Investoval do Uberu v čase, keď to bol len bláznivý nápad. Teraz Bob Lesko, Američan, ktorého starí rodičia pochádzali zo Slovenska, stavia polmiliardovú AI infraštruktúru v krajine svojich predkov.
Starí rodičia utiekli zo Slovenska pred komunizmom a nikdy sa nevrátili. Otec dostal ako jediný zo šiestich detí športové štipendium na univerzitu a ďalšiu generáciu rodiny posunul vyššie. Bob Lesko sa dostal na Yale, získal prácu v spoločnosti Morgan Stanley a dlhé roky strávil na Wall Street bez riadnej dovolenky, no s portfóliom, ktoré zahŕňa Uber, Pinterest či Airbnb. Všetko early stage, všetko rizikové. Dnes sa pustil do budovania niečoho iného: polmiliardovej AI infraštruktúry na Slovensku, ktorá sa má spustiť do konca tohto roka.
Ide o Tatra Supercompute, dátové centrum s NVIDIA certifikátom cloud partnera, jediné svojho druhu v Strednej Európe, ktoré tento rok NVIDIA namiesto prepúšťania pridala do portfólia. V prípade Leska ide o strategické zameranie sa na energiu a pozíciu Slovenska v globálnej ekonomike umelej inteligencie.
Bob Lesko prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 2021. Mal 52 rokov a za sebou kariéru finančníka. Pred sebou zasa krajinu, ktorú poznal len z príbehov starých rodičov. Keď v Bratislave použil niekoľko slov, ktoré si pamätal z detstva, ľudia na neho nechápavo pozerali. Až v Prešove sa dozvedel, že hovorí šarišsky – dialektom zakonzervovaným v pennsylvánskej komunite slovenských vysťahovalcov. Jeho starý otec tam robil v oceliarni a stará mama upratovala cudzie domácnosti. V komunite sa angličtina nepoužívala, ak nemusela. Vnukom sa v tomto prostredí pracovná etika nevysvetľovala, ale ukazovala sa každý deň. „Stará mama chcela stráviť deň so mnou a bratom. Americká stará mama by ťa vzala do parku. Tá moja chcela, aby sme spolu prali, okopávali záhradu, pripravovali pôdu. Na konci dňa sme padali od únavy,“ spomína Bob Lesko.
Jeho príbeh je o tom, ako americký finančník so slovenskými koreňmi a šarišskými slovami v pamäti prišiel do krajiny, ktorú nikdy nevidel a rozhodol sa do nej priniesť pol miliardy dolárov. O tom, ako zbadal príležitosť, ktorú iní prehliadli: v opustených brownfieldoch, v jadrovej energetike, v krajine, ktorá patrí k dvom štátom v Európe s dostatkom energie na export. Aj o tom, ako sa rozhodol premeniť túto energiu na AI infraštruktúru, ktorá by mohla zmeniť fungovanie Slovenska v globálnej ekonomike.
Dnes Lesko buduje firmu Tatra Supercompute. Prvé projekty by mali byť spustené do konca tohto roka. Odberatelia sú globálni, financovanie súkromné, lokalita zatiaľ neverejná. Keď sa ho pýtam, čo robí, keď je na Slovensku mimo kancelárií a rokovaní, nehovorí o networkingu. Hovorí o Tatrách, o kapustnici a tradičných koláčoch. Je to jediná vec, voči ktorej jeho inak disciplinovaná povaha úplne kapituluje. „Snažím sa ich nejesť, ale keď som na Slovensku, neviem odolať,“ priznáva.
Pri rozhovore sedíme oproti sebe v San Franciscu, hodinu predtým, než sa otvorí konferencia Slovak Pro – každoročné stretnutie Slovákov v Severnej Amerike. Lesko na nej vystupuje ako rečník, ktorý tento svet pozná zvnútra. Predstavuje tretiu generáciu migrantov zo Šariša, ktorá sa vrátila domov s kapitálom a víziou.
Myslím, že áno. Časť mojej identity som si vždy niesol so sebou. Vedel som, že moja rodina pochádza zo Slovenska, že sa tam narodila a vyrastala. Cítil som, že je to niečo, k čomu sa chcem priblížiť a čomu chcem lepšie porozumieť.
Som podnikateľ, takže biznis bol pre mňa prirodzený spôsob, ako sa spojiť s prostredím. Ako spoznávať ľudí, nadväzovať vzťahy, byť súčasťou niečoho nového. Začal som sa učiť jazyk, pomaly prebúdzať to, čo v nás rodina zanechá, aj keď o tom nevieme.
Nemyslím si, že bol limitujúci. Skôr by som povedal, že v Spojených štátoch je pre imigrantov určená istá cesta.
