Prírodu miloval už od útleho detstva vďaka otcovi lesníkovi, ktorý ho so súrodencami často brával do hôr. Neskôr zistil, že ho viac priťahuje divoká stránka prírody, a čím viac ju spoznával, tým viac cítil potrebu robiť niečo pre jej ochranu. „Divočina si ma našla,“ hovorí Ondrej Kameniar (30), rodák z Ľubochne a člen minuloročného rebríčka 30 pod 30 v kategórii Veda a vzdelávanie.
Ako výskumník je súčasťou najväčšieho európskeho projektu zameraného na výskum pralesov Remote Primary Forests. Do lesa si vždy berie aj fotoaparát a verejnosti sa snaží sprostredkúvať krásu divokej prírody. Jeho fotografie sa objavili aj na titulkách významných vedeckých časopisov ako Nature a Ecosystems.
Okrem toho aktuálne pracuje na filmovom projekte o Karpatoch spoločne s kolegami z filmárskej spoločnosti Arolla film.
A je len prirodzené, že sa Ondrej Kameniar angažuje aj v iniciatíve My sme les. Ako hovorí: „V prvom rade je mojím cieľom prispieť k ochrane prírody a jej rozumnejšiemu využívaniu.“
Príroda si dokáže poradiť sama
Ako vznikal váš vzťah k prírode, k lesom?
Môj otec je lesník a vďaka nemu som sa dostal do prírody, chodili sme na túry, do Tatier. A vďaka pani učiteľke prírodopisu som na základnej škole začal chodiť aj na biologické olympiády.
Časom som si však uvedomil, že mám iný prístup k prírode ako ten, ktorý som zdedil po otcovi-lesníkovi. Začalo ma to ťahať do tých kútov prírody, ktoré sú čo najmenej pozmenené človekom. A začal som si uvedomovať, že mnohé z tých vecí, ktoré som v detstve počúval, sú trochu inak…
Napríklad?
Napríklad to, že lesy potrebujú človeka, aby rástli. Príroda si dokáže poradiť sama. To skôr my potrebujeme prírodu. Stále viac som chodil do menej prístupných častí lesov, hlavne vo Veľkej Fatre, kde som vyrastal.
Postupne sme začali s bratom a kamarátmi chodiť aj do zahraničia, do Rumunska, na Balkán (Albánsko, Čierna Hora), dostal som sa aj na Kaukaz, kde som bol najskôr len ako turista, ale potom aj ako doktorand na trojmesačnej stáži.
Cesty do divočiny zmenia človeku pohľad na prírodu i život ako taký, hovorí Ondrej Kameniar. Foto: archív Ondreja Kameniara
Záchrana európskych pralesov
Vaše meno ľudia zaregistrovali v súvislosti s projektom Remote primary forests a vašou fotografiou na titulke časopisu Nature v roku 2019. Ten projekt ešte pokračuje?
Áno, pokračuje. Ide o zastrešenie aktivít Katedry ekologie lesa na Fakultě lesnické a dřevařské ČZU v Prahe. Je to vlastne súbor projektov, ktorých cieľom je výskum fungovania pralesov, teda človekom nenarušených lesov. Výskumné plochy máme založené asi v deviatich krajinách, prevažne v Karpatoch a na Balkáne, v Albánsku, Rumunsku, Bosne, Chorvátsku, v Čechách a na Slovensku.
Chceme prispieť k ich poznaniu, zmapovaniu lokalít, ktoré sa ešte v Európe zachovali. Tiež nám ide o argumentačnú podporu ich ochrany – naše dáta napríklad pomohli v Rumunsku zachrániť tisíce hektárov pralesov.
Jedným z hlavných zistení nášho výskumu je, že prírodné lesy majú svoju prirodzenú dynamiku. Na tejto téme, samozrejme, pracovali a pracujú aj iné tímy, ale v prípade karpatských smrekových pralesov prispel náš tím rozhodujúcou mierou.
Môžete bližšie vysvetliť, čo znamená prirodzená dynamika lesa?
