Podľa očakávania: stretnutie máme o tretej a už o 14.52 h píše, že je na mieste a sedí na terase. Spoľahlivá, slušná… a ako sa neskôr dočítate, je to vlastne aj taká jej rebélia proti rebélii. Na terase kaviarne, ktorú vybrala a do ktorej rada chodí, potom herečka Gabriela Marcinková necháva plynúť rozhovor aj neočakávanými smermi.
Sledujete nejako trendy okolo umelej inteligencie?
Niečo málo som započula.
My sme jej v redakcii zadali, aby naformulovala tri otázky, ktoré sa novinári herečiek zvyčajne nepýtajú, ale čitateľov by odpovede mohli zaujímať.
Tak dajte prvú.
Najväčšie mýty o hercoch
Aký je najväčší mýtus o herečkách a hereckom priemysle, s ktorým sa stretávate?
Že sú herci extroverti.
Aj vy ste introvert?
Ja som si našla definíciu, že som introvert, ktorý sa za to nehanbí. Navyše som introvert, ktorý mal stres z komunikácie s ľuďmi. Čo si o mne asi budú myslieť? A nebudem trápna? Ale už to nemám.
Kedy to odznelo?
S narodením detí. Zmenila som sa kvôli nim – že je blbosť to riešiť a nechcem na nich preniesť svoje strachy. Napríklad aj z jedla, že „pozor, to si nedaj, ty musíš byť dokonalá a štíhla“.
Máte k tomu nejakú príhodu, ako vás tie strachy zošnurovali?
Moja prvá inscenácia Túlavé srdce v Astorke – mala som vedľajšiu postavu, len nejakých šesť výstupov. Po každom som zadržiavala slzy hanby – ešte nemôžem plakať, ešte mám päť výstupov, ešte štyri… Ďalší výstup, ježiši, zase som bola hrozná… Každé predstavenie bolo ohromný stres.
Ale herectvo je aj o odvahe – postaviť sa každý večer na javisko pred množstvo ľudí.
Je, ale s odstupom času viem, že tá postava v Astorke nebola šťastná, ozaj som nemala čo hrať, bola iba doplňujúca. Ja som mala pocit, že jej musím vymyslieť bohatý vnútorný svet, ktorý však neposkytovala.
Navyše doteraz bojujem so svojím hlasom, ktorý mám krehký, nie som vybavená na veľké javisko. Je to veľký limit. Počkajte, odbočím, len mi teraz napadol ešte ďalší mýtus o herečkách.
Jasné, hovorte.
Že herečky dostávajú peniaze za to, keď sa vo filme vyzlečú. A že dostávajú peniaze, keď o nich vyjde nejaký bulvárny článok.
Foto: Onďrej Pýcha
Prejdem na druhú otázku od umelej inteligencie. Ako sa cítite ako verejná osoba? Sú nejaké aspekty slávy a pozornosti, ktoré pre vás predstavujú výzvu?
To je pekná otázka. Keby sa v mojom povolaní dalo nebyť verejnou osobou, tak by som to brala. Niekedy mám pocit, že ľuďom v televízii sa prisudzujú až zázračné schopnosti. Niekto povie svoj názor a hneď sa u divákov berie za relevantný a dôležitý pre ich vlastný život, preto by sa verejne známi ľudia mali vo vyjadreniach viac opierať o argumenty.
Krása nie je iba mladosť
Tretia otázka…
… ešte niečo dopoviem k dvojke. V ostatnom čase si uvedomujem, že aj vo svojej profesii sa chcem postaviť za to, že krása nie je iba mladosť. Je tu taká silná vetva omladzovania, plastických operácií, aj mladé dievčatá si nechajú napichať pery, chudnú a nejedia, sú v depresii, porovnávajú sa s inými.
Mali by sme pracovať na tom, aby sme boli spokojní sami so sebou. Na Instagrame ľudia pôsobia šťastne, že „aha, aká som štíhla“, ale vnútorne sú nešťastní. Posadnutosť krásou je neudržateľná a nemali by sme na nej toľko stavať.
Keď premýšľate o vlastnom starnutí, tak bez obáv?
Nevylučujem, že o desať rokov budem mať pocit, že nedostávam prácu, lebo vyzerám zle. Verím, že sa to nestane a budem hrať postavy adekvátne môjmu veku. Myslím si, že aj osemdesiatka vie byť v niečom krásny vek.
V roku 2012 vás americký portál TC Candler zaradil medzi sto najkrajších tvárí sveta. Boli ste na 85. priečke.
