Elizej Macho sa zo sveta tradingu a veľkých financií vrátil k zbieraniu mincí a teraz spolu s partnerom vlastnia najúspešnejší aukčný dom v strednej Európe.
Prvú pobočku otvorili v Bratislave a dnes už majú aj reprezentatívne sídlo v českej Prahe. Vo výhľade majú aj novú pobočku vo Viedni, ktorá ich biznis posunie na ďalšiu úroveň. Od detského hobby sa Elizej Macho posunul k organizovaniu miliónových aukcií a k spravovaniu miliónových zbierok mincí pre svojich klientov.
Jeho aukčný dom Macho a Chlapovič patrí k európskej špičke a v stredoeurópskom regióne nemá konkurenciu.
K minciam ma priviedol starý otec. Ako dieťa ma mince fascinovali, hrabal som sa v jeho zbierkach. V 11 rokoch som už bol samostatným zberateľom, zbieral som mince dostupné v socialistickom bloku, čo boli najmä obehové mince, drobné mince z monarchie a pamätné strieborné mince.
Drahé kovy ma sprevádzali počas celého života. Keď som uvažoval nad štúdiom medicíny, mama ma od toho odhovárala – vraj už máme v rodine dosť ľudí, ktorí pomáhajú iným, a mám sa vedieť ako chlap postarať o rodinu. Rozhodol som sa preto pre štúdium financií, čo ma priviedlo k bankovému svetu, investovaniu a tradingu.
Medzi prvé určite patrili klasické socialistické päťkorunáčky od 60. rokov až po rok 1992, zbierka obeživa a pamätné mince. To boli moje začiatky asi vo veku 5 rokov. Neskôr, keď som začal brigádovať, som si už mohol kúpiť aj proof mince či staršie mince z monarchie.
Máte prvé mince doteraz odložené?
Áno, stále majú pre mňa emocionálnu hodnotu.
Bolo možné budovať zbierky aj za socializmu?
Za socializmu bolo ťažké zohnať kvalitné mince alebo mince zo zlata. Po normalizácii veľa zlata v domácnostiach neostalo alebo ho ľudia tajili. K najkvalitnejším minciam som sa teda dostal až na zahraničných aukciách.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Ako sa u nás rozbehla numizmatika po roku 1989?
Myslím si, že na Slovensku to bolo menej aktívne ako v Česku, ale aj u nás vznikli prvé súkromné aukcie a obchody. Ľudia vyvážali vo veľkom najmä mince z drahých kovov do zahraničia, pretože to bola rýchla cesta k valutám, za ktoré si mohli kúpiť nedostatkovú elektroniku a spotrebný tovar.
Bohatšie rodiny, ktoré vlastnili zbierky mincí, zas boli opatrnejšie. Dodnes vidíme, že ľudia z rodín s priemyselníckou, aristokratickou alebo bankovou históriou menej dôverujú štátu a svoje rodinné zbierky nechcú ukazovať.
Vnímajú ľudia zbierky ako poistku?
Numizmatické zbierky sú typickým prenášateľom hodnoty a kúpyschopnosti cez generácie. Určitú rolu pri dlhodobej držbe zohráva aj citová väzba alebo nostalgia. Dôvodom na predaj býva často nejednoznačné dedenie, zbierky sa ťažko delia na rovnaké časti a ich hodnota sa časom mení.
Nedávno napríklad dvaja vnuci priniesli po dedovi zlaté dukáty z Londýna, kupované v období Benešovej exilovej vlády. Hodnota mincí jedného vnuka bola dnes šesťnásobne vyššia ako hodnota mincí toho druhého, pritom pred 70 rokmi mali hodnotu podobnú.
Ako ste sa dostali k prvým vážnejším peniazom na rozšírenie vašej zbierky?
Končila sa povinná vojenská služba a chcel som sa jej vyhnúť. Takže som na rok prerušil školu a išiel som na au-pair víza do Anglicka. V noci som upratoval a cez víkend som hrával na ulici a v metre, keďže som na ľudovej škole umenia absolvoval hru na klasickej gitare. Bola to aj vysoká škola marketingu. Lebo viete, že príde metro a o 20 sekúnd prídu prví ľudia a máte maximálne 40 sekúnd, aby ste zahrali niečo silné, čo sype. (smiech)
Dalo sa takto dobre zarobiť?
