Dnes sa Martin Zajac nepotápa pre slávu: prostredníctvom svojej firmy Apneaman učí odvahe a pokoju druhých, vedie exkluzívne podvodné expedície po celom svete a ukazuje, že sila dychu dokáže meniť život aj biznis.
Stál pri zrode domácej freedivingovej scény a drží slovenský národný rekord – 106 metrov pod hladinou na jediný nádych počas siedmich minút. Vytrénoval najlepších českých aj medzinárodných freediverov.
Keď sa v Česku žijúci Slovák Martin Zajac potápa do sto metrov pod hladinou, na nič nemyslí. Žiadne ambície, žiadne ego, žiadne očakávania. Len prítomný okamih a absolútny pokoj.
Paradoxne práve tento stav – „bezvedomie ega“ – ho doviedol k tomu, že sa stal slovenským rekordmanom, vytrénoval majstrov sveta a postavil úspešný biznis na tom, čo väčšina ľudí považuje za adrenalínový extrém.
„Freediving však nespočíva v adrenalíne – je to presný opak. Pri bežnom športovom výkone sa telo automaticky pripravuje na štart a zvýši sa hladina stresových hormónov, ako je adrenalín alebo kortizol, zvýši sa pulzová frekvencia, zvýši sa metabolizmus, a tým aj spotreba kyslíka. Táto fyziologická reakcia nás však vo freedivingu značne hendikepuje,“ vysvetľuje Zajac na úvod.
Športovo bola založená aj jeho celá rodina. Samotný Martin sa pôvodne venoval gréckorímskym zápasom a kulturistike, ako telocvikár na Prírodovedeckej fakulte v Prahe založil klub prístrojového potápania.
Študenti ho však presvedčili, aby si vyskúšal freediving – potápanie na jediný nádych. A tam sa zrodila jeho celoživotná vášeň.
„Odvtedy šiel prístroj úplne bokom,“ spomína s úsmevom. Najväčšou prácou pri prístrojovom potápaní je podľa neho obliecť sa do neoprénu, nahodiť prístroj a skočiť do vody. Potom je to už len relax.
„Zároveň ste závislí na servise potápačskej základne a tiež na množstve harabúrd a je to drahé. Ale pri freedivingu toho až tak veľa nepotrebujete, ste výrazne slobodnejší a voľnejší a je to viac šport a komplexnom prístup k človeku,“ opisuje.
Prvý ponor bez prístroja absolvoval v Chorvátsku. „Bolo to ešte krásne, neboli žiadne počítače, špeciálne vybavenie, nič. Nikto sa nepredvádzal v drahých veciach, bol to len šport. Volali sme to vtedy potápanie na hubu,“ smeje sa Zajac.
Na jeden nádych, bez lana a s krátkymi plutvami, sa vtedy potopil do tridsiatich metrov. Nadchlo ho to natoľko, že sa výraznou mierou podieľal na rozvoji nielen českého freedivingu.
V biznisových vodách
Dnes jeho firma Apneaman dosahuje ročný obrat približne 480 000 eur a zamestnáva štyroch ľudí a niekoľko externistov. Model funguje ako ucelený ekosystém: obchod a e-shop s vybavením na freediving, kurzy a tréningové akcie všetkých úrovní, pravidelné tréningy pre pokročilých, individuálne tréningy, koučing a exkluzívne expedície po celom svete.
„Už keď som biznis začínal, šiel som rovno do komplexného servisu, pretože naše služby sa perfektne dopĺňajú,“ vysvetľuje Zajac. Kľúčovou súčasťou jeho biznisu sú expedície.
Výpravy za potápaním na zaujímavé miesta sú práve to, čo väčšinu študentov k freedivingu pritiahlo. Preto päť mesiacov v roku trávi Martin na lodiach v Egypte, na Maldivách, v Mexiku, na Galapágoch či pri ostrove Socorro v Tichom oceáne a tiež na tréningových akciách, najmä v Egypte a v hlbokom bazéne Deepspot v Poľsku.
„Mám vždy pol roka dopredu vypredané,“ hovorí. Jeho klienti – od študentov cez dobrodruhov až po top manažérov – neplatia len za to, aby sa naučili potápať. Platia za špičkový servis, odbornosť a obrovské skúsenosti a prístup, ktoré môžu viesť k mnohým pozitívnym zmenám v ich psychike.
