Gabriel Eichler je prvý muž, ktorý bol v novembri roku 2010 na obálke slovenského Forbesu. Ako sa pozerá jeden zo svetovo najuznávanejších slovenských finančníkov a manažérov na súčasnú krízu?
Prostredníctvom jeho príbehu môžeme sledovať vývoj kapitalizmu v strednej Európe: bol pri rozdelení republík, pomáhal rozbiehať kupónovú privatizáciu, ako manažér vyťahoval z problémov Východoslovenské železiarne.
Mal našliapnuté na posty v slovenskej, ale aj v americkej vláde prezidenta Reagana. Ako vníma americké clá, prezidenta Trumpa, čínsku hrozbu a európsku konkurencieschopnosť?
V histórii boli ešte komplikovanejšie situácie – plno vojen, vraždenia, eliminácie celých etník. Z tohto pohľadu nie je dnešná doba až taká hrozná. Mali sme obrovský svetový ekonomický rast, pozrite sa len na posledných tridsať rokov.
Predtým sme zažívali dlhé obdobia chudoby v rôznych častiach sveta, vrátane tej našej, čo sa našťastie zmenilo. Ten rast prirodzene viedol k následkom aj k určitým disproporciám a som si vedomý, že prístup novej americkej administratívy aj epistemologický chaos na sociálnych sieťach spochybňujú svet, v ktorom sme storočie žili, a vyvolávajú obavy.
Posledné dekády ste sledovali rast svetovej ekonomiky z pozícií riaditeľa viacerých bánk vrátane Bank of America a jej pobočiek v Európe. Znepokojuje vás osobne niečo pri pohľade na stav svetovej ekonomiky, keď sa pozrieme na uplynulé desaťročia?
Obrovský ekonomický rast vo veľkej časti sveta bol a je spojený s otvorením svetovej ekonomiky, s globalizáciou. Pozrite sa na Čínu, ktorú svetu a trhovému hospodárstvu otvoril Teng Siao-pching po smrti Mao Ce-tunga. Bola to obrovská zmena nielen pre Čínu, ale aj pre celý svet.
Podobne aj v iných krajinách viedlo otvorenie sa svetu k ekonomickému pokroku: v Južnej Kórei, Japonsku, pridala sa veľká časť Ázie a Latinskej Ameriky, ktorá predtým prešla vážnou dlhovou krízou – napríklad Brazília – a teraz je pomerne bohatá. Otvorenie postkomunistických krajín vo východnej Európe znamenalo tiež obrovský pokrok.
Prirodzene to však viedlo aj k dramatickým presunom technológií a manufaktúry, s následkami na zamestnanosť v rôznych sektoroch a takisto na schopnosti v strategicky dôležitých odvetviach, takže teraz sme svedkami ich reakcie.
Clá zmenili hru
Pôsobíte pokojne, ale dá sa zachovať pokoj aj pri pohľade na americké clá, ktoré narušili globálny obchod, či vojny na Blízkom východe a na Ukrajine? Nevnímate ohrozenie chodu svetovej ekonomiky?
Z ekonomického hľadiska nie sú clá vhodné – obmedzujú ekonomický rast a majú inflačný efekt, ale menia smer ekonomických zdrojov, ochraňujú či preferujú určité sektory dôležité z politického či strategického hľadiska. To však ešte nemusí znamenať seriózne ohrozenie.
Americké clá menia hru, v ktorej sme existovali. Čína skutočne využíva či zneužíva štátne intervencie aj obmedzenia vo svoj strategický prospech, v EÚ tiež máme clá chrániace rôzne sektory, ako je napríklad poľnohospodárstvo. Prispôsobiť sa novej situácii je dôležité, ale vidím to skôr ako obrovskú príležitosť pre Európu.
Bezpečnostné riziká, vojna na Ukrajine a na Blízkom východe, samozrejme, ohrozujú svetovú ekonomiku, ale aj bez nich Európa zohráva čím ďalej, tým menšiu rolu vo svetovom hospodárstve a v geopolitike ešte menšiu. Takže je čas sa k týmto výzvam postaviť čelom.
Trump má Kongres totálne v rukách a je schopný robiť veci, ktoré si zatiaľ žiadny iný prezident nedovolil.
Áno, žili sme a ešte žijeme. Česko má nízku nezamestnanosť, ekonomický rast nie je veľký, ale ekonomika rastie, pričom začiatkom tohto storočia sme mali vyše 20-percentnú nezamestnanosť na východnom Slovensku či v južnej Európe.
Dúfal som, že moja generácia bude prvá, ktorá nebude mať osobnú skúsenosť s vojnou, ale narušila to ruská invázia Ukrajiny – porušila dohody a v Európe všeobecné očakávanie, že teritoriálne nároky sa nebudú riešiť vojenským spôsobom.
