značné úspory vnútri vládnych inštitúcií, respektíve širšie v celej verejnej správe. Nemyslím si, že jediným riešením je hromadné vyhadzovanie úradníkov bez toho, aby tomu predchádzali audity. Návrhy, ako napríklad od Republikovej únie zamestnancov, ktorá odporúča takýmto spôsobom ušetriť dve miliardy, nepovažujem za reálne.
Svoj podiel na konsolidácii by mohli niesť i podnikatelia. Keby viac rozmýšľali, ako inovovať, investovať a podporovať rast HDP, pomohlo by to znižovať zadlženie štátu. Aj toto by mohol byť rozmer spoločenskej zodpovednosti podnikov.
Existujú dobré dane, respektíve menej škodlivé?
Už som sa vyjadrila, že daň z príjmov fyzických osôb je „menej škodlivá“, respektíve nevplýva negatívne na infláciu či na rast. Konzervatívci či pravica považujú progresívnu daň za zlyhanie a hrozia, že jej zavedenie vyženie najšikovnejších za hranice. Kam? V Rakúsku či Nemecku predstavuje miera zdaňovania vysokých príjmov viac ako 40 percent.
Progresívna daň neznamená jednu vysokú sadzbu. Má sa postupne zvyšovať a prispôsobovať podľa aktuálnej príjmovej úrovne.
Kedysi sme mali päť či šesť sadzieb daní podľa príjmu. Nebolo to komplikované?
Nie, a dnes, v ére umelej inteligencie, hovoriť o zložitosti už nie je relevantné vôbec.
Zdroj: Robo Homola.
Boli ste súčasťou dvoch vlád. Ako sa vtedy podarilo nájsť dohody? V súčasnosti partneri často nedokážu nájsť konsenzus.
Prvou bola Moravčíkova vláda. Bola krátka, ale ukázala, že je možné vládnuť aj v širokej koalícii. Škoda, že nepokračovala. Prvá Dzurindova vláda bola rovnako širokospektrálna – zľava doprava. Držal ju pospolu hlavný cieľ – prekonať izoláciu a dobehnúť integračné procesy Slovenska do EÚ a do NATO.
Okrem toho bolo treba stabilizovať ekonomiku a pre jej rozvoj získať zahraničných investorov. V tom sme boli vo V4 na chvoste. Do roku 1998 ich bolo na Slovensku iba niekoľko – Volkswagen a možno traja či štyria ďalší.
Základný cieľ sa podarilo dosiahnuť – pripraviť Slovensko na vstup do EÚ. Na ministerstve financií si to vyžadovalo reformovať daňovú a colnú správu a reformovať manažment štátnej kasy. Zaviedlo sa viacročné a programové rozpočtovanie, vytvorili sa podmienky na vznik Agentúry pre riadenie dlhu a likvidity či Štátnej pokladnice.
Získali sme prvé hodnotenia od prominentných ratingových agentúr. V decembri 1998 si Slovensko ešte muselo požičať za 27-percentný úrok. Keď som odchádzala z ministerstva, sadzba sa pohybovala okolo 5,5 percenta. V mojej kariére bolo pôsobenie na tomto rezorte asi najproduktívnejšie obdobie.
Ak by ste sa nedokázali dohodnúť, do EÚ by sme asi nevstúpili.
To netvrdím, ale bolo by to určite neskôr, nie pri prvom veľkom rozširovaní EÚ v roku 2004. Na veľkú koalíciu najviac doplatila Strana demokratickej ľavice, lebo podporila opatrenia, ktoré mali negatívny vplyv na jej voličov. K neskoršiemu zániku hnutia však prispeli aj vnútorné spory.
Dnešnú koalíciu okrem moci nič nedrží pohromade. Konsolidácia prebieha bez výraznejších cieľov, len sa dohaduje, kde ubrať, kde pridať.