„Prichádzajú k nám ľudia, ktorí už nejaké športy robia a pracujú so sebou, svojou mysľou, meditujú. Ale chodia k nám aj ľudia, ktorí majú fóbiu, a takí dokážu po tréningu zadržať dych pod vodou napríklad dve minúty, čo je úžasný úspech,“ vymenúva.
Tréner majstrov
Zajac desať rokov viedol českú reprezentáciu a doviedol niekoľkých domácich freediverov k titulu majstra sveta. V roku 2011 bol vyhlásený za najlepšieho trénera. Trénoval napríklad českú majsterku sveta Gabrielu Grézlovú, svetovú rekordmanku v statickom apnoe Kateřinu Šuranskú a v podstate celú domácu špičku, ktorá sa potápala do hĺbky okolo sto metrov.
Pridal aj nemeckú pretekárku Jennifer Wendlandovú, ktorá sa stala absolútnou majsterkou sveta, alebo taliansku legendu Alessiu Zecchiniovú, ktorá pod jeho vedením v jednej sezóne dosiahla hneď niekoľko svetových rekordov.
„Všetci moji študenti a priatelia, ktorí začali seriózne trénovať, sa nakoniec stali majstrami alebo vicemajstrami sveta,“ hovorí s hrdosťou, ale bez zveličenia. Potom však dal prednosť vlastnej firme.
„Nemám takú kapacitu, aby som sa im mohol naplno venovať. Závodný freediving sa zároveň čoraz viac mení, je tam viac ega. Dávam si pozor, s akou energiou ku mne ľudia prichádzajú, a toto už nebolo pre mňa,“ poznamenáva Zajac.
Keď si spomenie na fatálnu nehodu na tohtoročných majstrovstvách sveta federácie CMAS, znovu si uvedomí, že sa rozhodol správne.
Archiv Martin Zajac
„Ruský freediver Andrej Metvejenko – milý, skromný a fantastický chalan, ktorý podal ohromujúci výkon, zostal pre zlé zabezpečenie zo strany organizátora ochrnutý do pol tela. Stalo sa to len preto, že táto lokalita nemá dekompresnú komoru a stále nie sú pre liečenie nádychových potápačov postihnutých dekompresnou chorobou vytvorené liečebné protokoly. Bola to zásadná chyba organizátorov súťaže a dúfam, že nezostane nepotrestaná,“ hodnotí.
Hĺbky a pokoj
Dnes Zajaca viac ako súťaženie napĺňa niečo iné – mentálny tréning a rozvoj vedomia. Spolu s kolegom a profesionálnym koučom Janom Hruškom začali robiť dvojdňové kurzy pre top manažérov a vysoko exponovaných pracovníkov. „Naposledy sme školili napríklad manažérov z Billy alebo Ikei. Baví nás to, pretože ľudia sú nadšení,“ hovorí.
A čo ich učia? „Potápanie na nádych je vlastne dobrovoľné dusenie. V tele sa hromadí oxid uhličitý, telo chce dýchať, vyrovnať vnútorné prostredie, tzv. homeostázu,“ opisuje Zajac.
„Je to nepríjemný pocit, pri ktorom si väčšina ľudí myslí, že zomiera a má tendenciu sa vynoriť a nadýchnuť. Skúsený freediver však vie, že to nie je pravda, že mu nič nehrozí a musí sa naučiť postupným tréningom tieto pocity a s nimi svoju reaktívnu myseľ riadiť. Nespojiť sa s nimi, zostať pokojný a zrelaxovaný,“ dodáva kouč.
A práve túto zručnosť možno podľa Zajaca aplikovať v biznise aj v živote. „Keď si tým človek prejde, zistí, že je to v podstate riešenie na všetko. Rozvinúť svoj vnútorný pokoj a pozrieť sa na situáciu s nadhľadom. Na rekreačný freediving nemusíte byť top športovec, môže sa do toho pustiť prakticky ktokoľvek aj vo vyššom veku.“
Jeho najstarší „chlapci“, ako ich rád nazýva, začali v sedemdesiatke. „Dnes majú 72 rokov. Vydržia päť minút pod vodou a doplávajú do hĺbky tridsať metrov. Vek nie je prekážka. Potápajú sa aj ľudia s vysokým tlakom, arytmiou či diabetici, len to musia mať odsúhlasené lekárom,“ vysvetľuje.