Narušilo sa aj porozumenie a prístup k ekonomike i bezpečnostným otázkam. Tie všeobecné diskusie o zvýšení rozpočtu na obranu, samozrejme, budú mať nejaké ekonomické následky. Nielenže sa obranný priemysel zväčší a bude sa doň investovať, ale peniaze sa tam presúvajú z niečoho iného.
Ďalším faktorom, ktorý do vývoja vstúpil v posledných rokoch, je nástup umelej inteligencie.
Umelá inteligencia bude mať veľmi vážny dosah na ekonomiku, správanie ľudí a na spoločnosť. Nie je úplne jasné, aký bude ten dosah. Na to by sa nám zišlo mať dobré vlády, ktoré budú vedieť riešiť problémy vyplývajúce z týchto situácií.
Tomáš Halász pre Forbes Slovensko
Zišlo by sa nám mať dobré vlády, ale to, čo vidíme za posledné roky, napríklad nástup Donalda Trumpa, jeho návrat do Bieleho domu po tom, ako po posledných voľbách vyburcoval útok na americký Kapitol, ukazuje inú realitu. Je znovuzvolenie Donalda Trumpa anomália alebo logické vyústenie stavu americkej spoločnosti?
Trump bol zvolený väčšinou amerických voličov, čo znamená, že na niečo reagovali. Po prvé, myslím, že reagovali na nedostatočnú súdržnosť a schopnosť Demokratickej strany riešiť problémy, ktoré v USA sú alebo ktoré Američania opakujú a vnímajú hlavne na sociálnych sieťach a všeobecne v médiách.
Trump bol schopný túto situáciu využiť – správne slovo je využiť – a vytvoril koalíciu rôznych skupín, ktorá nemá obdobu.
Akú koalíciu?
Sú v nej frustrovaní a nešťastní ľudia rôzneho typu. Jednu skupinu predstavujú „bieli muži“, unavení z mediálnej zaujatosti pre témy, ako sú útlak či práva rôznych genderových, rasových či národnostných skupín alebo imigrácia v Spojených štátoch.
Ďalšiu časť zas tvoria robotníci v odvetviach ohrozených dovozmi či odporcovia potratov. Potom je tam aj skupina inteligentných, veľmi schopných a ambicióznych ľudí, ktorí dospeli k názoru, že demokracia možno nie je najlepší spôsob vlády.
A to ma znepokojuje viac ako iné veci – že inteligentní a schopní ľudia dospejú k tomuto názoru. Aj keď chápem, ako k tomu prišli – ich úspech pochádza z toho, že odmietli existujúce a prišli s novými technológiami, ktoré ovládli svet, a nechcú, aby im v tom nejakí „neschopní byrokrati vo Washingtone“ zavadzali.
Trumpova schopnosť bola túto koalíciu vytvoriť, a to pod hlavičkou svojho brandu. Trump má Kongres totálne v rukách a je schopný robiť veci, ktoré si zatiaľ žiadny iný prezident nedovolil. Ale koalície sa často rozpadnú.
Demokracia a jej budúcnosť
Myslíte si, že Spojené štáty americké stále vykazujú všetky známky demokratického zriadenia? Stačí, keď sa pozrieme na to, že Donald Trump napríklad pravidelne obchádza Kongres, presadzuje clá cez rôzne nariadenia a dekréty, ktorých ústavnosť je v rozpore aj s Najvyšším súdom v USA. Podľa amerických médií prezident zhruba každé dva dni čelí nejakej novej žalobe a súdy rozhodujú práve v prospech žalobcov. Čo to hovorí o demokracii v USA?
Po prvé, nerozhodujú vždy v prospech žalobcov. Dosť veľa vecí už urobili v prospech toho, čo Trump chcel, keďže do veľkej miery na Najvyšší súd dosadil svojich ľudí. Po druhé, nech rozhodnú súdy akokoľvek, veľké ohrozenie demokracie v USA je v tom, že súdne rozhodnutia musí niekto realizovať, a to je úlohou exekutívy.
A ak sa pán Trump rozhodne, že to nebude rešpektovať, je to ohrozenie tých troch pilierov demokracie, a to ma znepokojuje. Väčšina ľudí však verí – a ja dúfam, že americká demokracia je taká silná a jej inštitúcie také zabehnuté –, že prežijú aj toto. Povzbudzuje nás to však všetkých k tomu, aby sme sa zamysleli nad stavom demokracie vo svete.
Na čo prichádzate, keď sa nad tým zamýšľate?
Demokracia je, ako už Churchill vtipne povedal, najhoršia forma vládnutia, okrem všetkých iných foriem, ktoré sme vyskúšali. A nič lepšie sme ešte nevymysleli. Máme už historické skúsenosti s alternatívami a tie neboli ani zďaleka dobré.
Každá generácia by mala mať aspoň jednu vládu, ktorá takouto byrokraciou zatrasie. Či to mal Musk robiť takým razantným spôsobom, ako zvykol vo svojich podnikoch, to je už iná vec.
