Euro pomohlo Slovensku najmä pred jeho prijatím, keď museli politici realizovať dôležité reformy. Aktuálne predstavuje morálny hazard a umožňuje verejným činiteľom ľahšie zadlžovanie.
Je májové predpoludnie a hlavný ekonóm Trinity Bank Lukáš Kovanda sa na Forbes Money Summite lúči so svojím názorovým oponentom Stanislavom Pánisom z J&T Banky so slovami: „Mali by ste urobiť turné po Česku.“
Pražský ekonóm prijal pozvanie do diskusie ako odporca zavádzania eura v domovine. Z debatujúcej dvojice však trocha prekvapujúco zaznelo práve od neho za spoločnú menu viac argumentov než od jeho diskusného partnera. Česko podľa Kovandu teraz nemá dôvod prijať euro, no myslí si, že Bratislava nepotrebuje návrat ku korune.
Obaja ekonómovia pomenovali riziká, ktoré prináša nielen spoločná mena, ale aj snaha o jej digitálnu verziu. Práve to by mohlo dať centrálnym bankárom doteraz neznámu možnosť zdaniť úspory ľudí.
„Slovensko urobilo veľký skok dopredu v prvých rokoch milénia. Motivácia na zavedenie eura viedla krajinu k reformám, liberalizácii trhu práce. Dokonca ste v roku 2008 stlačili verejné zadlženie skoro na úroveň Českej republiky v pomere k HDP,“ vysvetľuje. Zároveň dodáva, že práve zmena meny priniesla otočenie trendu.
„Odkedy Slovensko prijalo euro, pozorujeme opačný trend, Česko je pred Slovenskom v takmer všetkých ukazovateľoch,“ poznamenáva. Ukazuje to, že spoločná mena sama osebe nepomôže. „Ani som nevidel ekonomický dôvod, pre ktorý by sme mali vstúpiť do eurozóny. Očakávané výhody sa po 16 rokoch nenaplnili,“ reaguje analytik J&T Banky Stanislav Pánis.
„Nemožno spochybňovať transakčné úspory a obmedzenie kurzového rizika, ale to je na úrovni pár desatín percenta HDP,“ podotýka. Väčšiu váhu prikladá Pánis tomu, že vďaka euru sa mali zvýšiť priame finančné injekcie z iných krajín a posilniť obchod s nimi. „Stal sa presný opak. Od vstupu sa prílev zahraničných investícií v pomere k HDP výrazne spomalil.“
Problémy s infláciou
„Mimochodom, neeurové Česko, Poľsko aj Orbánovo Maďarsko majú tento ukazovateľ výrazne vyšší. Nezodpovedá za to spoločná mena, ale závisí od kvality podnikateľského prostredia. A to ani euro nedokáže vykompenzovať,“ poukazuje na dôležitý rozdiel.
Pripomína, že medzinárodný obchod rástol lepšie medzi neeurovým Českom a Nemeckom, no aj medzi Berlínom a Pekingom. Chýbajúca spoločná mena nebola prekážka obchodu.
Na druhej strane analytik J&T Banky uznáva, že politici museli realizovať reformy. „Zodpovedné vlády by ich robili aj bez spoločnej meny. Poľsko dynamicky rastie, je to líder celej Európy, a hoci nemajú euro, nijakým spôsobom tým netrpia,“ porovnáva.
Prax podľa neho poprela aj sľub cenovej stability. „Aká bola inflácia po pandemickom aj energetickom ponukovom šoku! ECB držala sadzby na nule, u nás bola inflácia dvojciferná. Extrémne neskoro začala zvyšovať sadzby,“ zdôrazňuje.
Kovanda pripomína, že Slovensko síce malo nižšiu infláciu, ale bolo to podľa neho dané tým, že Česko sa nerozhodlo tak výrazne stropovať ceny energií. „Šok, ktorý nastal po invázii, nás zasiahol najvýraznejšie, lebo sme najpriemyselnejšia krajina Európskej únie. Naša vláda mala možnosť reagovať, no nepristúpila tak výrazne k stropovaniu energií ako Slováci, Maďari alebo Poliaci. My teraz máme jednu z najvyšších cien elektriny, hoci je Česko jedným z jej najväčších vývozcov,“ poukazuje na paradox.
