Keď Francesca Cartier Brickell pred pár rokmi v pivnici svojho starého otca hľadala fľašu archívneho šampanského, namiesto nej našla ošúchaný kufor plný stoviek zabudnutých listov. Tento objav ju vyslal na desaťročnú výpravu naprieč kontinentmi aj vlastnou rodinnou históriou a ukázal, ako sa Cartier premenil na „klenotníkov kráľov“.
„Vtedy som ešte netušila, že práve otváram dvere k desaťročnej ceste do minulosti,“ spomína. Listy rozprávali príbeh jej predkov – ambicióznych remeselníkov, ktorí sa z parížskeho predmestia prebojovali medzi svetovú elitu.
Od Louisa-Françoisa Cartiera, ktorý si v roku 1847 otvoril malú dielňu vedľa trhu s ustricami, cez jeho syna Alfreda, ktorý udržal firmu pri živote aj vďaka sobášu s potrebným venom, až po trojlístok legendárnych bratov: Louisa, Pierra a Jacquesa.
Práve oni vytvorili zo značky Cartier globálny pojem. Louis bol vizionár a kreatívny génius, ktorý prišiel s prvými pánskymi náramkovými hodinkami a ako prvý zasadil diamanty do platiny. Pierre bol zasa biznisový stratég, ktorý chápal globalizáciu dávno predtým, než sa stala módnym slovom. A Jacques, najmladší brat a Francescin pradedo, vynikal ako brilantný znalec drahokamov, ktorý viedol londýnsky butik a prepájal umenie s obchodom.
Spoločne udržali rodinný podnik pri živote cez svetové vojny, revolúcie aj veľkú hospodársku krízu. Šperky, ktoré vytvorili, dnes lámu aukčné rekordy.
Kufor listov, na ktorý Francesca narazila v prachu pivničných políc, ukázal, že za tým všetkým stál nielen talent, ale aj neuveriteľne pevný rodinný vzťah, spoločné sny a tvrdá práca. „Ten nález vo mne zapálil fascináciu,“ hovorí. „A najmä túžbu pochopiť ľudí v samotnom srdci tohto príbehu.“
Od tej chvíle cestovala po svete od Srí Lanky cez Paríž až po Missouri, aby skladala úlomky histórie. Výsledkom je kniha, ktorú 30. novembra predstaví v Prahe a ktorá mapuje príbeh Cartierovcov od skromnej parížskej dielne až po éru, keď ich kráľ Eduard VII. nazval „klenotníkmi kráľov a kráľmi klenotníkov“.
Kedy ste si prvýkrát povedali, že do toho pôjdete naplno?
Nezačalo sa to ako veľký projekt. Ako malá som len počúvala dedove historky pri stole. Boli to roztrúsené anekdoty, nič chronologické, len spomienky jedného z potomkov troch bratov. Môj manžel raz prišiel za nami do Francúzska na dovolenku a po obede mi povedal: „Tie príbehy, ktoré ti dedo rozpráva, sú neuveriteľné. Mala by si ich zapísať.“ Pre mňa to však dlho boli len dedove historky.
Až keď som objavila kufor s listami a začala ich s dedom čítať, došlo mi, že toto sa nemôže skončiť len ako pamätník pre moje deti. Že je potrebné urobiť to poriadne, spísať to do knihy.
Ako veľmi vám tie listy zmenili plán?
Úplne. Najprv som si naivne myslela, že pôjdem do jedného archívu, prejdem ho, spíšem pár vecí a hotovo. Lenže každý archív otvoril cestu k ďalším menám, ďalším ľuďom, ďalším zbierkam.
A hlavne, listy deda úplne zmenili. Dlho v sebe nosil bolesť z toho, že musel predať londýnsku pobočku. Dôvody v knihe opisujem.
Nosil v sebe bolesť? Ako sa to prejavovalo?