Ako ste sa pozerali ako podnikateľ na to, že Biely dom na niekoľko mesiacov obsadil Elon Musk? Napriek tomu, že nebol zvoleným zástupcom ľudu, získal obrovskú moc a vplyv na Trumpovu administratívu a predsedal úradu na zvýšenie efektivity DOGE. V minulosti ste tiež niekoľkokrát mali možnosť prejsť do politiky, za čias Ronalda Reagana vám ponúkali vysoký post na ministerstve financií či obrany. Do akej miery sa majú podnikatelia zapájať do politiky?
Ako som už povedal, v USA je skupina inteligentných, úspešných a ambicióznych ľudí, ktorí sú presvedčení o tom, že demokracia nie úplne funguje. A že je lepšie dosadiť do čela štátov technologických vodcov, ktorí sú o sebe presvedčení, že sú schopní robiť razantné rozhodnutia a s pomocou technológií či umelej inteligencie lepšie viesť veľké spoločnosti a popritom ešte zarobiť miliardy.
Na druhej strane vnímajú, že sa stále rozširuje byrokracia a že je ťažké s ňou pracovať. Vidíme to aj tu u nás, kde aj vlády, ktoré možno majú dobré úmysly, sú viac-menej blokované byrokraciou, lebo tá musí tie úmysly realizovať. Potom sa nečudujem, že si niekto ako Elon Musk povie: „Čo tí blbci v tom Washingtone robia? Namiesto toho, aby podporovali schopných ľudí, budú ich blokovať.“
Z času na čas trochu zatriasť týmto kolosom, to vôbec nie je zlý nápad. A myslím si, že každá generácia by mala mať aspoň jednu vládu, ktorá takouto byrokraciou zatrasie. Či to mal Musk robiť takým razantným spôsobom, ako zvykol vo svojich podnikoch, to je už iná vec.
Ani India by nerástla, ak by sa neotvorila svetu
Poďme ďalej. Čo ste si pomysleli, keď ste sledovali zavádzanie amerických ciel? Bolo pre vás náročné sledovať celý ten chaos, ktorý sa ťahal niekoľko mesiacov?
Ja som vyštudovaný ekonóm, okrem iného som študoval na Chicagskej univerzite, ktorá v tom čase bola pod veľkým vplyvom Miltona Friedmana. Podľa tejto filozofie je totálne otvorená trhová ekonomika najlepšia tak pre rast, ako aj pre spoločnosť.
Spomenuli sme Čínu, ktorá až po tom, ako sa otvorila svetu, zaznamenala obrovský ekonomický rast. A, naopak, India, ktorá sa snažila mať autarkický prístup k ekonómii a odstrihnúť sa od svetovej ekonomiky, nezažila úspech ani pri 1,5-miliardovom vnútornom trhu.
Čo to znamená?
Znamená to, že z ekonomického hľadiska by bolo najlepšie žiadne clá nemať. Potom však príde politické hľadisko a to, že chceme niekoho chrániť.
Dočasne sa dá chrániť, ale permanentne? Keď už musíme permanentne nejaký sektor chrániť, tak to znamená, že nie je pre krajinu úplne vhodný. Teraz však prídem k niečomu, čo ma na Európe mrzí. A to je ambícia.
Tomáš Halász pre Forbes Slovensko
V akom zmysle?
Mám obavy, že Európa stratila ambíciu stať sa svetovým lídrom. Viac sa sústreďujeme na národnostné záujmy, „my chceme to, my chceme ono“. To nie sú len východoeurópske národy, ale aj na Západe majú nacionalistické tendencie.
Ako dopadneme, keď nie sme schopní vytvoriť jednu silnú európsku ekonomiku a začať konkurovať Spojeným štátom, Číne a veľkým ázijským krajinám, ako sú India či Indonézia? Čo sa stane, ak nedokážeme eliminovať vnútorné bariéry, ktoré si sami vytvárame?
Povedzte.
Keď to nespravíme, tak nás „zožerú“, aby som to zjednodušil. Pretože oni tie ambície majú. Američania, Číňania, dokonca Indovia, Kórejčania či Japonci takú ambíciu majú. Pred tridsiatimi až štyridsiatimi rokmi nikto neveril, že kórejské alebo japonské autá budú dobré.
Spomeňme si na to, ako sa kedysi všetci pozerali na Toyotu ako na lacné auto. Dnes ju už nikto nespochybňuje. A to isté sa stane s čínskymi autami. Číňania veľmi rýchlo pochopili, že auto je softvér na štyroch kolesách, čo je pohľad, ktorý priniesol Musk.
A do veľkej miery už nepotrebujú na to, aby si vybudovali postavenie v tomto sektore, ani európske, ani americké technológie. Tie už majú dávno doma.