Mohol som si kúpiť nejaké mince a aj zberateľské gitary. Vtedy mala libra hodnotu vyše 70 korún. A keď ste si ako študent priniesli šesťtisíc libier, tak to bolo na byt.
Vráťme sa k bankovníctvu. Vraj ste dlhé roky po nociach kontrolovali špekulatívne pozície a upravovali nastavenia. Aké to bolo?
Stresujúce. Začínal som ako analytik finančných trhov, robil som predpovede pre banku aj pre ministerstvo financií (za čias Ivana Mikloša). Potom som prešiel na trading, pracoval som na bondoch, úrokových swapoch, neskôr aj na cross-currency swapoch a opciách.
Už počas vysokej školy som obchodoval na finančných trhoch a neskôr som sa snažil s priateľmi programovať algoritmy, ktoré by profitabilne reagovali na vývoj na trhoch. Keď sme mali vstúpiť do eurozóny, pracoval som v Tatra banke na implementácii futures tradingu.
Potom som prešiel do ďalšej rakúskej banky, žil som v Prahe a začal som sa ešte intenzívnejšie venovať zberateľstvu, kvôli ktorému som aj veľa cestoval.
Potom ste sa stretli s pánom Chlapovičom?
Áno, s Radom Chlapovičom sme postupne zistili, že v strednej Európe neexistujú aukčné domy, ktoré by poskytovali dobrý servis sofistikovaným klientom. Štandardom by pritom malo byť nielen sprostredkovať kúpu mincí, ale poskytnúť na ne aj expertízu, doživotnú záruku, kolateralizáciu a financovanie, prípadne opcie na budúci predaj.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
To bola asi novinka.
Do aukčného biznisu s umením sme teda priniesli finančné inžinierstvo, čo nemalo vo svete obdobu. Na začiatku som obiehal veľké investičné banky v Luxemburgu, na Slovensku, v Prahe, spolupracoval som s Rothschildovcami, J&T aj Unicredit Bank. Cez nich sme sa dostali ku klientom, ktorí si u nás dali tvoriť veľmi zaujímavé zbierky.
Naším cieľom bolo navrátiť na Slovensko kultúrne dedičstvo, ktoré sa v minulosti v dôsledku emigrácie vyviezlo von. Chceli sme teda v privátnej sfére suplovať v akvizíciách diétnu Národnú banku Slovenska, ministerstvo kultúry a múzeá.
Pravdepodobne išlo skôr o majetnejších klientov.
Samozrejme.
Aktuálne otvárate pobočku vo Viedni.
Áno, pôjde o veľkú pobočku, v ktorej bude priestor nielen pre európsku, ale aj arabskú, americkú a ázijskú klientelu. Pobočka má v budúcnosti potenciál stať sa centrálnou. Zo Slovenska nás vyhnala nestabilita prostredia a náročná komunikácia zo strany úradov. V Česku aj v Rakúsku úrady fungujú neporovnateľne lepšie.
Funkčnosť štátu je pre biznis kľúčová, a to aj za cenu vyšších nákladov a daní inde. Pri práci s veľkými klientmi, ktorí patria vo svojich odboroch k top persónam, si nemôžete dovoliť vykonávať činnosť v nestabilnom prostredí.
Robíme biznis vo veľmi regulovanom prostredí – jednak si umenie a zberateľstvo vyžadujú zvýšenú kontrolu z hľadiska rizika prania špinavých peňazí, a keďže ide o predmety kultúrneho dedičstva, navyše musí povolenia na export riešiť ministerstvo kultúry. Pritom každá krajina aj napríklad v rámci EÚ má iné národné zákony.
Takže slovenské úrady sú problém?
Nášmu ministerstvu kultúry nemáme trpezlivosť roky vysvetľovať, že existujú európske smernice, ktoré u nás nie sú kvalitne implementované, a pritom v okolitých krajinách sa uplatňujú dostatočne. Neexistujú kvalitné zákony, medzirezortná spolupráca ani metodické pokyny.