O Cartieri veľa nehovoril, akoby to uzavrel. Keď však znovu čítal listy svojich predkov, opäť v ňom vzklíčila hrdosť. Bolo to, akoby sa mu jeho dedo a prastrýkovia Louis a Pierre vrátili do života. A ja som tam sedela s poznámkovým blokom, pýtala som sa, prečo sú niektoré príbehy, ktoré rozprával, odlišné od toho, čo som čítala v knihách o Cartierovi, a on povedal: „Nezáleží na tom, čo hovoria knihy, ja som tam bol!“
V tej chvíli som si povedala, že ak tú knihu nenapíšem ja, nikto iný nikdy nenapíše „prežitú“ verziu príbehu tejto rodiny. Vtedy mi došlo, že to musím urobiť naplno.
Ako sa to dalo skĺbiť s prácou v Londýne a s malými deťmi?
Jednoducho. Nedalo. (smiech) Keď som našla kufor, bola som na materskej dovolenke a plánovala návrat do finančného sveta, v ktorom som pôsobila. Pracovala som vo fonde ako portfóliová manažérka. Mám vyštudovanú angličtinu, ale po škole som, ako mnohí Briti, jednoducho „šla s davom“ a skončila vo financiách. Lenže postupne sa mi ukázala iná možnosť.
Venovať sa rodinnej histórii…
Áno, nevrátiť sa k práci vo finančníctve a urobiť z bádania o minulosti Cartierovcov svoju prácu. Prakticky to dávalo zmysel. Mohla som pracovať večer, keď deti spali. Malo to však jednu vedľajšiu „daň“.
Akú?
Každá rodinná dovolenka sa zmenila na ďalšiu výskumnú cestu. Moje deti vyrastali s tým, že ich mama ťahala po celom svete na návštevy osemdesiatnikov, ktorí po francúzsky alebo anglicky rozprávali o tom, aké to bolo pracovať pre mojich predkov.
Vráťme sa k tomu dňu v roku 2009, keď mal dedo deväťdesiatiny. Ako presne vyzeralo to slávne nájdenie kufra?
Pamätám si to veľmi živo. Dedo bol ten typ človeka, ktorý oveľa radšej dáva darčeky, než aby ich dostával. Žil na dôchodku na juhu Francúzska a každé leto sme tam ako rodina chodili. Na svoje deväťdesiatiny vyhlásil pri raňajkách: „Mám pre vás špeciálnu fľašu šampanského, schovanú v pivnici.“
Foto: Cartier a Victoria & Albert Museum, London
Zišla som dole. Záplava svetla z terasy sa zmenila na šero, kým si oči zvykli. Pivnica bola plná všeličoho, pretože dedo nič nevyhadzoval. Hore bol krásny dom, dole malé múzeum chaosu.
Šampanské som nemohla nájsť. A nemohla som sa predsa vrátiť s prázdnymi rukami, keď išlo o jeho narodeniny. V rohu som zbadala starý kufor, ktorý bol zahádzaný škatuľami a novinami. Všetko som zložila, strhla papier a uvidela iniciály JC. Patrili môjmu pradedovi Jacquesovi. V tej chvíli som už vedela, že šampanské tam pravdepodobne nebude, ale kufor som jednoducho musela otvoriť.
Čo bolo vnútri?
Najprv to nevyzeralo dramaticky. Zväzky listov previazané zožltnutými stužkami, na každom balíčku lístok, napríklad „Prvá svetová vojna“, „Kondolenčné listy“…
Až keď som rozviazala prvú stuhu a začala čítať korešpondenciu medzi tromi bratmi – Louisom, Pierrom a Jacquesom – z frontu, došlo mi, čo držím v rukách.
V akom zmysle?
Bolo to obdobie, keď nevedeli, či prežijú. Firma bola stále mladá, neistá. A v tých listoch zrazu vidíte ich strach, lásku k sebe navzájom, neústupnú ambíciu aj zmysel pre zodpovednosť. To už nie sú elegantné portréty mužov v oblekoch, ale skutoční ľudia, ktorí píšu v zákopoch. Vzala som kufor hore a povedala dedovi: „Šampanské som nenašla, ale našla som toto.“
Aká bola jeho reakcia?
