Ako historička a archeologička pôsobí v Ríme. Podieľala sa na výskume pre americké, talianske a slovenské inštitúty. Je spoluautorkou knihy o unikátnej vedute Bratislavy vo Florencii, o ktorej teraz nakrúca aj film. O bádaní, histórii a o Ríme sa rozprávame s Ivanou Kvetánovou.
Vydali ste knihu o vedute Bratislavy vo Florencii. Prečo je táto freska pre Slovákov významná?
Je to pre Bratislavu veľká česť mať svoje vyobrazenie priamo v srdci Florencie. Freska je prístupná všetkým návštevníkom mesta. Nachádza sa na prvom nádvorí Palazzo Vecchio, ktoré neobíde žiaden turista, ani ten, ktorý nechce platiť vstupné.
Námestie je hneď za replikou sochy Dávida na Piazza della Signoria. Okrem Bratislavy tam majú svoje zobrazenie aj iné mestá habsburskej monarchie. Freska Bratislavy pritom patrí medzi tie zachovalejšie. Nápis Possonia je jasne čitateľný. Je to v podstate historický poster, za ktorý Bratislava nemusí Florencii nič platiť.
Z pohľadu histórie je to zároveň jedno z najstarších vyobrazení Bratislavy, ktoré máme k dispozícii. Datuje sa do roku 1565.
Prvé nádvorie paláca, kde sa nachádza veduta Bratislavy. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Panoráma Florencie. Foto: Wikimedia Commons/Alexander Waltner, licencia CC BY 2.0
Snaha zachovať miznúcu pamiatku
Ako vznikol nápad vydať knihu?
Bola to súhra viacerých náhod. V rokoch 2014 a 2015 sa veduta reštaurovala. Freska bola vtedy už veľmi degradovaná. Práve v tom čase som začala jej výskum pre Slovenský historický ústav v Ríme.
Našťastie už v rokoch 2004 a 2005 na zlý stav veduty upozornili manželia Musilovci, pôsobiaci toho času v Kultúrnom inštitúte v Ríme. Vďaka prvej fotodokumentácii zblízka, ktorú nechali zhotoviť, sme vedeli, v akom dezolátnom stave freska bola.
Z týchto údajov sme vychádzali pri reštaurovaní o desať rokov neskôr. Aj tento relatívne krátky čas sa na stave negatívne podpísal. Napadla mi vtedy myšlienka vydať o freske knihu a zachovať to, čo sa o pár rokov môže vytratiť. Oslovila som preto na spoluprácu kolegyňu archeologičku Margarétu Musilovú a reštaurátorku Cristianu Conti.
Zub času aj „odborníci“
Fresiek je na nádvorí viac. V akom sú stave?
Veduta Bratislavy je na tom v porovnaní s ostatnými lepšie. Zachovala sa vo svojej pôvodnej celistvosti. Je na svojom pôvodnom podklade, takže s ňou nebolo počas storočí vôbec manipulované. Aj ona však bola časom poškodená, najmä jej stredná časť.
Škody utrpelo napríklad vyobrazenie Dómu sv. Martina. Dnes už nie je viditeľné. Umelci pracujúci na maľbe mali málo času, preto použili kombináciu techník. Niečo sa robilo formou fresky, teda maľby do mokrej omietky, a niečo ako maľba nasucho. Práve tá druhá časť odchádzala ako prvá.
Vstup do Palazza Vecchio so sochou Dávida. Foto: Flickr/Sílvia Darnís, licencia CC BY-NC 2.0
Palazzo Vecchio s replikou sochy Dávida. Foto: Flickr/Sílvia Darnís, licencia CC BY-NC 2.0
Niektoré iné veduty boli nahradené pamätnými tabuľami, jedna bola poškodená počas 2. svetovej vojny mínou, ďalšia padla za obeť reštaurovaniu nádvoria v 19. storočí. Z pohľadu vtedajších „reštaurátorov“ sa maľba nedala zachrániť. Pravdepodobne to bola Praha, z ktorej síce zostal nápis, no ten nezodpovedá vyobrazeniu, pod ktorým sa nachádza.
