Keď sa Lukáš Krejný pred 20 rokmi pustil do chovu pštrosov, bol mladý a neskúsený. Dnes je jeho farma v Židoviciach na Litoměřicku najväčšia v Česku a za predaj pštrosieho mäsa každoročne utŕži dve desiatky miliónov korún (asi 790-tisíc eur). „Bol to vtedy obrovský hazard so všetkým,“ priznáva farmár.
Lukáš Krejný vyštudoval poľnohospodársku školu a ako sám hovorí, srdcom bol vždy sedliak. Keď zdedil 50 hektárov, vedel, že sa chce venovať živočíšnej výrobe. „Na školskej exkurzii ma zaujali pštrosy. Rýchlo rastú na váhe a z jednej sliepky dokážete dostať aj 30 jatočných pštrosov. Tak mi napadlo, že by to mohol byť dobrý biznis,“ spomína na svoje podnikateľské počiatky majiteľ dnešnej Pštrosej farmy.
A tak si nejakých 50 kúskov na skúšku zaobstaral. Čoskoro však zistil, že to až také jednoduché nebude. Na pštrosy nemal ani dodávateľa, ani odbyt a africké vtáky vtedy nikto nechcel, pretože nikde v Česku nerobili porážku týchto zvierat. Rozhodol sa preto, že si postaví bitúnok.
„Vzal som si osem miliónov (korún) úver. Ešte som ho nemal dostavaný a už som musel splácať každý mesiac 200-tisíc korún, plus sme museli držať prevádzku. Keby nebolo otca, asi by som to nezvládol,“ rozpráva Krejný a podotýka, že na toto obdobie dosť nerád spomína.
Lacnejšie z Afriky
Po roku sa zoznámil so svojou súčasnou manželkou Evou, ktorá s chovom pštrosov mala skúsenosti – a ďalej už pokračovali spolu. Získali prvých klientov medzi pražskými reštauráciami a neskôr sa pridali aj reštaurácie z okolia. Čoskoro našli zákazníkov v zahraničí, hlavne v Belgicku.
Foto: Forbes Česko
Foto: Forbes Česko
„Tam nás vtedy dosť tlačili s cenou dole, takže sme mali problém sa do toho vojsť ekonomicky,“ rozpráva Krejný. Trendom totiž pred 20 rokmi bývalo lacnejšie pštrosie mäso z Afriky. „My sme napríklad boli schopní vyrobiť kilo mäsa za osem eur a oni ho chceli za päť,“ približuje podnikateľ.
Karta sa vždy obrátila, až keď „zavreli Afriku“, čo sa dialo raz za rok alebo dva, a to potom u Krejných nestačili vyrábať. „Zavrieť Afriku znamená, že sa tam objavila napríklad nejaká choroba, typicky vtáčia chrípka, alebo sa začalo meniť politické prostredie. Raz dovoz zakázala Európska únia, inokedy zakázali vývoz zase v Afrike,“ vysvetľuje farmár.
Spočiatku sa rodina Krejných sústredila na veľkoobchod. To sa im však vraj vypomstilo. Vždy, keď sa Afrika znovu otvorila, mohli bitúnky zo dňa na deň stopnúť. „Mali sme napríklad nachystané mäso do Švajčiarska za pol milióna korún (cca 20-tisíc eur) a oni nám ho vo chvíli, keď som sa chystal vyjsť, odriekli,“ načrtáva situáciu.
Od veľkoobchodu k reštauráciám
Ich biznis sa začal celkovo stabilizovať, až keď sa odklonili od veľkoobchodu a začali sa sústreďovať na reštaurácie. Otvorili vlastnú predajňu v Roudnici nad Labem a predávajú aj koncovým zákazníkom. Pre pštrosie mäso si k nim pravidelne jazdia zákazníci z celého Česka a za kilo pštrosieho steaku platia bežne 500 korún (takmer 20 eur).
„Častými zákazníkmi sú seniori a ľudia, ktorí potrebujú nabehnúť na zdravý životný štýl. Zatiaľ čo bravčové, hovädzie alebo hydinové mäso obsahuje viac ako tri percentá tuku, pštrosie mäso má menej ako 0,3 percenta. Má vysoký obsah bielkovín a veľmi málo cholesterolu,“ tvrdí Eva Krejná.
Foto: Forbes Česko
Foto: Forbes Česko
Väčšina produkcie však ide do zahraničia, kde dodávajú do Nemecka, Rakúska, Belgicka, Francúzska alebo Dánska. Predtým boli v Česku desiatky pštrosích fariem, ale podľa Krejných to postupne všetci vzdali, pretože sa im neoplatilo zvieratá porážať a nemali potrebné plochy. „Kto nepochopil, že v tomto biznise sa musí drieť, tak jednoducho skončil,“ konštatuje Lukáš Krejný.
Predávať do zahraničia nie je vôbec jednoduché, pretože je potrebná určitá zásoba pštrosov na farme. „Bežne tu máme štyri stovky jatočných pštrosov. Tento rok sa pokúsime o 500 a to budeme spokojní. To už je taká zásoba, s ktorou dokážeme vykrývať sezónne rozdiely,“ vypočítava farmár.
