Keď sa povie „dovolenka na Fidži“, asi si predstavíte luxusný all inclusive raj v Tichomorí pre náročných klientov. Ale nie je to pravidlom. Čas na Fidži môžete stráviť aj v jednoduchej chatke uprostred domorodej dediny a jesť niečo ulovené či vypestované vlastnými rukami.
Už len samotné slovo Fidži v sebe nesie nádych niečoho vzdialeného, nepoznaného, pre mnohých nedostupného, no rozhodne lákavého. Ostrovný štát vzdialený od Slovenska 16-tisíc kilometrov patrí k najpopulárnejším a najkrajším destináciám v Tichom oceáne s puncom luxusu, akým sa pýšia napríklad Maldivy, Bora Bora či Seychely.
Ak túžite po dovolenke ako z katalógu, s jemnučkým bielym pieskom, priezračným tyrkysovým morom lemovaným vysokými kokosovými palmami a službami na špičkovej úrovni, sklamaní nebudete. Rezortov a hotelov je tu ako maku v poctivej domácej štrúdli od babičky.
Ak máte skôr povahu dobrodruha, prípadne tenší rozpočet a nebojíte sa vykročiť zo svojej komfortnej zóny, máte šancu spoznať skutočné surové Fidži bez pozlátka turistického ruchu. Bývať v lokálnej dedine, ktorá ešte nepozná konzumný spôsob života, sedieť s miestnymi na zemi, deliť sa o jedlo a ich tradičný nápoj kava (bez dĺžňa), vášnivo s nimi fandiť pri zápasoch ragby a jašiť sa s domorodými deťmi.
Zobúdzanie sa a zaspávanie pri šume mora je súčasťou zážitku. Zároveň musíte rešpektovať ich kultúrne zvyky a pravidlá, no za odmenu dostanete autentický zážitok, ktorý sa vám podarí zažiť už málokde.
Deň pred odletom na súostrovie Yasawa sa túlam spletitými uličkami trhu v meste Nadi na najväčšom fidžijskom ostrove Viti Levu, kde leží aj hlavné mesto Suva. Fidži tvoria dva hlavné ostrovy, spomínaný Viti Levu a Vanua Levu, a okrem nich stovky menších obývaných, ale aj neobývaných ostrovčekov.
Súostrovie dvadsiatich sopečných ostrovov Yasawa severozápadne od Viti Levu, kam máme aj my namierené, mnohí označujú za najkrajšiu oblasť Fidži. Nečudo, že zaujala aj filmárov hollywoodskych trhákov Stroskotanecs Tomom Hanksom či Modrá lagúna s Brooke Shieldsovou. Hlavnou vstupnou bránou do krajiny je medzinárodné letisko v meste Nadi. Až 97 percent návštevníkov začína svoju cestu krajinou práve tu. Ak ste sa už aspoň trošku naladili na túto predstavu, prípadne ste si šikovne pomohli mapou, môžeme sa vrátiť na spomínaný trh, kde sa vo vlhkom prímorskom vzduchu mieša vôňa korenia, čerstvo ulovených rýb a morských plodov.
Ja som na trhu nehľadala suveníry ani nič pod zub, hľadala som len koreň rastliny kava – moju vstupenku do dediny Naisisili. Teda aspoň dúfam. Poradili mi, že takýto dar by mohol náčelníka dediny obmäkčiť, aby ma miestni medzi seba prijali. Pýtam sa predavačov na trhu, preskakujem očami z jedného na druhého, keď sa môj pohľad stretne s postarším pánom v klobúku, ktorý na mňa máva a volá ma k sebe. „Mám pre teba koreň, ktorý hľadáš, ale nepredám ti ho, kým si so mnou nedáš pár dúškov nápoja z tejto rastliny,“ vraví a šibalsky na mňa žmurkne.
Počula som, že kava má psychoaktívne a vo väčšom množstve až halucinogénne účinky. Uvoľňuje svalstvo, odbúrava stres, podporuje eufóriu a používa sa aj pri rôznych rituáloch a ceremóniách. Pre Fidžijčanov je to ekvivalent alkoholu a pozvanie sa neodmieta. Tak som si dala s predavačom pohárik tejto tekutiny, ktorá chutila trochu ako blato, a za pár fidžijských dolárov, čo je miestna mena, som získala svoj dar pre náčelníka.