Prvá generácia príde a robí všetko, čo je potrebné. Ich angličtina často nie je dobrá. Starý otec pracoval v oceliarni, stará mama upratovala domy a varila pre ľudí. Boli pri tom šťastní. Otec mal to šťastie, že získal športové štipendium na univerzite. Bol najstarší zo šiestich detí a jediný, kto šiel študovať – a práve ten moment začal meniť smerovanie celej rodiny.
S bratom sme odišli študovať na vysokú školu bez peňazí. A v takej situácii sú vaše možnosti veľmi limitované. Stanete sa doktorom, právnikom alebo bankárom. To boli jediné realistické voľby. Takže by som to nenazval limitujúcim, skôr som nad ničím iným ani neuvažoval. Bola to jednoducho cesta, ktorá sa ponúkala a v mojom prípade fungovala. Brat je právnik, ja som sa našiel v biznise, konkrétne na Wall Street.
Okolo roku 2021 som sa dostal do bodu, keď som mal za sebou niekoľko investícií. Firmy, do ktorých som investoval, vstúpili na burzu, stali sa likvidnými a ja som mal zrazu určitú voľnosť. Zároveň sa naskytla príležitosť predať moju firmu na správu majetku. Cítil som, že chcem robiť niečo iné. Bol som stále relatívne mladý, mal som 52 rokov, uvedomil som si, že ak odídem teraz, mám ešte šancu vybudovať niečo ďalšie. Niečo, čo nebude čisto o financiách.
Cítil som aj potrebu oddýchnuť si. Prakticky som si 25 rokov nevzal poriadnu dovolenku. Tak som si dal pauzu, cestoval som, oddychoval som a bolo to naozaj skvelé obdobie. Potom sa to začalo prirodzene spájať. Rôzne idey, príležitosti, skúsenosti. Nápad vybudovať firmu na Slovensku vznikol ako súhra myšlienok. Tak to už pri dobrých nápadoch chodí.
Prakticky som si 25 rokov nevzal poriadnu dovolenku.
Vnímal som to ako skutočné volanie. Chcel som vybudovať niečo, čo bude mať trvalejší charakter, firmu, ktorá vytvorí pracovné miesta a bude mať reálny vplyv.
Čo vás prekvapilo na Slovensku, keď ste tu začali pôsobiť najprv ako investor?
Začal som ako investor, pretože to je to, čo poznám – robím to už veľmi dlho. A áno, určité medzery tu existujú. Sú veci, ktoré sú náročné alebo chýbajú. Treba však povedať, že to nie je špecifické len pre Slovensko. Je to takmer všade mimo miest ako San Francisco, kde funguje silný ekosystém.
V takom prostredí je dostatok kapitálu aj ľudí ochotných investovať. Sú tam mentori. Ak chcete začať podnikať, máte k dispozícii množstvo zdrojov. Bratislava to zatiaľ nemá. Moja generácia vyrastala v socializme a dnes chýba celá generácia ľudí s dlhými podnikateľskými príbehmi a kapitálom, ktorý by boli ochotní vložiť do iných. Jednoducho nemali príležitosť ho vytvoriť.
Na druhej strane sú tu šikovní ľudia. Dobre vzdelaní, technicky zdatní. Preto si myslím, že budovať firmu na Slovensku dáva zmysel, ak si prinesiete vlastný kapitál a nápad a nesústredíte sa len na slovenský trh, ale na širší európsky priestor.
Niektorým sa to darí, ale problémom je, že máme veľa startupov v počiatočných štádiách, no nedokážu sa posunúť ďalej. Máme možno jeden alebo dva príklady úspešného rastu v tých ďalších.
Je to problém. Slovensko je príliš malý trh na to, aby firma fungovala len lokálne. Musíte predávať minimálne v rámci celej Európy. Jedna vec, ktorú sa snažím mladých podnikateľov učiť, je predaj. Nie je to niečo, čo by bolo prirodzené v slovenskej kultúre. Staršia generácia napríklad vôbec nechce hovoriť o peniazoch. Zaujímajú ich, ale nevedia, ako prejsť procesom predaja. Nevedia presne, ako viesť obchodný proces krok za krokom.
V Amerike sme na to oveľa viac zvyknutí. Je to niečo, čo sa učíme prirodzene. Ja to vnímam ako sval, ktorý treba trénovať a budovať. Myslím si, že sa to postupne zlepšuje. Len to potrebuje čas.
Aký je to vlastne pocit byť early investor v spoločnostiach ako Uber alebo Pinterest, teda vo firmách, ktoré dnes pozná každý? Kedy ste vedeli, že z toho bude niečo veľké?