Že les nevyzerá stále rovnako, ale v čase sa výrazne mení. Je napríklad normálne, že sa v horských smrečinách raz za čas porast rozpadne a dá priestor novým stromom. V lesníckych kruhoch sa často rozpad lesov považuje za dôvod na ťažbu. Logika za tým je podľa lesníkov taká, že suchý strom do lesa nepatrí a lykožrút je škodca.
No z našich výskumov vyplýva, že suchý strom tam nielenže patrí, ale má tam aj množstvo dôležitých úloh – napríklad mladé smreky začínajú v prirodzenom horskom lese rásť takmer výlučne na odumretých kmeňoch starej generácie stromov. To ich chráni pred udusením papraďou a inými bylinami.
Okrem toho, až tretina lesných živočíchov je viazaná na odumreté drevo. A to je len jeden príklad za mnohé ďalšie… Táto téma je veľmi komplexná a dodnes vyvoláva emócie. Fakt je ten, že les tu bol milióny rokov pred tým ako by sa ktokoľvek o neho staral. A bol tu aj lykožrút spolu s tisícmi ďalších druhov, ktoré tvoria spolu les. A prežili.
Z toho vyplýva, že ak je v pralese vyschnutá časť zožratá lykožrútom, je to úplne normálne a lesu netreba pomáhať. Tá „pomoc“ – tzv. kalamitná ťažba, má totiž v skutočnosti horšie následky ako premnoženie lykožrúta.
Lesy, rieky, aj ostatné ekosystémy fungujú najlepšie človekom neregulované, hovorí Ondrej. Foto: archív Ondreja Kameniara
Fotka s tajomnou atmosférou
A aký bol príbeh fotky, ktorú si vybral na obálku časopis Nature?
V podstate odkedy som začal chodiť do prírody, vždy ma sprevádzal môj fotoaparát. Fotka, ktorá sa dostala na titulku časopisu Nature, bola urobená v Národnej prírodnej rezervácii Kundračka vo Veľkej Fatre, kde sme boli zakladať výskumné plochy. Bol to extrémny týždeň, lebo bolo veľmi zlé počasie, všetko bolo zablatené, mokré, veľa pršalo a pohybovať sa v teréne bolo náročné.
Obálka časopisu Nature s Ondrejovou fotkou. Foto: Nature
Tú fotku som spravil počas prechodu cez les, kedy konečne prestalo pršať, hmla sa začala dvíhať a to fotografii dodalo peknú atmosféru. Fakt je, že som na fotenie vtedy ani veľmi nemal náladu. Do časopisu sa dostala tak, že naša katedra poskytovala dáta pre jeden článok o symbióze húb a stromov a môj školiteľ, profesor Miloslav Svoboda, vedúci našej katedry, bol spoluautorom toho textu a on do redakcie Nature poslal práve túto moju fotografiu. A nakoniec si ju vybrali na titulku.
Nedávno sa na titulke ďalšieho známeho vedeckého časopisu Ecosystems objavila aj ďalšia vaša fotka…
Áno, bola to pre zmenu fotografia Bielovodskej doliny vo Vysokých Tatrách. Je to také symbolické miesto, lebo popri Tichej a Kôprovej doline je Bielovodská dolina akýmsi symbolom ochranársko-lesníckeho sporu, alebo lepšie povedané vedecko-ťažiarskeho sporu.
Je na nej pekná mozaika poloroztopeného snehu a prírodných smrekových lesov. Donedávna sa tam ťažilo napriek tomu, že je to prísne chránené územie, pretože Štátne lesy TANAP-u mali pocit, že odtiaľ treba odstrániť lykožrúta. Aj ja osobne som tam zažil zvláštne situácie.
Turisti verzus traktory
Aké napríklad?
Ako iste viete, v Tatrách je pol roka uzávera väčšiny vysokohorských chodníkov, aby si príroda oddýchla od ľudského tlaku. Ja som tam chodil pravidelne na jar mapovať vtáky v rámci mojej dizertačnej práce. Raz som tam šiel ešte počas uzávery, ale mal som príslušné povolenie z ministerstva životného prostredia.
