Artur Gevorkyan buduje od roku 1996 firmu, ktorá stavia na dlhoročných skúsenostiach jeho otca z práškovej metalurgie. Podľa jeho slov je základom fungujúcej spoločnosti okrem znalostí v odbore najmä firemná kultúra, ktorá stojí na pilieroch dôvery a otvorenosti. Aj vďaka tomu je etablovaným hráčom na trhu takmer tri desaťročia. Pomohla mu aj rada jeho otca, ktorú si osvojil: „Neplytvajte svojou energiou na ľudí, ktorí za to nestoja.“
Čo pre vás znamená označenie rodinná firma?
Férovosť. Rodinná firma nie je o tom, že zamestnáte príbuzných, má byť o kultúre spoločnosti. Keď v živote človeka nastane vážny problém, rodina ho podrží. Taká má byť aj kultúra rodinnej firmy. Každý z našich ľudí je odborníkom vo svojom odbore a svoje zamestnanie má rád. Prášková metalurgia je však len nástroj na dosiahnutie cieľa, ktorým je chuť pracovať vo férovom, pokojnom a logicky fungujúcom prostredí. To sa nám darí.
Na Slovensku ste bez kapitálu a akéhokoľvek zázemia úplne sám vybudovali firmu v odvetví, v ktorom pôsobil už váš otec. Bude aj váš syn pokračovať v týchto šľapajach?
Verím, že áno, vo firme už prešiel mnohými pozíciami a vždy som ho poslal na oddelenie, na ktorom bol najväčší problém. Podarilo sa nám vybudovať značku, ktorá má svetové meno, a bola by škoda, keby v tom nepokračoval. Mňa otec nikdy nepresviedčal, aby som sa venoval práškovej metalurgii, ale viackrát mi hovoril, aká je to fantastická technológia, a bolo vidieť, že tým žije.
Artur Gevorkyan spolu s manželkou Irynou a so synom Robertom Zdroj: Marek Mucha
Ako dôstojník v leteckej akadémii som už vlastnil patenty z kompozitných materiálov a prirodzene ma to ťahalo k niečomu, čím bol otec fascinovaný. Otca som stratil počas vojny na Ukrajine a dnes je pochovaný na Slovensku. Kruh sa uzatvoril, pretože práve tu som vďaka jeho celoživotnej práci vybudoval firmu.
Niekoľkí ľudia kedysi v zahraničí poznali naše meno vďaka otcovi a dnes je to svetová značka, preto by som bol rád, keby v tom syn pokračoval. Bola by to satisfakcia aj pre môjho otca, ktorý bol ešte počas života najhrdší práve na to, že jeho vnuk pracuje v práškovej metalurgii.
Aký zakladateľský odkaz chcete odovzdať nasledujúcim generáciám?
Otec sa celý život riadil heslom: „Neplytvajte svojou energiou na ľudí, ktorí za to nestoja, a venujte sa naplno tým, ktorí vás posunú ďalej.“ Hovoril, že má pocit, že každým rokom života sa percento ľudí, ktorí nás okrádajú o čas, zvyšuje, a dnes už chápem, čo tým myslel.
Čo je podľa vás najdôležitejšie pre zachovanie chodu firmy aj po vašom ústupe do úzadia?
Podľa mňa sú to dve veci. V prvom rade musí byť vo firme rozumný vodca. Nemyslím si, že sa desiati ľudia dokážu demokraticky dohodnúť na každom rozhodnutí. Niekto musí vždy prevziať zodpovednosť a urobiť rozhodnutie, ktoré sa ostatným vôbec nemusí páčiť. Druhým dôležitým faktorom je fungujúci tím, ktorý má zodpovedných vodcov na každom úseku.
Mali by to byť odborníci, ktorí vedia navzájom spolupracovať a majú talent počúvať svojich podriadených, ktorí ich takisto počúvajú. Rozhodnutia musia byť na vodcovi, on však nesmie prepadnúť arogancii a musí byť schopný počúvať týchto odborníkov a pochopiť ich argumenty.
Korporátne nástroje treba vedieť rozumne aplikovať do rodinnej kultúry.
Artur gevorkyan
Na budove firmy vo Vlkanovej máte tabuľu s nápisom: „Správame sa ako rodina, bojujeme ako armáda“. Ako sa vám darí stmeliť rôznorodý kolektív?
Musím povedať, že náš tím sa formuje viac-menej sám. Je tu prirodzená selekcia ľudí a ostávajú iba tí, ktorým pasuje naša kultúra. To, samozrejme, neznamená, že tí, ktorí odišli, nie sú kvalitní ľudia, ktorí by nezvládli túto prácu. Je to však o celkovom nastavení zamestnancov, pretože k nám sa nechodí do práce, človek žije s firmou.
Keď som prišiel na Slovensko, bol som príjemne prekvapený z toho, akú diskrétnosť si Slováci zachovávajú. Boli slušní, susedia boli prívetiví a nikto neriešil, čo mám oblečené alebo na čom jazdím. Na druhej strane je vzdialenosť medzi ľuďmi na škodu v situáciách, v ktorých táto bariéra bráni angažovať sa i v momentoch, keď je to už potrebné, ale možno je to len mojou južanskou povahou.
Neznášam nejasnosť a šedé zóny a za svojimi ľuďmi zájdem aj domov, keď vznikne problém. Vďaka tomu majú pocit, že nie sú stratení, verím, že vedia, že ich nikdy nenecháme v problémoch. Táto kultúra u nás vznikla prirodzene tým, ako som fungoval, a dnes pokračuje, hoci sa našli prípady, keď to ľudia aj zneužívali.
