Attila Pálfy a Gábor Varga si vysnívali stolársku akadémiu, akú by aj oni radi navštevovali, keby mali v mladosti možnosť. Dielňu Woodivity celú postavili vlastnoručne. A od momentu, čo svoje brány otvorili, prichádzajú nové a nové krízové situácie, ktoré ich neustále motivujú, aby hľadali svieže riešenia a nové spôsoby podnikania. Vďaka večnej evolúcii sú dnes vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje kurzy, ktoré sa ani zďaleka nezmestia do bežných študijných osnov.
So svojím projektom začínali vo vlhkej, plesnivej pivnici v ôsmom budapeštianskom obvode. Táto pivnica patrila odbornej škole, v ktorej v tom čase viedli kurzy pre dospelých. Vysnívali si však, že založia vlastnú stolársku akadémiu.
Boli to starí priatelia, ktorí remeslo vyštudovali bok po boku a dlho pôsobili ako profesionálni stolári. Gábor však nakoniec Attilu presvedčil, aby na chvíľu dal bokom prax a radšej sa začal zamýšľať nad tým, ako svoje vzácne vedomosti posunúť ďalšej generácii. V tom momente sa z nich stali učitelia, no zatiaľ ešte v bežnej škole.
Nakoniec sa im celkom darilo a všetok svoj voľný čas trávili vyučovaním. Počas týždňa mali denné, ale i večerné kurzy a počas víkendov si u nich zas vykonávali prax študenti z národných vzdelávacích kurzov.
„Mali sme veľa, veľa nápadov a za každú cenu sme ich chceli realizovať v spolupráci so školou, v ktorej sme práve vtedy pôsobili. No raz, keď sme mali skutočne inovatívny nápad, sme sa vybrali za riaditeľom a tam sme zbadali, že sa všetci len škrabkajú za ušami a nič sa nechystajú pre nás podniknúť. Po celý čas sa nás snažili odbiť. V tom čase sme už intenzívne rozmýšľali nad otvorením vlastnej dielne. Sedeli sme v pivnici, v plesnivých kanceláriách a celé dni sme hľadali vhodné priestory na prenájom.“
Z pivnice do dielne
Za každú cenu chceli vlastnú dielňu, pretože učenie ich aj napriek podmienkam bavilo, chceli v ňom pokračovať. Vzdelávanie pre nich znamenalo vášeň. Keď sa o ich pláne dozvedel ich bývalý študent z večerného kurzu (podnikateľ v IT sektore), hneď sa odhodlal a povedal, že na svete nie je nič jednoduchšie.
Miklósovi Mártonovi, bývalému študentovi, sa páčilo ich odhodlanie a hlavne to, akú radosť vedeli ľuďom odovzdávať. Keď videl, že ľudia, ktorí sa počas dňa krčia v kanceláriách v oblekoch, po večeroch stružlikajú drevo na Attilových a Gáborových hodinách, z ktorých ich na konci dobre že netreba vyháňať… ani na chvíľu nezapochyboval a rozhodol sa do projektu zainvestovať peniaze. Zrazu sa všetko zrýchlilo.
„Títo ľudia šírili dobrú energiu, a to sa jednoducho nedá ignorovať. Mne sa to veľmi zapáčilo a povedal som si, že toto je projekt, ktorý sa oplatí finančne podporiť. Samozrejme, rozumeli sme si aj ľudsky, vedel som, že spolupráca s týmito chlapíkmi nebude problematická. Oni mali v rukáve vedomosti a ja som zas vedel, ako môžem ich snom dodať reálnu podobu.“
Miklós veľmi dobre vie, o čom hovorí, pretože za sebou má už množstvo firiem a obchodných projektov. Vie, čo všetko si vyžaduje začínajúci biznis.
„Začať nový podnik si vyžaduje celkom iné nastavenie mysle a aj oveľa viac odhodlania, než sa nechať niekde zamestnať. Povedal som chlapcom, že teraz musíme založiť firmu, ale aj tak bude najkľúčovejšie nájsť to správne miesto, kde budeme pôsobiť. To je zo všetkého najpodstatnejšie.“
Potom dni ubiehali rýchlo ako film a o pol roka sa ich životy obrátili naruby. Spoločnosť založili ešte v auguste roku 2019 a prvú hodinu odučili tretieho januára ďalšieho roku. Čelili nespočetným problémom, no Miklós mal v jednej veci pravdu: najväčším orieškom bol výber priestoru.
Hľadali takú halu, ktorá by bola dobre dostupná z ktorejkoľvek časti mesta, no zároveň chceli, aby sa nachádzala v priemyselnom areáli. Pretože počas ich hodín hučia stroje, lieta prach a piliny a navyše sa u nich pracuje aj po večeroch a cez víkendy. Po dlhom hľadaní našli ideálnu halu v Inovačnom centre Zoltána Baya, a dokonca na exkluzívnej adrese: v jedenástom obvode v Budíne.
