Prečítajte si, čo si známy národovec myslel o poľnohospodárstve, priemysle, ale aj to, ako vnímal clá.
Je nedeľa 24. apríla 1836 a 20-ročný Ľudovít Štúr sa prebúdza s myšlienkou, že sa v ten deň začne niečo veľké. Spoločne s necelou dvadsiatkou priateľov ho čaká výlet na Devín, ktorý sa neskôr dostane aj do učebníc. Pre štúrovcov je Devín symbolickým miestom spojeným s Veľkou Moravou.
Aj o tom na sútoku Moravy a Dunaja hovoria zanietení patrioti a na znak národnej hrdosti si vezmú slovanské mená. Zo Štúra sa stáva Velislav. Bodkou za dňom je posedenie v miestnej krčme. Pôvodne malo byť skromné. Buditeľov však prebudí prehýbajúci sa stôl. Čakali klobásky, namiesto toho ich provokujú pečené moriaky.
Už na prvý pohľad je jasné, že ponúknuté menu je nad „hotovostné možnosti“ mladých národovcov. Ako vo svojej Štvrtej knihe o Bratislave pripomína na základe spomienok Jozefa Miloslava Hurbana známy historik Pavel Dvořák, nakoniec padne odvážne rozhodnutie. Keď už je prestreté, Štúr ostatných údajne nabáda: „Poďte, my budeme dnes všetci spolu obedovať.“
Ako sa zhodnú, všetko treba zjesť a zaplatiť „in honorem Slavorum“. Účet je však tvrdší oriešok, s ktorým si musia národovci poradiť.
Skôr než sa pozrieme na ekonomické názory Ľudovíta Štúra, vráťme sa ešte na Devín k nezaplatenému účtu. Občerstvenie mal zabezpečiť Pavel Čendekovič a zrejme došlo k omylu.
Hostina určite nemala byť taká veľkolepá. Práve Čendekovič je ten, koho s ďalším druhom pošlú do Bratislavy po peniaze, čo je úloha na niekoľko hodín. Dôležité je, aby hostinský nič nezistil. Preto štúrovci komunikujú v latinčine. Podozrievavého krčmára musia ubezpečiť, že sa zabávajú a nestresujú.
Aj preto si počas čakania objednajú ešte jedno kolo piva a veselo spievajú. Alkohol k dobrej nálade pomáha, no úprimnú radosť vyvolá až Čendekovič, ktorý sa vrátil z úspešnej „fundraisingovej kampane“. O Štúrovi s istotou možno hovoriť ako o jednom z politických otcov národa. Vďaka tejto príhode však s odľahčením možno dodať, že je aj otcom politického hodovania na dlh, ktoré pretrvalo doteraz.
Na jeho obranu treba povedať, že život na dlh neobhajoval. Naopak, chápal, aký dôležitý je ekonomický rast.
Štúr a hospodárske spolky
Práve zásluhou štúrovcov vzniká v 40. rokoch 19. storočia pomerne široká sieť hospodárskych spolkov. „Združovala roľníkov k vzájomnej hospodárskej pomoci a plnila aj vzdelávaciu úlohu,“ píše Janka Štulajterová v zborníku venovanom Ľudovítovi Štúrovi, ktorý v roku 2016 vydala Filozofická fakulta Univerzity Komenského.
Ako dodáva, „exemplárnym príkladom hospodárskeho spolku štúrovského obdobia v európskom meradle sa stal Gazdovský spolok v Sobotišti, ktorý založil zakladateľ miestnej školskej knižnice a ochotníckeho divadla – učiteľ Samuel Jurkovič“.
Podobné spolky plnili viacero úloh. Poskytovali roľníkom úvery, bojovali proti úžere, učili usporiadanému rodinnému i obecnému životu a čítaniu užitočných kníh. Zaujímavosťou je, že členovia boli povinní každý rok zasadiť na verejnom mieste najmenej dva ovocné stromy, aktívne sa zúčastňovať na úpravách obce, námestia a studní, pomáhať pri výsadbe líp a verejnoprospešne pracovať.