Pomerne rýchlo, ale vždy ľuďom najprv dávam kontext: približne osemdesiat percent spoločností, do ktorých som investoval, skončilo na nule. História miluje víťazov, takže všetci hovoria len o úspechoch, že ste investovali do Uberu, Pinterestu a podobne. Ale nikto nevidí firmy, ktoré boli jednoducho zlými nápadmi alebo sa niečo nepodarilo v procese ich rastu.
Aký bol najhorší nápad, do ktorého ste investovali?
Veľa vecí na začiatku znie veľmi dobre, ale nakoniec nikam nevedú. Časom som sa však naučil, že spoločným znakom úspešných zakladateľov, je určitý typ energie. A zároveň majú takzvaný crossover skill, teda nie sú len technici, ale zároveň sú veľmi dobrí aj v ďalšej kľúčovej oblasti. Buď sú technickí a zároveň výborní obchodníci, alebo technickí a zároveň skvelí fundraiseri. Nie je to tak, že sú v týchto veciach priemerní. Sú v nich naozaj výnimoční. Je to vzorec, ktorý sa časom naučíte rozpoznávať a snažíte sa ho opakovane vyhľadávať.
Veľa z týchto spoločností sa potom jednoducho rozbehlo veľmi rýchlo hneď po uvedení na trh. Zároveň sú veľmi dôležití founderi, ktorí dokážu pivotovať a meniť smer.
Napríklad?
Stačí sa pozrieť na Uber. Na začiatku to fungovalo úplne inak. Boli sme skupina ľudí, ktorí dali dokopy peniaze a kúpili auto s full-time vodičom. Všetci sme si ho cez aplikáciu mohli zavolať, keď sme potrebovali odvoz. Fungovalo to len v San Franciscu.
Potom bol ten vodič taký vyťažený, že sme kúpili druhé auto. Zakladateľ Garrett Camp jedného dňa povedal: „Veď tento softvér môžem poslať komukoľvek.“ A my sme mu hovorili: „To nerobte. Ste normálny? Nejaký blázon ma príde vyzdvihnúť autom?“ A on povedal: „Ak vás príde vyzdvihnúť blázon, tak si jednoducho nesadnete do auta.“
My sme mu to stále vyhovárali, ale urobil si po svojom a vidíte, kde sme dnes. Ďalší príklad je Airbnb. Keď ma prvýkrát oslovili s pitchom, aby som investoval, povedal som im: „Musíte byť blázni. Vy chcete pustiť cudzieho človeka do svojho domu? Veď vám ukradne všetky veci.“
Povedal som nie. Potom začali rásť extrémne rýchlo. Neskôr som sa tam doslova „doprosil“, aby ma pustili do investície, ale valuácia už bola tridsaťkrát vyššia. Aj tak to bola dobrá investícia, pretože firma bola fantastická. Ale môj return bol o 95 percent nižší, než mohol byť.
Takže pri Airbnb to bol hlavne rast, pri Uberi išlo skôr o to správne nastavenie produktu?
Presne. Keď v Uberi prišli na to, ako správne spojiť vodiča a zákazníka na dvoch stranách trhu, jednoducho to explodovalo. Pri nových firmách platí, že predaj by nemal byť náročný. Produkt musí byť natoľko presvedčivý, že sa predáva takmer sám.
Uber bol v tom čase výrazne lepší ako taxi. Možno nie v New Yorku, ale v San Franciscu určite. Taxík ste si často ani nevedeli zavolať alebo neprišiel vôbec. Zrazu ste mali aplikáciu, kde ste videli auto na mape a sledovali ho priamo na telefóne.
Keď dnes ľuďom radím s predajom, hovorím im jedno: nekomplikujte to. Spýtajte sa ľudí, čo chcú, a dajte im to. Také jednoduché to je.
Aký je podľa vás rozdiel medzi investorom, ktorý len zarába peniaze, a investorom, ktorý skutočne vytvára hodnotu?
Pre mladých zakladateľov je veľmi dôležité mať nielen kapitál, ale aj niekoho, kto im poradí a dokáže ich usmerniť. Najlepšia rada pre mladých founderov je podľa mňa nemať investora, ktorý sa snaží vstupovať do produktu alebo technológie.
To je veľmi ťažké. Máte tím, ktorý na tom pracuje desať až 15 hodín denne, a potom príde niekto zvonku a povie: „Spravte toto.“ To väčšinou nefunguje. Skutočná hodnota investora spočíva skôr v skúsenostiach z biznisu, ktoré prichádzajú s vekom a s vlastnými chybami.
