Keď vlani bežala maratón v Pchjongjangu, jej hlavnou motiváciou nebola snaha ho dokončiť ani posunúť si osobný rekord. Valérie Svobodová prišla do Severnej Kórey z úplne iného dôvodu. Potrebovala sa dostať do poslednej krajiny, ktorá jej chýbala do zbierky. Práve v KĽDR sa jej projekt uzavrel a ona sa tak stala prvou známou Češkou, ktorá navštívila všetky štáty planéty.
Po pandemii ochorenia COVID-19 sa krajina s diktátorským režimom otvorila len na krátke obdobie a možnosť vstupu na jej územie viedla výlučne cez športový výkon.
Keď Svobodová o deň skôr vystúpila z lietadla, prešiel ňou zvláštny mix úľavy, napätia a tichého zadosťučinenia. Dvadsať rokov neistoty, plánovania aj malých víťazstiev sa v tej chvíli zlialo do jedného silného pocitu, že je dokonané. Paradoxne, koniec prišiel v krajine, ktorá patrí k najmenej prístupným na svete.
Jej projekt pritom nevznikol ako vopred napísaný veľkolepý plán. Na vysokej škole chcela hlavne stihnúť skúšky čo najrýchlejšie, aby mohla odísť s batohom na pár mesiacov preč. Navštívené krajiny však začali rýchlo pribúdať a keď ich bolo niekoľko desiatok, prišla logická otázka: „Zvládla by som ich všetky?“
Podarilo sa. K oficiálnym 193 štátom (podľa OSN) pridala ešte Taiwan, Kosovo, Palestínu a Vatikán. Celkových „zárezov na pažbe“ tak mala 197.
Logistika namiesto romantiky
Celý projekt sa navyše neodohrával v instagramovej bubline, kde sa z cestovania stáva verejná šou. Väčšinu krajín prešla dnes 39-ročná Valérie Svobodová sama a ani teraz o sebe nehovorí ako o prvej Češke úplne bez výhrad.
Presnejšie hovorí, že je prvá zapísaná Češka, ktorá to zvládla. V komunitách ľudí, ktorí podobné méty sledujú, podľa nej iná česká žena nie je. Zároveň pripúšťa, že niekto mohol precestovať celý svet a nikomu o tom nepovedať.
Na celom projekte bola najťažšia pravdepodobne logistika. Keď chce človek precestovať celý svet, nerieši len letenky a kde zložiť hlavu. Musí premýšľať o poradí krajín (pretože s určitými pečiatkami v pase sa ďalej nedostane), zháňať víza a reagovať na to, že sa niektoré štáty zo dňa na deň uzavrú.
Napríklad Sudán prestal vydávať víza a Svobodová čakala viac než dva roky, kým sa tam opäť dalo vycestovať. Aj táto realita podľa nej rozhodla o tom, ako celý projekt uchopila.
„Keby som chcela precestovať svet za dva roky, bolo by to finančne aj pracovne neuskutočniteľné, preto som to rozložila do dvoch dekád a prispôsobovala tomu, čo som si práve mohla dovoliť.“
Pomohla jej práca, aj keď len nepriamo. Posledných 15 rokov strávila v OSN, predtým pôsobila v neziskovom sektore. Žila v 12 krajinách na rôznych kontinentoch a pracovala najmä v náročných regiónoch, okrem iného v Kongu, Nigérii, Rwande, Etiópii, Pakistane, Afganistane, Iraku či na Haiti. Takéto „služobné cesty“ jej otvárali niektoré časti sveta ako východiskové body pre ďalšie presuny.
Ľudia, ktorí zostanú v hlave
S batohom na chrbte nazbierala obrazy, ktoré by vystačili na niekoľko životov. Západy slnka nad africkou savanou. Prach a horúčava v miestach, kde nič nejde podľa plánu a aj tak to nejako funguje. Dlhé presuny Áziou, počas ktorých sa niekoľkokrát zmení jazyk, jedlo aj rytmus dňa. Tichomorské ostrovy, na ktoré sa letí cez pol planéty a kde človek rýchlo pochopí, ako ďaleko sa naozaj dostal. A potom chvíle, keď stojí pár metrov od goríl a v hlave zostane ticho.
Napriek tomu nie sú pre ňu najsilnejším zážitkom samotné miesta. Ťažisko celej cesty vidí inde. „Už to pre mňa nebolo o chrámoch, vodopádoch alebo safari, ale o ľuďoch. O tom ich stretnúť a nechať sa pri cestovaní viesť tým, kam ma zavedú,“ hovorí.