V Európe sa namiesto toho sústreďujeme na veci, ktoré nepomáhajú pokroku, ale chránia rôzne skupiny, čo prevažuje misky váh v náš neprospech. Preto nerastieme.
Ako zostať konkurencieschopní?
Odpoveď je nie. Krajiny, ktoré sa otvorili – ako Singapur alebo Hongkong –, dosiahli obrovský ekonomický pokrok a bohatstvo. Krajiny, ktoré sa zatvárali, mali mizerný rast.
Porovnajte si ekonomický rast Južnej Kórey so Severnou Kóreou. A neplatí to pritom len pri malých ekonomikách – príkladom je aj India, ktorá začína rásť a rozvíjať sa až v posledných rokoch, zarovno s tým, ako sa otvára svetu.
Približne pred rokom predniesol bývalý šéf Európskej centrálnej banky Mario Draghi veľkú správu o stave Európskej únie, ktorá mala byť akýmsi budíčkom pre politikov. Upozorňoval v nej na oslabenú konkurencieschopnosť Európy, na to, ako nedostatočne investuje do výskumu a vývoja. Vidíte, že by európski lídri zobrali jeho odkaz vážne?
Draghiho správa naznačila, že musíme vytvoriť skutočne otvorený európsky trh. Máme síce voľný pohyb, ale daňové, účtovné a právne systémy sú veľmi rozdielne. Ak chceme vytvoriť silnú európsku spoločnosť, musíme sa vzdať jednotlivých skupinových či národnostných prístupov. To je tá ambícia.
Musíme dať priestor väčším európskym nadnárodným celkom schopným konkurovať vo svete, ako je to v Spojených štátoch a Číne. Európska únia sa sústreďuje hlavne na ochranu rôznych skupín či národných záujmov a je v tom celkom úspešná.
To však väčšinou znamená reguláciu rôzneho typu, ktorá nepomáha podnikaniu, a teda konkurencieschopnosti.
Zbúranie zostávajúcich vnútorných bariér by mohlo byť európskou odpoveďou na americký izolacionizmus. Máme príležitosť. Máme však aj tú ambíciu?
Môžete to priblížiť?
Napríklad Francúzi sa sústreďujú na ochranu pracovníkov, na zavádzanie 35-hodinových pracovných týždňov, na to, aby mali ľudia voľné stredy. Takto sa však konkurovať svetu nedá. Zbúranie zostávajúcich vnútorných bariér by mohlo byť európskou odpoveďou na americký izolacionizmus. Máme príležitosť. Máme však aj tú ambíciu? To naozaj neviem.
Česko stále nie je súčasťou eurozóny, a to je len jeden z príkladov. Vidíte ako reálne v horizonte najbližších rokov, že Európa môže dospieť k ešte väčšej integrácii?
To je len jeden príklad. Môžeme mať zaujímavú ekonomickú debatu, či je lepšie mať svoju menu alebo spoločnú menu, a sú na to dôvody. Ale je to hlavne politické rozhodnutie.
Som toho názoru, že ak chceme vytvoriť – a to je tá ambícia, o ktorej hovorím – silnú európsku ekonomiku, tak potom sa treba vzdať aj potrieb, ktoré majú jednotlivé národy a záujmové skupiny. Nemci boli schopní vzdať sa marky, a pritom to bola najsilnejšia mena v Európe.
Nemôžu si Česi nechať svoju korunu? Môžu, ale je to jedna z bariér. Veľké spoločnosti, ktoré pracujú na svetovej alebo európskej úrovni, aj tak pracujú prevažne v eurách – či už v hlavách, alebo aj finančne.
Jednoducho, keď vyvážame 80 percent produktov do európskeho priestoru a je to v eurách, tak musíme myslieť v eurách.
Tomáš Halász pre Forbes Slovensko
Slovensko v minulom roku vyviezlo stotisíc automobilov do USA. Po zavedení ciel sme sa ako krajina s najväčším počtom vyrobených áut na obyvateľa stali jednou z najzraniteľnejších ekonomík sveta.
Hm, slovenské automobilky sú na tom ešte dobre v porovnaní s nemeckými či francúzskymi. Ale áno, vždy je nebezpečné, keď je ekonomika závislá od jedného sektora či firmy. Pochopil som to rýchlo po tom, keď som prevzal vedenie (za vlády Mikuláša Dzurindu – pozn. red.) Východoslovenských železiarní.
Od našich vtedajších rozhodnutí závisela budúcnosť celého regiónu, železiarne živili stotisíc rodín na východe Slovenska. Aj preto som rád, že sa nám železiarne podarilo na Slovensku ozdraviť.
Pre Slovensko bolo veľmi dôležité obdobie 90. rokov, keď sa otvorilo a prilákalo tak veľkých zahraničných zamestnávateľov. Po všetkých reformách bolo Slovensko zrazu veľmi atraktívne, aj preto prišli všetky veľké automobilové spoločnosti. Prirátajte k tomu lacnú pracovnú silu, relatívne nízke dane a odvody, a navyše sa ešte zaviedlo euro.
