Siedme dievčatko sa im narodilo pred dvoma mesiacmi. „Mať toľko detí je poriadny kolotoč, ale je to to najlepšie, čo som v živote urobil,“ hovorí investor Radek Pokorný.
Spolu s manželkou Markétou prežili roky plné injekcií, hormonálnych stimulácií, narkóz, transferov embryí, čakania na krvné testy, úspechov aj sklamaní… Šiesty diel seriálu o reprodukčnej medicíne prináša príbeh rodiny, ktorá posledných20 rokov prechádza cestou IVF.
Keď mali problém s oplodnením, ona mala 27 rokov a on 41. Lekári pritom nenašli žiadnu príčinu. Dnes má ich rodina deväť členov. Amélia má dva mesiace, Charlotte dva roky, Teodor päť rokov, Isabela 11, Nicolas 13, Gabriel 17 a Eliáš 18 rokov. Šesť zo siedmich detí bolo počatých pomocou umelého oplodnenia.
„Dvere otváram medzi ôsmou a deviatou večer. Z práce neprichádzam úplne skoro, ale náš dom má svoj genius loci, sú v ňom rôzne zákutia. Tam vidím päťročného, ako sa hrá s autíčkom, jedenásťročná sedí pri šijacom stroji, trinásťročný je na PlayStatione, sedemnásťročný rieši sobotný futbalový zápas a Spotify, osemnásťročný maturitu, dvojročná drží ovládač od televízie, dvojmesačné bábätko plače a ja sa napríklad dozviem, že už nezostala večera. Stojím uprostred toho všetkého a musím sa smiať. Nie je to nuda – naše deti ma omladzujú a zároveň zoceľujú,“ opisuje atmosféru doma Radek Pokorný.
Cesta IVF manželov Pokorných sa začala v roku 2005 a trvala až do 2025. Bolo to 20 rokov pokusov, neúspechov aj radosti.
„Samotný odbor prešiel neuveriteľným vývojom. Proces je však v podstate rovnaký. Prídete, predpíšu vám lieky, stimulujú vás, nasleduje odber, potom vám zavolajú, či vznikli embryá, a tie sa následne transferujú. Ten základný postup by som nerozoznala – či pred 20. rokmi, alebo dnes. Samozrejme, množstvo technologických vecí sa medzitým výrazne posunulo,“ opisuje Markéta Pokorná.
Radek Pokorný sucho dodáva, že pre mužov sa celý proces za ten čas prakticky nezmenil: „Odovzdáte materiál, to je celé. Ak sa hovorí, že muži sú najzraniteľnejší pri pisoároch, tak ešte zraniteľnejší sú, keď o siedmej ráno sedia v čakárni spolu s ďalšími rozstrapatenými mužmi, ktorých čaká presne tá istá úloha. Keď to zažijú prvýkrát, sú veľmi nervózni. Je to moment, ktorý vás úplne odzbrojí. Pre mňa to už od tretieho dieťaťa bola vlastne rutina.“
Od práva k materstvu
Všetko sa začalo vo chvíli, keď Markéta Pokorná nemohla otehotnieť. Mala dobre rozbehnutú kariéru v práve, no postupne cítila, že jej nedáva zmysel riešiť problémy cudzích ľudí a neustále sa pohybovať v prostredí negatívnych emócií. Zatúžila po deťoch.
„Namiesto sporov som chcela riešiť stavanie báboviek z piesku a čítanie rozprávok,“ hovorí. Takmer dva roky sa im nedarilo otehotnieť. „Najhoršie sú rady typu, že sa to podarí, keď na to nebudete myslieť. Lenže ako na to nemyslieť, keď sa to nedarí? Picháte si hormóny a podobne,“ hovorí Pokorná.
Obaja potom otvorene hovoria o fyzickej záťaži a rizikách spojených s IVF aj samotným tehotenstvom. „Hormóny, anestézie a zákroky nie sú také náročné ako samotný pôrod. Mám za sebou sedem cisárskych rezov a lekári už ďalšie tehotenstvo neodporúčali,“ opisuje Markéta.
Michael Tomeš
„Niekedy zo žartu hovorím, že je manželka ako moja zošitá futbalová lopta. Ale teraz vážne – je to pre telo obrovská záťaž a ja ju za to obdivujem,“ dodáva Pokorný.
Nešlo však len o fyzický proces. Pre oboch predstavovalo tých 20 rokov aj emocionálnu a psychickú horskú dráhu. „Už počas prvého tehotenstva sme čakali dvojčatá a jedno sa prestalo vyvíjať. To bol asi najťažší moment,“ spomína Pokorná.