Archív Valerie Svobodovej
Ani táto otvorenosť ju však nepriniesla len k príjemným situáciám. Okradli ju, stratila doklady, niekoľkokrát zostala uviaznutá pre zrušený let alebo nevedela, ako sa dostať ďalej. Za skutočne zlé skúsenosti to však nepovažuje. „Je to súčasť cestovania,“ konštatuje. „Nie všetko ide podľa plánu alebo sa dá ovplyvniť. Človek musí byť pripravený, nepanikáriť a vedieť, že každá situácia má riešenie.“
Schopnosť preniesť sa cez veci, ktoré nejdú podľa plánu, jej podľa vlastných slov zmenila povahu. Dnes je podľa seba trpezlivejšia, pokornejšia a celkovo pokojnejšia než pred dvadsiatimi rokmi.
Nestratiť slobodu
Valérie Svobodová si nikdy neviedla detailnú excelovú tabuľku s nákladmi, ale orientačný odhad, samozrejme, pozná. Navštíviť všetkých 197 krajín sveta ju stálo približne päť miliónov korún. Do cestovania išli prakticky všetky jej výplaty za posledných dvadsať rokov.
Väčšinu krajín navštívila v priemere na týždeň až desať dní. Niekde zostala dlhšie – napríklad v Mexiku, Kambodži alebo Číne, inde išlo len o pár dní, najmä pri menších štátoch.
Cestovanie jej pomohlo v práci, naučilo ju pohybovať sa medzi kultúrami a pracovať s ľuďmi z rôznych častí sveta. Čo je na nezaplatenie.
Náklady sa pritom medzi regiónmi dramaticky líšili, k tým najdrahším patril Pacifik. Niekoľko dlhých letov cez Austráliu a Fidži, drahé hotely, vysoké ceny bežných vecí. Stredná Ázia, naopak, ponúkala veľmi dobrý pomer ceny a kvality zážitku. Ako príklady sama uvádza Kirgizsko, Tadžikistan a Uzbekistan.
Kľúčové je, že svoj sen nikdy nechcela financovať cez sponzorov. Okolo seba videla ľudí, ktorí cestovanie premenili na verejný projekt prepojený so sociálnymi sieťami a známymi značkami. „Ja som touto cestou nikdy nechcela ísť. Nechcela som byť nikomu zaviazaná a stratiť kus slobody,“ vysvetľuje.
Nová štartovacia čiara
Čisto ekonomicky by sa jej rozhodnutie dalo ľahko spochybniť. Sama otvorene hovorí, že sa vrátila s minimom hmotných vecí, zatiaľ čo jej rovesníci už väčšinou majú domy, autá aj rozbehnuté kariéry – a napriek tomu tápu.
Jej vlastná bilancia vyzerá inak. Cestovanie jej pomohlo v práci, naučilo ju pohybovať sa medzi kultúrami a pracovať s ľuďmi z rôznych častí sveta. Čo je na nezaplatenie. Dobre si uvedomuje, že jej štartovacia čiara je dnes inde. „Nič neľutujem. Hmotne mám síce menej, ale našla som svoj pokoj a som spokojná,“ tvrdí.
Po návrate do Európy si ešte viac uvedomila hodnotu vecí, ktoré doma berieme ako samozrejmosť. Teplá voda, jedlo, zdravotná starostlivosť, možnosť ísť sama v noci bez strachu po ulici.
Keď sa jej ľudia pýtajú, kde by chcela raz zostať, odpovedá bez zaváhania, že doma v Česku. „Možno som si musela prejsť všetkých 197 krajín, aby som sa vrátila do Česka. V dôchodku chcem čítať knihy pri kachliach niekde pri juhočeskom rybníku,“ vyhlasuje presvedčivo. A človek jej to verí.
Po dokončení cesty aj doktorátu teraz chce spomaliť a viac sa sústrediť na osobný život. Pracuje na knihe a chystá výstavu svojich fotografií. Zároveň by rada odovzdala skúsenosti, ktoré nazbierala. Chce ľuďom dodať odvahu urobiť prvý krok do neznáma, či už v cestovaní, v biznise, alebo vo vlastnom živote.
Podľa Valérie Svobodovej majú tie najväčšie ciele jedno spoločné. Na začiatku nevidíte ich koniec a netušíte, koľko vás budú stáť času, peňazí ani síl. Možno v tom sa stretáva cestovanie, biznis aj osobné sny. Rozhodujúci je moment, keď sa človek prestane istiť a jednoducho ide naplno do toho. Ona to riskla. A stálo to za to.
Článok vyšiel pôvodne v českom Forbes a jeho autorom je Pavel Kohár.