Lesníkovi zo ŠL TANAP-u som musel desať minút vysvetľovať, čo tam robím, a ukazovať všetky papiere, ale nakoniec ma pustil do doliny. A keď som išiel ďalej hore, zbadal som tam odstavený traktor, dorýpaný svah a naťahané drevo – normálne sa tam ťažilo. V čase, keď turista tam nemá čo hľadať, aby náhodou nerušil zvieratká…
Systém ochrany prírody u nás je, mierne povedané, paradoxný. Peší turista, ktorý ide po chodníku, je problém, lebo vyrušuje tatranskú prírodu. No na druhej strane ťažké stroje a ťažba v rezervácii – najprísnejšie chránenom území – sú v poriadku. Toto vôbec nedáva zmysel. Ani tisíce turistov nespravia takú škodu ako jeden traktor…
Fotografia z titulky časopisu Ecosystems – Bielovodská dolina, Vysoké Tatry. Foto: archív Ondreja Kameniara
Les alebo plantáž na drevo?
Pochodili ste veľa lokalít. V akom stave sú podľa vás lesy, chránené oblasti a pralesy na Slovensku a ako je to v Európe?
V divokých lesoch som za posledné roky strávili stovky dní a nocí. To vnímam ako veľmi hodnotnú skúsenosť, ktorá mi pomohla spoznať prírodu omnoho hlbšie – nielen vedecky, ale aj osobne, emocionálne, čo je podľa mňa nemenej dôležité.
Situácia je taká, že tých najlepšie zachovaných lesov, pralesov, máme naozaj máličko. Na Slovensku je to asi len pol percenta rozlohy lesov, zhruba 10-tisíc hektárov roztrúsených po celom Slovensku. Najväčší prales je Stužica v Poloninách, ktorý má 614 hektárov.
Okrem toho ale máme aj pekné prírodné lesy, i keď to nie sú pralesy. Tých je ďalších zhruba niekoľko percent z celkovej plochy lesov. No a väčšina našich lesov sú viac-menej výrazne pozmenené ľudským zásahom.
Dovolím si tvrdiť, že veľká časť toho, čo verejnosť vníma ako lesy, lebo tam rastú stromy, z ekologického hľadiska ani nie sú lesy, ale skôr akési „polia na drevo“. Les totiž nie je len súbor stromov. Les, to sú procesy, prepojenia a funkčnosť, čo v mnohých našich kvázi lesoch mnohokrát nie je.
Stav lesov v Európe je lepší?
Tá situácia je podobná. Taký „hotspot“ zachovaných lesov predstavujú práve Karpaty. Napríklad pohorie Fagaraš v Rumunsku, kde som strávil pracovne niekoľko mesiacov. Tam je v jednom pohorí toľko pralesov, ako na celom Slovensku dohromady. Sú tam celé doliny, tisíce hektárov v takmer pôvodnom stave. Pekné lokality sú aj na Balkáne a v severnej Európe.
No stále sú to len menšie plochy, celkovo sú pralesy v Európe dosť zdecimované. Problém je aj v tom, že napriek tomu, že pralesov je už tak málo, stále sa ťažia. Občianske združenie Prales, s ktorým tiež spolupracujem, eviduje od uverejnenia výsledkov mapovania pralesov Slovenska vyťažených dokopy okolo 200 hektárov.
Spomínaných prírodných lesov, ktoré sú z hľadiska biodiverzity a ekologických funkcií takmer rovnako hodnotné ako pralesy, sa len v Nízkych Tatrách od roku 2004 zlikvidovalo cca 7-tisíc hektárov.
Divoký západ v Rumunsku
Spomínali ste mi, že napríklad aj v Rumunsku je situácia veľmi vážna…
Áno, tam sa dodnes súvislé plochy stoviek hektárov pralesov ťažia, často aj ilegálne, a to aj napriek tomu, aké sú dôležité a vzácne. Ťažko sa odhaduje rozsah tejto ekologickej katastrofy v Rumunsku, ale celkovo sú to od vstupu do Európskej únie rádovo státisíce hektárov hodnotných starých lesov doslova zrovnaných so zemou.
Kto to spôsobuje?