Vtedy som sa vôbec necítila byť krásna, teraz si pripadám krajšia. Nehovorí zo mňa pýcha, naopak, skôr je to pokorné zmierenie sa samej so sebou. Mne sa odjakživa na hercoch páči, keď majú už niečo vpísané v tvári a nemusia nič hrať. Už ich výraz má hĺbku. Meryl Streep, Cate Blanchett, Jana Oľhová.
Aj váš pedagóg Martin Huba.
U mužov je to iné, vy ste často charizmatickejší, keď ste starší. Tak to berie aj spoločnosť. A u žien? Aha, tak tá zostarla. Pribrala. Hm, už aj na ňu došlo… Máme tendenciu to týmto spôsobom hodnotiť. Viem, že o tom hovorím z pozície herečky, ktorá je považovaná za peknú, ale tiež raz bude vráskavá, teda spoločnosťou považovaná za starú a škaredú.
V tom rebríčku, berme ho, samozrejme, s rezervou, ste preskočili aj hollywoodske hviezdy.
Ja som to brala na úrovni bulvárneho faktu. Nič viac.
Snaž sa, niečo príde
Len či práve aj také veci nezaujmú producentov. Po dvoch zahraničných filmoch ste nechceli v zahraničí natáčať ďalej?
Chcela. Mojim agentkám sa ozval americký agent a tri roky som patrila do jeho portfólia. Posielal ma na kastingy, napríklad aj na Bond girl. Žiadne „šteky“, veľké veci, ozaj mi veril. Nevyšlo to, ale bol optimista. Dokola mi opakoval: snažiť sa, snažiť sa, niečo príde. Lenže potom som otehotnela a ukončili sme spoluprácu.
Keď budú deti väčšie, môžete to skúsiť opäť.
Pripúšťam, jasné. Mne sa tiež páči, že v zahraničí často pracujete s lepším scenárom. My herci totiž vieme byť takí dobrí, aký dobrý je scenár. Môžeme ho aj pokaziť, iste, ale ak dostanete zlé karty na hranie, žiadny zázrak z nich nevykúzlite.
S Madsom Mikkelsenom si Gabriela zahrala vo filme Move on. Foto: archív Gabriely Marcinkovej
Čo vyčítate domácim scenárom?
Napríklad to, že sú neraz „ukecané“. Každá postava povie, čo cíti, ale to v živote málokedy hovoríme, skôr to zakrývame.
Ešte tu mám tretiu otázku od umelej inteligencie: aké sú vaše záujmy mimo hereckej profesie? To sa vás však zrejme pýtajú často.
Áno, často. Je to beh a celkovo šport. Chvíľu som robila aj thajský box, čo ma strašne bavilo. Beh mi ostal preto, lebo je to najpraktickejšia vec. Stačí sa obliecť, obuť a môžem vyraziť, čo, mimochodom, plánujem aj dnes po našom rozhovore.
Rebélia proti rebélii
Vy ste boli vzorná žiačka, „slušňáčka“. Mali ste vôbec niekedy v sebe nejakú rebéliu?
Ja si stále viac uvedomujem, že vo mne bola nejaká vnútorná rebélia, ale v tom zmysle, že väčšina sa neučila a neposlúchala a bolo „cool“ vyrušovať, nerešpektovať. Ja sa, naopak, cítim dobre v tom, že počúvam a neochutnám tú cigaretu, lebo je trendy. Takže rebélia proti rebélii.
Alkohol vám tuším ani nechutí.
Chutí mi iba víno a veľmi si to užívam, ale v miere jedno deci denne. Doma si otvorím fľašu a týždeň si z nej popíjam.
Čo konkrétne vás vlastne dnes môže rozhodiť?
Len moje deti, nič iné na svete. A nemôžu za to, chúdence. Občas stratím nervy a kričím na nich a občas im poviem aj niečo, za čo sa hanbím, ale už si nemyslím, že je to zlyhanie. Deti vedia veľmi poctivo atakovať vaše psychické hranice.
Takže v akej životnej etape som vás vlastne práve zastihol?
Vo veľmi harmonickej, mám pocit, že teraz je všetko na správnom mieste. Mám radosť z rodiny, práce, zo vzťahov vo svojom okolí.
Ako dlho to už trvá?
Asi tri roky. Prvé mesiace s prvým dieťaťom sú ťažšie, ale teraz už je všetko super.
Veľký rozhovor s Gabrielou Marcinkovou si môžete prečítať v augustovom vydaní magazínu Forbes.
