Dvadsiate storočie odchádza. Vymierajú aj poslední mohykáni ako Kissinger alebo Bennett

V jeho prvej polovici stelesňovali 20. storočie vedci ako Einstein, diktátori ako Stalin a Hitler či umelci ako Charlie Chaplin. V tej druhej? Osobnosti ako Ronald Reagan, pápež Ján Pavol II., kráľovná Alžbeta či Michail Gorbačov.

Ešte aj 20. roky 21. storočia však občas ponúknu pohľad na to, aký typ ľudí tvoril podobu 20. storočia, aká to vlastne bola éra. Pripomeňme si pár z tých posledných ľudí minulej storočnice, ktorí zomreli v tomto roku.

Tony Bennett: spevák starej školy

Newyorčan s koreňmi v talianskej Kalábrii ako tínedžer oslobodzoval Európu, s americkou pechotnou divíziou prešiel Francúzskom a Nemeckom až k Dunaju. V prestrelkách takmer prišiel o život a stal sa presvedčeným pacifistom.

Po vojne vyštudoval spevácky štýl bel canto a počas celej svojej vyše päťdesiat rokov trvajúcej kariéry bol stále tým istým umelcom – posledným z „klasicky“ vyškolených spevákov, ktorí boli viac tradičnými majstrami svojho umenia ako nejakými umeleckými revolucionármi.

Jedinou umeleckou novinkou, ku ktorej sa odhodlal vraj bolo, že si raz a navždy zakázal imitovať Franka Sinatru.

Spomienka na Tonyho Bennetta na obrazovke počas US Open 2023. Foto: SITA, AP

Prvý veľký hit (romantický foxtrot Because Of You plný sladkých sláčikov) mal v roku 1951. Sociálny náboj mal ďalší, Rags to Riches, v ktorom so svojím (vraj pestovaným) talianskym prízvukom spieval, ako sa cíti milionárom aj s prázdnymi vreckami, lebo stačí, že má lásku.

Spieval všetko možné – štandardný jazz, swing, medzivojnový pop. Postupne si vyslúžil aj úctu od „toho Sinatru“, ktorý chválil len málokoho. („Tony Bennett je najlepší v biznise, zaspieva všetko, čo mal skladateľ na mysli a niekedy aj viac.“)

Už po piatich rokoch na výslní však prišla konkurencia z celkom novej éry, na ktorú nemal zbraň – najprv Elvis a po ňom aj Beatles či Rolling Stones. Posledný tradičný „crooner“ starej školy síce ešte nemal ani štyridsať, ale zrazu bol úplne z módy.

Robil, čo vedel, pokúsil sa dokonca aj naspievať po svojom hity od Beatles. Skončilo to však katastrofálne. Na dlhý čas sa nedobrovoľne stiahol, prežil si problémy s alkoholom a drogami, v roku 1979 sa takmer predávkoval kokaínom.

Kariéru mu – ako päťdesiatnikovi, keď „invázia“ rocku a popu trochu vyšumela – pomohol reštartovať syn, ktorý sa stal jeho manažérom. Úspechy prišli rýchlo: nominácia na Oscara vďaka mladému publiku, ktoré len matne tušilo, kto to boli Gershwinovci, Duke Ellington, Cole Porter a prečo sú pesničky toho tenoristu v preddôchodkovom veku také fajn.

Tony Bennett na obálke albumu filmových hitov z polovice 60. rokov. Foto: Flickr

Zvyšok už je históriou: Bennett spieval ešte aj v 21. storočí aj vďaka bel cantu stále čisto a precízne. Odspieval skutočne všetko – O Sole Mio (lámanou taliančinou), MTV Unplugged či duety s Amy Winehouse alebo Lady Gaga.

Za album Cheek to Cheek sa napokon dostal do Guinnessovej knihy rekordov ako najstarší spevák s albumom číslo 1 v rebríčkoch – vo veku 88 rokov a 69 dní.

S pokročilým Alzheimerom, občas zasneným pohľadom, ale stále statočne frázujúc, spieval ešte po deväťdesiatke, stále to svoje – že nechal svoje srdce v San Franciscu, tam, kde sa tie malé električky šplhajú na pol cesty k hviezdam.

Rovesníčku, kráľovnú Alžbetu II., ktorá slúžila rovnako vytrvalo, napokon prežil o necelý rok.