Tatranský tiger zlenivel
Čo sa stalo so Slovenskom, ktoré bolo kedysi „tatranským tigrom“ a premiantom v Európe? Zlenivelo?
Pozrite sa, mali sme niekoľko vlád, ktoré sa vystriedali, niektoré z nich boli schopnejšie ako iné, no bolo medzi nimi veľa takých, ktoré sa nezaujímali o otváranie ekonomiky a vytváranie hodnôt.
Hlavná úloha vlády je bezpečnosť. Keby nemala robiť nič iné, keby som si mal vybrať len jedno slovo, čo má vláda robiť, tak je to udržovanie bezpečnosti krajiny.
Samozrejme, to je zahraničná bezpečnosť, aby nás nikto neprišiel zavraždiť zvonku, ale aj vnútorná bezpečnosť, aby sme sa nezabíjali vzájomne.
A patrí do toho aj ekonomická bezpečnosť, aby som mal istotu, že keď niečo dosiahnem, nikto mi to len tak nezoberie. A bezpečnosť aj v tom, že nikto z nás neumrie hladom, lebo v takej situácii sa nemôžeme spoliehať, že ľudia nebudú vraždiť a brať jeden druhému.
Ekonomická bezpečnosť má mnohé sociálne aspekty. Samozrejme, je tu aj zdravotná bezpečnosť, aby nás nejaký covid všetkých nezabil. Či všetky vlády takto rozmýšľali? Pochybujem, ale myslím, že by mali.
Videli ste už niekedy slovenskú ekonomiku takú unavenú? Správy o predpokladanom raste HDP krajiny reviduje NBS stále smerom nadol – na budúci rok ho odhaduje už pod jedným percentom.
Je tu veľa schopných a ziskových firiem – dúfam, že na to nezabúdame. Nemáme sa až tak zle. Prekvapilo ma, že Američania zabudli, že rastú o tri percentá ročne. To je stále dobré, keď európska ekonomika rastie priemerne o jedno až 1,5 percenta. A podobne je to so Slovenskom.
Ak hovoríme o automobilovom priemysle, určite je slovenská ekonomika ohrozená, ale takéto „katastrofizovanie“ nepomáha. Vôbec nie tomu, aby sa ľudia sústreďovali na svoje ambície: postavili nový podnik, rozšírili výrobu, vyvážali, dovážali, jednoducho sa realizovali spôsobom, ktorý ďalej rozhýbe ekonomiku.
Pri rastových prognózach slovenskej ekonomiky pod jedným percentom je zrejme dobiehanie Západu minulosťou, nie?
Nie som expert na slovenskú ekonomiku. Pamätám si však, že keď som sa vrátil zo Spojených štátov, dostával som takéto otázky v televízii a aj vtedy som bol presvedčený, že neexistuje dôvod, aby v tom čase ešte Československo nedobehlo západné štáty.
Naši ľudia nie sú o nič horší ani menej vzdelaní než povedzme Rakúšania, takže sa vraciame späť k otázke ambícií. Chceme to? Keď chceme dobehnúť Západ viac ako čokoľvek iné, tak to môžeme dosiahnuť. Keď len chceme, aby sa to stalo samo, bez nášho pričinenia, tak to nedosiahneme.
Čína je protistrana USA, nie Európy. My stále ťaháme za kratší koniec, preto je dôležité sústrediť sa na otvorenosť našej ekonomiky.
Je ešte šanca diverzifikovať slovenskú ekonomiku? Alebo je už neskoro?
Štát môže eliminovať prekážky a nové technológie sú k dispozícii rovnako v Košiciach ako v Kuala Lumpure, pričom je len na podnikateľoch, ako ich využijú. Oni nepotrebujú, aby prišiel štát a povedal im, čo majú robiť.
Oni na to prišli sami, dokonca bez podpory štátu alebo napriek štátnym limitáciám. Keď máte otvorenú ekonomiku, podporujete ambíciu, aby hocikto skúsil prísť s hocičím. Štát by mal nechať podnikateľov a ambicióznych ľudí, aby robili to, čo potrebujú, a nekládol im prekážky.
Tomáš Halász pre Forbes Slovensko
Pred zhruba dekádou sme pozorovali jeden trend: európske firmy odchádzali vo veľkom do Číny, aby tam vyrábali za lacnejších podmienok. Napriek tomu, že štáty mali obavy z toho, či neprídeme o know-how a technológie…
Mali sme vlastnú skúsenosť s firmou AVG. Keď sme začali vyvážať antivírus do Číny, museli sme si tam založiť joint venture s čínskym podnikom. A stalo sa presne to, o čom hovoríte. Náš softvér nám ukradli a začali ho dokonca predávať pod rovnakým menom. Nič sme s tým nemohli spraviť…
Áno, nemalo sa to nikdy dovoliť. Mali sme povedať Číne, že keď už otvorila ekonomiku, tak nás nemôže nútiť do podobných krokov. Ale už je to za nami. Teraz je situácia iná, všetci dobre vieme, že Číňania sú veľmi vzdelaní a technologicky schopní.