Napríklad prijímanie a prepúšťanie ľudí. Zhruba polovica nových zamestnancov nebude fungovať podľa predstáv. Prijímanie je veľmi nepresný proces. Ak nie ste pripravený pomerne rýchlo sa rozlúčiť s polovicou ľudí, ktorých prijmete, veľmi rýchlo postavíte tím, ktorý nefunguje. To je jedna z vecí, ktorú sa zakladateľ musí naučiť: ako niekoho prepustiť rýchlo, ale zároveň s rešpektom.
Zároveň je to oblasť, kde sa snažím prinášať hodnotu. Ďalšia je obchod: ako získať prvého zákazníka. Veľa zakladateľov, obzvlášť technickí inžinieri, sa na tomto zasekne. Nevedia, ako získať prvého klienta. Ja im hovorím: jednoducho mu zavolajte. Ukážete im to raz, a potom už ten proces vedia opakovať.
Pre technického zakladateľa je často náročné predávať alebo nájsť človeka, ktorý by bol dobrý obchodník.
Presne. Keď začínate prijímať ľudí, prví zamestnanci sú vaši priatelia. Druhá skupina sú priatelia vašich priateľov. A to je na začiatku v poriadku a rýchly spôsob, ako poskladať tím. Neskôr však potrebujete zaviesť skutočné HR procesy a určiť si základné pravidlá fungovania. Aby vás problémy, keď prídu, nezahltili. Inak sa veľmi rýchlo stanete ,,people managerom’’ na plný úväzok a prestanete sa sústrediť na produkt, predaj či získavanie investícií.
Myslíte si, že existuje niečo ako Silicon Valley mindset, čo sa nedá naučiť, alebo to treba jednoducho zažiť priamo tam?
Myslím si, že áno. Často sa spomína takzvaný efket kolesa, teda kruhový efekt, kde sa energia neustále vracia a znásobuje, a celý systém sa tým posilňuje. Silicon Valley funguje tak dobre najmä vďaka dvom veciam.
Prvá je, že ak niekomu pomôžete, neúčtujete si za to. Ak niekto potrebuje kontakt a vy poznáte niekoho, kto by mu mohol pomôcť, jednoducho ich prepojíte. Nepýtate sa: „Kde je moja provízia?“ Budujete si tým dobrú karmu, ktorá sa vám vráti. Ak vás prepojím na skvelý rozhovor alebo príležitosť, prirodzene budete premýšľať: „Ako to Bobovi oplatím?“ To je prvý princíp – pomáhať nezištne.
Foto: Marek Mucha
Druhý princíp je: vždy niečo dávajte. Niekedy mám pocit, že na Slovensku ľudia prídu a povedia: „Simona, môžete pre mňa urobiť toto?“ a vlastne od vás len niečo chcú. Ale nikto nemá rád, keď sa od neho iba berie. Hovorím im: zistite, čo chce Simona, a skúste jej to dať. Napríklad: „Mám pre vás skvelý rozhovor.“
Presne táto energia udržiava Silicon Valley v chode, bez trenia, bez toho „zaplať mi za toto, urob pre mňa tamto“. Preto ľuďom hovorím: nájdite, čo môžete niekomu dať. Vráti sa vám to.
Na Slovensku to zatiaľ úplne nemáme. Je tu niečo, čo vychádza zo socializmu a čo nás stále brzdí – závisť voči úspechu iných.
Bohužiaľ, stále je to prítomné.
Je. Samozrejme, je to ľudská vlastnosť. V Silicon Valley sú ľudia skôr úprimne radi, keď sa niekomu darí a povedia si: „Chcem byť ako ona.“ Na Slovensku mám niekedy pocit, že ľudia prevláda tendencia úspešných stiahnuť dole. To je podľa mňa dôsledok socializmu, všetci zlyháme rovnako a všetci budeme spokojní.
Druhá vec je tolerancia voči zlyhaniu. Tu, ak niekto zlyhá, aj keď príde o peniaze investorov, ale konal čestne, berie sa to takmer ako „badge of pride“. Znak toho, že sa niečo naučil. Mám pocit, že na Slovensku sa ľudia veľmi boja zlyhania.
Keď ste v USA a predstavujete svoj projekt pred investormi, budú sa vás pýtať: „Ako ste zlyhali? Čo ste sa naučili?“ Nie je to hanba. Každý zlyháva, len veľmi málo ľudí o tom hovorí otvorene. Aj keď v podnikateľskej komunite sa to postupne mení.
Áno, postupne sa to mení. Keď ľudia pochopia, že práve takto sa učíte, začne to dávať zmysel. Ako podnikateľ musíte podstupovať veľa rizík, a to znamená, že niektoré veci zlyhajú. V Silicon Valley je bežné, že úspešní ľudia mali niekoľko neúspešných pokusov. Aj Travis Kalanick. Uber bola jeho štvrtá firma. Prvá a druhá skrachovala, tretia bola „okej“ a až štvrtá bola Uber. To je úplne bežné. Príbehy, aký má Mark Zuckerberg, sú skôr výnimka.