My nemôžeme pracovať v neistote a sivej zóne, sme profesionáli. Napríklad zásada laisser passer hovorí o tom, že ak mi rakúsky zberateľ prinesie do Bratislavy mincu s rakúskym exportným povolením, alebo nepodliehajúcu exportnému povoleniu v Rakúsku, nemôžu mi ju na Slovensku zadržať a donekonečna nečinne rozmýšľať.
Pýtať sa alibisticky múzeí a galérií, či by nemala zostať zadržaná na Slovensku, pritom financie na ňu neuvoľnia a nič zaujímavé do našich múzejných fondov nekúpia. Kocúrkovo, alibizmis a insuficiencia na každom kroku.
Aj preto sme sa presunuli do Česka, kde to takisto nie je ideálne, ale je to neporovnateľne lepšie. Odchádzajú tak do sveta nielen mozgy, zamestnávatelia, ale aj dane.
Je na Slovensku možná zmena?
Snažili sme sa o to osem rokov. Pripomienkovali sme, ponúkali sme sa na legislatívne iniciatívy, ale ministerstvo kultúry nie je prioritou politikov. Úplne nám na Slovensku širší obraz uniká. Navyše sa zákony u nás nerobia dlhodobo v prospech podnikateľov, zamestnávateľov a už tobôž nie ústretovo k inovátorom a firmám európskeho alebo svetového rozmeru.
V Česku a v Rakúsku sa k vám aj úradníci správajú úctivo a profesionálne. V Singapure alebo vo Švajčiarsku sa vám dokonca snažia pomôcť a nájsť riešenie, aj keď je komplikované. A cezhraničný obchod je komplikovaný, na dvoch obchodníkov potrebujeme ďalších päť ľudí, ktorí riešia administratívu. Obchodovať v prostredí, ktoré nepracuje v prospech občana a podnikateľa, je o to komplikovanejšie.
Slovensko bolo v minulosti zásobárňou drahých kovov pre monarchiu. Keď u nás v polovici 14. storočia vznikla mincovňa, prišli sem zahraniční ťažiari a technológovia z Nemecka, know-how z Talianska a tak ďalej.
Málo ľudí vie, že banskobystrická mediarenská spoločnosť Turzovcov a Fugerovcov bola v tom čase najväčším podnikom v Európe. Mincovňa Kremnica je zas dnes jeden z najstarších funkčných podnikov. Oblasť dnešného Slovenska tak vďaka ťažbe kovov a razbe mincí nadobudla veľký hospodársky význam. Určitý čas sme boli špičkou v Európe.
Nám sa podarilo získať naspäť na Slovensko niektoré špičkové mince vyrazené v Kremnici, ktoré sa vo svetovom meradle stali atraktívnymi investičnými aktívami.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Čo vás po odchode z bankovníctva motivovalo rozbehnúť biznis?
Z vlastnej skúsenosti sme vedeli, že v strednej Európe nie sú uspokojivé profesionálne služby pre zberateľov a investorov. Keď som začal nakupovať drahšie mince, potreboval som o nich vedieť viac, aby som mal istotu, že kupujem dobre.
Stále viac a viac ľudí si dávalo mince overovať cez známych, ktorí chodili na zahraničné aukcie, ale tam vznikal problém vo vzájomnej konkurencii. Mám odporučiť na kúpu niekomu niečo, čo chcem sám ako zberateľ kúpiť? A niesť popritom nemalé náklady?
Keď sme sa s Radom ako zberatelia stretli, začali sme najskôr obchodovať vzájomne. Postupne sme pochopili, že je dopyt po spoločnosti, ktorá by sa ľuďom postarala o kúpu a predaj, tvorbu trhu, zabezpečila všetok servis a ponúkla doživotnú záruku pravosti mincí.
Začínali ste teda s predajňou mincí a popritom sa starali o zbierky klientov.
