Železná lady prevzala Britániu, ktorá mala v tom čase označenie „chorý muž Európy“. Šéf Smeru urobil z rozbehnutého tatranského tigra bojazlivé mačiatko.
Mnoho Slovákov si na vlastné bývanie zarobilo vďaka práci v Spojenom kráľovstve. Ďalší sa pre lepšie ekonomické podmienky rozhodli na ostrovoch ostať natrvalo. V oboch prípadoch platí, že napriek vlastným problémom je britská monarchia pre našincov symbolom hospodárskeho úspechu a bohatstva.
Nemuselo to však byť takto. Ani pozícia bývalej koloniálnej veľmoci negarantovala monarchii automatický blahobyt. V 70. rokoch sa krajina trápila s množstvom ekonomických problémov. Dostala dokonca nelichotivú prezývku „chorý muž Európy“.
Úspešnú liečbu namiešala krajine vyštudovaná chemička a neskôr aj právnička Margaret Thatcher. Doteraz patrí k najznámejším političkám a reformátorkám povojnovej Európy. Na vstup do histórie jej stačilo 11 rokov v úrade premiérky v rokoch 1979 až 1990. To je menej ako čas, ktorý v pozícii predsedu slovenskej vlády trávi šéf Smeru Robert Fico. Smer je pri moci už 14 rokov, z toho Fico je premiérom o dva roky menej.
Paradoxné je, že kým Železná lady našla politickú odvahu na nepopulárne, ale užitočné reformy, ktoré jej vyniesli napríklad posmešnú prezývku „zlodejka mlieka“, Fico jazdí v ekonomickom protismere. Po Mikulášovi Dzurindovi prevzal v roku 2006 oceňovaného tatranského tigra, no priaznivé podnikateľské prostredie nedokázal udržať.
Postupne navyše zaviedol nákladné sociálne opatrenia, ako sú vlaky či obedy zadarmo a v štvrtom volebnom období aj plnohodnotné 13. dôchodky. Smutným vysvedčením vlád Smeru je aktuálny rebríček magazínu The Economist. Spomedzi krajín OECD patrí Slovensku posledné 36. miesto.
Hoci sa obaja politici nikdy oficiálne nestretli, známy Thatcherovej aforizmus pomerne presne glosuje aj politickú kariéru šéfa Smeru: „Problém so socializmom spočíva v tom, že raz sa vám minú peniaze ostatných ľudí.“ Stav verejných financií jej dáva za pravdu.
V 70. rokoch zápasila Veľká Británia s množstvom ekonomických problémov. Slabú ekonomiku brzdila nízka produktivita. Napríklad v roku 1974 dosahovalo britské HDP na obyvateľa v dolároch len 65 percent nemeckého a 70 percent francúzskeho.
Veľavravným bol aj „index mizérie“, ktorý sa počíta ako jednoduchý súčet miery nezamestnanosti a inflácie. V porovnaní so západným Nemeckom bol až na dvojnásobnej úrovni.
Rovnako veľavravný je citát vtedy čerstvo vymenovaného labouristického ministra zahraničných vecí z roku 1974 Jamesa Callaghana: „Keby som bol mladý muž, emigroval by som.“
V tom čase však mal po šesťdesiatke a v roku 1976 sa dokonca stal premiérom. Problémy síce pomenoval, ale riešenie nedokázal ponúknuť. Aj pre masové štrajky prehrali labouristi v roku 1979 voľby a do premiérskeho kresla zasadla šéfka konzervatívcov Margaret Thatcher.
Radikálna liečba
Posmešnú prezývku „zlodejka mlieka“ získala ešte v 1970 ako ministerka školstva, keď zrušila bezplatné podávanie mlieka deťom do 11 rokov. Zároveň sa snažila obmedzovať podporu neproduktívnych vzdelávacích programov na vysokých školách. Populárna tak nebola ani medzi akademikmi z humanitných študijných smerov.
Keď sa po štyroch rokoch v opozícii usídlila na Downing Street, spustila oveľa tvrdšie reformy. V prvom rade sa jej podarilo oslabiť moc odborov. V rokoch 1984 až 1985 zvládla vďaka dostatočným zásobám uhlia štrajk baníkov. Po výraznej prehre v dôležitej „bitke“ stratili odbory chuť a silu paralyzovať ekonomiku. To pomohlo firmám modernizovať a zvyšovať produktivitu.
Thatcher razila filozofiu štíhleho štátu. Dôležitá bola privatizácia štátnych podnikov vrátane automobilky Jaguar, ale aj monopolov ako British Telecom, British Airways či plynárenstva a oceliarstva. Transformácia podnikov na verejne obchodované spoločnosti mala ešte jeden pozitívny vplyv. Narástol počet drobných akcionárov.
Vysokú infláciu sa jej podarilo skrotiť obmedzením verejných výdavkov, na druhej strane to v prvých rokoch jej vlády vyvolalo recesiu. Významný vplyv malo aj zníženie daní a decentralizácia.
Kľúčovú úlohu pri transformácii zohral takzvaný „Big bang“, teda posilnenie úlohy londýnskej burzy. Krajina sa postupne transformovala z priemyslu na dôležité finančné centrum.