Henry Kissinger: americký sen a politický šoumen

Ak Tony Bennett pôsobí ako úžasný dobráčisko, tak tento pán ani náhodou. Ženy ho však vraj milovali, keďže bol šarmantný ako nejaký elegán z medzivojnových rokov.

O svojom predchodcovi na ministerstve zahraničných vecí Williamovi Rogersovi vraj ako mladý diplomat vyhlásil, že patrí medzi tú hŕstku ministrov zahraničných vecí na svete, ktorých dosadili len preto, že šéf vlády (v tomto prípade prezident Nixon) si je celkom istý, že zahraničnej politike sa naozaj nerozumejú.

Poradca pre národnú bezpečnosť Kissinger jej naopak rozumel až príliš dobre, za Rogersa ju šesť rokov de facto riadil. Ďalšie štyri ju riadil aj de iure ako minister. Životopis si okolo päťdesiatky vyšperkoval výdobytkami ako rozmrazenie studenovojnových vzťahov so Sovietskym zväzom, nadviazanie kontaktov s Čínou, vedenie a ukončenie vojny vo Vietname či „kyvadlová diplomacia“ vo vojne na Blízkom východe.

Henry Kissinger na večeri s vtedajším vicepremiérom Číny Teng Siao pchingom v roku 1974. Foto: SITA, AP

Vo svojej ére dostal aj (kontroverznú) Nobelovu cenu za mier, jeho názory počúvali americkí prezidenti vyše päťdesiat rokov. Ako absolútny „reál politik“ sa však napokon prepracoval do pozície, keď bol pre jedných príliš cynický a pre druhých vlastne tiež.

Kritici USA ho obviňovali z toho, že podporoval imperialistickú politiku, kritikov Ruska zasa rozzúril ešte aj nedávno, keď – už ako storočný – vyhlásil, že ak si niekto myslí, že presvedčí Putina o tom, že Ukrajina nepatrí Rusku, tak je jednoducho na omyle.

Jeho politiku dobre charakterizuje výrok, že „Amerika nemá ani stálych priateľov, ani nepriateľov, má iba záujmy,“, takisto aj poznámka, že „Amerika považuje zahraničnú politiku za pomocnú vedu psychiatrie“. Zrejme najznámejším z jeho bonmotov však zostane veta: „Budúci týždeň nemôže byť žiadna kríza, kalendár už mám plný.“

Tvorcovia americkej politiky na prelome 60. a 70. rokov, Henry Kissinger a prezident Richard Nixon. Foto: SITA, AP

S odstupom desaťročí by sa dalo zhrnúť, že Heinz Alfred, po úteku rodiny z Bavorska do Ameriky Henry Kissinger, bol stelesnením oboch amerických snov – toho o utečencovi, ktorý sa v Amerike stal pánom sveta a aj toho, že Amerika môže ako policajt či aspoň dispečer na celom svete skutočne panovať.

A možno ešte jedna vec – Kissinger, niekdajší „prvý starý mládenec Ameriky“ (bol vtedy rozvedený) bol vlastne aj predčasnou popkultúrnou ikonou, šoumenom v politike. Pred Reaganom, Obamom, či Trumpom.

Sandra Day O´Connor: Dievča z farmy, čo vybralo prezidenta

Ešte raz Amerika a nie náhodou. Ak posledných desať rokov politológovia píšu, že 21. storočie je storočím úpadku Ameriky, tak to 20. storočie nepochybne bolo storočím Ameriky, keďže v ňom vyhrala dve svetové vojny.

Najvyšší súd tí politológovia označujú za „kolektívnu hlavu“ republiky. Nuž a táto kedysi neznáma právnička z Arizony sa v roku 1981 stala jeho prvou príslušníčkou – ženou.

Narodila sa na texaskom ranči s rozlohou 800 kilometrov štvorcových (zhruba ako okres Trnava), vyrastala v dome vzdialenom 15 kilometrov od spevnenej cesty. Ako dieťa strieľala kojoty a vymieňala kolesá na aute. Šoférovala od momentu, keď spoza volantu dovidela na cestu.