Na to, aby sa ľudia z pár desiatok sekúnd posunuli k výdrži pod vodou v priemere na tri až päť minút, stačia väčšinou dva tréningy. „Zmyslom je pochopiť, ako tieto veci fungujú, a potom získať prax. Je dobré sa nestotožňovať ani s mysľou, ani s telom a naučiť sa obe tieto zložky vnímať ako nástroje, ktoré mi majú slúžiť,“ tvrdí Zajac.
Ako ticho pod hladinou
Na otázku, ako pracuje s egom svojich zverencov, tréner odpovedá filozoficky: „Ľudia sú dnes veľmi zameraní na seba, na svoju osobnosť. Sú plní bojov, strachov, obáv a snov a veľmi na tom všetkom lpia a nie sú schopní to vidieť.“
Preto je podľa neho dobré začať viac relaxovať, stíšiť sa a dívať sa na seba a na to, čo prežívam, nájsť svojho vnútorného pozorovateľa, rozvíjať svoj vnútorný pokoj a tým postupne zvyšovať úroveň svojho vedomia. „Mať viac radosti z vlastného bytia. To je jediná stabilná cesta,“ myslí si Zajac.
„Stále niečo konáme, premýšľame a o niečo usilujeme. Nie je zlé mať dom, auto a ďalšie veci, ale je potrebné si uvedomiť, že je to za cenu hlbokého bezvedomia ľudstva. Výsledok je dnešná doba – všetci sú zrýchlení, unavení, vyčerpaní, nerozprávajú sa spolu, len si píšu. Ľudské ego znamená v konečnom dôsledku nedostatok ľudského bytia. Sme stále v pohybe a sme málo spokojní so svojou najhlbšou podstatou,“ pokračuje.
Freediving podľa Zajaca však nie je len šport, je to cesta ku zdraviu. „Dnes je toľko chorých ľudí – infarkty, cukrovky a ďalšie. Mnohým by sa dalo predísť, keby sa ľudia menej stresovali a správali sa k sebe lepšie. Vplyv psychosomatiky mám za svoju prax dobre odsledovaný,“ tvrdí.
Vzápätí so smiechom dodáva, že si uvedomuje, že žije trochu vo svojej sociálnej bubline. „Ale práve vďaka tomu viem, že nemám konkurenciu – každá škola freedivingu má vlastnú energiu. Najviac ma teší, že ku mne prichádzajú ľudia, s ktorými si rozumieme. Ak si niekto s mojou energiou nesadne, nájde si cestu inde. Ale musím povedať, že to sa stáva zriedka.“
Otvorene priznáva, že jeho biznis model je osobný a ťažko prenosný. „Skúšal som, či by firma fungovala bezo mňa. Nešlo to. Nikto tomu nedá toľko, čo ja. A je to vidieť – keď sa, dnes už priateľov, pýtam, či by išli na Galapágy bezo mňa, nikto nechce. Všetci chcú ísť so mnou,“ poznamenáva.
Neznie to však ako arogancia, skôr ako realita. „Možno sa tomu podnikatelia zasmejú, ale podnikateľský plán si píšem až teraz, po dvadsiatich rokoch. Skôr som šiel len srdcom. A ono to fungovalo,“ priznáva s úsmevom.
Keď ide o život
Martin Zajac sa počas svojej kariéry dostal do život ohrozujúcich krízových situácií celkom dvakrát. Prvýkrát ako relatívne málo skúsený v Egypte vo vraku lode Salem Express pri Safage.
„Bol som hlúpy. Podcenil som jednu vec. Vrak lode bol dlhý a ako freediver máte obmedzený čas. Trajekt má centrálny tunel spredu dozadu, ktorým vchádzajú a vychádzajú autá. Bol som tam vnútri sám a po približne sto metroch som začal pochybovať, že nájdem druhý východ. Našťastie som sa upokojil, zorientoval a nakoniec vyplával,“ rozpráva a dúfa, že jeho skúsenosť poslúži ostatným ako odstrašujúci príklad.