Červené bure na pláži
Z Nadi sa na ostrovy Yasawa dostanete dvomi spôsobmi. Loďou môže cesta trvať aj päť hodín, hydroplánom len tridsať minút, takže ak máte možnosť, určite radšej leťte. Výhľady z okna na ostrovy pod vami, ktoré budete míňať, vám v tom najlepšom zmysle slova vyrazia dych. Náš let mal len štyroch pasažierov, z toho jedného štvornohého, ktorý sa vracal so svojím majiteľom od zverolekára. A tak mi počas letu pes obhryzkával koreň kavy, ktorý mi trčal z ruksaku, kým ja som mala pohľad prilepený k okienku a sledovala krásu pod nami. Hydroplán zaparkoval pri pontóne, kde nás čakal malý čln a ten nás dopravil k brehom dediny Naisisili na ostrove Nacula.
Už z diaľky nám mávala a vítala nás so širokým štrbavým úsmevom Eta, naša jediná kontaktná osoba na ostrove, s ktorou sme si písali cez Facebook. Ako jedna z mála obyvateľov vlastní mobilný telefón a používa sociálne siete. Keď si všimla, že máme so sebou vzácny koreň kavy, jej oči sa rozžiarili ešte viac a rovno nás doviedla k náčelníkovmu domu. Usadili sme sa na dlážku v skromnom drevenom obydlí a čelili jeho nedôverčivému pohľadu, kým mu Eta niečo hovorila domorodým jazykom. Premeral si nás pohľadom ako skener, no keď som mu podala koreň, usmial sa a súhlasne prikývol. Dar zaúčinkoval, presne ako som dúfala.
Za okamih nás už Eta viedla do nášho bure, čo je názov jednoduchej fidžijskej chatky, v ktorej budeme spať. „Je to bure pre hostí a je natreté výraznou červenou farbou, aby ste ho poľahky našli a nestratili sa. Máme tu len toto jedno, viac návštevníkov v dedine nemáme,“ kývla smerom ku mne a k môjmu partnerovi, ktorý už vyberal z batožiny darčeky pre miestne decká, ktoré sa okolo nás okamžite zhŕkli, zvedavo pozorovali každý náš pohyb, oblečenie a nesmelo sa chytali našej bielej pokožky a vlasov.
Pravidlá sa musia dodržiavať!
Pomedzi veselý smiech a krik detí nám Eta vysvetľovala pravidlá, ktoré musíme v dedine dodržiavať a rešpektovať ich zvyky. Žiadne šiltovky ani iné čiapky na hlavách. Keď sa pôjdem kúpať do mora, cez bikiny si mám vždy prehodiť aspoň tričko. Miestni sa tu kúpu oblečení. Sulu, tradičnú fidžijskú sukňu, nosiť nemusím, ak budem mať vždy dostatočne dlhú tú vlastnú, minimálne pod kolená. Ak nemám, vraj mi radi požičajú. V dedine sa všetci poznajú a pri stretnutí pozdravia slovíčkom „bula“, ktoré znamená ahoj a ako som neskôr zistila, tak aj nazdravie pri prípitkoch.
Raňajky, obedy a večere sú v presne stanovených časoch a dedinčania sa podujali, že nás na ne k sebe domov pozve vždy iná rodina. Následne sme ešte absolvovali prehliadku celého okolia. Eta nám predstavila svoje deti, sestru aj kamarátky, ktoré práve na slnku vešali čerstvo opratú bielizeň. Každý, kto šiel okolo, sa pri nás pristavil a nešetril úsmevmi, prehodil pár slov s Etou a ak vedel trochu po anglicky, milo sa prihovoril aj nám cudzincom.
DCIM\102GOPRO\GOPR3179.JPG
Celé popoludnie sme strávili na pláži obkolesení deťmi, ktoré si ma okamžite omotali okolo prsta. Potápali sme sa spolu v priezračnej vode a lovili z morského dna korytnačie panciere, chytali kraby, malý Vo ma učil loziť na palmy a asi päťročná Suta sa odo mňa nechcela odtrhnúť, ani keď začali podvečer mamy zvolávať deti na večeru. Keď mamin krik nezaberal, prišiel na rad prísny pohľad a gesto otca. Vtedy už všetci poslušne kráčali domov. A my k našim prvým hostiteľom.
Kanameda bula – jedz, aby si žil
V čase, keď som dedinu Naisisili navštívila, v nej ani v blízkom okolí nebol žiaden obchod či reštaurácia. Neviem, či sa odvtedy niečo zmenilo, no miestni si poväčšine vystačili s tým, čo si sami ulovili a dopestovali, a zakaždým nám pripravili jedlo, ktoré potešilo nielen naše žalúdky, ale aj chuťové bunky. Raz to bola ryba s kokosovým mliekom, inokedy chobotnica, pečená tekvica, tradičné žlté ovocie chlebovník, banány, mangá, riasy…
Vodu si zbierajú dažďovú a do nej pridávajú rôzne domáce ovocné sirupy. Stolujú zásadne na zemi, kde na obrus rozložia taniere a v niektorých domácnostiach mali pre nás dokonca aj príbor. Oni sami však jedia rukami, tak sme zahodili naše „západniarske“ spôsoby a pustili sa do jedla rukami aj my. Keď majú návštevu, nechávajú najesť sa najprv hostí a oni si dajú až to, čo zostane, preto som ich neustále posmeľovala, aby sme jedli všetci spoločne. Loďou im raz za čas dovezú zásoby cestovín, soli či cukru.