Z veľkej časti je to zásluhou veľkých rakúskych firiem. Bohužiaľ, tam ešte úrady nedokázali zabezpečiť, aby boli tieto lokality chránené. Dokonca neboli schopní zabezpečiť ani ochranu ľudí, ktorí bojujú za ich ochranu a napríklad nahlasujú ilegálnu ťažbu. Kamarát Gabi Paun, ktorý vedie mimovládnu organizáciu Agent Green, niekoľkokrát ledva unikol smrti.
Po jednom útoku v lese mal polámaných niekoľko kostí a skončil v nemocnici. Niektorí ďalší toľko „šťastia“ nemali. Od roku 2014 tam takto zavraždili šesť ľudí. Ďalších 184 bolo fyzicky napadnutých, ale prežili. My sami sme tam boli terčom násilia v spojitosti s našim výskumom, i keď nedošlo až k fyzickému napadnutiu. Odnieslo si to „len“ služobné auto. Je smutné, že ani v Európe nemáme takéto základné problémy vyriešené.
Ťažba pralesov sa neskončila – v Rumunsku za posledných 15 rokov vyťažili desaťtisíce hektárov. Foto: archív Ondreja Kameniara
Pílime si pod sebou konár
V čom je prales dôležitý? Ako by ste to vysvetlili laikom?
V prvom rade považujem za smutné už len to, že sa musí zavádzať pojem „prales“. Pretože prales, to je v podstate pôvodný les, teda taký, ako ho vymyslela príroda. Skôr by sme mali vymyslieť nejaký názov pre to, čo človek vysadil namiesto vyrúbaných lesov. Pretože kedysi bol vlastne všetko prales. Dnes je z pôvodných lesov veľmi málo a my ľudia si ani nie sme schopní uvedomiť, ako veľmi sa tá krajina za posledné desaťročia či storočia zmenila.
Samozrejme, nechcem to všetko generalizovať, lebo ak je les obhospodarovaný alebo rovno aj vysadený, automaticky to neznamená, že nemá žiadnu hodnotu. Aj vysadené lesy môžu byť hodnotné. Ale vo všeobecnosti prales v porovnaní s vysadeným lesom najlepšie plní rôzne ekologické funkcie: chráni pôdu, zachytáva zrážkovú vodu, reguluje miestnu klímu a chráni pôvodné druhy rastlín a živočíchov.
Dnes už skoro všetci vedia, že tu máme klimatickú zmenu. Ale menej ľudí vie, že my tu máme aj krízu biodiverzity, ktorá je rovnako závažná, akurát je menej uchopiteľná pre ľudí.
V čom spočíva táto kríza?
Biodiverzita je pestrosť života. A tá mizne – vymierajú druhy aj celé prostredia a miznú vzťahy medzi nimi. Z našej planéty sa rýchlym tempom stráca život ako taký, čím sa stráca aj naše vlastné prostredie, ktoré potrebujeme pre život. My sami si v podstate pílime pod sebou konár.
Čím horšie je na tom biodiverzita, tým viac je krajina citlivá na zhoršujúcu sa klimatická krízu. Napríklad smrekové monokultúry (z hľadiska biodiverzity zničené územie), ktoré sa po celej strednej Európe úplne rozsýpajú.
V pralesoch niečo také zatiaľ nepozorujeme. Pralesy navyše chránia aj pôdu, čo je mimoriadne dôležitá vec. Málo ľudí si napríklad uvedomuje, že les je z veľkej časti práve tá pôda. Sú tam živiny a miliardy drobných organizmov, od ktorých závisí kolobeh týchto živín v lese. A pôda nie je stavaná na to, aby bola odhalená tým, že sa les vyťaží, že ju rozryjú a utlačia ťažké stroje a že tam začne svietiť slnko a pršať.
Bez pomoci človeka sa regenerujúci horský smrekový les v Tichej doline. Foto: archív Ondreja Kameniara
Keď sa z pohlcovačov emisií stanú ich producenti
Ak sa to stane, aký následok to má?