Firmu a predajňu sme otvorili v roku 2010 a o rok neskôr sme zorganizovali aj prvú medzinárodnú aukciu v hoteli Kempinski. Na aukciu prišli ľudia z celej Európy, bola síce úspešná, ale ešte sme sa nevedeli na trhu presadiť a diferencovať.
Dnes sú naše obraty 20- až 30-násobne vyššie, ako keď sme začínali. Pred šiestimi rokmi sme začali po celom svete do našich riadených portfólií vo fondoch kvalifikovaných investorov nakupovať špičkovú numizmatiku. A vpustili sme teda afluentnú klientelu, investorov do našich strategických portfólií. Sú v tom s nami, vezú sa na našom know-how a úspechu a pomáhajú nám tým znižovať náklady a rásť.
Kto sú vaši klienti?
Sú rôzni. Po celom svete máme sedemtisíc klientov. Poskytujeme služby aj deťom, ktoré zbierajú bežné mince. Väčšina našich klientov patrí do nižšej strednej triedy. Ale staráme sa aj o majiteľov energetiky, bánk a fondov, farmaceutických firiem, top technologických spoločností sveta. Tých top zberateľov je na počet, samozrejme, minimum.
Hoci hovoríme, že poskytujeme služby sedemtisíc ľuďom, uživí nás sedem z nich. Všetci klienti však dostanú špičkový servis. Tí bohatí ho sponzorujú všetkým ostatným.
Okrem mincí ponúkate aj investovanie do zlata, striebra a platiny. Oplatí sa to dnes, v dobe nestálosti trhov?
Investičné zlato vnímam ako neoddeliteľnú súčasť diverzifikovaného port-
fólia, zábezpeku. Zlato je asi jedinou investíciou odolnou proti zmenám režimu a štátu. Je jedinou formou peňazí, ktorá slúži ako platidlo bez zmeny už päťtisíc rokov. Dnes tvorí zlato v systéme centrálneho bankovníctva len zlomok, to len svedčí o zraniteľnosti systému.
Jeho dôležitosť a váha sa však opäť zvyšujú, rast cien momentálne ťahajú najmä centrálne banky. A ich rozhodnutia nebývajú momentálne alebo krátkodobé. Ide o strategickú alokáciu a masívne nákupy.
Ale aj zlato zažíva poklesy.
Samozrejme, aj zlato má volatilitu, ktorá je však z dlhodobého hľadiska zanedbateľná. Všetky drahé kovy majú dlhodobo rastúcu tendenciu. Pri obavách z volatility v stredno- a krátkodobom horizonte majú klienti možnosť si drahé kovy zahedgeovať, existujú na ne aj deriváty a opcie. Pri sofistikovanom riadení portfólia si dokážete zo zlata urobiť depozit.
To znamená, že budete dostávať úrok zo zlata, ktoré máte doma odložené. Pri klesajúcich trhoch budete profitovať z hedgeingu. Ďalšou výhodou zlata je, že je dobre deliteľné a je známe po celom svete ako uchovávateľ bohatstva a najmä ultimátne aktívum bez kreditného rizika.
Oplatí sa investovať do zlata aj v malých sumách, napríklad stovkách eur?
Zlato sa dá kupovať aj po malých častiach. Pri malých tehličkách sa však náklady na výrobu približujú nákladom na výrobu väčších tehličiek, čo sa premietne aj do ceny a z tohto hľadiska sú teda menej efektívne. Ideálne je našetriť si aspoň na 3,5-gramové dukáty, ktoré razí viedenská mincovňa a dajú sa kúpiť za rozumnú sumu okolo 300 eur.
Optimálne je kupovať uncové mince, a to tak z hľadiska spreadu, ako aj likvidity – cena jednej unce (31,1 gramu) je však dnes už tritisíc eur.
Ako ľudia vnímajú hodnotu zberateľských mincí? Platí to, čo aj o zlate, teda že mince sú uchovávateľmi bohatstva?
Veľa mincí má cenu blízku svojej vnútornej hodnote, teda hodnote drahého kovu. Pri inom umení, napríklad obrazoch, je ťažké určiť jeho vnútornú hodnotu. Cena špičkovej zberateľskej mince, v dobrej kvalite a s dobrým pôvodom, sa od vnútornej hodnoty kovu značne líši.