Artur Gevorkyan Zdroj: Marek Mucha
Veľakrát sme sa stretli s tým, že vás označujú za arménskeho Baťu na Slovensku. V čom vidíte paralely medzi jeho a svojím systémom podnikania?
Je to pre mňa veľká česť a väčšie uznanie v priemysle si ani neviem predstaviť. Musím sa priznať, že som dlho o Baťovi nič nevedel. Často sa mi však stávalo, že ma spájali práve s jeho osobou, dokonca som dostal niekoľko kníh o jeho živote. Po prečítaní som bol v šoku. Neviem si predstaviť, ako dokázal za taký krátky život vytvoriť tak veľa.
Osobne vnímam, že u Baťu to nebolo o topánkach. Bola to filozofia, zavedenie novej kultúry v spoločnosti. Už v tých časoch vedel fungovať ako najmodernejšie firmy dnes. Paralelu s Baťovou kultúrou vnímam v čestnej a slušnej komunikácii. Každý človek má žiť tak, aby neublížil inému. Od začiatku vojny sme vo firme nemali najmenší konflikt, a to zamestnávame rôzne národnosti a aj utečencov z oboch strán.
Akým spôsobom si vyberáte správnych ľudí do tímu? Musí mať človek na ľudí „nos“?
Určite je to prínosom. Nestrácate čas tým, že skúšate, či je človek na dané miesto vhodný. Mne osobne trvá rozhodnúť sa, či je človek správny, približne pätnásť sekúnd. Viem hneď vycítiť, keď sa človek na pozíciu nehodí, ušetrí to veľa problémov, ale neznamená to, že sa nepomýlim. Potom niekoľko týždňov alebo mesiacov strácame čas s niekým, kto k nám nepatrí.
Dávate ľuďom aj druhú šancu?
Bolo to u nás pravidlom, no museli sme od toho upustiť, pretože to zneužívali. Možno to súvisí aj so situáciou na trhu práce, ľudia chcú skúšať niečo nové. Vôbec im v tom nebránime a podporíme ich, keď sa rozhodnú nájsť svoje šťastie inde. Musia si to však poriadne premyslieť, lebo cesta späť už neexistuje. Keď prijímam nových ľudí, vždy ich presviedčam, aby si to s nástupom rozmysleli, a možno ich v určitej miere aj odhováram, ale odo dňa, keď sa stanú členmi nášho tímu, robíme všetko, aby u nás ostali. Do každého človeka vo firme investujem čas, peniaze aj kúsok života.
Viac než len práca. V spoločnosti Gevorkyan našli mnohí zamestnanci svojich životných partnerov, vo firme pracujú aj celé rodiny Zdroj: Marek Mucha
V čom sa podľa vás odlišujú rodinné spoločnosti od korporátov? Majú svoje výhody?
V korporátoch je firemná kultúra postavená na číslach a výsledkoch. Ľudí vnímajú ako jeden z nástrojov na dosiahnutie cieľov, čísiel. V rodinných firmách je kultúra postavená na ľuďoch a výsledkoch. Zamestnanci sú vnímaní ako členovia širšej rodiny.
Nástroje, ktoré používajú korporáty, sú veľmi profesionálne a efektívne. Korporátne nástroje treba vedieť rozumne aplikovať do rodinnej kultúry. Je to ako s bojovými športmi. Ak ich trénujete a využívate správne, vedia vám pomôcť, ak budete bojovať profesionálne, môžete prísť o zdravie.
Vidíte aj rozdiel medzi vnímaním rodinného podnikania na Slovensku a v zahraničí?
Absencia rodinného biznisu v našom regióne je veľký hendikep. Rodinná firma sa na Slovensku často vníma ako spoločnosť, v ktorej pracujú všetci rodinní príslušníci. Zahraničné spoločnosti okrem toho mnohokrát podceňujú tie slovenské.
Mali by sme však poznať svoju hodnotu a nenechať si, aby sa k nám správali ako k menejcenným. V zahraničí majú rodinné firmy svoju hrdosť a sú po nich pomenované ulice. Myslím si, že práve táto kultúra nám na Slovensku chýba a že to treba zmeniť. Neodídem na dôchodok, kým nebude naša firma sídliť na adrese s menom Gevorkyan.
Na čo ste v rámci budovania svojej rodinnej firmy najhrdší?
Firmu sme budovali z ničoho a bez peňazí a rodina mala najťažšiu robotu za najmenej peňazí. Nik iný by nezobral takú prácu za tie peniaze. Uvedomoval som si, že to nebolo to, čo som im chcel ponúknuť. Nemal som však na výber a som rád, že sme sa ako rodina zomkli. Dnes sme vďaka tomu silnou značkou, ktorú pozná celý svet.
Je pre mňa veľkým zadosťučinením, že zamestnanci k nám vodia svoje deti a chcú, aby pre nás pracovali. Deti poznám osobne ešte z čias, keď čakávali v kanceláriách na svojich rodičov, ktorí ťahali nadčasy a pomáhali budovať firmu. Teraz chcú byť súčasťou firmy nie pre práškovú metalurgiu, ale pre našu kultúru. Vedia, že tu budú obklopení slušnými ľuďmi, s ktorými budú môcť rásť.