Problém je aj v tom, že mladé startupy sú veľmi silno naviazané na svojich zakladateľov. Nechcú to pustiť, zavrieť firmu a začať odznova. Ja tomu hovorím „zombie startup“.
To sedí na sto percent. Najhoršie, čo môžete urobiť, je vyzbierať veľa peňazí, zistiť, že biznis nefunguje, a napriek tomu v ňom pokračovať. Zombie firma v pravom slova zmysle. Len plytváte časom. Hovorím im: choďte ďalej, nájdite lepší nápad, ktorý je overený. Neseďte štyri roky na mieste len preto, že máte peniaze na účte. Je to frustrujúce, ale taký je život.
Možno je to aj dôvod mojej ďalšej otázky. Slovensko dnes nemá žiadneho jednorožca. Poľsko má Allegro, Česko má Productboard. Čo má Slovensko?
To je dobrá otázka. ESET je veľmi dobrá technologická firma, no je staršia, nie je to ten typ modernej startupovej spoločnosti. Úprimne, je to trochu sklamanie, že tu nevznikla väčšia firma, ktorá by zároveň zostala na Slovensku. Poľsko je veľká krajina, takže je prirodzené, že má jednorožca. Česko je asi dvakrát väčšie než Slovensko a tiež ich nemá veľa, ale má silnejší ekosystém rizikového kapitálu. Slovensku to trochu škodí, kapitál sa koncentruje v Prahe.
A zároveň Slováci, ktorí majú kapitál, ho investujú práve tam.
Presne tak. A je to v poriadku, ale zároveň to vedie k tomu, že zo zahraničia sa Česko a Slovensko často vnímajú ako jeden región a väčšia pozornosť ide prirodzene do Prahy.
Investovali ste do niekoľkých slovenských firiem. Čo ste v nich videli, čo iní prehliadli?
V prvom rade sú to vždy ľudia. Áno, sú to slovenské firmy, vznikli na Slovensku, ale títo ľudia sa nevidia len ako „slovenskí podnikatelia“. Vnímajú sa ako globálni hráči. Všetci sú mimoriadne talentovaní podnikatelia. Nápad je až na druhom mieste – dobrý podnikateľ si ten správny nápad nájde. Dôležité je, aby mali aspoň nejakú skorú trakciu a pôsobili v prostredí, kde sa vedia rýchlo učiť a prispôsobovať.
Aká je vaša investičná téza pre tento región? Máte nejakú špecifickú, alebo sa riadite skôr intuíciou?
Momentálne som väčšinu svojich aktivít sústredil na budovanie dátových centier. Naozaj verím, že ak sa na to pozriete cez optiku ekonomiky, napríklad cez koncept konkurencieschopnosti, musíte si položiť otázku: v čom má Slovensko výhodu?
Nie sme veľká krajina. Ľudia tu pracujú tvrdo, zároveň majú dobré vzdelanie. To sú dve dôležité veci. Ale najväčšia výhoda je energia. Slovensko bolo prirodzeným miestom na budovanie veľkých energetických zdrojov už v minulosti. Videli to Rusi, videli to Česi a Slováci počas Československa. Je tu stabilné podložie, žiadne zemetrasenia, lesné požiare ani výrazné záplavové oblasti mimo Dunaja.
Žijeme vo svete, kde sú pozemky s dostupnou energiou čoraz vzácnejšie.
Máte vodné elektrárne napájané z Tatier a jadrové elektrárne tu fungujú už viac než päťdesiat rokov, takže v tento zdroj energie existuje vysoká miera. A práve to sa stane obrovskou výhodou do budúcnosti. Krajina v tomto smere urobila dobrú prácu. Vlády posledných sedem až osem rokov riešili energetickú suverenitu, čo bolo náročné, ale nevyhnutné. A zároveň rozmýšľa dopredu. Investuje do ďalšej jadrovej energie, zdvojnásobujú to, čo je silná stránka krajiny. Je to v podstate ako mať ropu.
Silná analógia. Poďme k vášmu projektu Tatra Supercomputer. Prečo Slovensko? To je otázka, ktorú vám položí každý. Aká je vaša najsilnejšia odpoveď mimo osobného vzťahu ku krajine?
Opäť je to o zdrojoch. Konkrétne o energetickej infraštruktúre, ktorá tu už existuje. Zároveň je tu veľa takzvaných brownfieldov – starých priemyselných areálov, ktoré sú prázdne aj dvadsať rokov. Pre náš biznis sú tieto miesta ideálne, pretože infraštruktúra, ktorá tam zostala, je kľúčová pre budovanie dátových centier.
