Mnohých možno prekvapí, že umývanie rúk zo zdravotných dôvodov je záležitosťou modernej doby. Špeciálne z dnešného pohľadu, keď je umývanie rúk neustále omieľanou a pravdivou mantrou, je až prekvapivé, že ešte relatívne nedávno bol teraz bežný návyk úplne prehliadaný.
V príbehu, na konci ktorého je umývanie rúk štandardom hygieny, hrajú rolu aj naši susedia Česi a Maďari. A v hlavnej úlohe je maďarský lekár Ignaz Semmelweis z niekdajšej rakúsko-uhorskej monarchie.
Temná pôrodnica
Rodák z terajšej Budapešti vykonával od roku 1846 prax vo viedenskej pôrodnici. Pod nosom si pestoval husté fúzy a ani trochu sa mu nepáčila vysoká úmrtnosť rodičiek, ktorú spôsobovala horúčka šestonedieľok.
Pôrodnica mala v cisárskej metropole takú zlú povesť, že niektoré ženy radšej rodili doma alebo dokonca na ulici, len aby sa vyhli temnému ústavu.
Semmelweisa to nesmierne sužovalo: „Bolo mi mizerne z toho, ako bezcenne život vyzeral. Pripadalo mi absurdné a vyvolávalo vo mne zničujúci pocit, že pacientky rodiace na ulici umierali na popôrodnú horúčku menej než tie, ktoré sme mali na klinike.“
Mohlo lekárovu dušu niečo devastovať viac než hrozná štatistika? Iste: márnosť z toho, že to nedokáže napraviť. Pritom skúšal všeličo.
Dokonca zakázal kňazom udeľujúcim ženám poslednú sviatosť, aby chodili cez sálu, kde ležali nastávajúce matky, lebo mal podozrenie, že to fatálne oslabuje ich psychiku. Služobníci boží zvolili inú trasu, no smrť aj naďalej mierila k vydeseným rodičkám.
Svadobné portréty Ignaza Semmelweisa a Márie Weidenhofer | Foto: Wikipedia
Tu prichádza na scénu Semmelweisov český kolega. Profesor súdneho lekárstva viedenskej kliniky Jakob Kolletschka sa, bohužiaľ, tiež priplietol smrti do cesty. Semmelweis bol v Benátkach, kam aspoň na chvíľu utiekol pred ťaživým faktom umierajúcich matiek, a po návrate ho zasiahla zdrvujúca správa o úmrtí priateľa Kolletschku, ku ktorému došlo z nejasných príčin.
„Tá smrť prebila moje dojmy z benátskych umeleckých pokladov,“ povedal maďarský pôrodník. Ak je však prípustné povedať, že osobná tragédia má zmysel, ak zachráni množstvo iných životov, na smrť Kolletschku toto konštatovanie sedí.
„Ako ma dňom a nocou prenasledovali myšlienky na Jakobov náhly odchod,“ spomínal Semmelweis neskôr, „zrazu ma osvietilo, že jeho smrť má zarážajúcu podobnosť so smrťou rodičiek.“
Na vine sú baktérie z mŕtvol
Kolletschka zomrel krátko potom, ako sa pri vykonávaní pitvy nechtiac porezal o skalpel v rukách medika. Následne urobili pitvu aj na Kolletschkovom tele a jeho patológia sa veľmi podobala zosnulým šestonedieľkam.
Semmelweis dospel k záveru, že na vine sú častice z mŕtvol, ktoré praktikanti prenášali z pitevne na pôrodnú sálu. Jeho zistenie vysvetľovalo aj nižšiu úmrtnosť pri pôrodoch mimo zdravotníckeho zariadenia: rodiace ženy a ani pôrodné baby skrátka neprišli do styku s mŕtvymi a nemohli tak zavliecť do organizmu smrtiace baktérie.