Práve na základe tohto spolku začali vznikať aj ďalšie. „Štúrovci nezabúdali ani na potrebu sociálnych a dobročinných ústavov, plánovali zakladanie chudobincov, pracovných domov, domovov najdúchov, tovarišstiev vzájomnej pomoci, ktorých cieľom bolo pomáhať starým, chorým a práceneschopným ľuďom,“ ďalej vysvetľuje Štulajterová.
Dôležitú úlohu zohrali aj takzvané vzájomné pomocnice, ktoré by sme dnes nazvali sporiteľňami.
Štúrov svet budúcnosti
Relevantný pohľad na Štúrovo vnímanie sveta aj z ekonomického hľadiska ponúka kniha Slovanstvo a svet budúcnosti, napísaná až po povstaní, ktoré z pohľadu Slovákov nedopadlo dobre. Známy národovec dokončil jedno zo svojich najdôležitejších diel v nemeckom exile v roku 1851. Na Slovensku vyšlo opätovne v roku 2016.
Keďže v knihe hovorí o potrebe orientácie na Rusko, obľúbil si ju najmä okruh prorusky orientovaných národných síl. Publikácia však ponúka širší pohľad na Štúrovo myslenie. Objavujú sa v nej aj jeho názory na priemysel, poľnohospodárstvo či clá.
Mnoho fanúšikov Štúrovej orientácie na Rusko netuší, ako opovrhoval komunizmom.
„Komunizmus, či už by bol prijatý podľa divných názorov Babeufa, Saint-Simona, Fouriera, Proudhona alebo Cabeta, ničí osobné vlastníctvo podľa známeho výroku ‚La propriété, c’est le vol‘ (vlastníctvo je krádež),“ píše Štúr a zhŕňa, že v každom prípade komunizmus znamená odstránenie a zničenie štátu.
Ako ďalej vysvetľuje, „sľubom dať každému rovnaké právo komunizmus nielenže činí ohromnú neprávosť vo vzťahu k celej občianskej spoločnosti, ale každému, vopred určujúc vlastníctvo alebo v krajnom prípade zabezpečujúc mu príjem, aj úplne ničí každé osobné snaženie a samourčenie, všetky silné impulzy a súťaženie“.
Dodáva, že komunizmus tiež vylučuje každú sebaobetavosť, všetku skutočnú lásku k blížnemu a tým mení každého a všetkých na egoistov, zastavuje akýkoľvek rozvoj a mení ľudskú spoločnosť na fabriku, v ktorej sú všetci ľudia mechanicky zaujatí svojou prácou.
Za zmienku stojí aj jeho úvaha, či všetko toto musí ľudstvo strpieť pre úbohý kus chleba, ktorý rodí božia zem v dostatočnom množstve.
„Ako sa komunizmus môže predstavovať sťa ochranca ľudských práv, keď on sám vôbec nepozná ľudstvo, žalostne ho ponižuje? A tak ako sa lepí k inštitúciám nepraktickým a neuskutočniteľným, tak aj on patrí k najhorším výplodom ľudského mozgu,“ dodáva rodák z Uhrovca.
Zdroj: Frobes/LK
Čo prináša najvyšší zisk?
V knihe uvádza Štúr aj úvahu, že relatívne najvyšší dôchodok prinášajú stredné dedinské hospodárstva: „V nich je pôda primerane obrábaná a je tam stály dozor. Pritom nepotrebujú veľmi veľký kapitál. Veľké hospodárstva predstavujú opačný jav a malé, rozdrobené potrebujú väčší kapitál ako to, čo potrebujú na založenie úrody.“ Pri malých farmách poukazuje na neefektívne využívanie náradia i ťažného dobytka.
Podľa Štúra úspechy priemyslu tiež spôsobili rozširovanie chudoby v západnej Európe: „Množstvo mechanických a technických vynálezov zdokonalilo priemysel a zjednodušilo výrobu, napomohlo rýchly rozvoj fabrík, v ohromných rozmeroch oživilo priemysel a drobných výrobcov viac a viac urobilo neschopných konkurencie. Oni upadali a naďalej upadajú, medzitým bohatstvo sa hromadí nerovnomerne.“
Predpokladá, že napokon sa ukáže výhoda. „Hoci mnohí kvôli pokroku boli poškodení, príde čas, keď všetky úspechy slúžiace ku cti ľudského rozumu budú údelom aj tých, ktorí teraz kvôli nim trpia,“ odhaduje.