Kontroverzná lady
S Thatcherovej vládou sú spojené viaceré kontroverzie. Pre ekonomické reformy obdivovala čilského diktátora Augusta Pinocheta. Kritizovala tiež embargo OSN proti Juhoafrickej republike v časoch apartheidu. Africký národný kongres Nelsona Mandelu dokonca svojho času označila za teroristickú organizáciu.
No politické väzy jej zlomili domáce reformy. Transformácia priniesla na jednej strane zvýšenie produktivity a ekonomický rast. V krajine sa však zvýšil index nerovnosti. Predovšetkým v bývalých priemyselných oblastiach rástla nespokojnosť.
Zmena daňového systému znamenala vyššie lokálne dane, čo vyvolalo silné protesty. Pre obavy z toho, že neobháji pozíciu šéfky konzervatívcov sama rezignovala v roku 1990 v prospech Johna Majora. Našla tak nielen odvahu na bolestivé reformy, ale odhadla aj čas odchodu, keď pochopila, že krajine pre silný odpor už nedokáže pomôcť.
Komentátor Financial Times Martin Wolf pripomína, že nešla za každú cenu proti ľuďom. „V skutočnosti bola pragmatickou političkou, ktorá prejavovala malý záujem o politicky samovražedné pokusy o zničenie pilierov sociálneho štátu. Za jej vlády verejné výdavky nikdy neklesli pod 39 percent hrubého domáceho produktu.“
Pozitívne hodnotí najmä transformáciu a liberalizáciu počas jej vládnutia. „Pre Spojené kráľovstvo to znamenalo prvé trvalé obdobie od 19. storočia, keď HDP na obyvateľa vzrástol viac ako v ostatných veľkých európskych ekonomikách,“ zdôraznil.
Tatranský tiger
Na rozdiel od Thatcherovej prevzal Fico krajinu v dobrej ekonomickej pozícii. V roku 2006, keď prvý raz vyhral voľby, bol ekonomický rast Slovenska najvyšší spomedzi krajín V4. Dve reformné vlády Mikuláša Dzurindu dokázali dobehnúť stratu, ktorú spôsobil Vladimír Mečiar. Slovensko tak vstupovalo do Európskej únie v roku 2004 spoločne s ďalšími deviatimi postkomunistickými krajinami.
Rozsiahle reformy z rokov 1998 až 2006 oceňovali zahraniční investori aj odborníci. V roku 2000 získala Brigita Schmögnerová ocenenie magazínu Euromoney pre najlepšieho ministra financií, v roku 2004 si rovnaké ocenenie prevzal jej nástupca Ivan Mikloš.
No ani transformačné roky neboli bez politického marketingu. „Pokušeniu presadiť volebný rozpočet neodolal ani Mikuláš Dzurinda, ktorý ma pri príprave štátneho rozpočtu na rok 2002 presviedčal uvoľniť rozpočet a dodal – po voľbách ho pritiahneme,“ spomína Schmögnerová vo svojich memoároch Kniha o vládnutí.
Práve SDĽ sa už do vlády nedostala. Druhá Dzurindova vláda pokračovala v dôležitých reformách, možno ešte dynamickejším tempom. Zaviedla rovnú daň i druhý dôchodkový pilier a realizovala rozsiahlu privatizáciu. Symbolom príchodu zahraničných investorov sa stali automobilky PSA v Trnave a Kia pri Žiline.
„Nikdy predtým – ani potom – Slovenská republika nezožala taký potlesk na medzinárodnej scéne ako v rokoch 2003 až 2005. Príčinou zbierania ocenení boli ekonomické reformy druhej vlády Mikuláša Dzurindu. Zo zaostávajúceho žiaka postkomunistickej transformácie 90. rokov sa stal nečakane premiant,“ pripomína v knihe s príznačným názvom Ako skapal tatranský tiger bývalý ekonomický novinár Rado Baťo.
Zadlžené mačiatko
Reformné roky ocenil nedávno v rozhovore pre Forbes aj bývalý federálny a neskôr český minister Vladimír Dlouhý. „Reformy Ivana Mikloša boli veľmi pozitívne a krajina sa vďaka nim naštartovala. Bolo obdobie, keď si aj Česi začali hovoriť: „Pozrite sa, Slovensko rastie rýchlejšie. Dnes to už neplatí,“ dodal.
Nedobrým vysvedčením je aj aktuálny rebríček magazínu Economist, ktorý sa pozrel na úspešnosť ekonomík krajín OECD optikou piatich kritérií. Redakcia sledovala výšku inflácie, ale aj jej rozsah (takzvaný inflation breadth), teda do akej miery zasiahli vysoké ceny celú ekonomiku. V zornom uhle boli aj HDP, zamestnanosť a výkonnosť akciového trhu.
Slovensko sa ocitlo na poslednom 36. mieste. Prvé je Portugalsko pred Írskom a Izraelom. Česko sa teší zo šiestej priečky a Poľsko z desiatej. Práve vývoj u našich severných susedov dôležito podčiarkuje, ako Slovensko začalo zaostávať.