Neskôr si na vrtkavosť osudu zvykla a vyskúšala aj viacero kliník. „Už som poznala krivku výsledkov krvi. Keď sa nevyvíjala tak, ako mala, vedela som, že to nebude dobré – a nikdy nebolo,“ opisuje.
Počas 20 rokov absolvovala približne 20 hormonálnych stimulácií, 30 pokusov a 15 potratov. Všetky deti priviedol na svet profesor Jaromír Mašata z pražskej pôrodnice U Apolináře.
„Chcel by som ti tu oficiálne poďakovať za to, že si to všetko zvládla. Si úžasná,“ hovorí Pokorný manželke.
„A ja tebe. Nie každý muž by súhlasil so siedmimi deťmi,“ odpovedá mu Markéta v jednej z ich spoločných chvíľ.
Skúška partnerstva
Proces umelého oplodnenia je partnerská skúsenosť. Vyžaduje stratégiu, komunikáciu aj vzájomný rešpekt. „Vnímal som to jednoducho tak, ako to je. Pri všetkých tých bolestiach som nebol ten, kto by len ľutoval, skôr som sa snažil byť oporou a vytvoriť aspoň to, čo som v rámci seba dokázal,“ opisuje Pokorný.
Ich partnerstvo funguje aj vďaka veľkej úcte, ktorú majú jeden k druhému. „S reprodukčným procesom prichádzajú aj krízy, ktoré treba prekonať. A my sme stále tu,“ hovorí.
„Veľmi sa to upokojilo s deťmi. Samozrejme, boli aj neúspechy, ale zodpovednosť voči deťom vás z toho vytiahne. Keď už máte doma deti, prehry v rámci IVF nie sú až také bolestivé. Som typ človeka, ktorý sa nevzdáva. Asi musí byť šialené bojovať o dieťa a stále ho nemať. Mám aj kamarátky, ktorým sa to nepodarilo a už do toho nechceli ísť – pre bolesť, ktorú to stojí,“ hovorí Markéta Pokorná.
Ich deti vedia, že prišli na svet vďaka umelému oplodneniu, a manželia dúfajú, že ani pre ne nebude IVF tabu. Dokonca zažili aj situáciu, keď bola Markéta tehotná a tehotenstvo sa neskončilo úspešne. Rodina Pokorných si postupne vytvorila vlastný systém, ktorý vyvažuje prácu, starostlivosť o deti aj fyzickú a psychickú záťaž. Jedným z cieľov ich príbehu je práve detabuizovať IVF v českej spoločnosti.
„Všeobecne by som poradil asi toto – nečakajte príliš dlho. Plánovanie rodičovstva má zmysel a nesnažte sa mať len jedno dieťa. Deti potrebujú parťáka, s ktorým sa milujú aj hádajú. A hlavne sa spoja proti rodičom. Naučia sa, že sa musia o niečo deliť, že musia niečo zdieľať a v niečom ustúpiť,“ hovorí Pokorný.
Obaja zároveň vyznávajú disciplínu vo výchove detí. „Toto je posledný rok, keď sme ešte všetci spolu doma. Na jeseň odchádza syn do Ameriky na Stanford. U nás doma to funguje prirodzene. Osemnásťročný vezme päťročného na krúžok a my môžeme pokojne odísť na večeru alebo na nejakú akciu, pretože jedenásťročná medzitým okúpe dvojmesačné bábätko a uloží ho spať. Takmer sa ani nehrá s bábikami, pretože doma má živé bábiky. Zo školy sa na ne teší a stará sa o ne, je neuveriteľná,“ opisuje Markéta Pokorná.
„Fascinuje ma, akí sú k sebe pozorní a starostliví, keď niekomu niečo je. Veľa ich to naučí, musia vedieť vychádzať s rôznymi povahami. U nás doma máme zároveň prísnu výchovu a ostatní sa potom čudujú, aké vychované deti máme,“ dodáva Radek a Markéta prikyvuje.
Dvadsať rokov medzi nádejou a sklamaním z nich urobilo rodičov siedmich detí, ale aj partnerov, ktorí obstáli v skúške odhodlania, trpezlivosti a vzájomnej podpory. Roky medzi ambulanciami, laboratóriami a pôrodnými sálami napokon vyústili do veľkej rodiny a hlbokého uvedomenia, že nič z toho nie je samozrejmosť – a nemalo by byť tabu.
Článok pôvodne vyšiel v českom vydaní magazínu Forbes. Autorkou je Julie Mahlerová.