Vzápätí prišiel príkaz za príkazom: Semmelweis nariadil, aby si lekári a všetok nemocničný personál začal pravidelne a dôkladne umývať ruky. A ako keď sa prietrž mračien v sekunde premení na žiariace slnko: úmrtnosť matiek klesla počas veľmi krátkeho času z 18 percent na tri.
Český lekár a profesor súdneho lekárstva viedenskej kliniky Jakob Kolletschka. | Foto: Wikipedia
Ľudia si, samozrejme, umývali ruky aj pred Semmelweisom. Ale robili tak z kozmetických a náboženských pohnútok. Spojitosť čistých rúk so zdravím sa datuje skutočne až po zistení uhorského lekára.
Ako povedala americká biologička Miryam Wahrman, ktorá o hygiene rúk a jej zásadnom vplyve na zdravie napísala knihu: „Za otca umývania rúk musíme nepochybne označiť práve Semmelweisa.“
Na pomoc prišli podnikatelia
Šíriteľmi posolstva, ktoré znelo „umývať ruky si pravidelne budeš“ však neboli lekári, ale podnikatelia. Prikázanie sa totiž náramne hodilo spoločnostiam ako Procter & Gamble či Palmolive, ktoré sa obzerali, akým smerom rozšíriť biznis, ktorý stál doposiaľ na pracích práškoch.
Na mydlá sa predtým sústredili menšie firmy s luxusným tovarom. Mydlo bolo považované za mnohým nedostupný luxus. Bolo vnímané ako kozmetický doplnok, ktorý robí život krajším a voňavejším, ale nie je preň nevyhnutný.
Odhalením, že práve mydlo môže životy dokonca zachraňovať, sa jeho pozícia úplne zmenila a veľké spoločnosti zavetrili šancu.
„Nielenže začali mydlo vyrábať vo veľkom, čím ho cenovo sprístupnili masám, ale venovali tiež značné úsilie marketingu,“ hovorí historik a univerzitný profesor Peter Ward, autor publikácie Čisté telo: Moderná história. „Výrobcovia mydla horlivo propagovali vlastné produkty, a preto, že ich chceli predať, kričali o ich prospešnosti pre ľudské zdravie omnoho hlasnejšie než lekári.“
Smutný osud hrdinu
Jeden lekár však „hlasno zakričal“ o inom: prednosta viedenskej pôrodnice Johann Klein sa v revolučnom roku 1848 jasne vyjadril, že kvôli odlišným politickým postupom nestrpí, aby bol Semmelweis jeho podriadeným. Znovu do hry vpadli Česi – kolegovia Joseph Škoda a Carl von Rokitansky verejne vystúpili na obranu svojho kolegu, avšak bez výsledku.
Semmelweis odišiel z Viedne a začal jeho smutný pád. Postihla ho duševná choroba, ktorá sa prejavovala aj tým, že každú konverzáciu otočil na prevenciu horúčky šestonedieľok. Mal prudké výkyvy nálad, zúrivo a veľmi nevyberane napádal rodinu aj zdravotníckych odborníkov, neriadene pil a vyhľadával spoločnosť prostitútok.
Priatelia ho pod akousi zámienkou vylákali do ústavu pre duševne chorých, kde ho chceli hospitalizovať, Semmelweis však pascu prekukol a pokúsil sa odísť. Zriadenci mu v tom bránili a skôr, ako ho dali do zvieracej kazajky, strhla sa potýčka, pri ktorej bol zranený.
O dva týždne neskôr 13. augusta 1865 štyridsaťsedemročný Semmelweis umiera na následky zranenia pravej ruky, čo bol pravdepodobne dôsledok bitky. Do rany sa mu dostala infekcia, a aj keď je známe, že dejiny majú zmysel pre iróniu, v prípade smrti bojovníka proti infekčným chorobám sa skutočne prekonali…
Článok vyšiel na Forbes.cz. Autorom je Filip Saiver.
Našli ste chybu? Napíšte nám na editori@forbes.sk