Bol šokovaný. Myslel si, že sa tie listy pri sťahovaní do Francúzska stratili. A čo bolo najdôležitejšie, listy potvrdili to, čo nám celý život rozprával. Ten neuveriteľný vzťah troch bratov, ich lojalitu, ochotu obetovať všetko jeden pre druhého.
Dedo hovorieval, že to jeho mamu a tety privádzalo do šialenstva, pretože len čo jeden z bratov napísal alebo zavolal, všetko ostatné šlo bokom.
Váš dedo Jean-Jacques viedol londýnsku pobočku jednej z najluxusnejších značiek sveta. Vy ho však opisujete ako tichého, skromného muža, ktorý vlastne nemal rád predaj. Ako sa to dá dokopy?
Úplne jednoducho – bol predovšetkým umelec. O sebe hovoril, že nie je dobrý obchodník, a vždy dodával, že jeho otec bol v biznise lepší. Časť z toho bola jeho povestná skromnosť, časť pravda. Jeho otec miloval prácu s klientmi, každý deň obedoval s niekým iným v hoteloch v Mayfair. Dedo namiesto toho utekal počas obednej prestávky s bagetou do Sotheby’s a Christie’s pozerať sa na umenie. (smiech)
Aký bol?
To, čo mu chýbalo v predajnom talente, doháňal víziou a posadnutosťou dokonalosťou. Remeselníci mi často hovorili, že ho obdivovali a rešpektovali, ale že bol veľmi náročný. Vždy našiel drobnosť, ktorú bolo možné zlepšiť. Bolo to frustrujúce, ale nikdy samoúčelné. Keď jeho pripomienku zapracovali, kus bol skutočne lepší.
Keď to bolo naozaj nutné, napríklad pri kráľovskej rodine alebo významných VIP klientoch, zavolali: „Pán Cartier, toto je na vás.“ Vtedy šiel do paláca. Inak však nechával predaj na vynikajúcich obchodníkov, ktorých najal.
Nesprával sa ako šéf luxusného domu. V dielni bol jedným z nich. Žiadne maniere, žiadne hviezdne výstupy. To je, myslím si, dôvod, prečo ho mali tak radi najmä ľudia z výroby – boli to podobní tichí perfekcionisti ako on.
Aký ste medzi sebou mali vzťah?
Ako vnučka ho, samozrejme, zbožňujete, pretože je to láskavý dedko. Dlho bol pre mňa „len“ dedo. Nesmierne štedrý, láskavý človek, ktorý všetko starostlivo pripravoval, aby nám s ním bolo dobre. Ale o sebe veľa nehovoril.
Až s listami a spoločným čítaním sa predo mnou rozvinul celý jeho život. Ako malý chlapec bol poslaný do internátnej školy. Ako mladý muž náhle prišiel o otca a musel prevziať zodpovednosť za londýnsky biznis. Musel byť človekom, ktorý sa snaží získať rešpekt tímu, ktorý bol starší než on.
Keď o tom rozprával, často ho to dojímalo. Vtedy vidíte svojho deda nielen ako starého pána, ale aj ako človeka s citlivými stránkami. To vás ešte viac zblíži.
Keď ste boli malá, hovorili ste si „som z rodiny Cartier“?
Vôbec nie. Doma sa o tom veľa nehovorilo. Dedo bol „dedo“, babička „babička“. Ich historky boli často vtipné a ľudské, nie okázalé. Ani oni sami sa tak nevnímali. Neboli tými, ktorí nosili tiary na veľkých večierkoch, ale tými, ktorí sa starali, aby boli tie tiary dobre vyrobené. Mali starosti s daňami, s pracovníkmi, s kvalitou … nie s červeným kobercom.
Možno práve preto vznikla táto kniha tak, ako vznikla. Nie ako oslava luxusu, ale ako príbeh ľudí, ktorí chceli robiť svoju prácu čo najlepšie a pritom si zachovať ľudskosť.