Boli ste jedinou ministerkou financií v histórii Slovenska. Vo svojej knihe spomínate poznámku kolegyne z Ekonomického ústavu Slovenskej akadémie vied o tom, že Joan Robinson nezískala Nobelovu cenu pre svoje pohlavie. Ako sa zmenilo postavenie žien v politike a ekonómii?
Dnes je to už, samozrejme, iné než kedysi. Už sme mali viacero žien na čele kľúčových inštitúcií. V Spojených štátoch amerických bola ministerkou financií Janet Yellen, ktorú si veľmi vážim. Predtým bola, mimochodom, aj na čele Fedu. Na čele ECB je Christine Lagarde, v Medzinárodnom menovom fonde je generálnou riaditeľkou Kristalina Georgiev.
Spomeniem aj Lauru Tysonovú, ktorá bola za čias prezidenta Billa Clintona predsedníčkou Rady ekonomických poradcov. Dnes má už okolo 80 rokov, no stále je aktívna. Z mladšej generácie zaujala napríklad taliansko-americká ekonómka Francesca Mazzucato. Bohužiaľ, predčasne zomrela Susan Strange, autorka termínu kasínový kapitalizmus, o ktorom napísala knihu.
Dokonca spomedzi 92 ocenených Nobelovou cenou za ekonómiu sú už tri nositeľky – prvá v roku 2009.
Vydali ste knihu Regulating Capitalism, ktorá je zaujímavá tým, že vyšla v angličtine a je určená najmä pre odbornú verejnosť. Hovoríte v nej napríklad o prechode z priemyselného na finančný kapitalizmus. Skúste to predstaviť.
To nie je nová téma. Kniha sa odvoláva na rakúskeho marxistického ekonóma Rudolfa Hilferdinga, ktorý už začiatkom 20. storočia predpovedal vznik finančného kapitalizmu. Jeho skutočný rozmach však nastal až koncom 70. rokov, keď začal prudko rásť súkromný dlh, operácie na jeho správu a nové finančné nástroje.
Dôvody sú aj rastové?
Áno. Prechádzame od demokratického kapitalizmu industriálnej éry k postindustriálnemu kapitalizmu, v ktorom sa nástupom Ronalda Reagana a Margaret Thatcherovej zmenili aj spoločenské pomery. Vznik, respektíve rozmach finančného kapitalizmu výrazne podporila aj deregulácia finančného sektora od konca 70. rokov.
Jeho kulminácia nastala pred krízou v rokoch 2007 až 2008. Po krátkom intermezze jeho dynamika dnes opäť kopíruje predkrízové obdobie. Pozerala som si nárast finančného sektora a aktív v USA od 50. rokov po prvý štvrťrok 2025 a porovnávala ho s rastom HDP. Ten sa zvýšil približne osemnásobne, zatiaľ čo finančné aktíva asi 31-násobne. Otázka znie: Čo má rásť? Reálny produkt alebo finančné aktíva?
Dá sa to riešiť reguláciou?
Je to zložitá otázka, pretože ide v prvom rade o dlh a o nové s ním súvisiace nástroje. Najrýchlejšie rastie súkromný dlh. Aj finančná kríza z rokov 2007 a 2008 vznikla v tomto sektore, nie v rámci verejného dlhu. Prvým dôvodom je teda rast dlhu, druhým primeraná regulácia.
Tá sa týka hlavne tradičného finančného sektora, no nie tieňového bankovníctva, ktoré bolo jedným z dôvodov krízy v roku 2008. Pribúdajú aj digitálne meny, napríklad kryptoaktíva, ktorých dosah nedokážeme ešte odhadnúť. Centrálni bankári upozorňujú na riziká digitálnych mien pre finančnú stabilitu – napríklad vtedy, keď nová hlava štátu USA si vyslúžila prezývku kryptoprezident, lebo ju tento sektor nadchýna.
Nedávno boli v Spojených štátoch prijaté tri zákony, ktoré kryptomeny čiastočne regulujú, no stále zostáva mnoho otvorených otázok. Nová legislatíva dáva možnosť, aby penzijné fondy investovali do kryptoaktív. V EÚ je regulácia pokročilejšia, rámec existuje už viac rokov, no dohľad je vo veľkej miere na národných orgánoch.