Sloboda len niekde
Hoci Štúr veľa hovorí o oslobodení národov, v ekonomike je opatrnejší. „Úder, ktorý zasadil drobným výrobcom rastúci priemysel, bol krutý, ale ani západoeurópska snaha o oslobodenie každej osoby nie je výhodou, vytlačila cechy a občiny. So zánikom cechov mizne aj predtým v nich zahrnutý spoločenský dohľad a starostlivosť o jednotlivé osoby,“ píše.
Práve v lokálnych spoločenstvách vidí Štúr potenciál. „Rôzne dobročinné spolky a spoločenské podpory sú nedostatočné, nedokážu zabezpečiť všetkých chudobných,“ približuje.
Zaujímavý je aj pohľad známeho národovca na zahraničné skúsenosti. „Začínajúci remeselníci, takzvaní tovariši poslaní do sveta, pokladajú sa za oslobodených od každého dozoru a zodpovednosti, zdivočení, skazení, sú to výtržníci bez vzdelania. Sú proti všetkému pozitívnemu a v celých húfoch sa pridávajú ku komunizmu,“ vykresľuje.
Opäť tak zdôrazňuje svoj odpor ku komunizmu. Podľa neho „na Západe nikde niet oporného bodu, nikde niet pokoja, vojna všetkých proti všetkým, stav blízky zúfalstvu! Veda a umenie stále viac klesajú zo svojej predchádzajúcej výšky a uvoľňujú miesto úplne iným záujmom“.
Prečítajte si viac autorových textov
Výhody a nevýhody anglického priemyslu
Dôležitú časť svojej analýzy venoval Štúr Anglicku. Krajinu hodnotil na jednej strane pozitívne. Oceňoval, ako sa vyrovnala s niektorými nespravodlivosťami.
„Šľachta sa dokázala včas vzdať svojich práv, meštianstvo sa málo vyvyšovalo nad ostatných, keď získalo politické práva! Okrem toho, že anglická šľachta vlastní veľkostatky, ničím sa nelíši od ľudu a tieto veľkostatky dedia len najstarší synovia,“ píše. Oceňuje aj bohatstvo krajiny, no predpokladá, že už „prekročila meridián svojej výšky a moci“.
Známy národovec oceňuje anglický priemysel, no myslí si, že je aj slabou stránkou štátu. „Jeho pôsobením sa bohatstvo a s tým i pozemkové vlastníctvo zhromažďujú v rukách nemnohých, následkom čoho počet tých, čo patria medzi biednych, stále rastie a čím ďalej tým viac upadajú do úplnej chudoby,“ dodáva.
Hovorí dokonca o ekonomickej závislosti Anglicka od iných krajín a konštatuje, že „tento stav nie je možné zmeniť“.
Práve v tejto súvislosti dopĺňa myšlienku, že „dnes už ani jeden národ, ani jeden zdravo mysliaci politický ekonóm neverí v slobodný trh, preslávený anglickými politickými ekonómami“.
Rovnako zaujímavé je pokračovanie myšlienky – „Naopak, u všetkých národov sa každým dňom utvrdzuje presvedčenie, že každý národ, pokiaľ to len dovoľuje jeho pôda, poloha, stupeň vývoja a ostatné vzťahy, musí rozvíjať svoj vlastný priemysel a v rámci možností musí vyvolať dopyt po priemyselných produktoch, niektorý tovar vyvážať, ak je to možné, iný vymeniť za potrebné výrobky cudzieho priemyslu a takým spôsobom zväčšovať svoje bohatstvo, silu, vzdelanosť a samostatnosť.“
Spor so Smithom
Štúr nebol ekonóm, ale jazykovedec a svoju prácu publikoval 75 rokov potom, ako Adam Smith vydal Bohatstvo národov. So Smithom polemizoval len veľmi okrajovo vetou o spochybňovaní preslávených anglických politických ekonómov.
Namieste je úvaha, či Štúr druhou časťou svojej myšlienky čiastočne nespochybnil myšlienku o nefungujúcom trhu. Je to práve voľný obchod a špecializácia, čo po druhej svetovej vojne pomohlo ekonomicky rásť mnohým krajinám vrátane Číny. Bez otvorenosti svetu by nielen Peking sotva podporil domáci dopyt, po ktorom volá aj Štúr.