Estónsky príklad
V súvislosti s cenami a eurom zdôrazňuje, že spoločná mena nemusí znamenať ich nižší rast. Poukazuje aj na dianie v Pobaltí. „Pozrime sa na Estónsko, v lete 2022 malo infláciu 25 percent. Česká republika mala najvyšší rast cien 18 percent. Ozývajú sa hlasy, že by sme mohli mať nižšiu infláciu, keby sme mali euro, ale ja s týmto názorom nesúhlasím,“ vraví.
Pri pôvode vysokej inflácie v externých faktoroch, ako sú vojna a energetická kríza, sa natíska otázka, do akej miery sa s ňou dokáže vyrovnať centrálna banka, nech už má akokoľvek voľné ruky. „Inflácia by nebola tak rýchlo skrotená, ale možno by sme mali rýchlejšie zatiahnutú brzdu. Centrálna banka by mohla konať rýchlejšie,“ zamýšľa sa Pánis. „Predstava, že regulátori dokážu vyriešiť rast cien, ktorý spôsobil ponukový šok, nesedí. No keď máme infláciu okolo osem či deväť percent a keď sú úrokové sadzby na nule, vysiela to určitý signál,“ dodáva.
Zdôrazňuje, že ECB reagovala neskoro, čo často platí aj o americkom Federálnom rezervnom systéme. Na druhej strane pripomína, že s kvantitatívnym uvoľňovaním začali Američania skôr. „Žijeme v dobe najhorších centrálnych bankárov. To mi nikto nevyvráti. Najmä keď na čele ECB a Fedu stoja právnici,“ upozorňuje.
Kovanda dodáva, že Česko začalo zvyšovať sadzby o rok skôr než Európska centrálna banka práve preto, že má nezávislú politiku. „ECB musela brať do úvahy aj situáciu v južnom krídle, ktoré si neprialo vyššie úroky, pretože sa to nehodilo ich ekonomikám. Aj preto Estónsko malo silnejšiu infláciu než Česko. Neustále počúvam, že Slováci majú lacné hypotéky, ale to treba vnímať v širšom kontexte,“ približuje.
Priepasť medzi krajinami
Euro je podľa českého ekonóma predčasne uvedený projekt, ktorý prehlbuje priepasť medzi členskými krajinami eurozóny a prináša morálny hazard. „Krajiny ako Slovensko sa s eurom viac zadlžujú,“ varuje. Spoločná mena sa spája s nižšími sadzbami, na druhej strane práve eurovým krajinám sa zhoršujú ratingy viac než ostatným. Aj to podľa neho poukazuje na to, že euro je tikajúca bomba.
No riešenia nie sú jednoduché. „Zrušenie by vyvolalo chaos, na to trhy nie sú pripravené,“ tvrdí. Jedným z možných východísk sú zodpovední politici, ktorí sa dostanú k moci, no to je skôr zbožné prianie. Kovanda zdôrazňuje, že nevolá po federácii, no aj tá by mohla pomôcť. Pánis varuje, že ak by sa ňou EÚ stala, bol by to začiatok konca. „Európan sa necíti ako euroobčan a federácia by znamenala, že nemecké dane pôjdu do Bruselu, kde sa rozdelia,“ vystríha.
Porovnáva, že v USA ide väčšina peňazí cez federálny rozpočet, pričom v EÚ je to presne naopak. „Predstava, že nemecké dane pôjdu do Grécka a Portugalska, je nereálna. Možnosť federácie by sa podľa mňa zavŕšila až vtedy, keď by boli majstrovstvá sveta vo futbale a eurozóna by nastúpila s vlastným tímom. Aj dnes, keď vidíme zápas Brazília – Nemecko, koľko ľudí drží palce tým druhým, lebo sú v eurozóne?“ pýta sa sugestívne.