Umenie v drahom kove v podobe medaily alebo mince tak má výnimočné vlastnosti, pre ktoré je zberateľmi stáročia vyhľadávané.
Ako je to v porovnaní s inými alternatívnymi investíciami?
Numizmatika je oproti iným alternatívnym investíciám (alkohol, autá a podobne) stále vo veľkej miere vnímaná cez vnútornú hodnotu mincí a v tom je jej výhoda. Darí sa jej aj v ťažších časoch, lebo mince sa dajú ľahko hocikam preniesť a majú všade hodnotu.
Kremnickú mincu napríklad spoľahlivo predáte v 70 krajinách sveta. Hodnota segmentu za posledných 150 rokov exponenciálne rastie. Jediné obmedzenie v numizmatike je, že sa mince nedajú okamžite vymeniť za hotovosť, na rozdiel od zlata.
Pri minciach sa treba postarať o marketing, nájsť aukciu, vyriešiť právne záležitosti a podobne. Čiže zberateľská minca má nižšiu likviditu ako investičné zlato. Pritom investičné zlato má často podobu mince, avšak masovej nezberateľskej, alebo potom podobu tehličiek a zliatkov.
Robo Homola pre Forbes Slovensko
Aká je výnosnosť zberateľských mincí za posledné roky?
Vo fonde kvalifikovaných investorov (ktorí investujú viac ako stotisíc eur a poznajú riziko) za posledných 6 rokov priniesli mince našim klientom v priemere 19 percent v čistom. V dlhodobom horizonte sme schopní udržať rast na úrovni 12 – 19 percent, teda zdvojnásobiť investované prostriedky za 4 až 6 rokov. V čistom, po všetkých nákladoch a daniach.
Predstavme si, že k vám niekto príde s tým, že chce investovať do mincí. Ako prebieha celý proces?
Najskôr zisťujeme profil klienta a jeho zberateľský záujem. Je rozdiel, keď chce niekto investovať pre radosť alebo osobitný záujem o nejakú oblasť, alebo čisto pre finančný zisk. Dôležitý je tiež investičný horizont. Našich klientov učíme kritickému mysleniu, aby rozumeli súvislostiam a nedali sa nachytať.
Za pätnásť rokov sa nám podarilo vychovať si aj nových kolegov. Napríklad jeden chlapec k nám prišiel prvýkrát ako deväťročný s otcom na aukciu a zanedlho bude viesť viedenskú pobočku.
Koľko trvá, kým si klient od príchodu k vám vybuduje zbierku?
Ideálne je vyhradiť si na budovanie zbierky desať až dvadsať rokov. Dá sa ju síce naplniť aj za kratšie obdobie, ale zbierky sú potom nesystematické. Od aktívnych zberateľov je navyše ťažké mince získať. Často sú zo svojich zbierok ochotní predať mince až vtedy, keď nájdu zaujímavejší kúsok a potrebujú získať financie.
Veľa ľudí odpredáva zbierky až na sklonku života, lebo sa boja, že by ich deti nevedeli s mincami správne naložiť. Stalo sa mi už aj, že som zberateľovi ponúkol za dvestotisícovú mincu dvojnásobok hodnoty, a on ju ani tak nebol ochotný predať.
A koľko trvá kúpa prvej mince?
To závisí od toho, kde ju klient získa. Občas si ju kúpi priamo od nás, ale to sa deje minimálne. Väčšina mincí sa predáva na aukciách. Klienti majú oproti nám často výhodu, že o svojej minci vedia všetko, čo je pre nás vzhľadom na škálu obchodovaných mincí nereálne. Niekedy hľadaniu pôvodu, dopátraniu sa kusov z múzeí alebo starých privátnych zbierok na porovnanie, alebo objasneniu príbehu daného predmetu venujeme nielen mesiace, ale aj roky.
Ako prebieha odpredaj mincí klientov?
