Časti postáv a nečakané detaily ľudských tiel z nezvyčajných uhlov. Maľby Doroty Sadovskej sú pre ľudí, ktorí majú hoci aj minimálny prehľad o slovenskej výtvarnej scéne, okamžite identifikovateľné. Napriek tomu, že maľuje niečo tak neodškriepiteľne hmotné a pozemské, z jej diel vyžaruje aj kus tajomnosti a mysticizmu.
Už aj letmý pohľad na jemne zaklonený zospodu zobrazený ženský krk, bradu či pootvorené ústa spúšťa okamžite v očiach pozorovateľa celý príbeh a prestáva byť len momentkou, ktorú zachytila štetcom na plátne. Ako sa však hovorí, krása je v očiach pozorovateľa – a vy v jej dielach možno nájdete aj niečo celkom iné.
Svätý František pre pápeža
Či už vezmeme do úvahy jej maľby svätých alebo detaily ľudských tiel, ktoré občas vyzerajú, akoby ste si ich len tak ledabolo hodili pod mikroskop v netradičnom uhle a ktorými autorka komunikuje svoj vlastný pohľad na telesnosť a krásu ľudského tela, je nesporné, že Dorota Sadovská patrí k tomu najlepšiemu, čo na Slovensku v súčasnej výtvarnej scéne máme.
Ako umelkyňa však nezostáva len pri maľbe. Venuje sa aj fotografii, umeleckej inštalácii a ako ďalší spôsob komunikácie svojich umeleckých myšlienok vydáva vlastný občasný časopis Sado.
Koncom minulého roka sa opäť dostala do pozornosti médií, keď jej obraz svätého Františka z Assisi venovala pápežovi Františkovi slovenská prezidentka Zuzana Čaputová počas návštevy vo Vatikáne. Nebolo to pritom prvé Dorotino dielo, ktoré smerovalo do centra katolíckej cirkvi.
Prezidentka Zuzana Čaputová venovala pápežovi Františkovi aj obraz sv. Františka z Assisi od Doroty Sadovskej. Foto: archív Kancelárie prezidenta SR
Najúžasnejšia profesia
Cesta Doroty Sadovskej k výtvarnému umeniu pritom nebola vopred daná. „Keď som bola malá, určite som nechcela byť maliarkou. Viacero mojich súrodencov sa venovalo matematike a prírodným vedám. Byť maliarkou mi vtedy pripadalo ako to najhoršie, čím človek môže byť. Robiť si niečo sám pre seba a potom sa s tým dožadovať pozornosti druhých ľudí. (smiech) Trvalo mi dosť dlho, kým som si uvedomila, že je to tá najúžasnejšia profesia,“ hovorí Dorota, s ktorou sedíme v bratislavskej galérii Art Books Coffee neďaleko od Michalskej brány.
Je tu ticho, len občas do galérie zablúdia okoloidúci náhodní zvedavci. Zrazu sa k nám z prednej časti galérie priblíži dvojica mladých žien, ktoré sa Dorote prihovoria, krátko ju pozdravia a pochvália výstavu. Nadšenie z toho, že sa im naskytlo nečakané stretnutie s autorkou obrazov, nedokážu skrývať.
Dorota Sadovská
Narodila sa v Bratislave a patrí k najznámejším slovenským autorkám súčasnosti. Je absolventkou Otvoreného ateliéru profesora Ruda Sikoru na Vysokej škole výtvarných umení (1997) a École Nationale des Beaux Arts vo francúzskom Dijone (1999).
Stala sa štvornásobnou finalistkou ceny Mladý slovenský výtvarník a jej nástupcu ceny Oskara Čepána.
Venuje sa primárne maľbe, ale rozvíja aj fotografiu, inštalácie, video, performancie. Vo svojej tvorbe dokáže vybalansovať protiklady duchovnosti a telesnosti, krásu symetrie so zarážajúcim detailom, barokovú veľkorysosť s jednoduchosťou. Unikátnym spôsobom inovuje známe námety z dejín umenia či myslenia.
V marci vystavuje na samostatnej výstave v bratislavskej Roman Fecik Gallery a na spoločnej výstave v Künstlerhaus Bregenz prezentuje veľké obrazy svätých.