Vašu knihu mnoho ľudí vníma menej ako „dejiny značky“ a viac ako rodinnú ságu. Bol to zámer?
Isteže. Nie som historička šperkov. Som členka rodiny, ktorá má rada ľudí a príbehy. Desať rokov som strávila v archívoch a primárny výskum som brala veľmi vážne. Odmietla som len „prepísať“ existujúce knihy. Všade, kde to bolo možné, som hľadala pôvodné zdroje. Noviny z roku 1922, osobnú korešpondenciu klientov, ruské štátne archívy, francúzske archívy… Kládla som si dve zásadné otázky.
A tie zneli?
Ako sa malému rodinnému podniku podarilo prežiť dve svetové vojny, pandémie, revolúcie a veľkú hospodársku krízu a pritom rásť? A keď už to všetko zvládli, prečo nakoniec rodina značku predala?
Za týmito otázkami sú ľudia, vzťahy, rozhodnutia, chyby. To ma zaujímalo najviac. Výsledkom je, že mi dnes píšu ľudia z celého sveta, napríklad podnikatelia z Indie alebo Ameriky, ktorí hovoria: „To mi pripomína vzťah s mojou babičkou.“ Alebo zakladatelia rodinných firiem, ktorí chcú deťom odovzdať hodnoty, ale nie chyby tretej či štvrtej generácie. To je pre mňa najväčší kompliment.
Foto: Cartier a Victoria & Albert Museum, London
Začala by som dvoma slovami: kvalita a láskavosť. Zakladateľ Louis-François a jeho syn Alfred vyrastali v naozaj chudobných pomeroch. Matka prala, oni pracovali od malička. Aj keď sa im začalo dariť, nikdy nezabudli, odkiaľ prišli a čo ich k úspechu doviedlo.
V listoch často zdôrazňujú, že je potrebné mať najlepší možný produkt – a zároveň najlepšie možné vzťahy. Alfred bol geniálny nákupca kameňov, no zároveň sa pri vyjednávaní vraj pohrával so zlatými mincami v ruke, aby predávajúcim nenápadne pripomenul: „Zaplatíme hneď.“ Vďaka tomu získaval tie najkrajšie kamene, aj keď niekedy neponúkol najvyššiu cenu.
Zároveň však Louis-François v jednom liste synovi, keď ho posiela na prvú veľkú misiu do Londýna, píše v podstate len jedno zásadné odporúčanie. Buď k všetkým láskavý. Nech je to ktokoľvek.
Odtlačilo sa to aj do vedenia firmy?
Áno, prenieslo sa to do kultúry firmy. Zamestnanci mojich predkov naozaj zbožňovali. Mám doma hromady ďakovných listov od ľudí, ktorí v Cartieri strávili celý život. A je to nielen preto, že robili krásne veci, ale aj preto, že sa s nimi dobre zaobchádzalo.
Aký mali vzťah ku klientom?
Poviem vám príbeh, ktorý hovorí za všetko. Keď Pierre Cartier v Paríži uvidel, ako do obchodu vošla premoknutá žena, ktorú predavači ignorovali, pretože nevyzerala ako bohatá klientka, hneď k nej pribehol. Bola to Elma, bohatá americká dedička, ktorá sa neskôr stala jeho manželkou a otvorila mu dvere do americkej spoločnosti. To je princíp „be very kind“ v praxi.
Láskavosť sama osebe, samozrejme, nestačí. Potrebujete talent, disciplínu, odvahu. Ale vďaka takejto kultúre k vám chcú nastúpiť tie najlepšie talenty a chcú u vás zostať.
Máte v obrovskom katalógu Cartier najobľúbenejší kus?
Mení sa to podľa toho, aké nové príbehy objavím. (smiech) Teraz je to asi jelenia brošňa, o ktorej mi dedo rozprával ako o svojej najobľúbenejšej. Navrhol ju pre svoju švagrinú, princeznú de Réthy, manželku belgického kráľa.