Menová politika pre toľko štátov nemôže podľa neho fungovať. „To je, ako keby ste chceli jedny šaty dať bojovníkovi aj baletke. Eurozóna je ďaleko od ideálnej menovej zóny. USA trvalo 150 rokov, kým sa priblížili k optimu, a prešli aj občianskou vojnou,“ dopĺňa.
Devalvovači meny
Pánis pripomína dielo kanadského ekonóma Roberta Mundella, za ktoré získal v roku 1999 Nobelovu cenu. Analyzoval optimálne menové územia, ktoré definoval mikroekonomickými konvergenčnými kritériami a nie makroekonomickými, ako bolo stanovené v Maastrichtskej zmluve.
„Mikroekonomické kritérium je mobilita pracovnej sily. V eurozóne je určite výrazne nižšia ako v USA už len pre jazykovú bariéru. Ďalší znak je flexibilita cien a miezd, od toho sme veľmi ďaleko najmä smerom nadol,“ vysvetľuje s tým, že eurozónu vytvorili sérioví „devalvovači“ meny v permanentnej recesii.
„Od pádu brettonwoodskeho menového systému do vzniku eurozóny sa meny všetkých členských krajín voči nemeckej marke oslabovali. Keď prišli do eurozóny, kurzy sa zafixovali a marka bola zrazu lacná. Preto Nemci mali obrovské ekonomické prebytky a juh Európy to škrtilo,“ poznamenáva. Ďalší dôležitý faktor je väčšia koordinácia hospodárskeho cyklu.
„V EÚ nie sú štáty veľmi koordinované, hoci za posledných 20 rokov sme sa posunuli a čiastočne sa to zosynchronizovalo,“ pripomína Pánis. Poukazuje na analýzu banky JPMorgan, podľa ktorej krajiny bývalého Sovietskeho zväzu, Osmanskej ríše alebo Latinskej Ameriky sú bližšie ku kritériu zosynchronizovania hospodárskeho cyklu ako eurozóna. Pre optimálnu menovú úniu sú potrebné aj automatické fiškálne transfery. „To je nerealizovateľné. Na to by sme potrebovali federáciu,“ tvrdí.
Pánis uzatvára tému slovami bývalého hlavného ekonóma ECB Otmara Issinga, že neexistuje pozitívny príklad funkčnej menovej únie, ktorá by nebola spätá so spoločným štátom.
Hrozba digitálneho eur
Prirodzeným pokračovaním eura bude jeho digitálna verzia. Kovanda hodnotí, že eurozóna má k tomu bližšie ako Česko, otázny však je prínos pre ľudí. „Ide skôr o to, že centrálna banka bude môcť emitovať priamo digitálne peniaze. S tým sa spája veľa rizík, ktoré sa zamlčujú. Bude oveľa jednoduchšie pre centrálne banky urobiť to, čo chceli v minulom desaťročí, a to nastaviť úrokovú sadzbu hlboko do záporu, čo je zdanenie úspor,“ vykresľuje.
Doteraz to podľa neho nebolo možné práve preto, že ľudia by si peniaze vybrali v hotovosti. „Nebude to hneď, ale stavím sa, že časom sa povie: už máme digitálne euro, už nie je potrebné, aby ste mali hotovosť. A potom nebude možnosť vyhnúť sa v deflačnom období úrokom napríklad mínus 20 až 30 percent,“ hovorí s tým, že prínos to navyše nemá. „Veď už dnes máme elektronické peniaze,“ dosvedčuje.
Iné digitálne meny majú podľa hostí zmysel, no napríklad bitcoin sa nestal platidlom. „Je obeťou svojho úspechu. V roku 2014 som platil za kávu v bitcoine a v dnešných cenách ma stála 200-tisíc korún. To je dôvod, prečo ľudia neplatia bitcoinom. Ide o uchovávateľa hodnoty,“ uzatvára Kovanda.