Jej obraz Modrozelený Kristus je do 28. mája 2023 súčasťou presbytéria najstaršieho viedenského kostola Ruprechtskirche.
Vystavovala v Poľsku, Nemecku, vo Francúzsku, v Írsku či Japonsku a jej obrazy sú súčasťou súkromných umeleckých zbierok majiteľov po celom svete.
Vráťme sa však späť k Dorotinej ceste v umeleckom svete. V tínedžerskom veku sa jej premýšľanie o umení a umeleckej tvorbe postupne menilo. Vyštudovala textilnú tvorbu na Strednej umelecko-priemyselnej škole v Bratislave a na textilný odbor bola prijatá aj na Vysokú školu výtvarných umení v Bratislave.
Tam sa však už na konci prvého ročníka na pozvanie pedagóga Jána Bergera preorientovala na maľbu. „Vtedy som začala viac premýšľať o slobode, ktorú maľba prináša. Človek si sám napne plátno, nakreslí a je plne zodpovedný za to, čo vytvorí. Dodnes sa mi to zdá úžasné. Ako autorka si môžem nanovo vybudovať jedinečný priestor a zviditeľniť ho.“
Telo ako fyzická abstrakcia
Keď bola na vysokej škole súčasťou ateliéru Ruda Sikoru, skoro všetci sa tam v tom čase venovali inštaláciám. „Bol to veľmi vychytený ateliér, ale takmer nikto sa nevenoval klasickej maľbe,“ spomína. Ju však veľmi lákala.
„V jednom momente sa stalo, že som mala v ateliéri k dispozícii vlastný model a dostala som tak možnosť premýšľať nad ľudským telom ináč. Prišla som na to, že z určitých uhlov sa telo, ktoré chápeme veľmi konkrétne a hmatateľne, môže javiť aj ako neznáma krajina, až nečakane abstraktne.“
Keď sa napríklad na ľudskú postavu pozriete kolmo zvrchu, torzo videné od pliec sa zmení na elipsu, ktorej dominuje hlava. „Z tohto pohľadu vyzerá ako taký obláčik,“ hovorí s humorom. Práve pre dômyselne zvolené uhly a detaily komunikujú diela Doroty Sadovskej s divákom a pobádajú ho, aby pri pohľade na plátno nezostal stáť, ale chodil a objavoval z rôznych uhlov či vzdialeností.
Nájsť vlastnú cestu
Zásadnou a najťažšou úlohou pre výtvarných umelcov je nájsť svoju vlastnú cestu, svoj „rukopis“ či tému. „To rieši každý umelec v podstate kontinuálne, nie jednorazovo. Treba nájsť problém, pomenovať ho, vlastným spôsobom vyriešiť a následne presvedčiť aj ostatných o tom, že to má zmysel a že to, čo som objavila a vytvorila, je prínosné,“ hovorí Dorota.
Hodnotné výtvarné umenie nie je len dekoráciou do domu či bytu, pretože so sebou nesie hlbšiu myšlienku a prežívanie, je za ňou aj vlastná životná skúsenosť a osobný jedinečný pohľad. „Iba nedostatočne vzdelaní ľudia sú presvedčení, že umenie je nadbytočným rozmarom, ktorý treba vždy ako prvý useknúť, keď prídu problémy akéhokoľvek typu. To je závažný omyl, lebo umenie nám práve v najťažších chvíľach pomáha rozšíriť poznanie, obzory a posúva nás k novým riešeniam,“ hovorí Dorota Sadovská.
„Nebolo by dobré, keby maliar celý život maľoval to isté. Toto povolanie núti neustále sa otvárať novému,“ hovorí. Foto: Miro Nôta
„Umenie nás chráni, aby sme sa nepremenili na vysokovýkonné stroje, bez poézie, bez prežívania, bez uvedomovania si, bez delenia sa o silné spoločné zážitky s inými ľuďmi. V tom najpôvodnejšom vyjadrení je výtvarné umenie jazyk, ktorý nám otvára nové možnosti, nový uhol pohľadu a núti nás nanovo premýšľať o nás samých, o veciach a o svete okolo nás. Dobré umenie má ísť na hranu, aj za ňu, a má nám ukazovať aj to, čo možno ani nechceme vidieť.“
V súlade s týmto prístupom narúša zažitý pohľad či pomáha celkom nanovo vidieť postavy svätých, ktorých počas svojej viac ako 25-ročnej prítomnosti na slovenskej výtvarnej scéne namaľovala už desiatky a veľmi rôznorodým spôsobom ich aj inštalovala.