Z farmy však už ako tínedžerka odišla na Stanford – vyštudovala ekonomiku a právo. Odmietla štyri ponuky na sobáš. Jednu od neskoršieho predsedu Najvyššieho súdu Williama Rehnquista, ktorý si ju vraj o dvadsaťpäť rokov neskôr na súd od prezidenta Reagana vydupal.

Prvá sudkyňa Najvyššieho súdu USA Sandra Day O´Connor v roku 1981. FOTO: SITA, AP

Napriek skvelému vzdelaniu však mala spočiatku problém zamestnať sa ako žena – právnička. V Arizone sa tak radšej dala na politiku a sudkyňou sa stala neskôr, až v 70. rokoch.

V roku 1981 ju novozvolený prezident Reagan nominoval, aby splnil sľub z kampane. Spočiatku musela riešiť aj také veci, ako bola neexistencia ženských záchodov pri pojednávacej miestnosti.

Sama bola vo Washingtone dvanásť rokov, jednou z dvoch sudkýň Najvyššieho súdu zostala ďalších trinásť (po nej a liberálnej ikone Ruth Bader Ginsburgovej prišli na súd za ďalších trinásť rokov ešte štyri ďalšie sudkyne).

Vďaka pozícii „mierne napravo od stredu“ sa na dlhší čas stala aj rozhodujúcim hlasom vo viacerých tesných rozhodnutiach súdu. Najznámejším z nich bolo ukončenie opakovaného prepočítavania hlasov v prezidentských voľbách roku 2000, vďaka ktorému voľby napokon vyhral George Bush o 0,009 % hlasov.

Sudkyňa Najvyššieho súdu USA Sandra Day O´Connor a sudca Anthony Kennedy v roku 1994. Foto: SITA, AP

Neskôr vyjadrila ľútosť, že súd sa dostal do pozície, keď de facto vybral prezidenta a naznačila, že radšej mal vyhlásiť niečo v duchu: „Dovidenia, týmto sa my zaoberať nebudeme.“

Podobne ako Kissinger tak nakoniec do dejín vstúpila ako síce konzervatívna, ale nie agresívne ideologická. Bola predstaviteľkou éry, počas ktorej si liberáli s konzervatívcami síce s chuťou zanadávali, ale nemuseli sa za každú cenu skritizovať alebo si rovno vykrútiť krky.

Gina Lollobrigida: prvá najkrajšia žena na svete

„Sophia Loren hrá sedliačky. Ja hrám dámy.“

Tento výrok sa Lollobrigide často pripisuje, pritom ešte nepatrí medzi tie najviac nafúkané. Neskôr už o sebe hovorila aj v tretej osobe. Vedela však byť aj stručná a vtipná. „Láska je najlepšia kozmetika,“ povedala raz (aj) o sebe.

Nieže by krátko po druhej svetovej vojne vo filme na ostrovtipe až tak záležalo… Záležalo však na výzore a tým vynikala už odmlada. Na konci vojny, ako 18-ročná, odišla z rodného mestečka Subiaco do Ríma, aby sa stala modelkou. Na druhom ročníku súťaže Miss Italia, v roku 1947, skončila tretia a hneď sa aj posunula z modelingu o krok ďalej, do filmu.

Talianska romantická komédia Chlieb, láska a fantázia z roku 1953 (nepripomína ten názov sériu českých komédií z 80. rokov?) sa aj vďaka nej dostala až na Ceny BAFTA. V rovnakom čase však zažiarila aj vo Francúzsku po boku Gérarda Philippa v historickej „avantúre“ Fanfán Tulipán.

Gina Lollobrigida a Frank Sinatra vo filme Hŕstka statočných (1959). Na „nudného“ Sinatru spomínala s opovrhnutím do konca života. Foto: SITA, AP

Zahrala si aj s Humphreym Bogartom (flirtujúcu ženu neverného muža), Burtom Lancasterom (milostný trojuholník v cirkuse), Anthonym Quinnom (Esmeralda vo Zvonárovi u Matky Božej), ale aj s Frankom Sinatrom („Bozk po bozku, čas ubúdal,“ písalo sa na plagáte) či Marcellom Mastroiannim (krásna dedinčanka) a Yulom Brynnerom (Kráľovná zo Sáby.)

Tvorila teda filmovú klasiku 50. rokov, trochu ako Bennett v hudbe ešte pred nástupom filmovej novej vlny. Tej ale svojou sexualitou a expresívnosťou akoby otvárala dvere.

