Z dediny vo východných Čechách to dvojčatá Havlenovci dotiahli s firmou Apoco až na technologický IT gigant. Ich špecialitou je posúvať hranice technológie. Podarilo sa im predbehnúť spoločnosť Google v inováciách v oblasti umelej inteligencie.
„Ostrihal som sa, aby ste nás ľahšie rozoznali,“ smeje sa Ondřej Havlena na začiatku nášho stretnutia. O tom, že sú si obaja súrodenci podobní, však nehovorí len ich vzájomná podoba. Obaja si objednávajú rovnaký nápoj – latte, obaja vraj prišli na rovnakom bicykli. A obaja tiež stoja za spoločnosťou, ktorá každoročne rastie o desiatky percent.
„Ak budete chcieť niekedy založiť spoločnosť, odporúčam nájsť si identické dvojča. Je to skvelé,“ usmieva sa Matouš Havlena. Ich dvadsaťpäťčlenná softvérová spoločnosť Apoco zaznamenala v minulom roku obrat 2,7 milióna eur so ziskovosťou okolo 13 percent.
Najviac ich však dopredu ženie chuť skúšať stále niečo nové, ťažké, neprebádané. „Ideme skôr po tej špičke, snažíme sa byť na hrane možného,“ hovorí Matouš.
Túto hranicu posunuli minulý rok, keď slávili úspech v oblasti umelej inteligencie. V priebehu niekoľkých mesiacov ich spoločnosť vytvorila nový „spoločný jazyk“ pre tzv. agentov umelej inteligencie. Jednoducho povedané, pomocníci AI sú tí, ktorí dostanú úlohu a sami ju vyriešia. Napríklad „nájdi mi hotel v Plzni a rezervuj mi izbu na určitý termín“.
Problém bol v tom, že agenti z rôznych platforiem od rôznych tvorcov medzi sebou nevedeli komunikovať. A práve Apoco vytvorilo pre IBM Research takzvaný Agent Communication Protocol – princíp na prepojenie agentov z rôznych obchodov, aby si rozumeli. A dokázali poraziť aj svetový IT gigant.
Táto zmena má dve časti. Jednou je spôsob, akým sa agenti navzájom predstavujú. „Je to rovnaké, ako keby mali vizitku so svojím menom, pozíciou a prácou, ktorú sú schopní vykonávať. Napríklad z fotografie môžem vytvoriť video. Na základe toho ostatní agenti vedia, ako s daným agentom komunikovať, čo môžu poslať,“ vysvetľuje Matouš.
Druhá vec je forma komunikácie, t. j. ako majú vyzerať správy medzi agentmi. Donedávna k tomu mohol každý pristupovať inak. Teraz existuje jednotný štandard, „jazyk“. „Zjednodušene sa to dá prirovnať k html – pred jeho vytvorením nevedeli prehliadače, ako zobrazovať webové stránky. Až html poslúžil ako štandard na ich zobrazovanie.“
Pre oboch bratov to nebola prvá práca v IBM. Ich kariéry sa prelínali s jednou z najstarších technologických spoločností na svete ešte pred založením spoločnosti Apoco.
Začiatok v kníhkupectve
S trochou zveličenia však môžeme povedať, že celý príbeh IT spoločnosti sa začal v kníhkupectve. „Keď sme boli deti, mali sme doma počítač a mňa vždy zaujímalo, čo všetko sa s ním dá robiť viac, nie sa na ňom len hrať. Jedného dňa som išiel s mamou do kníhkupectva po časopis a narazil som na knihu o programovaní. Ani neviem, ako sa mi ju podarilo presvedčiť, ale kúpila mi ju,“ spomína Matouš, ktorý má knihu stále vo svojej kancelárii.
Programovanie ho chytilo a neskôr sa ho rozhodol študovať na vysokej škole v Brne. Ondřej tiež chodil na Masarykovu univerzitu, hoci nie na informatiku, ale na ekonomiku.
„Stále však medzi nami bola určitá súťaživosť. Nakoniec to vyústilo do toho, že sme sa obaja zapísali ešte na jednu vysokú školu,“ hovorí Ondřej. On išiel na právo, kým Matouš na ekonómiu.
Tým sa však ich hecovanie neskončilo – ďalší level bolo, kam do zahraničia. Matouš zamieril do Veľkej Británie, jeho brat do Kanady. Obaja skončili za oceánom, Matouš v roku 2012 zamieril študovať na univerzitu v Tennessee v Spojených štátoch.
Nakoniec zostal v USA asi sedem rokov, hoci tam pôvodne išiel len na študijný pobyt. Dôvod bol, že jedného dňa prišiel do kancelárie IBM, zaklopal na dvere a spýtal sa, či je tam voľné miesto.
Do IBM išiel preto, lebo už predtým pracoval v českej pobočke tejto spoločnosti. Niekoľko týždňov po jeho odchode odišiel do IBM v Českej republike aj Ondřej. „Keď som vošiel na chodbu, všetci ma vítali. Zo školy sme zvyknutí na to, že si nás pletú, takže mi to nevadilo. Aspoň boli ku mne ľudia hneď od začiatku otvorenejší,“ hovorí Ondřej. Asi pred siedmimi rokmi sa však rozhodol založiť vlastnú firmu, ku ktorej sa neskôr pridal aj jeho brat.