Čaro úspešného umelca však spočíva aj v tom, že ten „svoj problém“ nielen unikátne vyrieši, ale počas svojho života neustále posúva ďalej. „Nebolo by dobré, keby maliar celý život maľoval to isté. Toto povolanie núti neustále sa otvárať novému,“ hovorí.
Láska a smrť
Niekedy novej myšlienke na svet pomôže nielen nadšenie či osvietenie alebo, ak chcete, „vnuknutie“, ale aj spor či hnev. Presne tak to bolo s jej obrazom Modro-zelený Kristus, ktorého namaľovala v ostrom pohľade zospodu. Z obrazu výrazne vystupuje pohľad na chodidlá a zo zelenej hmlovej scenérie vyššie po vertikále rozoznávame tvár, výjav, ktorý prináša rôzne asociácie, napríklad pocit, že sa rozplýva do mohutnej koruny stromu.
Modro-zelený Kristus, 2021, olej na plátne. Foto: Dorota Sadovská
„Celé to vzniklo tak, že sme mali s kamarátom debatu o tom, či má alebo nemá byť súčasťou umenia telesnosť. On bol pritom zástancom čistej abstrakcie v umení. Podľa mňa tam realistické či reálne telo patrí, je to niečo, s čím súcitíme, s čím silne rezonujeme. Po tej debate som mala pocit, že musím jednoducho vstať a ukázať, že sa to dá. Veď aj v životoch svätých a napokon aj v bežných osudoch ľudí nejde o samoúčelné zobrazovanie tela, ale predovšetkým o ľudskú dôstojnosť. Sú to ľudia, ktorí zažili strašné veci, krutosti, nepredstaviteľné boje a utrpenie, no napriek tomu je jadrom ich príbehov hlavne to, že existuje nejaká nádej a zmysel toho všetkého,“ hovorí Dorota.
V umení vo všeobecnosti existujú dve najsilnejšie témy – láska a smrť. „V prípade svätých sú jedinečne a silne prepojené. Posolstvo, ktoré ich príbehy prinášajú, sa dá zhrnúť do slov, že proti zlu sa treba postaviť čelom, že mu nemôžeme bezmocne pritakávať a ustupovať, lebo potom narastie do obludných rozmerov,“ dodáva.
Telá, ktoré maľuje, očisťuje od prostredia, od šiat a všetkých vonkajších atribútov a pridáva im nejaké univerzálne ľudské gesto. V prípade svätej Agáty, ktorej podľa legendy odrezali prsia, si ich rukami len zľahka zakrýva. (Svätá Agáta Sicílska je okrem iného aj patrónkou pacientok s rakovinou prsníka.)
„Moje zobrazenie Agáty je oproti barokovému omnoho decentnejšie a jemné. Bývala zobrazovaná s oveľa väčšou telesnou brutalitou, s odrezanými zakrvavenými prsami položenými na tácke,“ hovorí Dorota.
Svätá Agáta, akryl na plátne, 2020. Foto: Dorota Sadovská
Fascinácia osudom svätej Agáty v jej tvorbe prirodzene vynáša na povrch aj ďalšie témy spojené so ženskosťou či materstvom. „Žena bola historicky tá slabšia, spoločensky stáli ženy skoro stále nižšie ako muži. Ale čo je príťažlivé a čo svedčí o sile žien je to, že aj napriek tomu dávali to dobré zo seba, a to nielen ako matky. Rozdávali sa a podporovali bezbranných, aj keď ony samy boli zaznávané.“
Disciplína v umení
Kým témy, ktoré vo svojej tvorbe zobrazuje, presahujú našu každodennosť, jej práca, ako pri každom inom povolaní, si vyžaduje úplne neromantickú disciplínu, systematickosť a organizovanosť. Každé ráno vybaví potrebnú emailovú komunikáciu, rieši administratívu, posiela fotografie alebo upravuje texty. Potom smeruje do ateliéru, kde zostáva až do večera. „Zvyčajne si tam navarím jednoduchý obed a nevyleziem stade celý deň,“ hovorí Dorota.