Žijeme vo svete, kde sú pozemky s dostupnou energiou čoraz vzácnejšie. V Európe sú v podstate len dve krajiny, ktoré majú dostatok energie na export – Francúzsko a Slovensko. Doteraz sa na to pozeralo tak, že elektrinu treba šetriť napríklad pre ďalšiu automobilku. Lenže ďalšia automobilka už nepríde. Model lacnej pracovnej sily sa presúva do Ázie či Afriky a nové fabriky budú čoraz viac robotizované, čiže zamestnajú menej ľudí.
Skutočná príležitosť je premeniť túto energiu na niečo s vyššou hodnotou. Napríklad na výpočtový výkon pre umelú inteligenciu – z jedného eura elektriny môžete vytvoriť desať až 15 eur hodnoty v AI. Zároveň z toho plynú daňové príjmy aj pracovné miesta. Síce nie toľko ako vo fabrike, ale je to nový typ priemyslu.
Kedy ste prvýkrát začali o tomto projekte rokovať na Slovensku?
Reálne až koncom roka 2024. Na začiatku to bolo nové, ľudia mali záujem, ale bolo potrebné veľa vysvetľovať. Neprekážalo mi to, rád som tomu venoval čas. Myslím si, že dôvod, prečo sa projekt podarilo posunúť dopredu, je aj ten, že ja aj náš CEO Peter Novák to vnímame ako určitú misiu. Samozrejme, ako podnikateľ chcete byť aj pragmatický, ale zároveň ma úprimne teší myšlienka priniesť AI na Slovensko a dostať krajinu na čelo tohto vývoja.
Keď sa rozprávate s ľuďmi z ministerstiev – ekonomiky, školstva a podobne – máte pocit, že si uvedomujú, že Slovensko do určitej miery zmeškalo technologickú vlnu rokov 2010 až 2020. Mnohí mladí ľudia odišli do zahraničia, do Prahy, za štúdiom a prácou. Nechcú, aby sa to zopakovalo. Uvedomujú si, že ekonomika budúcnosti bude stáť na ľuďoch, ktorí vedia pracovať s AI a sú extrémne produktívni.
Aký je reálny timeline projektu?
Naším cieľom je mať dátové centrum spustené ešte pred koncom tohto roka.
A čo finančný model? Aká je veľkosť investície a kto to financuje?
Aby sa projekt vôbec rozbehol, musíte začať venture kapitálom. Je to špecifický biznis – v podstate „all or nothing“. Ja som do toho vložil vlastné peniaze, máme niekoľko ďalších investorov a bolo potrebné zostaviť tím, ktorý má skúsenosti s návrhom a výstavbou dátových centier. Podarilo sa nám nájsť tím, ktorý ich buduje v regióne už približne 25 rokov.
Potom musíte nájsť vhodný pozemok s prístupom k energii a uzavrieť dohodu. Musíte mať pripravený kapitál a zároveň zabezpečený offtake, teda klientov, ktorí budú kapacitu odoberať ešte pred samotnou výstavbou. Aktuálne máme dva projekty, ktoré veríme, že dokážeme spustiť ešte tento rok. Celková investícia bude približne päťsto miliónov dolárov. Oba projekty by mali mať dohodnutých odberateľov – globálnych, finančne silných partnerov.
A kde presne bude lokalita projektu?
Väčšinou západné Slovensko, ale nechcem byť príliš konkrétny, stále sme v záverečnej fáze rozhodovania. Máme tri finálne lokality, ktoré sú ešte v hre, ale je to náročné pre vyjednávanie s vlastníkmi pozemkov. Čo sa mi však páči je, že sa nespoliehame na vládu ako na veľkého zákazníka alebo veľkého financovateľa. Samozrejme, budú klientom a možno budeme mať nárok aj na nejaké verejné financovanie, ale aj keby sme to celé museli robiť čisto súkromne, vieme to dokončiť.
A podporuje vás vláda? Je to pre vás výhoda alebo skôr riziko politickej závislosti?
Dostal som už rôzne rady a niektorí hovoria, že je potrebné ich zapojiť, iní, že si treba dávať pozor. Zatiaľ vnímam, že nám spolupráca veľmi pomohla. Prvé projekty a dopyt prišli z ministerstva školstva. Už majú rozbehnuté a financované projekty, ktoré budú potrebovať AI výpočty. Dnes spracúvame dáta slovenských občanov prostredníctvom AI výpočtov – a je zásadné, aby tento výkon zostal na slovenskom území, pod slovenskou jurisdikciou. Nie je to len formálna požiadavka. Ak sa niečo stane, potrebujete mať právnu kontrolu. Zdravotné dáta slovenských občanov jednoducho nepatria na server niekde v Nemecku.