Pralesy sú dôležité z hľadiska klimatickej zmeny. V nenarušenej pôde je totiž v našich podmienkach uloženého viac uhlíka, ako v stromoch. Keď sa prales vyťaží, naruší sa ekosystém, nebudú tam žiť všetky tie rôzne živé tvory, ale zároveň sa uhlík, ktorý bol bezpečne uložený v pôde, uvoľní do ovzdušia.
Takže to prispieva ku klimatickým zmenám. Závisí to od rôznych faktorov, ale najhoršie je to vo vysokohorských lesoch, ktoré sa nachádzajú v extrémnych podmienkach. Veľa tam prší, fúka vietor, sú na strmých svahoch a pôda sa tam veľmi rýchlo ničí. A pomaly sa obnovuje. V horských lesoch môže jej obnova trvať stovky až tisíce rokov.
Takže nielen ľuďmi vypúšťané skleníkové plyny ale aj výrub lesov prispievajú k zhoršovaniu klimatickej krízy?
Presne tak. Na jednom hektári karpatského pralesa môže byť uložených až 700 ton uhlíka (ekvivalent 2 500 ton CO2). To predstavuje ročnú uhlíkovú stopu 347 Európanov. Ak by sa napríklad podarilo zachrániť len všetky rumunské pralesy a staré lesy, teda zhruba 525-tisíc hektárov, predišli by sme uvoľneniu uhlíka, ktorý je ekvivalentom ročnej uhlíkovej stopy viac ako tretiny obyvateľov Európskej únie!
Argumentácia, že keď sa les vyťaží, tak sa predsa z neho vyrobia stoličky a stoly a ťažba je vlastne opatrenie na odstraňovanie uhlíka z atmosféry, je úplne mimo. V skutočnosti len 4 % uhlíka vydržia vo finálnych produktoch z dreva dlhšie ako 30 rokov. Zvyšok ide do vzduchu krátko po ťažbe.
Treba tiež poznamenať, že v minulosti lesy zadržiavali omnoho viac uhlíka ako dnes, pretože možno polovica svetových lesov bola zničená a polovica z tej, ktorá zostala, je nejakým spôsobom degradovaná a preto nezadržiava toľko uhlíka ako predtým. Ten je namiesto v lesoch v atmosfére, kde robí problémy…
Dotácie na spaľovanie dreva sú problém
Vieme tomu nejako pomôcť?
Jednoducho. Začať robiť opak toho, čo sme robili doteraz. Okrem samozrejmého znižovania emisií zameniť devastáciu za regeneráciu prírodných prostredí, napríklad lesov. To je jedno z kľúčových opatrení súčasnosti.
Aktuálne odhady vedcov hovoria, že až 37 % uhlíka, ktorý potrebujeme dostať preč z atmosféry do roku 2030, by sa dal odstrániť veľmi efektívne a lacno obnovou prírodných ekosystémov.
Pritom tretina z tohto množstva za cenu menšiu ako 10 dolárov na tonu. Preto vyznieva zvláštne, že v európskej legislatíve je dodnes zakotvené dotovanie spaľovania dreva na energetické účely, ktoré podporuje ničenie lesov.
Plus stále nie je garantovaná ochrana pralesov a prírodných lesov. Tieto problémy by bolo treba čím skôr vyriešiť, pretože inak priamo podkopávajú európske ciele v oblasti boja proti klimatickej zmene a strate biodiverzity.
V pralese je smrť jedného začiatkom života druhého (Veľká Fatra). Foto: archív Ondreja Kameniara
Sadiť či nesadiť stromy?
Ako by sa to malo realizovať? Čítala som, že pred 250 rokmi presadila Mária Terézia takzvaný Tereziánsky lesný štatút, v rámci ktorého sa na súčasnom území Slovenska vysadilo množstvo nových lesov. No vtedy lesy znamenali primárne hospodárstvo, živobytie pre ľudí, nešlo o žiadne ochranárske pohnútky. Také niečo by nám asi nepomohlo tak, ako si to dnes želáme…
Dobre, že ju spomínate! (smiech) Veľká časť lesníkov sa ako keby zasekla v tých časoch, aj Máriu Teréziu radi spomínajú… a nie sú schopní posunúť sa ďalej, konfrontovať svoju prax s aktuálnym stavom poznania. Za tých pár storočí naozaj veľká časť lesníkov uverila tomu, že les je to povysádzané „pole na drevo“.