Keď spravíme „fast forward“ do súčasnosti: vidíme opačnú situáciu, čínske firmy prichádzajú vo veľkom do Európy, ale skôr preto, aby obišli clá. Napríklad BYD stavia vlastnú fabriku v Maďarsku, uvažuje o druhej v Portugalsku a tak ďalej. Je toto podľa vás prehra alebo skôr menšia výhra pre Európsku úniu?
Podobné obavy sme mali aj vtedy, keď do Európy prišla vyrábať Honda alebo Kia. A čo sa stalo? Nič. Pokiaľ by dosiahla Európa pozíciu veľmoci, o akej som hovoril, tak by Čína bola jej strategická protistrana a dalo by sa takto uvažovať, ale aktuálne to tak nie je.
Čína je protistrana USA, nie Európy. My stále ťaháme za kratší koniec, preto je dôležité sústrediť sa na otvorenosť našej ekonomiky. Ale áno, nesmieme zabúdať ani na obozretnosť…
Príchod U.S. Steelu
Nemám podobné kroky rád, ale rozumiem, že sme v konkurenčnom prostredí, a keď to robia iné štáty, tak musí aj Slovensko. Pamätám sa, že aj keď sa predávali Východoslovenské železiarne americkému U. S. Steelu, Američania dostali od vlády desaťročné daňové úľavy. Či to potrebovali? Nemyslím si.
Oceliarne sme mohli predať rýchlejšie a možno aj drahšie Lakšmímu Mittalovi a jeho indickej firme Arcelor Mittal, ale štát sa rozhodoval strategicky, chcel, aby na východe našej krajiny viala americká zástava. A teraz – pri spätnom pohľade – vidíme, že to vôbec nebol zlý zámer.
Vidíte nejakú paralelu medzi obdobím, keď ste ako manažér zachraňovali na žiadosť konzorcia slovenských bánk Východoslovenské železiarne, a situáciou, ktorej čelí U. S. Steel dnes? Znova je v nepriaznivej ekonomickej situácii, vyžaduje si nemalé investície, na ktoré nemá kto prispieť, a k tomu sa na pozadí „ukula“ dohoda medzi japonským Nipponom a americkým U. S. Steelom a budúcnosť košických oceliarní je neistá. Dáva podľa vás novým majiteľom stále zmysel držať výrobu v Košiciach a je to vôbec rentabilné vzhľadom na potrebu masívnych investícií?
Pre U. S. Steel neboli Východoslovenské železiarne dôležitou súčasťou, a preto im trvalo jeden a pol roka, kým sa rozhodli do toho ísť. Preto im aj štát potreboval dať väčšie daňové úľavy. Podobne pochybujem, že je dôležité pre japonský Nippon Steel mať nejakú továreň v Košiciach. Myslím, že má oveľa komplikovanejšie veci na riešenie než otázku U. S. Steelu na východe Slovenska.
Áno, je dôležité zaoberať sa klimatickou krízou. Áno, sme si vedomí otepľovania, ale buďme si vedomí aj toho, že Európa prispieva k tomuto zlu iba pár percentami.
Ako ste vnímali transakciu medzi Nipponom a U. S. Steelom, ktorú americká vláda najprv zablokovala – tak v prípade Bidenovej, ako aj Trumpovej administratívy – a následne za nejasných okolností povolila?
Toto rozhodovanie nemalo vôbec nič spoločné s bezpečnosťou Spojených štátov amerických, to bolo čisto politické riešenie. U. S. Steel nie je ani taká dôležitá, ani taká veľká spoločnosť a už zďaleka nie je jediným výrobcom ocele v USA. Tu išlo o potrebu politicky komunikovať ochranu amerických pracovných miest a zamestnancov – tak v Bidenovom, ako aj Trumpovom prípade.
Myslíte si, že bude U. S. Steel opäť na predaj? Že opäť môže dôjsť k zmene majiteľa?
Je to možné, počas posledných 25 rokov bolo dosť záujemcov, aj takých, ktorí sa prišli za mnou poradiť, či by to dávalo zmysel. Z dnešného pohľadu už však na tú otázku neviem odpovedať, o záujmoch Nippon Steelu nemám žiadne informácie.
Ku Green Dealu sa aktuálne vyjadruje veľa ekonómov a priemyselníkov, pričom si myslím, že je dôležité brať tieto názory do úvahy. Áno, je dôležité zaoberať sa klimatickou krízou. Áno, sme si vedomí otepľovania, ale buďme si vedomí aj toho, že Európa prispieva k tomuto zlu iba pár percentami.