Foto: Marek Mucha
Z tohto pohľadu je štát pre nás skutočne dobrým partnerom. A keď komunikujeme s globálnymi technologickými hráčmi, podpora zo strany štátu nám výrazne otvára dvere.
Máme na Slovensku dostatok AI talentu na to, aby sme niečo také vedeli vybudovať a prevádzkovať?
V konečnom dôsledku áno, ale budeme musieť investovať do tréningu. Vedeli sme od začiatku, že časť ľudí bude potrebné preškoliť, čo bude stáť peniaze. Na začiatku nám pravdepodobne pomôžu aj európske konzultačné firmy, ktoré pomôžu s prevádzkou dátového centra a so zaškolením tímu. Ale dlhodobo to budú Slováci.
Spomínali ste NVIDIU. Ako presne vyzerá vaša dohoda s nimi?
Na začiatku sme s nimi podpísali dohodu o dodávaní čipov a získali sme ich oficiálne potvrdenie dôveryhodnosti. Postupne sa spolupráca rozvinula ďalej a stali sme sa cloudovým partnerom spoločnosti NVIDIA. To znamená, že náš technologický plán, tím aj návrh dátového centra prešli ich prísnym hodnotením. Museli sme predložiť kompletné technické plány a náš tím absolvoval sériu pohovorov. Tento rok pritom NVIDIA zredukovala zhruba tretinu svojich cloudových partnerov. My sme medzi tými, ktorých, naopak, priradili a sme jediní takí v celej strednej Európe.
Ako ste ich vlastne presvedčili?
Tatra AI sa zrodila z dvoch vecí. Mal som kontakt v spoločnosti NVIDIA, ktorý mi vysvetlil, ako bude vyzerať vývoj najbližších troch rokov a kde vznikne príležitosť. Zároveň mi povedal, čo na to potrebujem: prístup k ich technológii, čipom a energiu. Vtedy som si začal všímať Slovensko inak. Keď som cestoval medzi dedinou, odkiaľ pochádza moja rodina, a Bratislavou, videl som všade energetickú infraštruktúru – elektrické vedenia, jadrové elektrárne. Začal som spolupracovať s ministerstvom hospodárstva, ktoré nám poskytlo dáta o lokalitách a energetických kapacitách. Vtedy to do seba začalo zapadať. Vrátil som sa do NVIDIE a povedal som im: „Vyzerá to takto.“ Ich reakcia bola jednoznačná a označili to za niečo skutočne unikátne.
Aký bude mať konkrétny vplyv Tatra AI na slovenskú ekonomiku?
Krátkodobo bude najväčší vplyv v oblasti efektívnejšieho, AI-riadeného štátu najmä vo verejných službách. Prvý výrazný zásah pocíti školstvo. Študenti už dnes bežne používajú ChatGPT. Keď sme sa stretli so zástupcami OpenAI, ukázali nám dáta zo Slovenska: až tri štvrtiny študentov využívajú ChatGPT pri domácich úlohách.
Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším využívaním ChatGPT v Európe. A úprimne, považujem to za pozitívne, je to veľmi adaptívne správanie. Jediný problém je, že pri bežnom ChatGPT študenti poznajú výsledok a preskočia proces, ako sa k nemu dostali. Preto OpenAI vytvorilo ChatGPT Edu – verziu, ktorá neodpovie len na otázku, ale vysvetlí aj postup, akým sa k odpovedi dostala. Pre študentov je to zásadný rozdiel: zameriavajú sa na logiku, nie len výsledky.
Slovensko patrí medzi krajiny s najvyšším využívaním ChatGPT v Európe.
Učiteľom to zase otvára novú možnosť – môžu pripravovať viacero verzií výučby pre rôzne úrovne študentov bez toho, aby mali trojnásobnú prácu.
Takže študenti budú generáciou, ktorá vyrastie s umelou inteligenciou.
Presne tak. NVIDIA navyše poskytla celý svoj univerzitný a postgraduálny obsah kurzov umelej inteligencie. Niekoľko slovenských učiteľov už absolvovalo školenia v USA a vracia sa späť do Bratislavy a Košíc, kde budú vyučovať na technických univerzitách – budovanie modelov, AI infraštruktúru a celý technologický ekosystém, ktorý dnes spája tento odbor.
A všetky tieto štátne a akademické projekty budú fungovať na Slovensku, pod slovenskou jurisdikciou – bezpečne, transparentne a kontrolovateľne.
AI ekonomika už začala. Otázka nie je, či príde, ale či na ňu budeme pripravení. Ľudia sa boja, že prídu o prácu – no pracovné miesta sa presúvajú neustále. Automobilový a ťažký priemysel sa za posledné roky sťahoval do Ázie. To je realita. Teraz potrebujeme nový typ ekonomiky, ktorý ho nahradí.