Neodborný zásah reštaurátora znamená, že niekto sa snaží dielo vylepšiť a pritom ho poškodí?
Reštaurátori alebo lepšie povedané miestni maliari sa v minulosti snažili predlžovať život freskám, no nie vždy do malieb odborne zasahovali. Aj na freske Bratislavy možno vidieť takéto zásahy. Sú tam zmeny oproti predlohe. Napríklad delá, ktoré boli pôvodne namierené mimo mesta, sú zrazu obrátené na mesto.
Bežný návštevník tak môže nadobudnúť dojem, že ide o scénu dobýjania mesta. My však vieme, že podkladom bola prvá bratislavská korunovácia z roku 1563. Nevedno, či išlo už o omyl maliarov v 16. storočí alebo zlé pochopenie vyobrazenia v neskoršom období.
Fragment veduty Bratislavy s nápisom Possonia. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Jedna informácia sú aj hodiny práce
Bola kniha náročná na prípravu?
Publikácia je určená tak pre laikov, ako aj pre odbornú verejnosť. Museli sme teda urobiť kompromis a nemohli sme tam pretaviť toľko detailov zo života Bratislavy, Florencie a rodiny Medici, ako by sme chceli.
Namáhavé bolo získanie financií na jej vznik, ale i preklady do taliančiny a angličtiny. Kniha vyšla totiž v troch jazykoch. Našťastie sme pracovali s výnimočnými a trpezlivými prekladateľmi, ako je Alexandra Lenzi Kučmová a Radomír Hrivňák.
Koľko trval výskum a potom samotné písanie knihy?
Projekt som na Slovenskom historickom ústave získala v roku 2013. Začala som s aktívnym výskumom a knihu sme vydali v roku 2019. Skúmanie a práce v archíve sú pomerne náročné. Ľudia si často neuvedomujú, čo všetko je za jednou informáciou. Niekedy sú to aj roky práce.
Na návštevu v archíve sa musíte objednať vopred, rezervovať si dokumenty, ktoré potrebujete. Aby ste prešli všetky relevantné zdroje a boli si istý, že niekde inde v archíve sa neukrýva ďalšia dôležitá informácia, musíte byť veľmi dôsledný a prejsť všetko, čo je k dispozícii. A aj tak sa stane, že vám niečo unikne.
Kniha o Vedute Bratislavy v centre Florencie. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Je to ako napínavá detektívka
Sú už dokumenty v archívoch digitalizované?
Nie všetky. Máte k dispozícií súpis, na základe čoho si objednávate škatule s jednotlivými dokumentmi, ktoré potom musíte fyzicky prejsť. Najprv vychádzate z toho, čo už niekto pred vami publikoval. To je odrazový mostík a následne dedukujete a rozmýšľate, kde hľadať.
Nahliadnete do účtovných dokladov či korešpondencie protagonistov príbehu, v našom prípade napríklad medzi vojvodom Cosimom Medicim a jeho vyslancom vo Viedni. Hľadáte všetky vyobrazenia Bratislavy, ktoré by sa mohli zachovať priamo vo Florencii a mohli by slúžiť ako podklad pre miestnych umelcov.
Dokonca oprášite zoznam pozostalosti benediktína Vincenza Borghiniho, ktorý bol ideológom výzdoby nádvoria. Porovnávate staré fotografie nádvoria, malieb, ktoré ukrývajú stopu. Hľadáte oporné body, ktoré vás môžu priviesť k cieľu.
Musíte teda každý dokument fyzicky vidieť a študovať ho…
Áno a je to tak často lepšie. Keď si môžete dokument chytiť do rúk, môžete si všimnúť podrobnosti, ktoré by ste v digitálnej podobe nezaregistrovali. Dokumenty do istého dátumu však už archívy bádateľom do rúk ani nedávajú pre riziko ich poškodenia. Pracujeme len s ich digitálnymi kópiami.