Dokonca aj dnes prebieha intenzívna diskusia o tom, či má byť aspoň v národnom parku les podľa prírody, alebo podľa lesného inžiniera, čo je väčšinou dosť veľký rozdiel. Ešte donedávna sa aj vo vedeckej literatúre písalo, že treba vysádzať stromy, aby sme zachránili klímu.
Dnes už ale vieme, že jedna vec je strom a druhá vec je les. Plantážam sa v extrémnej klíme veľmi dariť nebude. Ako som spomínal, sú zraniteľnejšie ako prírodné lesy. Nejde ani tak o to, aby sme vysádzali stromy, my potrebujeme hlavne chrániť už existujúce lesy, poskytnúť im možnosť zostarnúť.
Je totiž rozdiel, či vysadíte nejakú plantáž, o ktorej viete, že ju o 60 rokov vyťažíte. Alebo sa rozpadne kvôli škodcom, čo z dlhodobého hľadiska nemá žiadny efekt. Skôr je to ešte možno aj škodlivé.
Ak sa už rozhodneme vysádzať stromy, tak to treba robiť na zdegradovaných územiach, kde už sa les nedokáže sám obnoviť. Prípadne vysádzať stromy v poľnohospodárskej krajine, v mestách.
A v prípade existujúcich lesov?
Tie potrebujeme nechať čo najviac na pokoji, aby sa tam uhlík čo najviac ukladal: v našich podmienkach to môže byť až 10 ton CO2 na hektár za rok. Toto riešenie sa ukazuje vo vedeckej literatúre popri znižovaní emisií z priemyslu a dopravy ako najfunkčnejšie a finančne najmenej náročné.
Inštitút environmentálnej politiky (IEP) napríklad vyčíslil, že ak by sme vyhradili 50 % našich národných parkov pre divočinu a zriekli by sme sa tam ťažby, štátny rozpočet by to vyšlo na 11,6 milióna eur ročne. Na porovnanie, fosílne palivá boli v roku 2017 dotované u nás sumou 217 miliónov eur…
Samozrejme, že nie všetky lesy môžu byť v bezzásahovom režime, pretože potrebujeme aj drevo. Tu sa ale dá hospodáriť šetrnejšie, čo by malo tiež obrovský pozitívny dopad.
Funkčné lesy a extrémne počasie
Ako pri zjemňovaní dopadov klimatickej zmeny môžu pomôcť zdravé lesy?
Jedným z prejavov klimatickej zmeny je extrémnejšia klíma – prudšie búrky, intenzívnejšie lejaky. Často vidíme, že niekde za deň naprší toľko, koľko malo napršať za mesiac. A práve pralesy sú schopné omnoho lepšie zadržiavať aj tieto extrémy. Ak máte vyrúbanú dolinu a padnú tam silné zrážky, voda nevsakuje do hlbších vrstiev pôdy a do podložia a o pár hodín je dolu v doline. Aj s pôdou, ktorú zmyje z horských svahov, vytopí dediny či polia a zničí cesty.
Ako si s takými zrážkami poradí prales?
To je už iná vec. Bol som napríklad na Kaukaze v pralese a zažil som tam obdobie, že tam niekoľko dní za sebou veľmi silno pršalo. Ale stále tam bola rovnako čistá a krásna voda, ani prietok sa veľmi nezväčšil. Bolo vidieť, že prirodzený ekosystém sa aj s týmto extrémom dokázal vysporiadať.
Toto sa dá, samozrejme, pozorovať hocikde, kde sa zachovali doliny bez ciest a ťažby (pár takých sa, našťastie, nájde aj na Slovensku, napríklad Tichá a Kôprová v Tatrách). Treba ale jedným dychom dodať, že scenáre do budúcnosti nie sú až také pozitívne ani v prípade prírodných lesov.