Paradoxne, dnes je aj vďaka Trumpovi opäť otvorená téma sebestačnosti. O clách písal aj Štúr. „Na tomto základe už teraz u mnohých národov, kde sa venuje pozornosť priemyslu, menia pôvodné dovozné clá na ochranné, čo, pochopiteľne, Angličanov hnevá a pokúšajú sa ich zrušiť,“ vysvetľoval.
Špekulatívne dokonca kladie otázku: „Prečo všade na kontinente Angličania podnecujú k revolúciám, ak nie preto, aby nedostatok priemyselnej výroby, vzniknutý v krajine následkom vojny, nahradili výrobkami svojich vlastných tovární a aby ponúkli svoj priemyselný trh nerozvinutým národom, ktoré len revolúciami môžu dosiahnuť samostatnosť?“
Rast verzus náboženstvo
Ekonomický pokrok spája Ľudovít Štúr aj s náboženstvom. Sám pochádzal z evanjelickej rodiny a tie boli na Slovensku nositeľom vzdelanosti, keďže evanjelickí farári mohli mať deti, ktoré boli prirodzene vzdelanejšie ako ich roľnícki susedia.
„Katolícka cirkev veľmi ďaleko zaostala za požiadavkami kresťanstva, ba aj od požiadaviek lepšej vzdelanosti našej doby. Kráča v ústrety svojmu osudu, rozkladu a úpadku. Čo urobili pre vedu všetky krajiny, ktoré sa uzatvorili pred reformáciou ako pred morom?“ pýta sa.
Ako príklad dáva Bavorsko. „Tak veľmi zaostalo za vzdelaným Nemeckom ako kedysi Boiótia zaostala za vzdelaným Gréckom, a to jedine z toho dôvodu, že ostala úplne katolícka. Namiesto toho, aby katolícka cirkev podporovala vzdelanie, starala sa o jeho potlačenie,“ rozpráva.
Jedným dychom však Štúr dodáva, že protestantizmus vznikol ako opozícia proti katolíckej cirkvi. „Ale keď upadá katolícka cirkev a stráca podporu národa, mäkne s ňou aj protestantizmus a neprejavuje žiadne príznaky života,“ dopĺňa. Aj preto si myslí, že pre budúci celosvetový historický vývin ľudstva je protestantizmus nedostatočný.
Vízia sveta podľa Štúra je úplne temná. „Z politického hľadiska Západ prechádza od absolutistických monarchií ku konštitučným štátom, z nich potom na politické a napokon na sociálne a komunistické republiky, kde sa všetko končí rozkladom ľudstva a deštrukciou ľudskosti,“ píše v roku 1851. Nádej videl v zjednotení Slovanov pod Ruskom, čo je aj pointou citovanej knihy Slovanstvo a svet budúcnosti.
Aj preto by bolo zaujímavé zistiť, ako by dnes vnímal svet, ktorý vytvára Moskva. Najmä že práve Štúrom nenávidený komunizmus uväznil Rusko v ekonomickom zaostávaní a skutočná sloboda neprišla ani po páde železnej opony.
Naozaj volebné právo pre každého?
Zaujímavý je aj jeho postoj k všeobecnému volebnému právu. Ako píše ešte v súvislosti s Anglickom, „radikáli a chartisti chcú, aby sa volebné právo rozšírilo na celý národ bez rozdielu, aby sa na ňom mohli zúčastňovať všetci otcovia rodín bez ohľadu na postavenie a vzdelanie“.
Zamýšľa sa aj nad tým, čo by to prinieslo. „Štátne ustanovizne by museli tiež prejsť na toto široké pole a tvrdá stará anglická ústava by sa otriasla v základoch; namiesto prvku vyvíjajúceho sa postupne a uvážlivo okamžite by vystúpila nestála, bez patričného vzdelania masa; anglický senát, takzvaná horná komora, by bol okamžite zrušený, monarchia zvrhnutá a otvorila by sa cesta k rôznym výčinom,“ píše.
Práve tieto slová naznačujú, že Štúr by dnes zrejme nesúhlasil s populizmom národne orientovaných politikov, ktorí sa v súčasnosti radi a často oháňajú práve Štúrom.