Miklós im navrhol, že firmu bude financovať a Gábor s Attilom budú mať päť percent ziskov. Lenže obaja chceli väčší vlastnícky podiel, preto si vzali súkromné hypotéky a tie celé investovali do firmy.
Náročné začiatky v časoch pandémie
Stolárstvo je finančne náročná profesia, pretože si vyžaduje špecifický a nákladný výstroj. Museli si preto dávať veľký pozor na množstvo výdavkov a okrem nových strojov kupovali a renovovali aj staršie použité. Moderná špičková technika by sa im nezmestila do rozpočtu, ale podarilo sa im zakúpiť slušné kvalitné vybavenie, ktoré zvysoka prevyšuje kategóriu hoby.
Každá kombinovaná hobľovačka alebo stolová píla stála Woodivity milióny forintov (tisíce eur), preto všetko ostatné v dielni zariaďovali vlastnoručne. Obkladali, zaviedli elektrinu a navrhli a vyrobili hobľovacie lavice, na ktorých dodnes študenti pracujú. Attila doviezol dva a pol kubíkov dreva potrebného na zariaďovanie štúdia na vlastnom Fiate Punto a Miklós si sem presťahoval vlastnú dielňu a náradie. „Toto obdobie bolo nesmierne finančne nákladné pre nás všetkých,“ spomínajú kolektívne.
Ale mali ten správny švih a práca ich bavila. Podarilo sa im podpísať viacero spoluprác s firmami, ktoré zabezpečovali vzdelávanie v rámci národného vzdelávacieho programu pre dospelých ľudí, ktorí túžili po remeselnej nadstavbe. Zdalo sa, že sú na tej správnej koľaji, no čoskoro prišla prvá facka. Tri mesiace po otvorení dielne sa svet zastavil.
Prišiel covid a Woodivity prišla zo dňa na deň o tridsiatich nadšencov, ktorí sa v ich dielni priúčali stolárskemu umeniu. „Stolárske učňovské vzdelanie sa nedá vyučovať online. Covid prakticky znemožnil základný koncept, pre ktorý sme naše štúdio otvorili. Naše jediné záchranné koleso bola v tej chvíli samotná špičkovo vybavená dielňa. Povedali sme si, že kým sa nedá učiť, budeme v nej niečo vyrábať.“
Plán B teda už bol na stole a rovno začali písať inzeráty o svojich voľných kapacitách. O tri mesiace už mohli znovu spustiť vzdelávanie, no medzitým už boli zaťažení objednávkami. Keďže zo začiatku reštrikcií nebolo jasné, dokedy bude trvať zákaz vyučovania v školách a dokedy bude treba fungovať v móde prežitia, rozhodli sa prijať všetky prichádzajúce zákazky. Ani po spustení vzdelávania ich nechceli odvolať, pretože chceli dodržať slovo. Po odchode študentov z dielne ešte pokračovali v práci na vlastných projektoch.
Foto: László Sebestyén / Forbes
Dnes už vôbec neprijímajú objednávky na výrobu, pretože napriek tomu, že majú vybavenú dielňu, veľmi rýchlo prišli na to, že výroba a vzdelávacia inštitúcia si vyžadujú celkom iné konfigurácie. „Sú to také rozdielne prístupy a potreby, že keby sme sa rozhodli opäť niečo vyrábať na zákazku, radšej by sme založili novú firmu s novým tímom v inej dielni, pretože tieto dve veci bok po boku jednoducho nefungovali.“
Réka Márton, manželka Miklósa Mártona, sa do tímu pridala po tom, čo sa jej skončila materská dovolenka. Má na starosti administratívu, registráciu študentov a vybavovanie rôznych povolení a byrokracie.
„Pôvodne som nemala ambície byť súčasť tímu, ale Miklós má pravdu v tom, že je lepšie, ak administratívu nevykonáva externý človek. Tento projekt je pre každého z nás aj vášeň, takže ak je to nutné, prídeme do dielne aj počas vlastnej dovolenky. Práve toto je aj môj obľúbený vtip. Chlapcom stále hovorím, že si zbytočne žiadajú dovolenku, lebo tak či onak sú neustále za strojom.“
Jedna kríza denne
Po opätovnom otvorení prichádzali nové facky. Po covide prišlo zvyšovanie daní, potom energetická kríza, vďaka ktorej sa náklady na dielňu vyšplhali na desaťnásobok pôvodnej sumy. Napokon vypukla aj vojna na Ukrajine a nastúpila inflácia, ktorou forint nesmierne utrpel.