Pri výskume veduty sme sa však pohybovali len v období od 16. storočia, z ktorého sa k originálom ešte vieme dostať. Pre človeka, ktorý pracuje s minulosťou, je to oveľa viac osobné. Môže sa dotýkať histórie.
Prvý kontakt s bádaním
Čo vás priviedlo k práci historičky a archeologičky?
Bola za tým asi moja prirodzená zvedavosť a duch pátrača. Vzťah k minulosti som získala od svojho dedka, ktorý mi rozprával príbehy, ktoré si on osobne pamätal, alebo ktoré mu rozprávali jeho starí rodičia. Vďaka tomu som veľmi žila minulosťou.
Bol to teda váš detský sen?
Ja som ako dieťa predmety nevykopávala, ale skôr zakopávala. Chcela som zanechať odkaz budúcnosti. Proces bol teda opačný. Ďalšou udalosťou, ktorá ma ovplyvnila, bola záchrana farskej knižnice v dezolátnom stave.
Ako deti sme sa rozhodli ju zrenovovať, vďaka čomu sme sa dostali k naozaj zaujímavým dokumentom. Ešte viac to vo mne vzbudilo zvedavosť. Mnohým dokumentom som nerozumela, preto som začala študovať latinčinu.
Ivana má za sebou výskumy v teréne vo viacerých kútoch sveta. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Čo musí historik vedieť
Do akej miery je pre historika potrebné vzdelanie a do akej osobné predpoklady?
Na univerzite vás naučia kľúče toho, ako čítať históriu. Teda metódy bádania. Historik však okrem toho musí byť zvedavý a zachovať si pritom objektivitu a zmysel pre pravdu. Historické fakty či nálezy totiž veľmi závisia od interpretácie. Môžeme ich čítať rôznou optikou. Zmysel pre pravdu a otvorenosť sú tak veľmi dôležité.
Na začiatku výskumu si teda nemôžete stanoviť, aký výsledok očakávate. Musíte byť otvorený aj tomu, že to čo hľadáte, nenájdete, no možno sa dopracujete k iným informáciám. Je potrebné byť pri selekcii a interpretácii faktov pravdivý.
Rovnako tak veľmi trpezlivý a mať dobré komparatívne vnímanie. Nebrať veci izolovane, ale hľadať ich prepojenie. A rovnako si pripustiť, že historické i archeologické pramene majú tiež svoje limity a preto istá časť histórie zostane pre nás vždy tak trochu nepoznaná.
Tlak na výkony
Čo je pre historika alebo archeológa driverom? Je to citácia vo vedeckom časopise alebo spoločenské uznanie?
Mnohí moji kolegovia, ktorí pracujú na vedeckých pracoviskách, sú vystavení tlaku bodovania. Neraz to vyzerá, ako by sa mali kvalifikovať na olympijské hry. Musia publikovať v karentovaných časopisoch, za čo získavajú body.
Nemyslím si však, že je to šťastný spôsob hodnotenia. Nie každá informácia je napríklad zaujímavá pre karentovaný časopis. Môže to byť len lokálne významná téma, ktorej sa málokto venuje, takže vás nikto necituje. Nemáte dostatok bodov, nezískate granty. Je to začarovaný kruh.
Každý vedec má pritom v sebe prirodzenú vlastnosť, že sa o svoje výsledky chce podeliť.
Mnohých, vrátane mňa, však bádanie baví až tak, že mnohokrát je samotný proces taký zaujímavý, že nám na komunikáciu navonok už nezostávajú sily. Koncovka je síce dôležitá, no cesta samotná je zaujímavejšia.
Mali by teda historici zapracovať na komunikácii s verejnosťou?
Myslím, že áno. Určite nie je ľahké podávať informácie navonok. Nie každý vedec to vie. Niekoho postavíte pred rečnícky pult, aby odprezentoval výsledky, no nie je mu to príjemné. Niekedy je to aj naopak, keď je niekto veľmi dobrý popularizátor, no ako vedec nie je najlepší.