Ak sa oteplí príliš, je tu reálna možnosť, že ani tie to už nebudú zvládať. Preto ich treba čo najskôr maximálne využiť na viazanie uhlíka, aby sme sa dokázali vyhnúť tým najhorším scenárom do budúcnosti. O niekoľko desaťročí nám už možno nepomôžu ani lesy.
V pralese sú stromy rôznych druhov a veľkostí a to ho robí odolným. Fotografia z titulky časopisu Nature, na ktorej je veľkofatranský prales, NPR Kundračka. Foto: archív Ondreja Kameniara
Oplatí sa chrániť, nie ťažiť
Je u nás vôľa a je to vôbec reálne, aby sme lesy nechali tak, ako sú? Aby do nich nezasahovali ťažiari, developeri?
Určite nie je reálne, aby boli všetky lesy ponechané bez hospodárenia. To, myslím, ani nikto nechce. Treba nájsť rovnováhu medzi zasahovaním a nezasahovaním. Už nejaký čas som aktívny aj v iniciatíve My sme les, kde sa snažíme o to, aby aspoň 5 % územia bolo bez hospodárenia. To by sa docielilo už schválením zonácií národných parkov so 75 % rozlohy v A zóne, teda bez zásahu.
Stačí to?
Ideálne by, samozrejme, z hľadiska ekológie bolo viac. Európska únia mieri k cieľu 30 %, z toho 10 % v bezzásahu. My sa snažíme zvyšovať povedomie verejnosti a zrozumiteľnou formou oboznamovať ľudí s vedeckými faktami ohľadne lesov a ich ochrany. Ľudia si čoraz viac uvedomujú, že bez prírody to nepôjde a začínajú ochranu vo zvýšenej miere požadovať.
Je síce pravda, že potrebujeme aj drevo, ale to nie je to najdôležitejšie. A hlavne – drevo sa dá získať rôznymi spôsobmi. Nemusí to byť práve ťažbou v národných parkoch. Nedávno bola spracovaná štúdia, kde porovnávali rôzne ekosystémy a zisk z ich hospodárskeho využitia či ochrany. Vyšlo im, že väčšinu ekosystémov sa aj ekonomicky viac oplatí chrániť, ako ich napríklad vyťažiť. Takže aj tie ekonomické argumenty sú na našej strane.
Môžete byť konkrétnejší?
Ak sú národné parky dobre spravované, sú prínosom pre obyvateľov daných regiónov a otvárajú sa tam možnosti, ako prírodu využiť bez devastovania. Predovšetkým rôzne formy „mäkkého“ turizmu, v blízkej budúcnosti to možno bude aj nejaká forma platieb za ekosystémové služby, napr. ukladanie uhlíka.
Len to chce zmenu myslenia a snahu hľadať cesty. Určite je to rozumnejšie investovaná energia, ako spochybňovať potrebu ochrany prírody. Musíme celú ochranu prírody vnímať inak. Nie je to samoúčelné obmedzenie, ale príležitosť, ktorú by sme mali sami chcieť. Lebo vidíme, že to dáva nielen ochranársky, ale aj ekonomický zmysel.
V Bavorskom národnom parku či na Šumave sa vybrali cestou ochrany divočiny a výsledkom je prosperujúca príroda aj miestne obyvateľstvo. Vzniklo množstvo pracovných miest, stúpla životná úroveň. V dotazníkoch zistili, že návštevníkom nevadia stojace suché stromy, skôr ťažba. Myslím si, že už aj u nás je to na dobrej ceste.
Táto téma už zaujala mnoho ľudí – len našu iniciatívu My sme les podporuje vyše 70-tisíc ľudí viaceré naše aj iné petície riešiace ochranu prírody prekročili hranicu 100-tisíc podpisov. Ale očividne to ešte stále nie je dosť…
Rozumejú tomu aj ľudia v rozhodovacích pozíciách, ktorí to môžu reálne ovplyvniť?
V súčasnosti je vedenie ministerstva životného prostredia určite najlepšie za dlhý čas a je tam istý pokrok. Vyhlásili sa nové chránené územia, pracuje sa na zaradení vlka medzi chránené živočíchy… Problém je, že na ministerstve pôdohospodárstva a ďalších tomu už rozumejú menej.