V jednu chvíľu som sa vzdialil a zrazu žralok, potom druhý, tretí, štvrtý, piaty…
Druhá situácia prišla minulý rok na Galapágach. „Boli sme tam mnohokrát, ale tentoraz boli náročné podmienky, vlny a priplávali k nám delfíny. Ako skupina sme sa držali pokope, ale v jednu chvíľu som sa vzdialil a zrazu žralok, potom druhý, tretí, štvrtý, piaty. Pri útesoch penivá voda, takže tam som nemohol. Už som čakal na koniec,“ opisuje dramaticky.
„Snažil som sa vyzerať veľký, mával som pred nimi plutvami a nakoniec sa na mňa vykašľali a odplávali. Keby ma pohrýzli, bol by to asi koniec, pretože je to 24 hodín plavby od hlavných ostrovov,“ komentuje Zajac svoju druhú životnú chybu.
Svoju prácu miluje, napriek tomu priznáva, že je to často na úkor rodiny. „Najviac ma mrzí čas, ktorý som nestrávil s deťmi, hlavne s mladšou dcérou. Posledné roky trávim každoročne päť mesiacov v zahraničí,“ hovorí otvorene.
Keď to aspoň trochu ide, rodina cestuje s ním. Staršia dcéra Jindřiška sa podľa neho trochu „potatila“. „Viedli sme ju s manželkou k freedivingu už od štyroch rokov a už v šestnástich bola v národnom tíme a má doma dve bronzové medaily z majstrovstiev sveta. Často so mnou cestuje a pomáha mi ako inštruktorka s výukou aj tréningom našich klientov. Ako 23-ročná má navyše svoju závodnú kariéru ešte pred sebou,“ hodnotí Zajac.
Do budúcna by chcel trochu spomaliť tempo. „V budúcom roku by som chcel pracovať viac z domu,“ plánuje, aj keď dobre vie, že to nebude jednoduché – jeho osobná účasť na expedíciách je totiž to, čo robí Apneamana jedinečným.
Ešte pred covidom mal v hlave odvážny plán: postaviť v Česku najhlbší bazén v Európe. „Chcel som do toho ísť so svojim študentom a kamarátom Pavlom Bělohradským, ale pandémia všetko zastavila. Našťastie sme vtedy nestihli kúpiť pozemky ani začať stavať,“ dodáva s úľavou.
Myšlienku však úplne neopustil. Dnes spolupracuje na podobnom projekte v Dvore Králové s kamarátom Petrom Havlíkom.
„Práve teraz sa tam vykonáva hydrogeologický vrt do päťdesiatich metrov. V projekte som zapojený ako konzultant, spolupodieľnikom bude mesto a k narodeninám som dostal celoživotný vstup zdarma. V roku 2029 by mal byť bazén hotový – najhlbší v Európe. Hlbšie už sa dá ísť len v Dubaji,“ dopĺňa s hrdosťou.
Vrchol svojej závodnej kariéry má Martin Zajac už dávno za sebou. Napriek tomu je presvedčený, že s podporou sponzora a rokom tvrdého tréningu by sa dnes dokázal potápať na úrovni absolútnej svetovej špičky. „Nikdy som nemal čas venovať sa len sebe, vždy som trénoval a koučoval skôr niekoho iného,“ konštatuje.
Namiesto budovania podnikateľského impéria s desiatkami zamestnancov objavil niečo iné – vzácnejšie. Našiel cestu, ako spojiť vášeň, podnikanie a zmysel života do jedného celku. Aj preto sa dnes pozerá na svoje športové začiatky s odstupom.
„Pamätám si, keď som v roku 2011 skončil piaty na majstrovstvách sveta. Delil som vtedy o umiestnenie s Alexejom Molchanovom, ktorý je dnes absolútna svetová špička. Ale súťaženie mi už nedáva zmysel. Teraz ma omnoho viac napĺňa mentálny tréning,“ priznáva.
Šport ho však stále sprevádza. Okrem freedivingu miluje cyklistiku a posilňovanie, bez ktorého si svoj režim už ani nevie predstaviť. „S vekom ubúda síl, cítim to aj na sebe. O to dôležitejší je preto silový tréning,“ dodáva pragmaticky.
O niekoľko dní odchádza na desaťdňovú tréningovú akciu do Egypta. S vypredanou kapacitou, ako vždy. A potom ďalšie expedície, ďalší klienti, ďalší ľudia, ktorí hľadajú vo vode to, čo Martin našiel pred dvadsiatimi rokmi – pokoj, prítomnosť a odvahu čeliť svojim limitom.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Jana Divinová.