Myslím si, že prezentovanie by sa malo učiť na školách. Nebádame totiž sami pre seba, ale pre ostatných. Potom sa hneváme, keď sa aktivity chytia ľudia, ktorí nemajú potrebné vzdelanie, ale tvária sa ako odborníci. Cítime sa nahnevaní, že niekto druhý si osvojuje výsledky našej práce.
Archeologický výskum na Katarínke prebieha už viac ako dve dekády. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Bohatá kariéra
Kde všade ste sa pohybovali v rámci výskumu?
Bola to Trnava, Bratislava, Krakov, Viedeň, Ammán v Jordánsku, kde som mala možnosť realizovať prieskum v okolí slávnej Petry. Ďalšou zaujímavou krajinou bola India, kde som robila prieskum na pobreží Indického oceánu. Mapovali sme prvé budhistické kláštory a koloniálnu architektúru. A potom Taliansko.
Okrem rôznych lokalít ste pracovali aj vo viacerých inštitúciách. V ktorej z nich ste mali na prácu najlepšie podmienky?
Bolo to na Americkej akadémii v Ríme. Mala som tam štvormesačné štipendium. Mali sme zabezpečené všetko od 24-hodinového prístupu do knižnice cez vybavovanie povolení na vstup do archívov a múzeí, na ktoré sme mali k dispozícii človeka. Mohli sme sa tak plne venovať bádaniu.
Podobná situácia bola aj v Americkom centre pre východné štúdie v Ammáne. Mali sme tam tiež silnú podporu vrátane grátis hodín arabčiny, ktoré nám uľahčovali komunikáciu s domácimi.
Pôsobila som aj na Pápežskom inštitúte pre kresťanskú archeológiu. Tam som pracovala štyri roky. Bola to veľmi zaujímavá skúsenosť, no uplatňujú skôr tradičný prístup k skúmaniu, takže človek sa musel vrátiť do školských lavíc. Hoci som už v tom čase učila na univerzite, musela som opäť skladať skúšky. Som tak prvou absolventkou tohto inštitútu zo Slovenska.
„Ja som ako dieťa predmety nevykopávala, ale skôr zakopávala. Chcela som zanechať odkaz budúcnosti,“ hovorí historička. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Výskum v zákutiach Vatikánu
Človek by povedal, že napojenie na Vatikán poskytne dobrý prístup k zdroju informácií… Je to tak?
Áno, bolo to veľmi výhodné. Aj z toho dôvodu, že inštitút má na starosť všetky rímske katakomby, ktorých je takmer 80. Bežný návštevník sa dostane možno do piatich. Mne sa však vďaka tomu podarilo dostať do všetkých. Trvalo mi to štyri roky.
Pracovali ste aj pre nejakú slovenskú inštitúciu?
Áno, pre Slovenský historický ústav v Ríme. Bol to jednak výskum veduty a skúmala som aj mapu strednej Európy, ktorá sa nachádza v tretej lóži Pápežského paláca vo Vatikáne. Toto miesto nie je pre bežného návštevníka prístupné a mapa nebola ešte publikovaná. Veľmi sa preto teším, že sa budem môcť podeliť o to, ktorých 48 slovenských miest sa na mape nachádza.
Na ktorý svoj nález ste najviac hrdá?
Asi by ste čakali nejaký predmet, napríklad krčah plný peňazí alebo zlaté náušnice. Myslím si, že tieto objekty sú vzácne, ale pre mňa má najväčšiu hodnotu niečo, čo ukazuje kontext.
Pre mňa je preto najcennejší nápis, ktorý sme našli na Katarínke. Je v nemčine. Slová, ktoré sa nám podarilo vylúštiť, sú: krypta, bezbožní a plienenie. Potvrdilo nám to, že ide o erdődyovskú hrobku, ktorá bola v roku 1793 vykradnutá.