Je to celoplastický jelení portrét, hlava zo všetkých strán osadená diamantmi. Technicky neskutočne komplikovaná vec. Montér musí z tenkého kovu „vyskulptovať“ hlavu, potom do nej urobiť stovky otvorov a osadzovač do nich pod tlakom vsádza kamene. Vždy pritom riskuje, že tlakom kov zdeformuje a zničí celú plastiku.
Pred pár rokmi som našla osadzovača, ktorý na tejto brošni pracoval, a pozvala som ho spolu s druhým remeselníkom, ktorý robil leštenie, a po štyridsiatich rokoch sa znovu stretli s týmto šperkom. Netušili, že skončil v kráľovskej rodine. Bolo to neuveriteľne dojímavé.
Brošňa bola potom vystavená v londýnskom Victoria & Albert Museum. Pre mňa je to dokonalý príklad toho, čo mám na Cartieri rada. V jednom kuse sa stretáva rodinný príbeh, remeslo štyroch rôznych majstrov a odkaz dedovej vízie.
Nosíte nejaký kúsok od Cartiera ako súčasť bežného outfitu?
Milujem hodinky, najmä tie, ktoré dedo robil v londýnskej pobočke v šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch. Stačí jednoduchý model Cartier Tank alebo oválny tvar, ktoré sa dajú nosiť k džínsom aj k večerným šatám.
A potom mám zásnubný prsteň, ktorý síce nie je „oficiálne“ Cartier, ale navrhoval ho dedo. Manžel zohnal kameň, dedo načrtol dizajn na zadnú stranu obálky a ja som si ho dala vyrobiť u remeselníka. Takže je to de facto dizajn Cartier, len bez loga.
Kde sa vidíte v príbehu značky? Vidíte seba ako ďalšie pokračovanie rodinnej línie?
Som rodinná historička a cítim veľkú zodpovednosť za to, ako je príbeh rozprávaný. Mám ešte toľko materiálu, ktorý sa do prvej knihy nezmestil. Už teraz pracujem na knihe o londýnskych hodinkách v dedovej ére. Rovnako ako pri prvej knihe sa nechcem ponáhľať. Tento typ knihy nie je časovo senzitívny, dôležitejšie je, aby bola definitívna.
Cartier a Victoria & Albert Museum, London
V knihe opisujete príbehy klientov aj z veľmi exotických miest – Bahrajn, Srí Lanka, India… Narazili ste na niečo vyslovene české?
Jedným z historických klientov, ktorí ma fascinujú, je gróf Kinský. Je zaznamenaný ako jeden z úplne najranejších verejných kupcov ikonických hodiniek Cartier Santos-Dumont, uvedených na trh v roku 1911, a svoj kus si zaobstaral v platine. Snažím sa zistiť, o ktorého „grófa Kinského“ išlo. Jednou z možností je princ Karel Kinský z Vchyníc a Tetova (1858 – 1919).
Existuje aj záznam naznačujúci, že sa pohyboval v parížskych a londýnskych spoločenských kruhoch a nakupoval u Cartierovcov, hoci detaily si ešte musím overiť a rada by som sa do identifikácie Kinského ponorila hlbšie.
Je niečo, čo by ste chceli zdôrazniť čitateľom, ktorí si pri slove „Cartier“ predstavia najmä luxus a červené krabičky?
Náš príbeh nie je primárne o luxuse. Áno, klienti boli bohatí. Áno, išlo o drahé kamene. Ale v prvom rade išlo o chudobnú rodinu, ktorá sa vypracovala vďaka usilovnosti, trpezlivosti, starostlivosti o detail a hlbokej lojalite k sebe navzájom aj k svojim ľuďom.
V jadre je to príbeh o tom, že keď robíte veci poriadne a zároveň sa k ľuďom správate slušne, môžete vytvoriť niečo, čo prežije vojny, krízy aj módne trendy.
Článok vyšiel na forbes.cz a autorkou je Julie Mahlerová.