Klientom ponúkame aj možnosť priameho odkúpenia mince nami, ale ľudia sa boja, že na aukciách by ju mohli predať výhodnejšie. Riziko však je, že ju môžu predať aj menej výhodne. Keď však klienti vidia, že sme ochotní mince odkúpiť, vedia, že pravdepodobne budú mať vyššiu hodnotu, a sú preto ochotní riskovať.
Deväťdesiat percent ľudí na aukciách zarobí viac, ako im my pôvodne ponúkame, ale občas sa to nepodarí. Napríklad po korone sme mali klienta, ktorý potreboval rýchlo hotovosť, a ponúkli sme mu za jeho zbierku 700-tisíc. On sa však rozhodol pre aukciu, kde sa predala len za niečo málo nad 500-tisíc. Snažíme sa vždy veľmi poctivo odhadnúť cenu aj kvalitu mincí a klientovi dať férovú ponuku.
Majú vaši klienti zbierky uložené doma alebo radšej u vás?
Veľa ľudí využíva služby firiem, ktoré ponúkajú možnosť uloženia v zabezpečených priestoroch, kam sa dostanete v prípade potreby napríklad len vy a váš právnik. Častým problémom je, že rodiny nemajú prístup k majetku až do konca dedičského konania, čo sa pri takomto spôsobe uloženia nemusí nutne stať. Aj my máme odložené fondové mince v poistených trezorových priestoroch.
Klientom ponúkame aj presné návody, čo a ako uložiť, aby sa zbierky nedali nájsť napríklad pomocou detektorov kovov. Nadnesene môžem povedať, že zakopať zlato pod strom na záhrade nie je až taký zlý nápad. Čoraz viac klientov má zberateľské portfólio diverzifikované aj na rôznych miestach po svete, pretože si uvedomujú, že s cennosťami sa uteká ťažko a môžu vám pri nútenom sťahovaní sa skôr poškodiť.
Bez vyžiadania aktívne nie. Ak však vidíme, že niekto má v zbierke mince, o ktoré má záujem iný zberateľ a ten prvý by ich teraz mohol veľmi výhodne predať, snažíme sa sprostredkovať predaj aj medzi našimi klientmi navzájom.
Ako hľadáte tie pravé mince pre klientov a do aukcií?
Umeniu strategicky vyhľadávať dôležité kúsky klientom po celom svete som sa naučil od jedného rakúskeho zberateľa, ktorý si na aukciách presne zapisoval, za koľko a komu sa minca predala, ako aj kto ďalší na ňu prihadzoval.
Keď som sa dostal k jeho zápiskom zo 60. a 70. rokov, bolo to ako nájsť zlatú baňu – presne som vedel, ktorá rodina čo vlastní a kto má o čo záujem. Taktiež je prínosné vidieť, do akej sumy je na konkrétnu mincu ochotných prihadzovať aj viac ľudí a od akej sumy už o ňu má záujem len napríklad dvojica kupujúcich, ktorí tvoria výslednú cenu.
Sú nejaké rozdiely medzi slovenskými a českými zberateľmi?
Áno. Česi sú určite cenovo senzitívnejší, ale aj oveľa vášnivejší v zbieraní všetkého. To sa odráža aj v ich príprave na aukciu, aj vo väčšej zásadovosti. Často si z nás robia žarty, že my Slováci len prídeme na aukciu, kupujeme rad-radom a užívame si ju.
My sa radi prezentujeme, Česi sú radšej nenápadnejší. Rozdiely si všímajú aj v zahraničí. Obchodníci mi s údivom opisujú, ako Česi kupujú všetko – od zbraní cez umenie až po mince. V Česku je na počet obyvateľov možno päťkrát viac zberateľov ako na Slovensku.
Akú hodnotu má zbierka vášho najväčšieho klienta?
Vyše sto miliónov eur.
Čo robiť, ak niekto náhodou vykope vzácne mince na záhrade?
Záleží na tom, kde sa to stane. V Británii alebo v Amerike treba zavolať archeológov, dohodnúť sa s nimi na odbornom vyňatí a zhodnotení nálezu a nechať ich všetko odborne spracovať. Všetko transparentne a legálne aj s následným finančným prospechom.