Ďalším zaujímavým nálezom je podstavec, ktorý dokazuje, že Juraj Fándly má v diele Dúverná zmluva medzi mňíchom a diablom pravdu, keď spomína, že kalvária sa nachádzala na Katarínke presne pred vstupom do kláštora.
Zrúcaniny kláštora Kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej pri Dechticiach. Foto: Wikimedia Commons/Tibor Kádek, licencia CC BY 3.0
Verná Katarínke
Aktuálne na Katarínke pri Trnave pracujete na archeologickom výskume. Ako sa vyvíja tento projekt?
Archeologický výskum Kláštora sv. Kataríny Alexandrijskej v Dechticiach som si nechala ako jediný zo Slovenska. Prichádzam sem každý rok v lete na dva mesiace. Sťahujem sa tak z veľkomesta do lesa. A je to len pár kilometrov od môjho rodiska – Chtelnice.
Katarínka má veľmi špecifické genius loci aj vďaka dobrovoľníkom, ktorí tam pracujú. Tento projekt sa začal v roku 1994. Je za nami veľa práce.
Hoci mnohí návštevníci to môžu spochybňovať, neuvedomujú si, že tam chodia mladí ľudia bez skúseností aj preto, aby sa niečo naučili. Od murovania cez fixovanie omietok až po archeologický výskum a iné praktické zručnosti. To, čo sa tam naučia, im zostáva navždy.
Našou ambíciou pritom nie je vytvoriť nový kostol, teda ani objekt zastrešiť. Naším cieľom je zachovať ruinálnosť a romantiku tohto miesta. Najkrajšia klenba na svete je obloha v kostole na Katarínke.
Báda sa tam ešte niečo?
Áno. Opustili sme priestor kostola a presunuli sme sa k bývalému kláštoru. Chceme sa dozvedieť viac o každodennosti františkánov, ktorí tam žili. Chceme zistiť, ako kláštor vznikal. Zároveň zmapovať areál, ktorý bol v minulosti oveľa väčší, ako si dnes vieme predstaviť.
Veduta vo filmovom spracovaní
Venujete sa ešte aj vedute?
Pracujeme na filmovom spracovaní tohto príbehu. Mal by byť pútavejšou formou prezentácie pre tých, ktorí nemajú čas čítať a budú so mnou chcieť absolvovať bádanie. Film ideme robiť formou fikcie.
Ešte raz navštívime archívy, národnú knižnicu, ukážeme divákom niektoré artefakty, pútavé miesta Bratislavy a Florencie. Dostaneme sa aj na atraktívne miesta, napríklad v Palazzo Vecchio vo Florencii, kde sa natáčal film Inferno. Pozrieme sa aj do Galérie Uffizi alebo do medicejských hrobiek.
Kedy by mal byť film dokončený?
Začiatkom budúceho roka. Chcem už teraz poďakovať všetkým, ktorí sa na ňom podieľajú. Kolegyni Margaréte Musilovej a mnohým, ktorí vo filme účinkujú a stoja za jeho vznikom. Režisér Daniel Dluhý a kameraman Marek Kováč boli ochotní spolupracovať, aj keď financovanie projektu bolo spočiatku otázne.
Začali sme s rozpočtom približne dvetisíc eur, ktoré nám ako sponzorský dar poskytol Úrad pre Slovákov žijúcich v zahraničí. Neskôr sa nám podarilo získať podporu od Literárneho fondu. Pridalo sa mesto Bratislava. Máme podporu slovenského veľvyslanectva v Taliansku, Kultúrneho inštitútu v Ríme, talianskeho veľvyslanectva na Slovensku či Mestského ústavu ochrany pamiatok v Bratislave.
Režisér Daniel Dluhý, kameram Marek Kováč a archeologička Ivana Kvetánová vo Florencii. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Historici aj turistickí sprievodcovia
Keby ste porovnali finančnú podporu kultúry a bádania v Spojených štátoch, v Taliansku a na Slovensku, kde je nastavená najlepšie?