A cukrom teda vôbec nešetria, pridávajú ho vrchovatými lyžicami do čierneho čaju, ktorý s obľubou pijú. Fidži je jediný ostrovný štát v južnom Pacifiku, kde prosperuje cukrovarnícky priemysel, takže ho majú dostatok. Nadmerné používanie cukru, ale aj nezdravých a vyprážaných jedál v kombinácii s nedostatočným pohybom a so životnou filozofiou „kanameda bula – jedz, aby si žil“, zapríčinilo v posledných 20 rokoch vysoký nárast obezity v krajine. Až 67 percent obyvateľov Fidži trpí nadváhou.
Nespomenula som kávu (tú s dĺžňom), tú nepijú vôbec, ale po večeri prišlo od miestnych mužov pozvanie na tú bez dĺžňa. Pripravili pre nás privítací sevusevu rituál, pri ktorom sa koreň kavy pomelie na jemný prášok, v drevenej nádobe sa zmieša so studenou vodou a podáva sa v kokosových mištičkách. V tunajších podmienkach drevenú nádobu na kavu nahradil obyčajný plastový lavór, okolo ktorého sme sedeli asi desiati. Jeden z mužov nasypal kavu do plátenného vrecúška a poriadne ho v tom lavóre vyplákal rukami. Nedá sa porátať, koľkokrát mi počas tejto cesty zišlo na um, že som sa mala dať pre istotu zaočkovať proti brušnému týfusu.
No verte či nie, nech som na Fidži jedla či pila čokoľvek, a neraz v diskutabilných podmienkach, neodniesla som si odtiaľ suvenír v podobe žiadnej choroby. Našťastie. Po tom, čo som do seba kopla asi štyri mištičky kavy, mi z nápoja začal jemne tŕpnuť jazyk a cítila som sa príjemne uvoľnene. Očividne zaúčinkovala, no po ďalších pár dúškoch to už vzdávam, nechcem riskovať aj halucinácie.
Farebný podmorský svet
Nasledujúci deň pre nás Eta pripravila výlet do Modrej lagúny a jaskyne Sawa-i-Lau. Pred červeným bure nás už čakal malý čln s miestnym rybárom, a keď decká videli, že sa niekam chystáme, okamžite doň naskákali za nami, takže o zábavu sme mali postarané. Po krátkej plavbe nás vysadil na pláži, po ktorej kedysi pobehovala mladá Brooke Shields vo filme Modrá lagúna. Pláž bola nádherná a celkom prázdna, nikde žiaden turista, len my a naši malí spoločníci z dediny.
Pri šnorchlovaní sme boli obkolesení farebnými rybičkami od výmyslu sveta. Fidži vo všeobecnosti má ohromne bohatý podmorský svet a je domovom takmer štyroch percent svetových koralových útesov. Nečudo, že potápači túto oblasť milujú. Jedným z najobľúbenejších miest je útes Namena, kde môžete vidieť veľké množstvo farebných koralov a viac ako tisíc druhov rýb. Fidžijské koralové útesy sú extrémne cenené a vláda už v roku 2003 zaviedla projekt na ich ochranu, aby zabezpečila ich udržateľnosť pre ďalšie generácie.
Morská jaskyňa Sawa-i-Lau patrí k najdobrodružnejším atrakciám na ostrovoch. Je sčasti zaplavená, takže sa v nej môžete kúpať a byť zároveň obkolesení majestátnymi skalami. Poriadny adrenalín sa vám vyplaví do žíl, keď sa odvážite podplávať skalnaté útesy cez vodný tunel, ktorý vedie z hlavnej jaskyne do ďalších, menších a totálne tmavých. Miestni chlapci ma presvedčili, že to musím vyskúšať. Svietili mi halogénovou baterkou na cestu a náramne sa zabávali na mojich občasných výkrikoch, keď sa o mňa vo vode obtrela nejaká ryba.
A možno to bol legendárny desaťhlavý staroveký fidžijský boh Ulutini, ktorého duch podľa legendy v jaskyni prebýva. Deväť hláv má hadích a jednu ľudskú a každá z komôr jaskyne predstavuje jednu z nich. Ostrovania hovoria, že až ten, kto vstúpi do tajných komôr jaskyne Sawa-i-Lau, navštívil skutočné srdce ostrovov Yasawa.