Má teda zmysel ochromiť európsky priemysel pre niečo, čo bude mať len malý vplyv na svetové emisie? A musíme byť naozaj prví vo všetkom?
Spomenuli sme už americké clá, čínsku konkurenciu a teraz ešte aj klimatickú krízu. Nie je toho už trochu priveľa na to, aby sme to všetko zvládli a ešte aj zostali konkurencieschopní?
Tomáš Halász pre Forbes Slovensko
Počas pätnástich rokov, čo ste pôsobili v Bank of America, ste zastávali vysoké pozície v USA s výrazným vplyvom na tamojšiu ekonomiku, neskôr ste viedli jej pobočky vo Frankfurte, v Paríži a vo Viedni. Mali ste ponuky viesť viaceré americké ministerstvá za predchádzajúcich administratív. Neľutujete, že ste sa vrátili do Československa?
Niekedy sa naozaj zaoberám otázkou, čo by bolo, ak by som zostal v Silicon Valley, ako inak by sa môj život vyvíjal. Ale jedna z vecí, ktorú som sa už v tomto veku naučil, je nepozerať sa dozadu.
Neľutovať, bez ohľadu na to, ako som sa rozhodol, a preto ani neľutujem, že som sa presťahoval späť do Európy. Do Spojených štátov stále často cestujem, mám tam zázemie, moje dcéry tam študujú.
Ale že by som tam chcel vychovávať deti? To skôr nie. USA sa dosť zmenili, odkedy som tam žil, už to nie je tá slobodná krajina, ktorá určovala kultúru, vďaka ktorej všetci nosili bejzbalové čapice a počúvali tú istú hudbu. Americká spoločnosť je dnes dosť rozvrátená a konfliktná, rovnako ako aj veľká časť Európy.
Keď počúvam, že tu vymysleli kupónovú privatizáciu preto, aby pár ľudí zbohatlo, tak môžem svedomito povedať, že to tak nebolo.
Ešte jedna bilancujúca otázka. Po návrate do Československa ste boli pri delení republík a dokonca ste absolvovali aj stretnutia na zámku v Kolodějoch, kde ste boli jedným z autorov myšlienky kupónovej privatizácie. Z dnešného pohľadu, po vyše tridsiatich rokoch, je niečo, čo by ste urobili inak?
Nebol som v exekutíve, bol som len ten, kto do toho mohol iba „kecať“, hoci boli aj úvahy, či by som sa nestal slovenským ministrom financií. Život sa nakoniec vyvinul ináč. Keďže som však v 80. rokoch robil tie veľké komparatívne štúdie transformácií svetových ekonomík, vedel som, aké problémy budú vlády riešiť, a jedným z nich bola privatizácia.
Napríklad v prípade Maďarska sme videli, že keď sa privatizujú podniky po jednom a radia mnohí poradcovia, tak to trvá roky a výsledok je menej úspešný, ako keď to urobíte všetko naraz. Podľa mňa bola kupónová privatizácia dobrým riešením a jediná forma, ako sa to dalo tak rýchlo urobiť, lebo inak by sme privatizovali dodnes.
Takže by ste nič neurobili inak?
Otázka znie, či sme mali dostatočne pripravené zákony a schopnosti súdne rozhodovať, keď to bude potrebné. Pamätám sa aj na diskusiu, či neprevezmeme holandské zákony a nepreložíme ich do češtiny a do slovenčiny. Podobnú ponuku sme mali aj od Nemcov.
Treba si uvedomiť, že trhové hospodárstvo sme naposledy mali tak štyridsať až päťdesiat rokov pred privatizáciou a málo z tých ľudí, čo mu rozumeli, ešte žilo. Rozhodli sme sa to teda urobiť sami, aby sme rozumeli tomu, ako sme to celé navrhli a nespoliehali sa na nikoho zvonka.
Keď počúvam, že tu vymysleli kupónovú privatizáciu preto, aby pár ľudí zbohatlo, tak môžem svedomito povedať, že to tak nebolo.
Priekopník private equity
Potom ste začali písať kapitolu ako jeden z prvých private equity investorov v strednej Európe, keď ste založili Benson Oak Capital. Aj po 30 rokoch môžeme povedať, že vaším najlepším obchodom bola investícia do antivírusovej firmy AVG. Neskôr ju odkúpil Avast a ich spojením vznikla firma, ktorá v roku 2018 vstúpila na londýnsku burzu s valuáciou vyše 2,4 miliardy libier. Platí, že to bol ten najväčší „zárez“?
Áno, minimálne z finančného hľadiska to bolo to najzaujímavejšie. Na začiatku sme do firmy, ktorá sa v tom čase volala Grisoft, investovali zhruba tri milióny dolárov. Napokon vznikla firma s miliardovou valuáciou, takže to bolo mimoriadne úspešné.