Ale ešte predtým, ako sa obaja súrodenci takto spojili, sa Matouš zapojil do zaujímavých výskumných projektov. Aby bola jeho cesta jasnejšia, vráťme sa do obdobia, keď klopal na dvere IBM v USA.
Obklopený robotickými ramenami
„Pred cestou do USA som sa spojil s jedným človekom kvôli práci, ale skončilo sa to odporúčaním, aby som jednoducho zašiel do kancelárie a opýtal sa,“ hovorí Matouš.
„Prijal ma najlepší manažér, akého som doteraz vo svojej kariére mal. Prišiel som tam ako Východoeurópan s lámanou angličtinou a on mi dal príležitosť.“ Dával mu pracovné výzvy a posielal ho na rôzne konferencie, kde sa mohol stretnúť s inými ľuďmi z odvetvia. „Dodnes sme priatelia, dokonca bol aj na mojej promócii.“
Približne po roku a pol sa Matouš rozhodol posunúť vo svojej kariére ďalej. Nechcel sa venovať tradičnému programovaniu, a tak sa prihlásil na stáž do New Yorku, kde mala spoločnosť IBM výskumné oddelenie. A uspel.
Apoco
V tom čase leteli veľké dáta, a tak sa im newyorský tím vrátane Matouša venoval. „Vtedy sme skúšali rôzne koncepty pre zákazníkov. Napríklad pre McDonald’s sme robili službu sledovania dát, takže človek dostal do mobilného telefónu ponuku na zľavu, keď prechádzal okolo ich pobočky.“
Jeden z najvýznamnejších projektov, na ktorých sa podieľal (na plný úväzok), bolo vytvorenie hi-tech miestnosti v Mníchove, ktorá by pokojne mohla byť kancelária filmového Iron Mana. Predstavte si miestnosť s pätnástimi obrovskými robotickými ramenami s obrazovkami. Spoločne môžu vytvoriť kruh s interaktívnym stolom uprostred.
Všetko je tu na to, aby si jednotlivec alebo spoločnosť mohli nahrať údaje a podrobne ich študovať na obrazovkách. Napríklad analýzou satelitných snímok môžu študovať, kde a ako sa pestuje kukurica alebo pšenica, a predpovedať výnosy. V spoločnosti Boeing prišli na to, že takto si môžu prezrieť celý výrobný proces.
„Alebo pomocou údajov z mobilných telefónov ukázať, kde sa v meste počas horúcich dní zhromažďujú ľudia, a postaviť tam stánky so zmrzlinou,“ uvádza Matouš ďalší príklad.
Zároveň sa s kolegami snažili, aby sa miestnosť načítala tak, ako ste ju opustili. A zapamätala by si vašu prácu na základe skenovania tváre.
Blíži sa teda čas, keď budeme mať celé byty alebo domy také inteligentné? Podľa Matouša je to skôr sci-fi. Pomaly však smerujeme k tomu, aby ľudia používali zariadenia pomocou hlasu namiesto myší a klávesníc. Napríklad keď používateľ zadá príkaz umelej inteligencii a tá ho za neho vykoná na počítačoch.
Rýchlejšie ako Google
Obaja bratia teraz pracujú aj na inovatívnych projektoch v rámci spoločnosti Apoco. Matouš sa k Ondřejovi pridal v roku 2019 po tom, čo sa rozhodol, že mu život v Amerike nevyhovuje, a presťahoval sa s rodinou do Česka.
Spoločne pracovali na projekte chemických autonómnych laboratórií. Majú veľkosť telefónnej búdky a fungujú tak, že výskumník do nich vkladá látky a dáva laboratóriu pokyny, aký experiment má urobiť, aby vznikla zamýšľaná zlúčenina.
Kým predtým musel výskumník stáť pri priehľadnom laboratóriu, aby videl, čo sa deje, čo niekedy mohlo trvať aj niekoľko dní, Apoco dostal všetky procesy vo vnútri pod dohľad. Všetko, čo sa deje vo vnútri, monitorujú kamery a senzory, vďaka čomu sa dá ľahko vystopovať, kde sa mohla stať chyba.
Ich najväčší úspech je však spomínané pripojenie agentov umelej inteligencie pre IBM Research. „Dva týždne po tom, ako sme to poslali do sveta, sme boli práve v kanceláriách IBM v Cambridge pri Bostone. A práve vtedy spoločnosť Google predstavila svetu svoj protokol, ktorý rieši presne ten istý problém.“
Výsledok: druhý technologický gigant prevalcovali. Aj keď nie úplne. Protokol IBM bol začlenený do protokolu spoločnosti Google.
Ak by ste však hádali, že to dvojičky rozhorčí, mýlili by ste sa. „Stále je to takzvaný aplikovaný výskum a tam je denný chlieb, že to, čo vytvoríte, sa nemusí stať skutočným produktom.“
„Ani nám to veľmi nevadí. Prejdeme výzvou, myslíme si, že je to v pohode. Potom sa zase môžeme vrhnúť na iný problém. Tím v Googli teraz strávi niekoľko nasledujúcich rokov len riešením protokolu, čo nechceme,“ zhrnul Matouš filozofiu spoločnosti.
Ani ich neláka budovať Apoco ako startup, ktorý potom predajú niekomu väčšiemu. „Jednoducho si užívame výstupy z projektov,“ hovoria bratia a tešia sa na ďalšiu prácu na hrane možného.
Článok vyšiel na Forbes.cz a jeho autorom Benedikt Lederer.