Po rokoch sa konečne stali aj plne sebestačnými a pštrosy si dokážu odchovať. Kŕmia ich vlastnou stravou – pestujú pre ne hrach, kukuricu, sóju, lucernu, ovos a ďalšie pochutiny. Popri porážke majú aj vlastnú dopravu, takže zvieratá rozvážajú aj po Európe.
Turistická atrakcia
Aby udržali obrovský areál, vypomáhajú si prenájmom budov a prevádzkujú aj kompostáreň. Dediny a mestá im vozia bioodpad, ktorý spracovávajú a používajú na svoje polia, kde pestujú pštrosie krmivo.
Mäso zavážajú nielen do reštaurácií, ale aj na pštrosie farmy po Európe. „Vo Francúzsku, Nemecku a Dánsku to majú hlavne pre turistov. Na dvore majú pár pštrosov a mäso, ktoré návštevníkom predávajú alebo varia, im dovezieme my,“ smeje sa Lukáš Krejný.
Zvieratá jazdia kupovať aj na Slovensko, do Poľska alebo Maďarska. Každoročne ich dovezú ešte 300, ale aj to sa im prestáva kvôli zvyšujúcim sa nákladom na benzín a servis áut vyplácať. Navyše už pomaly miznú aj farmy v zahraničí.
Foto: Forbes Česko
Foto: Forbes Česko
„Pred 20 rokmi sa v Poľsku chovalo 50-tisíc pštrosov, dnes je to sotva 1800. Starí farmári vymierajú a mladí už to nechcú robiť,“ vysvetľuje Krejný.
Potrebujú lásku a náročnú starostlivosť
Súčasťou farmárovej výbavy je vozidlo pre 14 pštrosov. „Väčšinou ich priveziem v noci a idem napríklad hneď porážať, čo zaberie zhruba deväť hodín. Predtým som na to mal päť mäsiarov, dnes to robím sám. Je to drina – stehno váži 16 kíl a vyvrhnutý pštros 50. Málokto to fyzicky zvládne,“ vysvetľuje.
Dnes sú na biznis s manželkou sami dvaja s jedným zamestnancom a vypomáhajú im ešte dcéra so synom a jeho kamarátom. „Ako zamestnanci postupne odchádzali, preberal som ich prácu. Až som jedného dňa zistil, že to zvládnem sám.“ hovorí farmár. Priznáva však, že si nemôže dovoliť ochorieť.
Ani samotný chov nie je jednoduchý. Vajcia sa vydezinfikujú a založia sa do liahne, kde ležia 42 dní. Vyliahnuté kurčatá idú do odchovní, kde sú na kobercoch, ktoré sa musia každý deň dve až tri hodiny čistiť. Malé pštrosy sú veľmi chúlostivé – potrebujú teplo, minimálne 26 stupňov, sucho, čerstvý vzduch, ale zároveň nesmie byť prievan, čo je podľa Krejného veľký problém.
Kritické sú prvé tri až štyri mesiace, bývalo bežné, že neprežije 60 percent vtákov. „Majú problémy s lámaním nôh, vyhadzujú sa im kolená. Dnes už sme to hrozné číslo stiahli na 10 percent,“ pochvaľuje si Krejný a konštatuje, že Česko jednoducho nie je Afrika.
Zvieratá na farme vykŕmia počas deviatich mesiacov na 85 až 100 kíl, čo je váha, keď už má zmysel ich poraziť. Pštrosie mäso je pritom vhodné na konzumáciu len od pštrosov, ktorí majú maximálne 16 až 17 mesiacov – potom je nepožívateľné, pretože je príliš tvrdé.
„A hlavne potrebujú lásku,“ spomína medzi rečou Eva Krejná. „Keby ste videli, s akou starostlivosťou okolo nich manžel chodí. Koľkokrát spí len dve hodiny denne. Ráno vstane o štvrtej a ide kŕmiť, potom niečo zariaďuje, potom opäť kŕmi, do toho opravuje stroje, robí kompost a pri tom všetkom je schopný sa ešte vzoprieť a mať tu všetky stroje umyté,“ chváli farmára manželka.
Rodinný podnik zdedia synovia
Lukáš Krejný hneď dodáva, že ho nebaví veľmi spať. „Zobudím sa aj o druhej ráno bez budíka, keď je treba. Zato chodím spať napríklad o siedmej alebo ôsmej a hneď zaspím. Jedinou mojou slabosťou sú tri redbully denne,“ prezrádza so smiechom.
Chov pštrosov je drina, ktorá však pre manželov predstavuje zábavu a srdcovú záležitosť. Na dovolenku vraj jazdia raz za rok na tri dni do Chorvátska. Viac času ani nemajú. „Nás to povaľovanie pri mori už veľmi nebaví. Oddýchneme si na hokeji, ktorý teraz syn hrá,“ vysvetľujú manželia, pre ktorých je jediným strachom v podnikaní vtáčia chrípka.
„Farmu raz prevezme syn,“ hovorí s istotou Lukáš Krejný. Obaja potomkovia pritom na farme pomáhajú už od detstva. „Dobrovoľne. Majú to v srdci,“ uzatvára so smiechom Eva Krejná.
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorkou je Jana Divinová.