Bol som jedným z prvých ľudí, ktorí boli po delení republík pripravení investovať do inovatívnych spoločností. Teraz sa to volá venture capital a robí to mnoho ľudí – a presne v to som dúfal, keď som sem v 90. rokoch prišiel.
V mojom veku už človek príde na to, že do veľkej miery nevieme svet ovplyvniť.
Pôvodne ste do AVG investovali tri milióny dolárov, v minulosti ste hovorili, že sa vám to vrátilo stonásobne. Takže ste na tomto obchode zarobili zhruba 300 miliónov dolárov?
Tak, asi bola chyba, že sme to predali tak skoro. (smiech) Ale som veľmi spokojný, že sa to mojim kamarátom z Avastu podarilo tak úspešne predať. (Avast získal v roku 2022 gigant NortonLifeLock za zhruba osem miliárd dolárov, ich spojením vznikla firma Gen Digital s hodnotou ku koncu októbra tohto roka na úrovni 16 miliárd dolárov – pozn. red.)
Mimochodom, neexistuje zjavný dôvod, prečo až tri svetovo úspešné antivírusové spoločnosti – AVG, Avast a Eset – vznikli v bývalom Československu. Dokonca je zaujímavé vidieť, že sa tak stalo bez akejkoľvek štátnej pomoci.
Podarilo sa vám ešte niekedy priblížiť k podobnej výnosnosti?
Mal som viaceré úspešné exity, ale tie návratnosti už také zaujímavé neboli.
Posledné roky ste investovali do technologických startupov v Izraeli. Ako tieto investície ovplyvnil konflikt v Pásme Gazy?
Ten vplyv je v dvoch rovinách: po prvé, chlapci, ktorí v nich pracovali, narukovali do armády. Ak máte startup s pätnástimi ľuďmi, kde tretina z nich zo dňa na deň skončí, tak to má dosť veľké dôsledky na podnikanie.
A hoci sa to už teraz vracia do pôvodného stavu, nebude to už také ako predtým. Ten trh upadal už od covidu, keď sa investície spomalili, strategické obchody pozastavili…
Na začiatku sme sa rozprávali o tom, či bolo už niekedy horšie. Na záver sa opýtam inak. Zostávate napriek všetkému, čomu aktuálne vo svete čelíme, optimistom?
V mojom veku už človek príde na to, že do veľkej miery nevieme svet ovplyvniť. Musíme ho brať taký, aký je. A nájsť spôsob, ako ho spraviť najlepším možným – do tej miery, do akej my k tomu môžeme prispieť. Či si myslím, že sa všetko dobre skončí? Skončí sa to, ako sa to skončí – ale robme všetko pre to, aby sa to skončilo najlepšie, ako sa len dá. A áno, som optimista.
Gabriel Eichler (75)
Zakladateľ investičnej spoločnosti Benson Oak Capital sa narodil v Bratislave. Do Spojených štátov odišiel v roku 1968 na stáž a po invázii sovietskych vojsk zostal za morom. V Československu mal študovať jadrovú fyziku, v USA si však vybral ekonómiu a medzinárodné vzťahy.
Prvé skúsenosti z medzinárodného bankovníctva získal počas pätnásť rokov v Bank of America, kde pôsobil v americkej centrále, ale aj ako regionálny riaditeľ v Paríži, vo Viedni a vo Frankfurte. V banke tiež zastával post hlavného ekonóma pre medzinárodné operácie.
Po páde socializmu sa vrátil do vlasti a radil novej vláde v otázke transformácie. Bol jedným z autorov myšlienky „rozdať“ majetok štátu ľuďom cez kupónovú privatizáciu. Na Slovensko ho v roku 1998 priviedli veriteľské banky Východoslovenských železiarní Košice, ktoré ho presadili za šéfa spoločnosti v období, keď najväčšiemu hutníckemu závodu v regióne hrozil bankrot. Úspešne ozdravil firmu a zabezpečil jej predaj americkému U. S. Steelu.
Pôsobil ako podpredseda Predstavenstva ČEZ, bol v dozorných radách veľkých českých a slovenských bánk ako ČSOB a Slovenská sporiteľňa. Prostredníctvom investičnej firmy Benson Oak Capital investoval do viacerých českých spoločností vrátane antivírusového domu AVG (Avast), výrobcu čistiacich prostriedkov Savo pod hlavičkou českej Bochemie či výrobcu domácich spotrebičov Eta.
Neskôr presedlal na investovanie do startupov a technologických spoločností, predovšetkým v západnej Európe, USA a v Izraeli. Dnes je predsedom Správnej rady Knižnice Václava Havla, žije a pôsobí prevažne v Prahe.
Power Players – podcast šéfredaktorky Forbes Slovensko Lucie Okšovej. Vstúpte s nami do zákulisia sveta, kam sa bežní ľudia nedostanú. Iba Power Players. Biznis je hra. Sledujte ju zblízka.