Často sa im pomoci dostalo z celkom nečakaných miest. Jeden z ich študentov ich napríklad prepojil s firmou Makita, s ktorou sa im pomerne rýchlo podarilo uzavrieť výhodnú zmluvu: výmenou za pracovné náradie používané pri školení poskytujú niekoľko kurzov pre pracovníkov Makity zdarma. Keď pre náhly nárast energetických nákladov nemali peniaze na vykurovanie haly, prišla im na pomoc Makita s tridsiatimi vyhrievanými bundami.
„Keby sme si na začiatku spísali zoznam rizík a ohrození, ktoré sa môžu dotknúť nášho biznisu, nič zo spomínaných hrozieb by tam nebolo. Prišli by sme na desať ďalších rizík, ale tieto nám ani nenapadli. To sme rovno mohli filozofovať o tom, že sa možno Dunaj vyleje až k našej hale a zničí nám všetko náradie,“ hovorí Miklós s tým, že celá existencia firmy je od počiatku v podstate krízový manažment.
Trochu iná stolárska škola
Bohužiaľ sa im do cesty postavila aj zmena pravidiel vzdelávania v podobných odboroch. Po novom už nemohli poskytovať kurzy s platným certifikátom/výučným listom, pretože tie môžu vydávať len školy so štátnou dotáciou. Majú však dohodu s niekoľkými školami a po kurzoch vo Woodivity si môžu študenti urobiť skúšky u nich, a tým pádom získať aj potrebný certifikát.
Tento deficit nahradili moderným a kvalitným vzdelávaním, k akému by sa záujemci nikde inde bežne nedostali. Vďaka inovatívnemu prístupu dokážu za 15 pracktických cvičení odučiť to, čo iným školám trvá dva roky. V pôvodných učebných osnovách sa nachádzajú zastaralé kapitoly, ktoré len zbytočne zaťažujú študentov. Na súkromnom podnikaní je osviežujúce, že si môžu obsah výučby modifikovať.
Teraz môžu ísť podľa vlastných plánov a tým pádom poskytujú farebnejší a inovatívnejší obsah, pričom študentov zoznamujú aj s takými technikami, s ktorými sa v bežnom štátnom vzdelávaní nemajú ako zoznámiť, pretože na ne jednoducho nie je čas.
Okrem technológií inovovali a rozširovali aj ponuku dreva a vďaka tomu sa namiesto lacného smreku môžu študenti stretnúť s rôznymi inými typmi materiálu. Používajú napríklad dub, hrušku a dokonca aj čerešňu. Takéto drahé drevo sa do štátnych dielní jednoducho nedostane.
„My si myslíme, že aj ľudia v štátnom vzdelávaní robia dobrú robotu. Sú tam výborní učitelia. Radi by sme im trochu pomohli a pravidelne sa snažíme navrhovať aj inovácie, ktoré by sa mohli zapracovať aj do štátnych osnov,“ hovorí Attila a dodáva, „tento systém má veľké medzery. Obetovali sme dosť času tomu, aby sme sa ich snažili plátať a prípadne niečím vyvážiť. Keď sme vytvárali vlastný vzdelávací program pre súkromnú dielňu, jedným z našich pilierov bolo to, aby si u nás ľudia vyskúšali aj prácu s ušľachtilým drevom a aby nemuseli dookola len hobľovať hrčovitý smrek.“
„Snažíme sa záujemcom o stolárske remeslo zabezpečiť kontakt s rôznymi druhmi dreva, aby vedeli na vlastnej koži okúsiť, aká je práca s dubom, javorom, čiernym orechom. A čo sa týka produktov, snažíme sa so študentmi pracovať na takých kusoch drevených výrobkov, na ktorých si vyskúšajú čo najväčší diapazón techník a procesov.“
Kríza za krízou nútila byť akadémiu Woodivity v nekonečnom strehu. A preto neustále prichádzali s novými a novými kurzami a službami. Namiesto toho, aby sa vzdali, vstupovali odvážne na nové fronty. Momentálne majú k dispozícii takéto kurzy: výroba kuchynského nábytku, práca s frézou, 3D plánovanie, drevo-epoxid, čalúnenie, reštaurátorstvo dreva, a ponúkajú aj množstvo workshopov, na ktoré už štátne vzdelávanie dávno zanevrelo. A to napriek tomu, že dopyt je veľký.
Najnovšou inováciou je, že okrem kurzov a workshopov organizujú aj otvorené dielne, čím umožnili všetkým záujemcom prístup k sebarealizácii v práci s drevom. Stačí, ak prídete s peňaženkou a kľúčmi od auta vo vrecku. Večer si budete odnášať hotový kus nábytku, pričom všetko od materiálu, nástrojov a strojov až po odborný dohľad zabezpečí tím Woodivity.