Zaujímavé je, že niektoré štáty už držia časť rezerv v kryptoaktívach. Čo si o tom myslíte?
Bhután má údajne najväčší podiel rezerv v bitcoinoch. Spojené štáty plánujú výrazne rozšíriť rezervy v stablecoinoch, viazaných na americký dolár. Európske krajiny sú v tomto smere oveľa opatrnejšie a v EÚ sa diskusia sústreďuje na digitálnu menu ECB. V USA sa nová administratíva postavila odmietavo k digitálnej mene Fedu a preferuje kryptoaktíva. Čo sa týka zavádzania digitálnej meny z dielne centrálnej banky, je najďalej Čína.
Keď hovoríme o regulácii, ako ju uchrániť pred škodlivými zásahmi politikov? Napríklad Donald Trump nedávno odvolal šéfku úradu práce, lebo sa mu nepáčili štatistiky. Chcel by prepustiť aj vedenie Fedu, pretože nesúhlasí s výškou sadzieb. Začal členkou rady Lisou Cookovou.
Žiaľ, v USA je to možné. Netýka sa to len Trumpa, ale všeobecne prezident USA môže vládnuť aj exekutívnymi príkazmi. Tie môžu zásadne zasiahnuť reguláciu a mať vplyv na globálnu finančnú stabilitu. Veľká Británia sa najnovšie snaží kopírovať americkú cestu, no vládu pred tým vystríha Bank of England.
O tom, či má byť regulácia mimo politického rozhodovania, by bolo treba hovoriť podrobnejšie. Regulácia znamená prerozdeľovanie určitej renty. Niekto na nej zarobí, niekto prehrá. Vždy za ňou stoja záujmové skupiny. Otázka je, či ide o všeobecný záujem spoločnosti alebo jednotlivých kolektívov. Ale treba aj definovať, kto má všeobecný záujem presadzovať.
Kto hovorí jazykom všeobecného záujmu?
Ideálne by to mala byť vláda.
Aj voliči môžu mať sebecké záujmy, ktoré im dlhodobo nemusia prospievať.
Ak by demokracia fungovala, všeobecný záujem by sa prejavil v urnách. Ak sa však 20 či 40 percent ľudí volieb nezúčastňuje, stáva sa to komplikovanejším. Aj pri definovaní všeobecného záujmu treba kompromisy.
Čo podľa vás najviac chýba Slovensku?
Som veľká kritička súčasnej vládnej koalície, ale rovnako aj opozície. Tá neprichádza s pozitívnymi riešeniami a nemá predstavu, kam by sa mala krajina posunúť. To ma znepokojuje, pretože ak sa po voľbách vymení garnitúra a nový kabinet nebude pripravený vládnuť, budeme ďalej zaostávať.
Strana demokratickej ľavice v rokoch 1994 až 1998 sa intenzívne pripravovala na vládnutie. Učili sme sa z britskej skúsenosti a zostavili sme tieňovú vládu. Ministri vlády Mikuláša Dzurindu za Stranu demokratickej ľavice boli na vládnutie pripravení. To si dnes napríklad pri strane Progresívne Slovensko neviem predstaviť.
Brigita Schmögnerová
Vyštudovala Vysokú školu ekonomickú a postgraduálne matematickú štatistiku na Univerzite Komenského. Absolvovala študijné pobyty v Aténach a na Georgetownskej univerzite. Pôsobila v Ekonomickom ústave Slovenskej akadémie vied. V roku 1994 sa stala podpredsedníčkou úradníckej vlády Jozefa Moravčíka. V prvej vláde Mikuláša Dzurindu bola ministerkou financií za Stranu demokratickej ľavice, neskôr výkonnou tajomníčkou Európskej hospodárskej komisie OSN v Ženeve a viceprezidentkou Európskej banky pre obnovu a rozvoj v Londýne.