„Niekto si myslí, že umelecká tvorba je len čosi ako mimovoľné hobby náhodne vyplavené z mora nadšenia. Ale každý umelec vám povie, že je nevyhnutné vytvárať pre tvorbu čas a priestor, teda systematicky pracovať, pripravovať si témy, hĺbať nad nimi. O svojej téme a jej uchopení premýšľate, neustále pýtanie sa nie je vymedzené do nejakej pracovnej doby. Je to v podstate ‚fulltime job‘, dvadsaťštyri hodín sedem dní v týždni,“ vysvetľuje.
Stay Home1, 2020. Foto: Dorota Sadovská
Predaj diel si však nemanažuje sama, na to by vôbec nemala čas. Na to majú autori galeristov. V prípade Doroty Sadovskej sú to na Slovensku napríklad Roman Fecik Gallery, Schemnitz či White & Weiss Gallery, v Česku Kontrast galéria, Krbůšek, Adolf Loos Gallery a ďalšie.
V Rakúsku dlhodobo spolupracuje s galériou Chobot, ktorá patrí k najstarším rešpektovaným galériám vo Viedni a kde mala vlani na jeseň samostatnú výstavu (okrem toho vystavovala vlani aj vo viedenskom Belvederi).
Dialóg je viac ako značka
Aj keď preniknúť na zahraničné trhy a do pozornosti svetových zberateľov by sa mohlo nezaujatému pozorovateľovi javiť ako priorita každého umelca, v prípade Doroty Sadovskej to až tak neplatí.
„Nerada by som sa stala pre iných iba materiálom použiteľným aj na veci, s ktorými sa nedá súhlasiť, alebo luxusným predmetom bez hlbšieho zmyslu,“ hovorí.
„Keď viete, ako niektorí globálni umelci fungujú, poviete si, že to nemôže byť skutočným cieľom. Považujem za smutné, ak umelec dáva iba svoju značku, podpisuje, manažuje, ale už sám netvorí. Do tejto pozície by som sa určite nechcela dostať.“
Výstava slovenskej výtvarníčky v Regensburgu. Foto: archív Doroty Sadovskej
Ju fascinuje proces dialógu medzi tvorcom a divákom. „Snažím sa byť hlavne tu a teraz, v tomto priestore. Podľa mňa je dôležité pýtať sa a otvárať myslenie, prinášať aj váhanie, krehkosť a zraniteľnosť, rozprávať predovšetkým o vzťahoch a nie kopiť predmety a hmotu.“
Čo chceme ponúknuť svetu?
Prenikanie stredoeurópskeho či konkrétne slovenského umenia na medzinárodnú scénu by sa malo podľa nej diať aj na inštitucionálnej úrovni, nielen snahou a kontaktmi jednotlivcov. Otázkou však je, či na tom slovenskej spoločnosti primerane záleží a či na to vyhradzuje dostatočné zdroje – finančné, ľudské aj časové.
Odpoveď sa núka sama. Podľa Doroty Sadovskej ide aj o to, aby sme si ako spoločnosť definovali, čo sú naše priority. Či by sme mali byť len výrobcami predmetov, len montážnou dielňou, alebo chceme do európskeho priestoru prinášať aj jedinečné pohľady, bohatstvo v myšlienkach a odbornosti.
„Ťažko sa mi počúvajú krátkozraké rozhodnutia o neustálom krátení rozpočtu pre školstvo, umenie, kultúru a vôbec pre všetko iné ako hmotu a rýchlu návratnosť,“ hovorí. „Nie, umenie nie je nadstavba ani propaganda, ako nám to desaťročia tvrdil materialistický marxizmus, ale nevyhnutnosť, ktorá nám pomáha prekračovať našu hmotnú obmedzenosť.“
Rozhovor s Dorotou Sadovskou vyšiel v marcovom vydaní magazínu Forbes.
