Každá firma, ktorá rešpektuje tunajšie zákony, vytvára pracovné miesta, generuje zisk a platí dane, je pre slovenskú ekonomiku dôležitá. Ak sa zameriame na podniky, ktoré najviac prispievajú k hospodárskemu rastu krajiny, to sú niektoré spoločnosti z energetiky, najmä najväčší výrobca elektriny Slovenské elektrárne a potrubný prepravca plynu eustream.
Určite aj automobilky, predovšetkým Kia, prípadne zbrojovky na čele s VOP Nováky, maloobchodné reťazce ťahané Lidlom a viaceré solitérne spoločnosti ako ružomberské papierne Mondi SCP či dodávateľ elektrotechnických komponentov pre automotive Panasonic.
Preto, akým tempom im rastie pridaná hodnota a EBITDA (prevádzkový zisk zvýšený o odpisy, pozn. red.), a aký robustný profit a nadpriemernú ziskovosť tržieb vo finále vykazujú. Len pre predstavu, ako výrazne ovplyvnili Slovenské elektrárne vlaňajší výkon nefinančných podnikov, ktoré sme analyzovali – bez ich rekordného prírastku by EBITDA všetkých ostatných firiem stagnovala.
Do rebríčka sa nedostali mnohé firmy, ktoré zatiaľ nenarástli do potrebnej veľkosti, ale možno majú veľkú perspektívu. Ktoré firmy prípadne odvetvia na Slovensku majú „ružovú“ budúcnosť?
Odvetvia, ktorým sa na Slovensku ešte darí, ako je napríklad automotive, sa viažu na relatívne výhodnú cenu práce. To je faktor, ktorý pomaly, ale isto vyprcháva. Vidíme to napríklad na obuvníckom priemysle. Obuvníci zamestnancov platia najhoršie zo všetkých odvetví, ktoré FinStat analyzoval na základe výsledkov nefinančných podnikov za rok 2024.
Ešte pred dvoma rokmi tento sektor prosperoval – aj vďaka nízkej cene práce. Teraz tu najväčší zahraniční hráči zatvárajú fabriky (Ecco, Honeywell, sčasti Lowa, pozn. red.) a prosperujú len malí špecialisti, ktorí šijú pracovnú, športovú alebo vojenskú obuv. Pochybujem však, že vyrastú do takých rozmerov, aby nahradili veľké obuvnícke závody.
Foto: Robo Homola
V rebríčku vidíme minimum súkromných firiem s domácim kapitálom. Ako vnímate prínos zahraničných firiem pre krajinu – treba spolu s politikmi plakať nad tým, že väčšinu ekonomiky majú v rukách nadnárodné, respektíve zahraničné korporácie, ktoré vyvážajú zisky do zahraničia a Slováci sú podľa nich len „otroci cudzieho kapitálu“?
Slováci sú v prvom rade otroci vlastných volebných preferencií, predsudkov a nevzdelanosti. Aké garnitúry volia, tak ovplyvňujú podnikateľské prostredie. Pred desaťročím bolo Slovensko, tak trochu zázrak, „tatranský tiger“, ktorý lákal zahraničné investície, a to sa zároveň podpísalo pod nadpriemerný ekonomický rast. Dnes patrí medzi najviac zaostávajúce krajiny v Európe.
Je krajinou, ktorú už obchádzajú aj turisti, nelákame ich už ani ako skanzen s krásnymi horami. Nebyť zahraničných investorov, ktorí v tomto komplikovanom prostredí riadia podniky, ako najlepšie vedia, pod silným medzinárodným konkurenčným tlakom, boli by sme v situácii, akú riešilo pred dekádou Grécko. A ak bude pokračovať fiškálna politika v tej kvalite, akej sme dnes svedkami, do gréckeho scenára spadneme celkom určite.
Nedávno ste vo FinState zverejnili analýzu ziskovosti firiem. Najmenší podiel zisku z predaného tovaru a služieb ste odhalili v podnikoch zo sektorov doručovania a kuriérskych spoločností, hutníctva, elektrotechniky a výroby obuvi. Máme po obuvníkoch očakávať aj odchod kuriérskych, elektrotechnických či hutníckych firiem?
Slovenská pošta prerába, ale je to štátny podnik, ktorému štát vždy prizná dotáciu, aby prežil. Je to dôležitý zamestnávateľ, aj keď ľudí platí naozaj biedne. Sektor kuriérskych služieb je viazaný na domácu ekonomiku, preto odtiaľto nikdy neodíde. Skrachoval zatiaľ len jeden malý stratový hráč a z existujúcich kuriérov je v strate iba DPD, ktoré sa buď pozviecha alebo ho vytlačí konkurencia. Inú situáciu vidíme v prípade priemyselných gigantov.
Akú?
Viaceré z nich na Slovensku vyrábajú iba vo mzde (vývoj a ďalšie časti výroby s vyššou pridanou hodnotou ostávajú v materskej krajine koncernu, pozn. red.). Ak budeme pridrahí a otrávime podnikateľskú atmosféru, na čom už politici mimoriadne aktívne pracujú, môžu odísť aj metalurgické či elektrotechnické ikony.