A na Slovensku?
Na Slovensku je to trochu komplikovanejšie, a aj nález môže mať diametrálne odlišné následky. Ak ste mince hľadali úmyselne, ide o trestný čin. Ak ich vykopete na cudzom alebo aj svojom pozemku, treba ich odovzdať štátu, ktorý vám vyplatí symbolické nálezné. Nález si môžete nechať iba vtedy, ak je v pevnom murive alebo krove vášho domu.
Vždy je úsmevné čítať v novinách o tom, ako pes alebo diviak vyhrabali nejaký poklad a niekto ho na prechádzke náhodou našiel. Prispôsobovanie sa okolnostiam na slovenský spôsob. Vinou prísnej legislatívy nevieme, čo všetko sa u nás nelegálne vykope a následne dostáva k zberateľom v zahraničí, čo je škoda. Keby bol u nás zavedený napríklad anglosaský systém, vedeli by sme viac aj o našej histórii.
Bohužiaľ veľká časť vykopávok desiatky rokov končí ilegálne v rukách nadšencov, ktorí chodia kopať po nociach. A je pre nich nebezpečné podeliť sa o vedomosti a zážitky s verejnosťou a inštitúciami.
Ako viete, že nejaká minca pravdepodobne pochádza z nášho územia?
Dá sa to predpokladať na základe ikonografie, rýdzosti zlata, metrológie a tak ďalej. Najmä pri nekatalogizovaných minciach sa však ich pôvod nedá s úplnou presnosťou identifikovať, len odhadnúť.
Spomínate si na nejakú mincu, ktorú ste nekúpili, a teraz to ľutujete?
Ľutujem vo väčšine prípadov, keď som mincu nekúpil. Najviac ma mrzelo, keď sa v Londýne rozpredávala zbierka nemeckého Preussagu, ktorá bola celá orientovaná na európsky ťažobný a banský priemysel. Boli v nej banskoštiavnické výťažkové medaily, prospechové medaily banskej akadémie, kremnické medaily a podobne.
Bola tam desaťdukátová výťažková medaila Ferdinanda III., vyrazená pri príležitosti otvorenia štôlne v Banskej Štiavnici. Na jednej strane portrét panovníka, na druhej nádherne prepracované slnko, zlatý skvost vyrazený v Kremnici. Keď sa minca objavila na predaj z nemeckej zbierky, očakávali sme, že sa predá za 100- až 120-tisíc eur.
Nahovoril som ešte dvoch ďalších ľudí, nech ju určite kúpime, aj keby sme za ňu mali dať dvojnásobok. Prišli sme na aukciu, a minca sa vyšplhala na 650-tisíc.
Na ktorý nákup, naopak, spomínate najradšej?
Viackrát sa nám stalo, že nikto iný nedražil pre nás hodnotné mince a nechápali sme prečo. Na jednej aukcii dokonca všetci o istej minci tvrdili, že je falošná. Ja som ju však podrobne preskúmal a vedel, že je pravá. Odišiel som zo sály a potajomky som ju vydražil cez telefón, nech ma nikto nevidí. Za zlomok jej skutočnej ceny.
Ako získavate jednotlivé položky do aukcií? Asi si to vyžaduje veľa cestovania aj finančných nákladov.
S klientmi, od ktorých mince získavame, máme väčšinou komisionálny vzťah. Za mince ručíme a oni sú ich vlastníkmi, až kým sa neuskutoční predaj. Pri medzinárodnom obchode sa staráme o získanie všetkých povolení.
Mince získavame z rôznych zdrojov, na jednej aukcii máme mince priemerne od 150 dodávateľov z celého sveta. Za celé naše pôsobenie sa stalo len trikrát, že by sme dražili naraz kompletnú zbierku od jedného zberateľa.
Majú ľudia záujem predávať mince?
Záujem predávať je väčšinou nízky, ale deje sa to najmä pri starších ľuďoch, ktorí chcú napríklad zabezpečiť deti, ale zároveň predísť sporom v rodine alebo neuváženým formám predaja. Väčšinou si mince do aukcie pripravíme z rôznych zdrojov.