Jednoznačne v USA. V Taliansku mnohí historici a archeológovia pracujú na voľnej nohe, rovnako ako ja. Hoci má Taliansko bohaté dejiny, nemá dostatočnú podporu výskumu. Mnohých vedcov jeden deň stretnete v knižnici či v archíve a druhý deň pri sprevádzaní turistov.
Zabezpečujú si tak peniaze na živobytie. Mnohí Taliani v nádeji čakajú, že sa v päťdesiatke alebo aj neskôr stanú odbornými asistentmi na univerzite. Nádej zomiera posledná.
Treba však oceniť, že v Taliansku dobre funguje model sponzorstva pamiatok. Firma môže sponzorovať vybranú kultúrnu pamiatku výmenou za úľavu na daniach. Či už je to obraz, fontána alebo Španielske schody. Získajú reklamu prostredníctvom komunikácie podpory danej pamiatky a zároveň platia nižšie dane.
Využívajú to často módne značky. Vedutu Bratislavy takto sponzorovala japonská spoločnosť Genten.
Aký je vzťah talianskej spoločnosti k histórii?
Taliani sú milovníci kultúry a k tomu patrí aj história. Je tam napríklad veľa časopisov, ktoré sa venujú histórii, či samostatný televízny kanál. Veľmi radi chodia na prehliadky do múzeí. Radi históriu spoznávajú.
Sú voči nej veľmi otvorení a dobre si uvedomujú význam, aký mali ich predkovia. Rímska ríša mala väčší územný rozsah ako Európska únia. Niektoré invencie z tej doby používame ešte aj dnes, napríklad betón alebo rímske právo.
Na rozdiel od Slovákov si vedia pripustiť aj tienisté stránky minulosti, akceptujú ich a nehanbia sa za ne, zbytočne nebúrajú pamätníky. Jednoducho akceptujú to, čo bolo.
V Taliansku napríklad špeciálna jednotka karabinierov aktívne pátra po pamiatkach, ktoré boli nelegálne vyvezené do zahraničia. Raz do roka potom organizuje veľkú výstavu, kde pýšia tým, čo sa im podarilo vrátiť domov.
Prechádzky po Ríme
Aj vy sa okrem bádania venujete v Ríme sprevádzaniu. Sú za tým tiež ekonomické dôvody?
Priznávam, sú. No táto práca mi zároveň umožňuje popularizovať vedu. Umožňuje mi pochopiť, ako ľudia vedu vnímajú a čo je pre nich zaujímavé. Aj táto práca si vyžaduje neustále štúdium. Oficiálni sprievodcovia Rímom musia navyše zvládnuť ťažkú skúšku, aby získali oprávnenie na sprevádzanie turistov. Je to príjemná, ale i náročná práca.
Akí ľudia chodia do Ríma?
Sú to turisti každého veku, rôzneho typu či sociálneho statusu. Napríklad pútnici, ktorí chcú navštíviť najmä baziliky, alebo ľudia zameraní na jedlo a víno, či ľudia zaujímajúci sa o históriu.
Sú aj takí, ktorí navštevujú Rím pravidelne a vyhýbajú sa frekventovaným pamiatkam. Idú radšej do galérie. Alebo si chcú vychutnať atmosféru rímskych ulíc. Mnohí tak prichádzajú veľmi dobre pripravení, no sú aj takí, ktorí nevedia o Ríme vopred nič. Ich rozhodnutie cestovať bolo veľmi spontánne.
Ako sa na nich pozeráte? Nemáte voči jednodňovým turistom predsudky?
Rím sa za jeden deň stihnúť nedá. Treba byť v takom prípade veľmi selektívny a vybrať si na návštevu len niečo. Vždy dúfam, že to cestujúcich bude motivovať k ďalšej návšteve a rozhodnutiu zostať aspoň tri dni.
Čo by ste mali spoznať vo Večnom meste?
Akú pamiatku v takom prípade odporúčate? Čo je váš top tip?