Vo FinState sme analyzovali podstatnú časť slovenskej ekonomiky – odvetvia, ktoré sa na vlaňajších ziskoch nefinančných podnikov podieľajú dvoma tretinami a generujú tri štvrtiny slovenského EBITDA. Táto kohorta premenila na zisk v priemere ani nie štyri a pol centa z jedného utŕženého eura.
To znamená veľmi nízku ziskovosť, pri ktorej sa napríklad veľmi ťažko investuje do inovácií a rozvoja…
Áno. A hutníci na každom eure prerábali 2,6 centa. V Českej republike bola metalurgia v roku 2023 ešte nad nulou, ale najväčšia oceliareň Liberty, ktorá v Ostrave zamestnávala tisícky ľudí, skrachovala a či ju zachráni nový investor, je otázne. Vlaňajšie výsledky firiem a odvetví v slovenskej ekonomike vo všeobecnosti prinášajú viac výkričníkov ako pozitívnych signálov.
Z nefinančných firiem dominujú rebríčku okrem energetických podnikov najmä firmy z automotive. Podpísala sa už na ich výkonoch čínska konkurencia či pomalý prechod na elektromobilitu? V akej kondícii je kľúčové odvetvie Slovenska?
V slovenskom automotive to vyzerá stabilne – na prvý pohľad. Z hľadiska ziskovosti patrí k ťahúňom domácej ekonomiky päť odvetví – automotive, elektroenergetika, plynárenstvo, telekomunikácie a IT. Automotive z nich vlani vykázal najväčší prírastok pridanej hodnoty, vyšší ako energetika, ktorá ťaží z rozkývaných cien energokomodít v dôsledku ruskej invázie na Ukrajinu.
Negatívne príbehy v automotive sú zatiaľ skôr výnimky viazané na špecifické zlyhania. Magna PT (so závodom v Kechneci, pozn. red.) napríklad tvorila rezervy pre krach amerického dizajnéra elektromobilov Fiskars, pre ktorého jej rakúska matka vyrábala vozidlá. No nemôžeme ignorovať širší kontext – čo sa deje v tomto sektore v okolí.
Myslíte stagnáciu nemeckej ekonomiky, americké clá alebo nástup čínskej konkurencie?
Áno. Výroba sa zatvára vo viacerých tradičných baštách automotive v Európe. Nemôžeme ignorovať, ako európski hráči chradnú na čínskom trhu, kde ešte pred pár rokmi generovali podstatnú časť ziskov. Ani to, ako sa Číňania so svojimi solídnymi elektromobilmi presadzujú na svetových trhoch.
A napokon ani riziká spojené s obchodnými bariérami, ktoré zavádzajú Američania. Keď k tomu pripočítame nekompetentné riadenie verejných financií doma, môžeme očakávať dokonalú búrku. To, čo teraz zažívame, je len to povestné, alebo skôr zlovestné, ticho pred ňou.
Vidíte vo vašich pravidelných analýzach a pozorovaniach signály zmeny profilu slovenskej ekonomiky smerom k iným odvetviam?
Dramaticky sa do popredia predrala elektroenergetika. Kým po minulé roky bolo akýmsi benchmarkom odvetvie telekomunikačných služieb, dnes je to hlavne výroba elektriny. Je zaujímavé, že v Českej republike, kde štát reguluje a dotuje trh s elektrinou oveľa striedmejšie ako na Slovensku, je rentabilita v energetike polovičná.
Česko je v mnohých ohľadoch veľmi podobné slovenskej ekonomike, a v niektorých ohľadoch predznamenáva, čo sa na Slovensku udeje. Napríklad obuvnícky a kožiarsky priemysel tam už prakticky neexistuje – a s oneskorením niekoľkých rokov sa to stáva realitou aj tu.
V prípade SPP, Tiposu, Železničnej spoločnosti Slovensko alebo Slovenskej pošty by som s privatizáciou neváhal ani minútu.
Ako vnímate zdravie a výkonnosť štátnych firiem ako Slovenský plynárenský priemysel, Vodohospodárska výstavba, Tipos, Slovenská pošta či železničné podniky? Je niektorý zo štátnych podnikov ideálnym adeptom na privatizáciu alebo by mal štát naopak zveriť štátu ďalšie sektory trhu – napríklad „záchranky“, ako to nedávno navrhli viacerí politici?
Vo všeobecnosti platí, že štát by mal regulovať a kontrolovať podniky, ktoré ovládajú súkromní majitelia. Nemal by výrobcov vlastniť, pretože to z hľadiska dlhodobých skúseností prináša veľa rizík – korupciu, neefektivitu, nerovné podmienky v trhovej súťaži. V prípade záchrannej služby by som si štátny monopol vedel predstaviť, rovnako ako to je u hasičov.
Aj v monopolných a strategických infraštruktúrnych segmentoch, ako je správa vysokonapäťovej rozvodnej elektro-energetickej siete (SEPS), prevádzka plynovodov a ropovodov (Transpetrol a eustream) či železničných ciest (ŽSR), sa to dá chápať. Ale v prípade SPP, Tiposu, Železničnej spoločnosti Slovensko alebo Slovenskej pošty by som s privatizáciou neváhal ani minútu.