Časť získame od našich obchodných partnerov zo zahraničia. Ďalšiu časť zas polobarterom od iných zberateľov, ktorých presvedčíme, nech si uvoľnia hotovosť na iné zaujímavé kúsky, a časť tvorí aj rôzna drobná pozostalosť či predmety od inštitúcií.
Koľko trvá príprava jednej aukcie?
Šesť až deväť mesiacov. Do prípravy môže vstúpiť veľa faktorov, nie vždy sa všetko dá dopredu predpovedať. My organizujeme aukcie dvakrát do roka, viac by sme nezvládli. Na každú aukciu je pre nás optimálne mať nazbieraný kvalitný materiál v hodnote 4 až 8 miliónov eur.
Na veľkú časť z toho musíme mať pripravenú likviditu, alebo financovanie na zálohy, fixné náklady a provízie ešte pred samotnou aukciou. Naším cieľom je ponúkať len pravé, overené mince v špičkovom stave, aby z toho nevznikali zbytočné problémy ani vo vzdialenej budúcnosti.
Finančne náročné je aj zabezpečiť účastníkom samotnú aukciu v špičkovom päťhviezdičkovom hoteli – od technológií a bezpečnosti cez catering, poradenstvo na mieste či ubytovanie až po iné sprievodné záležitosti.
Aký bol objem mincí na poslednej aukcii?
6,7 milióna eur, pričom najdrahšia minca sa predala za 312-tisíc. Na aukciách sú však aj dostupnejšie veci pre bežných zberateľov v hodnote od desiatok po tisícky eur. Do aukcie sa väčšinou zapojí 2 500 klientov, pričom úspešných z nich je 600 až 900.
Za koľko ste predali najdrahšiu mincu vôbec?
Za 1,14 milióna eur, a bankovku za 1,5 milióna.
Sú bankovky akýmsi ďalším stupňom pre zberateľov po minciach?
Nie, väčšinou ide o úplne iných zberateľov, občas sa prelínajú. Bankovky zbiera aj veľa filatelistov, zberateľov obrazov a grafík, alebo zberateľov štátnych vyznamenaní. Sú aj zberatelia, ktorí zbierajú iba bankovky. Na bankovkách ich zaujíma väčšinou grafika, ochranné prvky, osobnosti a farebnosť.
Zbierajú sa napríklad aj bankovky v rôznych fázach príprav, nerealizované návrhy či ručne kolorované kusy. Dostali sa k nám napríklad extrémne vzácne návrhy od Alfonza Muchu aj osobný prezidentský album Tomáša Garrigua Masaryka, v ktorom boli prvé výtlačky prvorepublikových bankoviek a pri ktorom sme priamo sprostredkovali predaj bez aukcie.
Môžete povedať, za koľko sa predal?
Za veľa miliónov českých korún.
Akú najdrahšiu mincu ste držali v ruke?
Viaceré z antických gréckych mincí, ktorých cena sa pohybuje okolo päť miliónov eur.
Sú dnes nejaké nedostupné mince alebo bankovky, na ktoré zberatelia čakajú?
Áno, vždy – niektoré z nich sme predávali aj minulý rok. Jednou z nich bola neperforovaná päťtisíckorunáčka z roku 1919. Týchto bankoviek ostalo po stiahnutí z obehu iba 36. Znehodnotených kusov, ktoré boli perforované, označené ako vzory a uložené v Národnej banke alebo komerčných bankách po svete, bolo z toho 35.
Iba jedna z nich perforovaná nebola, pretože ostala uložená v nejakej domácnosti a minulý rok sme ju predali za 1,5 milióna eur.
Keby ste museli rýchlo utekať, ktorú mincu by ste zobrali ako prvú?
Ak by som si musel vybrať mincu buď z firemných zásob, alebo z fondu, radšej by som ich nechal všetky poistené na mieste. Z rodinnej zbierky by som si vybral niečo objemovo malé, ale hodnotovo a emocionálne veľké, čo sú pre mňa bratislavské a pražské korunovačné žetóny.