Keď sa hrá ragby, život v dedine sa zastaví
Nedeľa je v Naisisili dňom oddychu. Nikto nepracuje a všetci sú už od rána krásne vyobliekaní a pripravení na omšu v kostole. Eta zhodnotila, že naše oblečenie nie je na takúto príležitosť dostatočne slávnostné, tak mi požičala tradičné dlhé šaty po svojej dcére a slušivú modrú košeľu, a zavinovaciu sukňu sula pre muža. V kostole sa zišla celá dedina. Pastor najskôr zanietene kázal v domorodom jazyku, a keď sa začalo spievať, všetci sa postavili a tancovali v rytme hudby. Bolo to magické, i keď som im nerozumela ani slovo. Po bohoslužbe nás pastor pozval do svojho domu, kde jeho žena pripravila doslova slávnostné hody.
Cestou z obeda som si všimla, ako sa pri Etinom dome zhlukujú skupinky mužov a vášnivo o niečom debatujú. Zľakla som sa, že sa niečo stalo, no keď som prišla bližšie, uvidela som desiatky dedinčanov sedieť s očami prilepenými k televízoru sledujúc ragbyový zápas a tí, ktorí sa nezmestili dovnútra, nakúkali aspoň cez okná. „Dnes hráme dôležitý zápas s Juhoafrickou republikou. Ragby je náš národný šport, všetci ho milujeme! Máme dokonca dve olympijské medaily,“ hrdo mi hlási muž stojaci vedľa mňa a päsťou si párkrát udrie do hrude na znak patriotizmu.
Je to tak, Fidži sa stalo olympijským víťazom v tomto športe v roku 2016 v Brazílii, čo bola historicky prvá medaila pre krajinu. A v roku 2020 si víťazstvo zopakovali na Olympijských hrách v Japonsku. „Nedávno nás Eta všetkých pekne naštvala, keď nám telku vypla, kým jej nedáme každý po dolári na naftu do generátora. Ten je jediným tunajším zdrojom elektriny. A Eta jediná vlastní televízor. To si mala vidieť tú vzburu, ale nakoniec sme zaplatili, veď čo iné nám ostávalo, keď sme chceli sledovať ragby,“ hundral ďalší zo susedov. Napätie počas sledovania zápasu u Ety by sa dalo krájať a výkriky, keď mužstvo Fidži vyhralo, bolo počuť snáď na celý ostrov.
Bezplatné vzdelanie pre všetkých
Posledný deň v týždni však v sebe nesie aj príchuť lúčenia so školopovinnými deťmi. V dedine škola nie je a najbližšia je príliš ďaleko, aby do nej dochádzali denne. Našťastie, vzdelanie je na Fidži bezplatné pre všetky deti. Vláda krajiny sa v roku 2014 prvýkrát v histórii zaviazala, že pokryje finančné prostriedky na školné pre všetky fidžijské deti vo veku od šesť do šestnásť rokov a žiadne nebude odmietnuté v prípade, že si rodičia nebudú môcť školu dovoliť. Krajina kladie dôraz na vzdelanie, čo sa pozitívne odráža aj na pomerne vysokej gramotnosti na úrovni zhruba 92 percent. A tak s ruksakmi plnými zošitov a s balíčkami jedla od starostlivých mám už sedia žiaci poslušne v loďke.
Stojím na pláži spolu s rodinami, ktoré sa prišli s deťmi rozlúčiť, a mávame si, až kým sa nám nestratia z dohľadu. Päťdňový školský týždeň však ubehne ako voda a v piatok popoludní budú naspäť. Už sa, žiaľ, asi tak skoro nestretneme, keďže aj náš čas v dedine sa blížil ku koncu. Na dni, ktoré som s fidžijskými domorodcami strávila, budem spomínať ešte dlho s vďačnosťou, že mi dovolili nazrieť do svojich skutočných životov, skromných obydlí, doslova do hrncov a že ma prijali medzi seba.
A aj keď dovolenka v luxusnom fidžijskom rezorte znie pre niekoho asi lákavejšie, nevymenila by som za ňu autentické zážitky s domorodcami na odľahlých ostrovoch. Veď rovnako priezračné tyrkysové more, biely piesok, majestátne kokosové palmy a západy slnka, ktoré vyrážajú dych, zažijete v každom kúte tejto nádhernej krajiny. Či už s koktejlom v ruke pri bazéne s nekonečným okrajom, alebo v hojdacej sieti na pláži pred ikonickým červeným bure v dedinke Naisisili.