Ešte v roku 1993 dosahovalo hospodárstvo nášho severného suseda v parite kúpnej sily na obyvateľa len 87 percent slovenského. Aktuálne je to už naopak, ich ekonomika predstavuje 107 percent v porovnaní s našou.
Problémom Slovenska je klesajúca produktivita, vysoká zadlženosť a snaha konsolidovať na úkor ekonomickej aktivity a rastu. Vláda z obavy o stratu voličov nemá odvahu siahnuť na neudržateľné sociálne benefity.
Čo spája a čo rozdeľuje
Robert Fico rád pripisuje problémy externým faktorom či predchádzajúcim vládam. Z posledných 19 rokov však vládne Smer už 14 rokov, samotný Fico iba 12, keďže ho po vražde Jána Kuciaka nahradil Peter Pellegrini.
Na kritiku podnikateľov reaguje protiútokmi. V októbri napríklad na odbornej konferencii odkázal majiteľovi Tatravagónky a 24. najbohatšiemu Slovákovi Alexejevovi Beljajevovi:„Hovoríte o priemernosti na Slovensku. Kto vám bráni robiť lepšie vagóny? Ja? Veď to je váš problém.“
Na druhej strane je pravda, že Ficova vláda čelí mnohým objektívnym problémom vrátane ruskej agresie na Ukrajine. Samotný premiér sa navyše stal obeťou streľby atentátnika.
Z tohto pohľadu to však Thatcher nemala ľahšie. Počas jej vlády sa Veľká Británia reálne zapojila do vojny o Falklandy a doma čelila stupňujúcemu násiliu Írskej republikánskej armády. Teroristická organizácia v roku 1984 spáchala bombový atentát na hotel, v ktorom bývali viacerí členovia vlády. Počas útoku zahynulo päť ľudí, samotná premiérka unikla smrti vďaka šťastnej náhode.
Oboch premiérov spája aj istý euroskepticizmus. V prípade Roberta Fica je zrejmé, že kritiku Bruselu adresuje najmä domácemu publiku. Takto možno vnímať aj jeho aktuálne slová počas hodiny otázok v parlamente. „Ak bude takto pokračovať EÚ a nebude rešpektovať suverénnu politiku, tradície, historické korene, tak skape. A ak má skapať, nech skape,“ nechal sa počuť.
Martin Wolf z FT pripomína, že Thatcher v roku 1986 prispela k spusteniu programu jednotného trhu a sprievodného Jednotného európskeho aktu. „Vnímala to ako pokus o export liberálnej ekonomiky do zvyšku Európskeho spoločenstva.“
Dodáva, že na druhej strane sa začala obávať dirigistických dôsledkov a dôrazne sa postavila proti jednotnej mene. Pripomína to aj jej dôležitý prejav na College of Europe v Bruggách v roku 1988: „Neúspešne sme sa pokúsili posunúť hranice štátu v Británii, len aby sme videli, ako sú opäť zavedené na európskej úrovni.“
Čo nás čaká
Británia dnes opäť dáva dôležitý príklad. Tentoraz o tom, že nadbiehanie voličom sa môže politikom vypomstiť. Príkladom je referendum o brexite z roku 2016, ktoré bolo prekvapujúco úspešné.
Podobné rozhodnutie by v prípade Slovenska, ktoré je čistým prijímateľom z európskeho rozpočtu, bolo väčším problémom. Z eurofondov financuje vláda mnohé sociálne programy.
Británia na odchod v istých smeroch doplatila, ale pomohla jej ekonomická sila, ktorá je dedičstvom aj Thatcherovej politiky. Na rozdiel od Slovenska si mohla odchod dovoliť.
Samotná Železná lady vzbudzovala kontroverzie a odišla nie celkom dobrovoľne, no jej význam ocenil až čas. Aj Spojené kráľovstvo má svoje problémy a potrebovalo by politikov s odvahou. Aj preto rastie nostalgia za Thatcher.
Všeobecne majú dnes politici oveľa menšiu odvahu na reformy či vôbec na to, aby ľuďom hovorili pravdu o ekonomickej situácii.
Aktuálna Ficova jazda v reformnom protismere môže priniesť reverzný „slovexit“. Teda, nie že Slovensko vystúpi z EÚ, ale že podnikatelia i ďalší ekonomicky aktívni ľudia „vystúpia“ zo Slovenska do iných členských štátov, kde je aspoň nejaká odvaha na reformy.
Potom by už ani veľmi nebolo komu zvyšovať dane v rámci ďalšieho konsolidačného balíčka.
S kým sa Robert Fico striedal pri moci
- 1998 – 2002: Mikuláš Dzurinda
- 2002 – 2006: Mikuláš Dzurinda
- 2006 – 2010: Robert Fico
- 2010 – 2012: Iveta Radičová
- 2012 – 2016: Robert Fico
- 2016 – 2018: Robert Fico
- 2018 – 2020: Peter Pellegrini
- 2020 – 2021: Igor Matovič
- 2021 – 2023: Eduard Heger
- 2023 – 2023: Ľudovít Ódor
- 2023 – súčasnosť: Robert Fico