Pre mňa to zostáva stále Panteón. Môžete tam zostať aj niekoľko hodín a vnímať, ako slnko preniká cez otvor v kupole. Je to najlepšie zachovaná antická stavba na svete. Koloseum je síce najnavštevovanejšou pamiatkou, no niektorí ľudia sú prekvapení z toho, ako málo sa z neho zachovalo.
V Ríme však nájdete veci, ktoré dýchajú históriou, a pritom nemusia patriť medzi top pamiatky. Napríklad Bazilika sv. Klimenta, kde je pochovaný sv. Cyril, sa stáva čoraz viac atraktívna. Môžete tam totiž vidieť doslovne viacero vrstiev histórie koncentrovaných na jednom mieste. Najhlbšie je rímska stavba, potom nad ním bazilika zo 4. a nad ňou ďalšia z 12. storočia.
Ivana sa popri bádaní venuje sprevádzaniu turistov po Ríme. Foto: archív Ivany Kvetánovej
Stretávate sa zo strany návštevníkov mesta s nejakými predsudkami?
Niekedy je, paradoxne, lepšie nemať vopred žiadnu predstavu. Človek sa tak vyhne dezilúzii. Ľudia majú tendenciu porovnávať. U nás je to takto a tu nie. Každá krajina však má čo ponúknuť, aj keď je iná. Sú aj veci, ktoré sa nám na prvý pohľad nemusia páčiť. Odporúčam vždy nemať predsudky a prijať mesto, aké je. Chodiť s otvorenými očami. Ľudia sú limitovaní ich očakávaniami. Nie je to dobre.
Život v turistickej metropole
Z čoho môže v Ríme vzniknúť strata ilúzii?
My na Slovensku sme napríklad zvyknutí na veľký priestor okolo seba, či už v reštaurácii alebo inde, čo v Taliansku vždy neplatí. Kritike sú vystavené aj toalety, pretože v Taliansku sú neraz pre dámy aj pánov spoločné.
Stretávam sa často aj s tým, že rady, ktoré dávame turistom, neberú veľmi vážne. Vidia za tým nejaký náš prospech. Hoci odporučím konkrétne jedlo, turisti si dajú presne tú vec, ktorú v danom type reštaurácie nevedia dobre uvariť. Myslia si, že keď je niečo odporúčané, musí za tým byť nejaký zištný motív. Ide mi pritom len o to, aby sa ľudia cítili dobre a spokojne.
Panuje predstava, že sprievodca má z odporúčaní nejakú províziu…
Ja ani moja kolegyňa Veronika Záborská, s ktorou spolupracujem, určite nefungujeme na báze provízií za odporúčanie. Tie reštaurácie, ktoré by nám ju možno aj boli ochotné dať, určite za to nestoja. Chcem ľudí brať tam, kam chodím aj ja a kam by som zobrala aj moju rodinu.
Ponúka Rím možnosť viesť lokálny život neovplyvnený cestovým ruchom?
Rozhodne áno. Aj v centre môžete nájsť uličky, v ktorých cítite miestnu atmosféru. Ráno sa otvoria okenice, susedia medzi sebou diskutujú, stretnete panie v zásterách. Pri pamiatkach sa táto atmosféra vytráca. Rím je však najzelenšie mesto Európy. Je tam veľa parkov alebo samotná Via Appia je úžasná.
Srdcom Slovenka aj Rimanka
Považujete sa za Rimanku?
Mám v tomto miernu schizofréniu. Neviem na túto otázku presne odpovedať. Sú veci zo Slovenska, ktoré mi v Taliansku veľmi chýbajú, napríklad staré priateľstvá z detstva, no platí to aj obrátene. Teda, že keď som na Slovensku, chýba mi Taliansko.
Kedy ste prišli do Ríma?
V roku 2009. Pôsobila som vtedy na Trnavskej univerzite, kde je dostať miesto relatívne ťažké. Mnohí sa preto môjmu rozhodnutiu čudovali, že mením dobrú pozíciu za neistotu. No dnes si myslím, že som sa rozhodla správne. Naučilo ma to mnohým veciam a dalo nový rozmer.