Niektoré analýzy tvrdia, že Európa je v AI infraštruktúre tri až päť rokov za USA alebo Čínou. Je budovanie dátového centra na Slovensku strategická výhoda, alebo len dobiehanie už rozbehnutého vlaku?
Je to strategické. Doteraz sa väčšina AI práce v dátových centrách týkala školenia modelov, teda budovania samotných modelov, akým je OpenAI. To si vyžaduje obrovské výpočtové klastre, extrémny výkon a intenzívnu prácu s dátami. V podstate neustále vytvárate a zdokonaľujete model, ktorý sa učí a spresňuje.
Obrovské tréningové centrá budú podľa mňa primárne v USA, kde je dostupná pôda. V niektorých štátoch ako Texas je aj lacná energia a prirodzené podmienky pre ich vznik.
Európa by sa s tým podľa mňa nemala snažiť priamo súperiť. To, čo Európa potrebuje, je infraštruktúra pre používanie modelov. Keď kladiete umelej inteligencii otázky alebo ju využívate v reálnom čase, ide o menej energeticky náročný proces – nepotrebujete obrovské klastre, ale potrebujete ich geograficky rozptýliť. Ide o latenciu: nechcete čakať tri minúty na odpoveď. Chcete ju okamžite. A práve preto je strategické mať túto infraštruktúru rozmiestnenú po celom kontinente.
Predstavme si Slovensko o desať rokov, ak všetko pôjde ideálne. Ako by vyzeral ten najlepší scenár?
Ak sa nám podarí vybudovať pracovnú silu, ktorá ovláda umelú inteligenciu a vie ju využívať na výrazné zvýšenie produktivity – navrhovať, tvoriť, pracovať rýchlejšie –, Slovensko môže byť veľmi silné.
Myslím si, že Slovensko môže ísť aj smerom robotiky. Nestačí len umelá inteligencia pre tých, čo pracujú za počítačom, rovnako dôležitá je fyzická automatizácia. Roboty, ktoré preberú nebezpečné alebo nízko platené práce: ťažbu, prácu s vysokým napätím, činnosti, pri ktorých sa dnes ľudia zraňujú. To bude ďalšia veľká technologická vlna.
Pozrite sa napríklad na autonómnu dopravu. Waymo už dnes jazdí po uliciach San Francisca. Keď sa rozšíri na nákladnú dopravu, zrazu môžete presunúť všetku nákladnú dopravu na Slovensku napríklad medzi jednou a šiestou hodinou ráno. Bez dopravných zápch, bez nehôd. A o pár rokov si budeme hovoriť: „Pamätám si časy, keď za volantom sedeli unavení šoféri, ktorí riskovali životy.“
Keby ste mohli zmeniť jednu vec na Slovensku zo dňa na deň, čo by to bolo?
Je to skôr kultúrna záležitosť. A nechcem to zovšeobecňovať – nie je to len Slovensko, je to veľká časť Európy. Ľudia sú často skeptickí, očakávajú, že ich niekto oklame. A táto nedôvera spomaľuje všetko.
Napríklad nedávno sme podpisovali zmluvu s inou firmou. Trvalo to mesiace. Nie preto, že by bol problém v biznise – ale preto, že tam chýbala základná dôvera.
V Amerike funguje systém zodpovednosti: ak niekto spravuje vaše peniaze, je zo zákona povinný konať vo váš prospech. Ak to poruší, môžete ho žalovať – a vyhráte. Tu musíte všetko detailne vypísať. Čo nesmie urobiť, čo nesmie minúť, čo nesmie zmeniť. Všetko musí byť explicitné. A výsledok? Dohoda, ktorá by inde trvala dva až tri dni, tu trvá dva až tri mesiace. Keby som mal zmeniť jednu vec, bolo by to odstránenie kultúrnych aj právnych prekážok, ktoré nás brzdia.
Ako vaša rodina vníma to, že budujete biznis na Slovensku?
Sú radi, že som spokojný, a vedia, že za tým stojí aj osobná misia. Samozrejme, logisticky to nie je jednoduché, ale máme dobrý tím. V Bratislave nás je už 16. CEO Peter Novák odvádza skvelú prácu a ja sa postupne posúvam do role predsedu predstavenstva.
Ak by Slovensko malo mať jeden odkaz pre globálny technologický svet, aký by to bol?
Máme energiu pre novú ekonomiku. To je kľúčové. Krajiny, ktoré nebudú mať energiu, budú zaostávať. Slovensko ju má. A to je jeho najväčšia výhoda.