Brzdia sa tým nutné kroky, napríklad zonácie národných parkov a prevod pozemkov pod správu ministerstva životného prostredia. Na európskej úrovni sa veľa vecí mení k lepšiemu, aj keď je tam stále aj ten silný tlak protistrany, ktorá sa snaží udržať starý poriadok. Faktom je, že potrebné sú naozaj výrazné systémové zmeny a tie zatiaľ nenastali. Ani u nás, ani na európskej úrovni.
Ako presvedčíte lesníkov, ktorých živobytie závisí od ťažby dreva? Čo by ste im povedali?
V prvom rade asi to, že ťažba dreva tu stále bude, skôr je to o tom, kde by sa malo ťažiť a ako by sa malo ťažiť. Druhá vec je, že keď sa robí citlivý manažment lesov (mimo chránených území), vyžaduje si to aj viac ľudskej pracovnej sily. Veľa ľudí sa zvládne aj preorientovať… Takže o prácu nemusia prísť.
A dodal by som, že treba vnímať aktuálny kontext a vnímať nielen rovinu osobného prospechu, ale aj rovinu spoločenskú, globálnu. Ako ľudstvo máme podľa klimatológov pár rokov na to, aby sme sa vyhli najhoršej klimatickej katastrofe a pripravili sa na už nevyhnutné dôsledky svojej činnosti.
Mali by sme sa teda čo najlepšie oboznámiť s aktuálnym stavom poznania a na jeho základe potom čo najrýchlejšie konať. V opačnom prípade nám pravdepodobne niet pomoci. Viem, že mnohí nie sú zvyknutí takto uvažovať, ale budeme si na to asi musieť zvyknúť.
Tam, kde nie sú doliny rozjazdené traktormi, tečie aj po silnom daždi čistá voda (Javorová dolina, Vysoké Tatry). Foto: archív Ondreja Kameniara
Ako nasmerovať prirodzený záujem developerov v oblasti cestovného ruchu tak, aby nedochádzalo k necitlivým zásahom do chránených oblastí?
Developeri nemusia byť problémom, ale súčasťou riešenia. Veď práve oni vedia pomôcť zabezpečiť ekonomické fungovanie regiónu. Len by mali mať na zreteli, že podstatnou hodnotou v chránenom území je samotná príroda, tá by ich činnosťou nemala utrpieť, ale skôr byť zveľaďovaná.
Napríklad ako?
Funkčné riešenia v zahraničí bežne fungujú, stačí ich skopírovať. Napríklad by ubytovacie zariadenia mohli prispievať na chod chráneného územia. To by následne mohlo zabezpečiť lepšiu ochranu prírody a pre návštevníkov atraktívnejšie prostredie, čo by bolo spätne výhodné pre ubytovacie zariadenie. Ale to ubytovacie zariadenie predsa nemusí byť v strede národného parku. Môže byť v dedine pod ním…
Faktom je, že ľudia čoraz viac hľadajú oddych v neporušenej prírode, nie masové turistické destinácie, turistika v divočine je najrýchlejšie rastúcim odvetvím cestovného ruchu. Celkom sa to ukázalo aj počas pandémie.
Súčasné problémy v chránených územiach sú spôsobené predovšetkým chaosom, vyplývajúcim z chýbajúcej zonácie národných parkov. Keby boli schválené tie, každý by presne vedel, kde čo môže robiť. Lenže necitlivým prístupom, ako napríklad v Jasnej, sa ničí to, čo je vlastne v chránenom území to podstatné.
To v konečnom dôsledku neprospieva nikomu. V mŕtvej a zničenej krajine sa ani biznisu nebude dariť. V skutočnosti základom prosperity sú funkčné ekosystémy. Našim spoločným cieľom by teda malo byť zachovanie a obnova prírody. My sami sme totiž jej súčasťou. Keď ničíme ju, ničíme seba. Pevne verím, že sa nám nakoniec podarí naučiť sa žiť v symbióze s ňou.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