„Pre nás je dôležité, aby sme neposkytovali doplňujúce vzdelanie len pre ľudí, ktorí sa so stolárstvom a s prácou s drevom už niekedy stretli. Chceme pomôcť aj laikom, ktorí si myslia, že by ich táto práca mohla zaujímať.“
Počas rokov tím Woodivity zistil, že by mohli mať kapacitu aj na akýsi inkubačný program, ktorý podľa Attilu funguje ako stolárska komúna. Dielňa susedí s ďalšou halou, v ktorej si študenti, ktorí ukončili kurz vo Woodivity, môžu prenajať parcelu a zariadiť si vlastnú dielňu. Môžu pritom používať náradie a stroje firmy Woodivity a ak sa im náhodou nedarí v nejakej práci nájsť vhodné riešenie, môžu sa vrátiť a čokoľvek skonzultovať s učiteľmi vo Woodivity.
„Stáva sa, že ľudia sa boja prikývnuť na nejakú zákazku preto, že ešte nemajú dostatočnú prax. My všetkým hovoríme, že môžu zobrať čokoľvek a my im v prípade núdze pomôžeme. Je to pre nás súčasť vzdelávania a nič nás neteší viac, než to, keď sa našim absolventom darí vo vlastnom podnikaní.“
Stolári – odborníci na krízový manažment
Zloženie tímu sa v súčasnosti trochu pozmenilo, Gábor Varga napríklad Woodivity opustil a založil vlastnú firmu Egyszerwood, ktorú definuje ako stolársky archív, kde podľa neho poskytuje teoretické a praktické kurzy pre stolárov, a spája v nich odborné dedičstvo starých čias s modernými technológiami. Attila Vályi zas do Woodivity pribudol približne v rovnakom čase, ako odišiel Gábor, a priniesol so sebou novú obchodnú líniu: distribúciu strojov.
Od workshopov po detskú nemocnicu
Najobľúbenejším kurzom je práve kuchynský, na konci ktorého vznikne zakaždým jedna kompletná a použiteľná kuchynská zostava. Keď im v dielni ostala prvá, ešte nemali veľký problém u niekoho ju umiestniť. Lenže momentálne sú v stave, keď vytvoria 12 kuchýň ročne. Napokon im napadlo jedno pekné riešenie: kuchyne ponúkajú zadarmo detským domovom a detským oddeleniam v nemocniciach.
Po dlhom skúšaní a rešeršovaní objavil britského výrobcu Record Power, ktorý vyrába drevoobrábacie stroje, ktoré nielen spĺňajú potreby šikovných nadšencov/amatérov, ale hravo obslúžia aj menšie firmy. „Hľadal som náradie sám pre seba, a vtedy som na nich narazil. Majú kvalitnú ponuku strojov, ktorá síce nie je extrémne variabilná, ale je efektívne optimalizovaná pre našu cieľovú skupinu a v Maďarsku dovtedy nemali žiadne zastúpenie,“ hovorí o začiatkoch. Po nadviazaní kontaktu rýchlo našli spoločnú reč. Potom Attila vyhľadal Woodivity a do ich portfólia vniesol predaj strojov.
A v akadémii sa k tomu postavili netradične. Zriadili samostatnú otvorenú dielňu, ktorá je vybavená len strojmi značky Record Power.
„Príďte k nám, ohmatajte si ich, vyskúšajte si, ako sa s nimi pracuje. Môžete sa pridať aj do nášho komunitného workshopu. Kúpa jedného z týchto strojov je veľká investícia a my nechceme, aby sa kupujúci rozhodol zle. Dávame mu možnosť stroje vyskúšať,“ vysvetľuje Attila Vályi. Ďalší krok bolo spustenie eshopu, kde okrem strojov nájdete aj príslušenstvo a náradie a pri každej položke je uvedená cena. To nie je nič bežné medzi ostatnými distribútormi.
„Krízový manažment nám ide veľmi dobre,“ opisujú uplynulé roky, sediac spolu za stolom v kuchyni. Hoci obdobie od ich štartu bolo ako horská dráha, konečne majú pocit, že sa na trhu zastabilizovali.
Teraz už plánujú oveľa vedomejšie aj v dlhšom horizonte, pretože vidia, že dopyt po ich službách je stabilný. Len veľmi málo záujemcov kurzy nedokončí alebo ich preruší predčasne, a to je pre nich tá najlepšia spätná väzba. Účastníci si hodiny užívajú a majú ich radi.
Článok vyšiel na forbes.hu a autorom je Iván Zomborácz.