Na začiatku 60. rokov (neskôr to oľutovala) odmietla Felliniho ponuku zahrať si v La Dolce Vita, potom jej kariéra čoraz viac upadala.

Gina Lollobrigida v Trenčianskych Tepliciach s Jozefom Kronerom a riaditeľom festivalu Petrom Hledíkom. Foto: TASR

Na staré kolená sa stala takmer až béčkovou celebritou (jedno z manželstiev jej anulovali, vraj pre podvod), ale aj úspešnou podnikateľkou (majetok mala vraj v stovkách miliónov dolárov), napokon ešte aj političkou. Ešte vlani, ako 95-ročná (bola o deväť rokov staršia ako Silvio Berlusconi) neúspešne kandidovala do talianskeho Senátu (kde on uzatváral svoju politickú kariéru).

Čím reprezentovala 20. storočie? Postupným príchodom globalizácie – stala sa najkrajšou ženou sveta a jednou z prvých celosvetových ikon, hoci bola „len“ z talianskeho vidieka,

Wolfgang Schäuble: ufrflaný, nepríjemný a nezdolný

Zomrel len pred pár dňami, krátko po Vianociach. Na to, že to bol po Adenauerovi, Kohlovi, Merkelovej a Brandtovi so Schmidtom asi šiesty najväčší politik povojnového Nemecka, až tak veľa zaujímavých nekrológov o ňom v médiách nevyšlo.

Pritom to bol jeden z najväčších mužov moci (Machtmensch) druhej polovice 20. storočia v európskej politike. Ako štyridsiatnik dlho hral nevďačnú politickú úlohu „večného čakateľa“ (keďže Helmut Kohl nie a nie skončiť ako kancelár), potom mu osud doprial bojovať o život po atentáte pomäteného strelca (aj 70. a 80. roky ich boli plné, hoci skôr išlo o atentátnikov ako o bezhlavých strelcov).

Po šesťdesiatke zasa začal hrať úlohu lojálneho, aj keď večne nespokojného staršieho ministra vo vládach Angely Merkelovej, špecialistu na to, čo práve horelo (najviac európske financie a grécka kríza). V závere kariéry bol vraj veľkým zákulisným machinátorom, ktorý vetoval hneď niekoľko Merkelovej nádejných nástupcov.

Vo vládach Angely Merkelovej slúžil Wolfgang Schäuble dvanásť rokov, Foto: SITA, AP

Bol však aj spolutvorcom zmien nemeckej ústavy po zjednotení Nemecka, jedným z hlavných autorov projektu presťahovania hlavného mesta späť do Berlína, europolitikom prvej triedy a na staré kolená politickým veteránom, ktorý sa nebál nepopulárnych nápadov a len ťažko skrýval pohŕdanie voči generačne mladším kolegom z instagramovej éry.

On sám totiž vo vysokej politike dokázal prežiť päťdesiat rokov, z toho vyše tridsať na vozíku. Nekorektný vtip z 90. rokov hovorí, že keď svojim „partajkamarátom“ rozoslal anketu s otázkou, či by si vedeli za kancelára predstaviť aj „kripla“, niektorí mu vraj napísali na lístky – „vedeli, ale konkrétne teba iste nie, milý Wolfgang“.

Hádam posledným typicky schäubleovským „Streitom“, politickým výpadom, sa stala jeho štipľavá poznámka z čias pandémie o tom, ako mu mladší kolegovia z vlády vysvetlili, že jeho dobre mienený návrh, aby sa kvôli sezónnosti covidu zrušili dlhé letné a zaviedli dlhé zimné prázdniny „jednoducho nemá šancu.“

Wolfgang Schäuble v debate s fínskym ministrom zahraničných vecí Alexandrom Stubbom. FOTO: SITA, AP

Podobne prešibaných a rafinovaných politikov ako bol Wolfgang Schäuble bude v politike vždy dosť. Podobne staromódnych a necharizmatických, ale za to inteligentných, kompetentných a pracovitých už zrejme nie.

Vyhľadávanie…

Nenašli sa žiadne výsledky, skúste použiť iné kľúčové slovo!

Alebo skúste preskúmať témy

12/2024 – Dobro v srdci